Imrich Gallik (1926)

Foto: Imrich Gallik

Životopis

„Vďaka stolárčine som zažíval šťastie v nešťastí.“

Príbeh pamätníka

Imrich Gallik sa narodil 16. augusta 1926 do spišsko-nemeckej roľníckej rodiny v Spišskej Belej – Strážkach. Jeho otec bojoval po boku Rakúsko-Uhorskej armády v Rusku a matka pochádzala z nemeckej rodiny, ktorá sa po emigrácii do USA vrátila na Slovensko v roku 1904. Imrichovým rodným jazykom bola nemčina, navštevoval nemeckú školu a podľa vtedajších nariadení patril aj do Hitlerjugend. Vyučil sa za stolára, od roku 1944 pracoval v stolárskej dielni a popri tom chodil pomáhať otcovi kŕmiť kone do horárne. Okamžite po oslobodení prebrali bezpečnostnú službu v štáte v úzkej spolupráci s prítomným sovietskym velením národné milície. Bezpečnostné orgány NKVD za pomoci informátorov začali zatýkať domácich obyvateľov. V čele záujmu boli Slováci, ktorí pracovali ako úradníci, učitelia, žandári, dôstojníci a príslušníci HSĽS, HG, ako aj občania nemeckej a maďarskej národnosti. Často šlo o náhodný výber – doplnenie počtov v transporte a získanie pracovnej sily. Imricha Gallika dňa 10. marca 1945 zobrali z práce v kežmarskej horárni traja agenti NKVD a príslušník ľudových milícií. Ako občan nemeckej národnosti bol členom domobrany, a teda musel poslúchnuť. Po 5 dňoch vypočúvania v Spišskej Belej bol spolu s ďalšími zadržanými eskortovaný pešo do Levoče, kde bol na 3 dni uväznený v betónovej kobke bez svetla a o hlade. V Levoči ich držali dva týždne, potom ich v eskorte previezli pod samopalmi do Noweho Saczu v Poľsku, odtiaľ na niekoľko týždňov do Sanoku. Z tohto tranzitného tábora pokračovali v ceste v dobytčích vagónoch dlhých 9 dní v neľudských podmienkach. Po troch mesiacoch dorazili do sovietskeho Alagiru, odkiaľ ich cez noc pešo eskortovali asi 35 km dlhou cestou do pracovného lágru v Nuzale. Po prerozdelení do skupín bol Imrich Gallik vďaka svojmu stolárskemu remeslu namiesto práce v bani pridelený na výstavbu ďalšieho pracovného tábora v Zgite, kde stavali drevené baraky. V gulagu prežil Imrich tri a pol roka. Po prepustení na slobodu ho transportom previezli do nemeckého Frankfurtu (Frankfurt an der Oder in Germany), pričom nemal povolenie vrátiť sa naspäť na Slovensko. Ilegálne preto prekročil české hranice a domov do Strážok prišiel 20. decembra 1948. Po návrate sa opäť začal venovať stolárskemu remeslu a v roku 1951 sa oženil. Jeho rodina však v súvislosti s nástupom komunistického režimu zažila okrem zhabania majetku aj zoštátnenie vyše 6 hektárov pôdy a za nesúhlas so vstupom do JRD jeho matka nikdy nedostala predpísané prídely potravín. Imrich Gallik prežil ďalší život so svojimi najbližšími vo svojom rodisku a na ťažké roky prežité v sovietskom gulagu mu ostala už len trpká spomienka.

Cesta do GULAGU

Cesta do GULAGU (formát Flash Video)

„V Sanoku bolo pripravených asi desať nákladných vagónov a v jednom vagóne nás bolo štyridsaťpäť až päťdesiat, a tak sme cestovali. Raz cez deň zastavil vlak, doniesli jedlo. Ja som nemal ani lyžicu, ani nádobu, tri dni som nejedol. Prišiel dnuka a ešte potom keď čítal, mal takú palicu morovú, ku každému ju priložil a počítal jedna, dva, tri, a každý sme museli skákať z jednej strany na druhú. Ja som raz dostal po lakti a som si myslel, že mám lakeť zlomený. A s jedlom to tak dopadlo, že tri dni som nejedol. Potom som rozmýšľal, ako je to možné inak jesť. Nastavil som ruky, on mi dal do ruky tú kašu alebo tú krupicu, čo tam bola, alebo fazuľa hustá, a tak som to vylízal ako pes. A takto tá cesta trvala asi takých deväť dní, kým sme došli do lágru.“

Zastrelený známy

Zastrelený známy (formát Flash Video)

„V Nuzale, keď sme sedeli, to sme boli ešte len málo dní v tom lágri, tak tam hlavný plot bol vysoký ešte aj s pichľavým drôtom. Ďalej tam bola mŕtva zóna meter aj pol, a potom tam bol taký nízky plotík, asi metrový a jeden občan od nás, čo bol stadiaľ z dediny, on si tam išiel niečo zavesiť. A ja som nebol ďaleko od neho, tam sme sedeli z tej dediny viacerí, a naraz - výstrel. Pozriem, odpadol. Zastrelili ho.“

Chlieb náš každodenný...

Chlieb náš každodenný... (formát Flash Video)

„Ostatných dali do lesa pracovať, niektorí sa dostali do dielní. Ja som sa potom tiež dostal do stolárskej dielne, do Mizurskaja. Od Nuzalu do Mizurskaja to bolo takých päť kilometrov, do roboty sme chodili peši, áno, peši. Ráno sme dostali 300 g chleba a tú polievku, a poobede sme sa vrátili okolo štvrtej, piatej a bez obedu. Len potom bola večera, zase 300 g chleba a ten obed a večera dokopy, to bola tá rybka a čaj. Takto prebiehal celý deň.“

Ploštice a vši

Ploštice a vši (formát Flash Video)

„Keď bol voľný pracovný deň, tak sme sa mohli ísť stretnúť, ale vždy bolo nejaké zamestnanie aj mimo toho, áno. Môžem taký prípad povedať, kedy sme prišli z roboty, boli sme na izbe asi ôsmi, mali sme tam prične, kde sme však zo začiatku mali toľko ploštíc a vší, to som ešte nespomínal. Ten prvý začiatok tých vší, to nám dezinfikovali šaty, čo bolo z kože to sa zničilo. Vši nás žrali, to bolo dačo neúmerné, tie vši. A ploštice, tie ploštice to nám z povaly leteli dole a ráno, hneď tu sme mali rozchlípnuté, tu sme mali roztrižnuté. To nás veľmi prenasledovalo, tie ploštice a tie vši.“

Hospodárili na cudzej pôde

Hospodárili na cudzej pôde (formát Flash Video)

„Keď bolo to poľnohospodárstvo a zakladali roľnícke družstvá, tie JRD nám zobrali niekoľko hektárov ornej pôdy, vyše šesť hektárov pôdy nám zobrali. A nám nedali ani korunu nájomné, štyridsať rokov hospodárili na tej pôde. Mame nedali prídel, ako že nepodpísala (vstup) do družstva, nedali jej na prídel cukor alebo čo bolo vtedy na prídel, hej. Takto prenasledovali, kde len mohli.“

Prežili v horárni

Prežili v horárni (formát Flash Video)

Moderátor: „Spomínali ste, že nemeckí spoluobčania ešte v čase vojny, pred frontom už odchádzali preč, možno aby sa zachránili. Vaša rodina tam ostala?“
„Bolo to tak, bolo sľúbené, že dostaneme auto, že nám dá armáda auto, a že nás odvezú do Čiech. No, my sme prišli do Kežmarku ešte vtedy s koňmi, keď sa evakuovalo, to bolo v decembri (1944), no ale čo? Nemecká armáda už bola tak oslabená, že oni nemali žiadne autá, nič k dispozícii, a to je najdôležitejšie, čo teraz chcem hovoriť, že z tej horárne pani (Fabrinská) stretla moju mamu a pýtala sa: ,Pani Galliková, čo tu robíte?‘ No, mama hovorila, o čo ide. Ona jej hovorila: ,Nechoďte nikde, príďte ku nám do horárne.‘ A my sme išli do tej horárne, áno. Tak sme tam aj kone nechali, všetky veci, čo sme tam mali, to sme všetko mali v horárni. Dom bol rozbitý doma v dedine, okná bolo rozbité, vytrhnuté, strecha zlámaná. No to bolo dačo hrozné. A ona nás skutočne zachránila zo všetkého. Keby sme boli tak išli, boli by sme o všetko prišli a ktovie, či by sme to boli vôbec prežili.“

KSČS vs. Hitlerjugend

KSČS vs. Hitlerjugend (formát Flash Video)

„Ponúkli mi, áno, aby som si podal (žiadosť). Pracoval som ako vedúci alebo majster, to boli dve funkcie v jednej osobe, áno, to tam bolo len desať zamestnancov. Takú dôveru mi dali, že by som mohol vstúpiť do strany. No tak som si myslel tak dám si tú žiadosť, tak som si ju podal. Dali mi tlačivá, tak som im vypísal všetky otázky, ktoré mi tam položili, no a keď tam čítali, že som bol v Hitlerjugend, tak prišla odpoveď. Zavolali si ma, že nemôžem byť prijatý, nakoľko som bol tam, ako už som spomínal.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť