Imrich Brezanský (1921)

Foto: Imrich Brezanský

Životopis

„Ľudia, ktorí sa chcú šplhať po vašom chrbte, to sú zákerní ľudia.“

Príbeh pamätníka

Imrich Brezanský sa narodil 24. októbra 1921 v obci Maňa. Keďže otca aj starého otca stratil v útlom veku, musel spolu s matkou veľmi skoro prevziať starostlivosť o domáce hospodárstvo. Napriek všetkým problémom sa im v čase Československej republiky darilo gazdovstvo udržiavať, situácia sa však zmenila po roku 1938, keď ich obec pripadla na základe rozhodnutia Viedenskej arbitráže Maďarsku. Kým matka sa cudziu reč naučila ešte počas služby v Budapešti, Imricha k tomu donútil odvod do maďarskej armády v októbri 1942, keď narukoval k 24. pluku do Sedmohradska. Prenasledovanie v armáde kvôli svojej národnosti nezažil, Slováci museli znášať rovnaké podmienky ako ich maďarskí kolegovia. U horských karpatských hraničiarov pri rumunských hraniciach pôsobil dva roky, no v dôsledku politicko-vojenského vývoja bol v septembri 1944 poslaný na front. Postupujúce sovietske vojská nebolo Maďarsko schopné zastaviť a tak Imrich spolu s ďalšími vojakmi padol onedlho do zajatia. Najprv strávil niekoľko týždňov v sústreďovacom tábore Fokšany na rumunských hraniciach, kde sa tlačilo asi päťtisíc zajatcov. Vládli tu tvrdé životné podmienky, no nádej, že sa ich pomery zlepšia po odtransportovaní do Ruska, boli márne. Zajatci v Rusku zomierali od hladu, zimy a vyčerpania, Imrichovi však pomohla prežiť skutočnosť, že sa v tábore v Čeljabinsku uplatnil ako tlmočník. Od mája 1945 pracoval spolu s niekoľkými maďarskými zajatcami v továrni na výrobu tankov. Krátko po skončení vojny v Európe Sovietsky zväz začal niektorých zo zajatcov prepúšťať na slobodu, Imrich sa ale zo Sovietskeho zväzu dostal až s druhým transportom v októbri 1945. Pri prechode Budapešťou využil vhodnú príležitosť a vybral sa domov vlastnou cestou, kam šťastlivo dorazil 25. novembra 1945.

Život po príchode maďarských vojsk I

Život po príchode maďarských vojsk I (formát Flash Video)

„Na ulici sme sa stretli my, väčší chlapci. Boli sme takí skoro mládenci po osemnásť rokov. Však keď som bol v dvadsiatom prvom narodený, v tridsiatom ôsmom som mal sedemnásť minutých, osemnásťročný, skoro. Tu sme sa stretli. Čo budeme robiť? Ako chlapci, mládenci. Potom už v tridsiatom deviatom to Maďari zobrali úplne do svojich rúk. Nastali maďarské úrady. Ja som už do školy maďarskej nechodil, lebo som bol už veľký, ani ma neučili maďarsky. Potom som robil doma na poľnohospodárstve u mamy. Až potom sme boli na asentírke v štyridsiatom prvom roku. Tu bola maďarská asentírka, tak nás zobrali. Devätnásť chlapcov nás rukovalo odtiaľto v máji, naraz. To bolo v štyridsiatom druhom, prvého októbra som narukoval k 24. pluku do Erdély, to je Sedmohradsko, ale Maďari ho volali Erdély.“

Život po príchode maďarských vojsk II

Život po príchode maďarských vojsk II (formát Flash Video)

„Voľaktorí poutekali na Slovensko, voľaktorí. Aj s nami čo narukoval, bol druhý rok vojak, ale mal brata na Slovensku u Hlinkovej gardy, tak ušiel od Maďarov, prešiel tu cez hranice. Pri Vrábľoch bola hranica, tu je neďaleko. Ale ja komu by som tam, keď som nikoho nepoznal. Ani som tam nemal známych, ani nič, ani komu ísť. Tak som sa ja vrátil, aj keď sme boli na dovolenke, lebo keď sme mali ísť na front, boli sme doma na dovolenke. Dostal som tri dni voľna. Päť dní som dostal prakticky, ale dva som cestoval. Až dole ako je Brašov, až tam sme mali hranice. A Rumuni furt brnkali, lebo sa jedovali na Maďarov, že im zobrali Sedmohradsko, teda Erdély po maďarsky. Tak sme boli, do roka aj tri – štyri razy Rumuni brnkali na hranice.“

Skúsenosti z maďarskej armády

Skúsenosti z maďarskej armády (formát Flash Video)

„Aké podmienky boli v maďarskej armáde?“
„Aké. Ja som ani tam nevedel ani slovo maďarsky, ani chleba vypýtať, ani vodu. A starý vojak ma kopol do zadku, že: ,Tak ťa kopnem do zadku, že vyletíš jak bomba!? Ja to pretlmočím, lebo vtedy to tak vyznie lepšie ako v slovenčine, má to iný význam, aj prízvuk, aj všetko.“
„Takže vy ste mali maďarských veliteľov.“
„Ako vám to poviem. Medzi nimi boli rozumní ľudia a boli aj takzvaní vitázni, robili sa veľkí gavalieri. Ale v celku som sa ako vojak nemal zle u Maďarov, nemôžem povedať. Ako každý druhý, ako maďarskí chlapci. Ja som potom slúžil sám u roty, sám Slovák som bol. A nevychádzali so mnou zle, nemôžem povedať. Aj som sa dosť podučil maďarsky, aj tam boli rozumní velitelia, lebo veď to boli posťahovaní väčšinou učitelia, pedagógovia z civilu. A boli povolaní takisto ako my. Lebo Maďarsko sa vtedy rozmáhalo, zabralo, pravda, z nášho územia, nás teda, Felvidék sme to volali. Potom zabrali Sedmohradsko, od Juhoslovanov zabrali územia Baja a Báčka. A všade potrebovali obsadiť hranicu. Takže aj títo dôstojníci čo poprichádzali, voľaktorí boli civili. Buď robil učiteľa alebo iné zamestnanie, čo ja viem. Ja som sa o to nestaral, poviem vám pravdu, ja som bol rád, že žijem. Medzi tými Maďarmi, to som robil, keď oni ľahli, keď bolo cvičenie, aj ja som si ľahol. Ale nemôžem povedať. Horší boli títo, čo boli slobodník alebo desiatnik na cimre. Hodil vám kvér, opucovať. Znova. Opucovať. Alebo za šálku vody vypiť, alebo pokrovec vám rozhádzal. A takéto sprostosti. To bolo aj v československej armáde. Starý vojak a nováčik. A my sme to opakovali, keď narukovali nováčikovia.“

Na frontovej línii

Na frontovej línii (formát Flash Video)

„Aj sme sa báli, to sme mali zakázané, aj presvedčili sme sa o tom, že keď voľaktorý šiel po jednom prejsť k Rusom, keď stála fronta, boli Rusi tam a my tu. A prejsť jednu dolinu alebo kúsok prejsť, Rusi jedného nezajali. Odstrelili a hotovo. Aj také skúsenosti boli. Takže po jednom, oni len veľký kus zabrali, však ich bol milión. Kto vás pristaví? Ten na tej kázni kázal: ,Našou povinnosťou je veľký maďarský národ ubrániť.? A kto ich ubráni, keď ich išiel milión?“

V ruskom zajateckom tábore

V ruskom zajateckom tábore (formát Flash Video)

„Zhromažďovali nás na rumunských hraniciach, ako sa to len volalo, ten sústreďovací tábor... Také známe, príde mi na rozum, poviem. Tam sme boli sústredení nielen my, tam boli všelijaké národnosti, ešte aj židia alebo aj Nemci, Taliani, Rakúšania, Francúzi. Všetko čo Rusi zajali, všetko sa tam sústreďovalo. Však potiaľ vedie....užšia kolajka a potiaľ. Fokšany, prišlo mi na rozum. To bola taká vonku na hraniciach vysunutá stredná dedina. A tam sa usadili a urobili tábor z tej dediny. Tam sústreďovali všetkých zajatcov.“
„Koľko vás tam bolo zajatcov?“
„Okolo päťtisíc zajatcov sa tam pohybovalo, ale odchádzali do Ruska na robotu. Prišiel rozkaz. Podľa toho ako sme prichádzali, tak sme aj odchádzali. Lebo však raz cez deň si išiel so šálkou na tú zupu čo varili. Chodil si, nebolo kde spať. Neboli prične, to bol tábor voľný na tráve. Vonku na zemi. Zakryl si sa mantlom, na mantel si si ľahol, polovicu na seba, polovicu pod seba. Takže dlho sme tam neboli, ale tri týždne v tom. Pred chvíľou som to hovoril, ako sa volala... Takže radšej sme išli, však keď pôjdeme do Ruska robiť, bude nám lepšie. Keď ale Rusi sami nemali čo jesť, nieto ešte toľkýto národ. Však potom sme sa ubytovali. Najprv sme šli až hore za Ural, hore na Sverdlovsk. A od Sverdlovska ide tá magistrála, čo ide až do Vladivostoku. To som všetko prežil až tam. A zima. Tam sme veľmi mreli, tam nás išlo tisícpäťsto Maďarov a tam padalo viac ako na fronte, lebo nebolo čo kúsať, nebolo ešte kúrenia tam, kam sme prišli.“

Návrat domov

Návrat domov (formát Flash Video)

„To bol rozkaz Stalinov. Najprv išli už v auguste štyridsaťpäť domov, už v júli štyridsaťpäť a v auguste už boli doma, ktorí boli nezdraví. ,Jechali domoj!? Čo boli na voľačo chybní. A my, čo sme boli zdravší, tak sme chodili ešte do roboty. My sme išli odtiaľ až v októbri. Na začiatku októbra prišiel rozkaz, Čechoslováci. Ale keď ste u Rusov raz. Previerka bývala skoro každý... ,Kakoj naciji?? Keď ste raz povedali, že si Maďar. Ale ja som povedal, že som Čechoslovák, lebo Slovákov nevedeli, čo je. Ale Čechy vedeli, čo je Československo. Takže keď ste raz povedali, že ste Nemec alebo Maďar, už ste neboli čistý. Keď ste už začali tú previerku s jedným, že ste takej národnosti, naciji. ,Kakoj naciji?? Tak Čechoslovák. Domov som šiel až s druhým transportom. Ale vtedy išlo s nami aj šesť vagónov Rakúšanov a ostatní sme boli Čechoslováci. Išlo nás pätnásť vagónov a v každom vagóne bolo sto ľudí.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť