František Sýkora (1922)

Foto: František Sýkora

Životopis

„Rozumom a srdcom k otázkam viery, ale tiež ku všetkým veciam okolo nás.“

Príbeh pamätníka

MUDr. František Sýkora, CSc. sa narodil 31. júla 1922 v Nitre. Keďže jeho otec bol finančný pracovník, tak sa často sťahovali. Gymnázium začal v Zlatých Moravciach, pokračoval v Kežmarku a maturoval v Nitre v roku 1941. Už počas štúdií sa zapájal aj do mimoškolských činností. „Vždy som voľačo musel dávať dokopy.“ V Kežmarku roku 1938 založili Spolok Antona Bernoláka. V Nitre bol predsedom samovzdelávacieho krúžku Svätého Metoda. Pochádzal z katolíckej rodiny, ale najviac ho oslovil Ladislav Hanus, ktorý ho učil náboženstvo vo kvinte. Bol vzorom kultúrnosti, pristupovať aj k otázkam viery rozumom a srdcom a takto s rozumom a srdcom tiež ku všetkým veciam okolo nás. Po maturite išiel teda študovať za lekára a býval na internáte v Svoradove. Bol v skupine študentov, ktorá sa okrem štúdia venovala aj iným veciam. Založili krúžok laického apoštolátu Frassatiho. V októbri 1943 tam prišiel profesor Kolakovič a založili spoločenstvo Rodina. Dávali dôraz na apoštolát. V roku 1944 zakladali po Slovensku bunky. Počas Povstania ako medik bol v martinskej a nitrianskej nemocnici. Prvé dni januára 1945 išiel so Silvom Krčmérym do hôr k partizánom navštíviť Kolakoviča a Jukla. V roku 1945 sa zapísal na fakultu dokončiť medicínske štúdiá, promoval 31. marca 1947. Začínal ako lekár v Skalici. Od 1. marca 1948 bol v Levoči. Roku 1949 ho o polnoci zobrali do vyšetrovacej väzby v Košiciach. Potom pracoval v nemocnici v Trnave, odkiaľ ho zobrali do PTP v Novákoch. Po návrate sa neskôr stáva hlavným odborníkom pre detskú tuberkulózu. Keď dosiahol dôchodkový vek, organizoval vedecké schôdzky Slovenskej pneumologickej a tuberkulóznej spoločnosti. Organizoval aj medzinárodné kongresy a konferencie. Tiež bol ako lekár 3 roky v Tunisku. V roku 1968 sa aktívne zapájal do Diela koncilovej obnovy. Po páde komunizmu v novembri 1989 sa aktívne zapájal do obnovy náboženského života a pracoval v redakcii Katolícke noviny.

Spomienky na detstvo

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Narodil som sa v Nitre. Potom otecko bol prekladaný ako finančný pracovník, takže sme boli na viacerých miestach. Svoje detstvo som mal krásne, mamička sa nám venovala doma, otec tiež, o všetko sa staral. Aj v školách mi to aj dobre išlo, takže môžem len veľmi dobre spomínať na svoju mladosť, aj na svoju mladšiu sestričku, s ktorou sme sa veľmi dobre znášali a veľmi sme sa milovali. No a otec sa o mňa veľmi staral. Ešte keď sme boli v Zlatých Moravciach, on bol tam prednosta daňovej správy, tak zavolal jednu nemeckú guvernantku, ktorá bola u nás a učila ma nemčine. Takže on povedal, že v tomto, v strednej Európe treba vedieť najmenej tri jazyky.

Kežmarok – spomienky z gymnázia

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

A už v Kežmarku som bol s katolíckym skautom, tak som bol radca. To znamená, že som mal asi desať chlapcov, s ktorými sme sa stretávali. A v kvinte zas keď sme boli, vtedy to začalo, to bol tridsiaty siedmy, ôsmy rok, tak sme založili si Spolok Antona Bernoláka a raz mesačne sme sa stretávali a čítali sme literatúru slovenskú, básničky a rozprávali sme sa. Tak to bolo také tiež také, však Kežmarok bol polonemecký a polomaďarský, lebo tí Nemci spišskí boli celí hungarizovaní, bola tam Zipser banka, teda spišská banka nemecká a otec bol tam komisár vládny. A všetko jednanie, konanie bolo v maďarčine. Všetci títo Nemci, a keby nebol prišiel Československý štát, tak tí Nemci vyhynú. Lebo potom si založili to gymnázium nemecké, teda ono to tam bolo, len nikto to nevie, že aj nemecké gymnázium aj nemecké školy boli takisto zrušené, ako bola Matica slovenská, tri slovenské gymnáziá. Vtedy zrušili aj kežmarské nemecké gymnázium, len tam bol ten rozdiel, že mohli tam zmaturovať ešte chlapci do konca. Ale už ďalšie triedy boli čisto maďarské. Takže ale v tom prostredí som sa veľmi dobre mal. Lyžovať sa tam dalo, do Tatier sme chodili a aj kamarátov, aj ženu som si tam našiel. Vtedy bola to spolužiačka, zo Ždiaru bola, oni tam mali hotel jeden, takže aj som tam potom po maturite aj chodieval, aj za vysokoškolských čias.

Kežmarok – stretnutie s Hanusom

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Tak som povedal, že to bola kométa, ktorá prišla do toho nášho prostredia a aj ako profesor náboženstva. Lebo musím povedať, okrem kaplánov v Zlatých Moravciach, všetci tí profesori náboženstva boli nudní. Tí nám nič nedali, tí sa nevedeli priblížiť, rozprávali tak, to čo bolo potrebné a mnohokrát boli tie hodiny celkom zabité. Ale Hanus, ten mal, dával, nielen to sme sa učili, čo bolo predpísané, ale napríklad doniesol nám raz gramofón a pustil nám Nedokončenú Beethovenovu. No a to pre nás, aj pre mňa, ale najmä pre tých sedliackych chlapcov, však to boli, to bola prvá generácia, ktorá bola na gymnáziu tomto spišskom, v spišskom spoločenstve, tam bolo ešte veľmi málo, tak to bolo niečo neuveriteľného. Potom na nám dával úlohy, prečo veríme v Boha. No tak, samostatnosti nás učil. Samostatnosť, vtedy nás učil a ten vplyv bol veľmi veľký, aj zostal. Aj on mi veľmi dôveroval, napríklad, keď písal tie svoje veci, tak mi ich posielal na recenziu, niektoré.

Slovenský štát - vysokoškoláci oslobodení od vojenskej služby – gazdovať či študovať

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

My sme mali jeden veľkostatok v Čelároch na maďarských hraniciach a ja som bol zaľúbený do gazdovstva, do koní a chcel som tam ísť gazdovať. A otec hovorí, bola vojna, však to bolo štyridsiaty prvý rok, on bol v prvej svetovej vojne na východnom fronte proti Rusom ako maďarský dôstojník a bol zranený. Tak hovorí, prosím ťa pekne idz študovať, a potom, keď doštuduješ, môžeš ísť gazdovať, ale teraz je vojna, aj keby si musel narukovať, tak pôjdeš aspoň len do toho, do tej druhej línie a tam budeš ošetrovať. No a mal pravdu, lebo keby som bol išiel, všetci čo nešli na vysokú školu, museli narukovať. Tak by som bol musel po maturite hneď nastúpiť. A to nikto nevie, že akú veľkú výhodu mal Slovenský štát, že všetci vysokoškoláci boli oslobodení od vojenskej služby. A nastupovali až po skončení svojich štúdií, teda po promóciách. To nebolo nikde v Európe vtedy. Naopak, museli narukovať a viem, ten jeden kolega, tak starý ako ja, hovorí, ako študoval. No to ma pustili vždy z vojny a boli trimestre vtedy. My sme mali semestre, teda dvakrát do roka, oni mali tri semestre. Takže vždy prišiel na jeden mesiac, lebo na šesť týždňov, spravil skúšku, musel zas narukovať na front, potom zas prišiel v auguste, a potom zas v decembri. Tak takto sa študovalo a my sme mohli pokojne, v tichu bývať či žiť, to sa vtedy začalo tak aj rozvíjať, si pamätám, že koľko tých pesničiek všelijakých vzniklo vtedy a teraz ani jedna po tomto prevrate. Ani jedna, že by sa boli tešili z niečoho.

Spomienky na stretnutie s Kolakovičom

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

1943 október, november. No a boli sme tam a on nám začal rozprávať tú sociálnu náuku, a to sme potom už tuším týždenne, alebo koľko mali, ale niektorí z nás. On býval najprv u jezuitov, potom mu Paľo Čarnogurský dal priestor, na Jakubovom námestí bol dom katolíckej mládeže, Slovenskej katolíckej mládeže, myslím, že rozhlas je tam teraz. A tam dostal nocľah, mu dal Paľko Čarnogurský a dával nám tam možnosť sa schádzať, bola tam taká menšia s konferenčná miestnosť, tak tam sme sa stretávali ďalej s nimi. No Kolakovič nám otvoril okno, Hanus pootvoril pre mňa, ale Kolakovič to otvoril, tieto dvere všeobecnej cirkvi, katolicizmu dokorán.
On vedel podchytiť týchto ľudí a aj na tých, aj Jožko Vicen spomína, že nás učil ako sa správať, keď budeme zavretí a keď budeme toto robiť, on prichystával sa. On bol nadšenec Fatimy, to bolo všetko preňho, on z Fatimy vychádzal, Rusko sa obráti. Takže chcel, myslel, snažil sa, usiloval sa, čo najviac toto splniť a za to aj k nám prišiel, lebo cez nás, síce tam rozpráva, keď prišiel, bol u Murína. To bol tajomník prezidentov a chcel sa dostať k aj Tisovi, ale Tiso hovoril, že neni to také dôležité s týmto farárikom sa stretnúť. No tak potom, ale Murín mu zaobstaral pas a myslím, že aj dokonca občiansku legitimáciu, takéto čosi.

Kolakovič a Jukl medzi partizánmi – s Krčmérym išli im zaniesť stravu

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Tak sme tam došli, na druhej strane, jak sme išli úbočím, sme videli nejakých nemeckých vojakov, ale my sme boli na druhej strane, tak nás nemohli ani vidieť a tak sme sa tam stretli s Kolakovičom, s Vladom Juklom a všetci zabúdajú, že tam bol aj Jano Kôbiš. Zato sa naňho pamätám, lebo som sa ho pýtal, že ako sa máš. Že on už hotový, promovaný. Že nijako, však nemám žiadnej roboty, všetko to ide za Vladom, za starým Vladom, teda za Kolakovičom. A tak boli títo traja tam, tak sme sa rozprávali aj s Kolakovičom, dali sme dary, ktoré sme priniesli, čo bolo potrebné a potom sme išli. To bolo len na jedenie, osobné veci. Tak potom sme tam boli a išli sme, do večera sme rozprávali a nakoniec sme išli spať. Oni spali kdesi v nejakom bunkri a ja som, mňa dali do jedného plátenného stanu, kde na prostriedku bol oheň, ktorý sa prikladal a boli tam štyria Francúzi a nejakí dvaja Angličania. Tí padli, autokatapultovali a padli, tak tam boli skrytí a tí, tí boli extra. Tí ani neboli s tými Rusmi, ani s týmito ostatnými. No takže ja som tam spal. Strašná zima mi bola. Triasol som sa celú noc a už som len čakal, kedy vstať. No, tak sme potom ráno vstali. Ešte jedno, čo tam mám zážitok, neviem, kto mi to povedal. V tých dňoch, jak sme my tam boli, prišla jedna skupina maďarských vojakov s poručíkom, vzdali sa, ušli. Boli to teda, jak sa to povie, no z vojska ušli a prihlásili sa tuná. Tak ich odzbrojili a ten vedúci toho kapitána, lebo poručíka, čo to bol, ktorých ta doviedol asi dvadsiatich, odviedol do lesa a tam ho odstrelil. Zato, že bol inteligent. No tak to ma tak strašne zranilo, hovorím ten chlap reskíroval svoj život a doniesol ich sem, aby ich zachránil a jeho odstrelia.

PTP v Novákoch – spomienky

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Ako lekár som mohol chodiť do ženského tábora. To bolo tak asi päťsto metrov. Tak išiel som tam a tam som sa dostal do styku s takými našimi dievčatami, ženami. No ale raz som tam musel aj nocovať niekoľko dní, lebo boli tam aj prostitútky, ktoré mali LUS, no a vtedy sa to začalo s penicilínom liečiť, ale muselo sa to každé tri hodiny. Tak vždy musel byť nejaký lekár v noci tam a pichať penicilín každé tri hodiny. No to sme už mali tak zariadené, omše sväté sa slúžili, nikdy nič nepovedal proti tomu. Trstenský slúžil, tak sme k nemu tam chodili. A bol tam aj tento, čo ste spomínali, Klubert, aj ten, ale ten bol veľmi naplašený. Ja som nevedel, prečo je taký pokakaný poviem, ale potom som zistil, že jeho brat bol žandár a prezradil a bol v tej skupine prvých, čo to chceli už obesiť. Tak jeho len zobrali zato, že bol švagrom. Ale potom ho prepustili, no a to sme mali tak zariadené, že raz do týždňa bolo kino. Tak vždy sme rozostavali tých troch či štyroch kňazov, čo sme tam mali a ony, ženy, keď prišli do toho kina, už vedeli, tak tam sa prechádzali a spovedali sa. A ja ako lekár som na druhý deň potom niesol hostie, bol som taký, šťastný som sa cítil, keď som to niesol do ženského tábora a tam potom tie ženy prišli kvázi na ambulanciu a dával som im sväté prijímanie.

Posolstvo - vrátiť sa ku koreňom

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Vrátiť sa ku koreňom. Ale to neznamená, že keď som v koreňoch, že zostanem trčať. Tie korene vyháňajú, takže musíme podporiť všetko, čo vedie k vzdelaniu. Však tí naši ľudia sú nevzdelaní, za štyridsať rokov nič nepočuli. Však to je prázdna karta, prázdny list. No a toto, ale budeme to musieť prežiť. Nielen tých komunistov, tí už vymierajú, ale tých, čo boli týmto komunizmom, od štyridsiateho ôsmeho nemali náboženstvo. No, čo oni vedia, že čo je to birmovka, čo je to krst? Idú krstiť knihy, no. Však to sú absurdné veci.

Vytlačiť