Jozef Hrdý (1923)

Foto: Jozef Hrdý

Životopis

„Všetko, čo má začiatok, má aj koniec. Aj my sme začali a musíme skončiť.“

Príbeh pamätníka

Jozef Hrdý sa narodil 10. apríla 1923 vo Veľkých Ostraticiach v rodine roľníka. K myšlienke stať sa kňazom sa dostal netradičným spôsobom – veľkú úlohu v jeho rozhodnutí zohrala jeho vášeň pre šport a hlavne pre futbal. Gymnaziálne štúdium preto absolvoval na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne, kde mohol túto záľubu rozvíjať. Nasledovalo štúdiom pedagogiky v Trnave, medzitým strávil rok noviciátu vo Svätom Beňadiku. V Trnave ho zastihol koniec vojny a príchod Červenej armády. Krátko nato bol poslaný do Bratislavy na Trnávku, neskôr do saleziánskeho domu na Miletičovej ulici. Venoval sa apoštolátu, organizoval miništrantov, učil náboženstvo v ľudovej škole a popritom mal na starosti šport v Ružinove. Prišiel však rok 1948 a situácia sa pre kňazov a rehoľníkov stávala čoraz vážnejšou. Onedlho ho vyhľadal Ľudovít Macák, ktorý sa mu zdôveril s plánom zorganizovať útek bohoslovcov do Talianska, kde by mohli vyštudovať za kňazov. Po prvom nevydarenom pokuse v auguste 1949 podnikol s priateľom a ďalšími utečencami úspešný pokus o prekročenie hranice v noci z 22. na 23. decembra 1949. Ocitli sa v sovietskej okupačnej zóne Rakúska, no šťastlivo sa dostali až do Viedne, kde od medzinárodnej organizácie pre utečencov získali preukazy. Vďaka pomoci zo strany viacerých rehoľníkov úspešne prešli už začiatkom roka 1950 do Talianska, do Turína, kde ihneď zasadli do univerzitných lavíc. Tu bol v júli 1953 vysvätený za kňaza. V Taliansku sa však dozvedeli, že Jozefa hľadá Štátna bezpečnosť, predstavení sa preto rozhodli poslať ho ešte v roku 1953 do Južnej Ameriky, kde strávil v chilskom Punta Arenas neďaleko od Ohňovej zeme, v Santiagu a v Bolívii nasledujúce štyri desaťročia svojho života. Venoval sa predovšetkým práci s mládežou, nezabudnuteľne sa zapísal do rozvoja poľnohospodárskej školy v Linares. Začiatkom 90. rokov sa vrátil na Slovensko. Pracoval tu ako ekonóm, predovšetkým však pokračoval v práci s mládežou. V súčasnosti trávi jeseň svojho života v Šaštíne.

Príchod Červenej armády

Príchod Červenej armády (formát Flash Video)

„Aj keď Rusi prišli. Oni mali svoje extrémy, pravda, to je veľmi známe: ,Davaj časy!? Kradlo sa, ale tí Rusi nás rešpektovali ako kňazov a rehoľníkov, veľmi rešpektovali a mali ten príkaz, aby sa voči nám zachovali čestnejšie, rozumiete? Vonku si dovolili takéto veci, výtržnosti, zvlášť v Pezinku alebo na okolí, kde bolo to dobré víno. Ale voči nám boli veľmi slušní, nemohli sme sa sťažovať. Len jedine potom, ale to myslím, že nebola ich iniciatíva, ale niektorých našich nepriateľov, že nás potom vyhnali z ústavu. Tak sme sa všetci za jeden deň a jednu noc museli presťahovať na Kopánku. Rusi tam potom museli prísť a mali tam tajnú službu. To sme potom videli neskoršie, pretože na tých dverách boli napísané tými ruskými písmenami, aké tam boli úrady. Ale keď sme sa už potom vrátili, to bola katastrofa. To nechali ozaj.“
„Spúšť“
„To trvalo jeden týždeň, aby sme po nich očistili všetky a zvlášť tie záchody a chodby, to bolo všetko špinavé, dočarbané. Takže to bola katastrofa.“

Cesta za rieku Moravu I

Cesta za rieku Moravu I (formát Flash Video)

„Už o pol ôsmej sme išli, 22. decembra 1949 sme odchádzali za hranice. Nebol som len sám, ale tam bol... Snúbenica toho významného hráča Hinduliaka išla s nami, bol tam jeden hvezdár, potom jeden advokát z východu, bolo nás sedem. A okrem toho boli Jožo, jedno dievča, tak isto, čo pracovali spolu a ešte jeden mladík tam bol. Bolo nás desať. Tak sme prišli až k rieke okolo dvanástej, pol jednej hodine ráno, sme tam prišli. A odtiaľ sme potom išli do Viedne. Išli sme peši, aj na jednej aj na druhej strane sme išli peši. Bahno, všetko to pršalo, ale začalo aj mrznúť, takže keď som prišiel do Viedne, už tam mrzlo a padal aj sneh na Vianoce.“

Cesta za rieku Moravu II

Cesta za rieku Moravu II (formát Flash Video)

„To bola tma, úžasná tma bola. Bolo to v zime a bahno. To znamená, predtým pršalo, tak sme potom prišli k hraniciam, ako sa povie, na rieku Moravu, pravda. Tam sme trošičku oddychovali, ale ten Jožo odišiel tak trošku ďalej a oni tam mali schovanú loď, ale tú vzduchovú. Museli ju nafúkať, rozumiete? Oni ju potom nafúkali a to trvalo hodne, pretože to bola väčšia loď, aby sme sa tam tí desiati zmestili. Ale každý mal svoje vecičky. Oni tam pracovali a my sme sa zatiaľ dívali na všetko, ustatí, od pol ôsmej do dvanástej, do pol jednej sme museli kráčať. Potom oni dali tú loď. My sme na jednej strane čakali, nejaká polícia alebo niečo podobné, tá pohraničná, ale nič. Boli sme schovaní len tak na všetkých stranách, ale nikdy dvaja alebo traja, každý musel byť. Potom, keď už prišiel, potom sme sa stretli a išli sme do tohto. Potom, keď sme prišli na druhú stranu, oddýchli sme si, konečne. Lenže čo sa stalo? To bola ruská zóna, to je horšie ako na Slovensku. Teraz nám Jožo hovorí: ,Teraz príde to najhoršie. To znamená, tu sú Rusi a musíte dať veľký pozor. ?“

V ruskej okupačnej zóne

V ruskej okupačnej zóne (formát Flash Video)

„Tak prišiel ten deň, ráno. Išli sme na stanicu, zoberieme rýchlik, ktorý vedie do Linzu, ale tam ďalej. My sme mali vystupovať v Linzi. Tak potom čo sa stalo? Stalo sa to, že vlak zastal, rieka Inn a zastal. A hneď vojsko, vlak obsadili ruskí vojaci. A to najhoršie bolo, že my sme sedeli v prvom vozni, posledná, to bolo najhoršie pre nás. A čo to znamenalo? To znamenalo, že oni začali kontrolovať odzadu toho vlaku. A vlak bol preplnený, pretože v tom čase nebola druhá možnosť, tie vlaky chodili z jednej zóny do druhej, tak dobre, dve hodiny sme tam čakali, kým prišli Rusi. Viete si predstaviť aké nervy? Napäté. Chytia nás? Nechytia nás? Toto všetko kontrola alebo niečo podobného. Alebo tie dokumenty, čo máme, to sú len také lacné dokumenty alebo niečo podobného. Ale prišli Rusi. Prišli, zaklopali, dobre. Rozprávali po rusky, po nemecky nerozprávali. Dokumenty, to je medzinárodné slovo, tak sme ich odovzdali, dívali sa. Mali sme aj kolárik. Naschvál sme si zadovážili koláre, aby videli, že Rusi rešpektujú takéto veci, verejne. Nuž ale potom vlak sa hýbal, po dvoch hodinách. Keď sme boli na polovičke rieky Inn, mne vypovedali nervy. Vyhŕkla mi krv, tak hneď som si hľadal kapesník. Tak sa mi uľavilo, to bolo šťastie, že som stratil tú krv. A môj kamarát, keď sme prišli na stanicu, tak ten si sadol a ani nevedel kde je. Sedeli sme tam, v zime, mráz. Skoro dve hodiny na stanici sme sedeli a necítili sme zimu, ani nič. Len sme boli šťastní, už sme boli akoby sme povedali, že po smrti pôjdeme do neba.“

Svet Ohňovej zeme

Svet Ohňovej zeme (formát Flash Video)

„To sú tri tisícky kilometrov, cestovali sme celý deň v tom čase. Prišli sme do Punta Arenas a čo? To bolo v máji a silný vietor, nemal som ani chuť vyjsť z lietadla von. Úžasný vietor, neviem koľko kilometrov, ale neskôr som vedel, že tie vetry idú medzi osemdesiat, stopäťdesiat kilometrov za hodinu. Videl som, že tam nie je jediná budova, ktorá by mala škridlu alebo čo. Všetko samý plech prišrófovaný na všetkých domoch, na kostoloch, všetko, vidíme. Tak som sa dostal na jednu faru Cristo Obrero, Kristus robotník. To je fara, to bolo všetko zo samého dreva. Vietor s tým robil, čo chcel. Tak hovorím, toto je dobrý začiatok, ale na tom nezáležalo. Keď sme tam prišli, ubytovali sme sa, aj on tam prišiel prvý raz. Blízko nás bol veľmi veľký saleziánsky ústav Don Bosco, tak na raňajky, obed, večeru sme chodievali do toho ústavu a sme sa vracali. Ja som sa venoval športu. Pravda, ja som nevedel po španielsky nič. To bolo naproti školy. Žiaci, miesto toho aby išli do školy, prišli mi pomáhať, hrali futbal, aj ráno a poobede, tak sme sa skamarátili. Tak som mal za taký jeden mesiac už také oratórium, luxusné na všetkých stranách, šport, organizované. Tam sme spravili herne, župan nám kúpil pingpongový stôl, stolný futbal a všetko. Ihrisko, basketbal.“

Milosť Dominika Savia

Milosť Dominika Savia (formát Flash Video)

„Bolo to v sobotu, tak prišli krstiť. Ten krst bol tak zaujímavý, že prišli mamička s plačom a s jednou Kristínkou, mojou kamarátkou. Sedem rokov mala, každý deň tam chodila, bola tam ráno, poobede, mala čo robiť, pomáhala mi tam. A od nej som sa učil aj španielčinu. Dobre. Prídem a vidím malé dieťa narodené, celkom modré. Nie modré, čierne modré. Príde tá Kristínka, že aby som pokrstil. Tak som išiel tam, obliekol som sa, pokrstil a vidím ako to je. Začnem ju krstiť, všetko po latinsky, sa rozumie. A potom čo? Počkaj! ,Čakajte tu!? Spomenul som si, že som spravil jednu prosbu, keď som bol v Ríme na blahoslavení Dominika Savia. Mal som obrázky Dominika Savia s fotografiou. Tak som si, položím tieto obrázky, musím uzdraviť. Tak som išiel, priniesol a hneď v tom okamihu to malé dieťa začalo sa usmievať. Strácalo tú farbu, ale otec už išiel kupovať truhlu pre svoje dieťa. Lenže čo? Viete si predstaviť? To som bol vyhlásený za svätého, už druhý deň. Všetko to chodilo, tie choré deti, všetky chodili len ku mne. A všetko dobre dopadlo.“

Sväté omše na televíznej obrazovke

Sväté omše na televíznej obrazovke (formát Flash Video)

„Tak som začal s tou modernou omšou. Však tu mám aj tie moje pesničky. Tak som mal tú mládežnícku omšu, veľmi krásnu, nádhernú. A tie staré baby keď videli, že je to elektronické, všetko sa hýbe, tak sa pohoršovali. Ale potom čo? Tak som musel zatvoriť dvere kostola a začali staré babky chodiť na tú mládežnícku omšu. Potom som im dovolil, že môžu sedieť tam pri dverách, ale dopredu do kostola nemôžu ísť. Potom sa dozvedeli v štátnej televízii, prišli na to, aby som mal aspoň jeden raz do mesiaca omšu do televízie. Pravda, tam bola katolícka ešte lepšia ako štátna, tak jak to, že tam mám a nemám pre nich? Tak sme mali každý mesiac aspoň dve omše do televízie s tými aparátmi.“

Zlaté časy na Miletičovej

Zlaté časy na Miletičovej (formát Flash Video)

„Ozaj to boli časy, ja by som to pomenoval zlaté časy na Miletičovej. Tí miništranti, tie dievčatá, či to bola Hlinková, či to bola mládežnícka, či Jožko Luscoň, alebo všetky tieto omše. Naozaj to bolo závideniahodné, ako to bolo dobre organizované. Teraz, ja neviem, je to v rukách druhých pánov. Tí robia, čo môžu, tak ako sme aj my robili, ale ďakujem Pánu Bohu, že som mohol niečo spraviť. Zvlášť ďakujem všetkým tým, ktorí nejakým spôsobom nám prispeli, aby to naše dielo na Miletičovej pokračovalo. Aby sme ozaj dokázali, že naša mládež a naši ľudia a kresťania majú tú chuť, ako by som povedal, tú radosť majú, tú opravdovú lásku. V tých srdciach som videl ten pokoj, videl som, že majú radosť zo života. Tú radosť ozaj vyžarovali. To bolo pre mňa to najväčšie zadosťučinenie. A prial by som všetkým, čo nejakým spôsobom prispeli, nech ich Pán Boh obdarí všetkými darmi a milosťami, ktoré najviac potrebujú v každodennom živote.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť