František Mikloško (1947)

Foto: František Mikloško

Životopis

„A November 1989 ... podľa mňa to je vlastne biblický zázrak. Taký naozaj akoby vánok Boží, ako sa o tom píše v raji. To znamená, že to bolo slovo Božie, ktoré bolo vypovedané, a tento systém sa zrútil.“

Príbeh pamätníka

František Mikloško sa narodil 2. júna 1947 v Nitre v katolíckej rodine. V mladosti bol často svedkom toho, ako niektorého z jeho známych zatvárajú do väzenia alebo trpí perzekučnými opatreniami komunistického režimu, čo v ňom utvrdilo protikomunistické presvedčenie. Po maturite na priemyselnej škole stavebnej v roku 1966 začal štúdium matematiky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tu sa zoznámil s viacerými aktivistami formujúcej sa tajnej cirkvi, predovšetkým s Vladimírom Juklom. Stal sa členom jedného z náboženských krúžkov a vstúpil aj do štruktúr tajnej cirkvi, v rámci ktorej organizoval duchovné cvičenia či budoval krúžky medzi študentmi. Štúdium úspešne ukončil v roku 1971, kedy zároveň nastúpil do Ústavu technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied v oblasti numerickej matematiky. Popri práci sa venoval aj aktivitám v tajnej cirkvi, kde sa mu s veľkým úspechom darilo budovať krúžky medzi študentmi. Sedemdesiate roky sa niesli v znamení tichej práce a snahy budovať čo najširšiu sieť malých spoločenstiev. Zapojil sa i do činnosti spoločenstva Fatima, ktoré vzniklo zoskupením niektorých členov tajnej cirkvi. V 80. rokoch sa k tejto práci pridalo organizovanie masových pútí, ktoré boli otvorenými protirežimovými akciami. Aktivity tajnej cirkvi však neunikli dohľadu Štátnej bezpečnosti. František Mikloško sa tak nevyhol vypočúvaniu a sledovaniu. V roku 1983 bol prepustený zo Slovenskej akadémie vied a odišiel pracovať ako robotník. Druhá polovica 80. rokov sa už niesla v znamení úpadku komunistického režimu. V tomto období sa František aktívne podieľal na všetkých významnejších aktivitách tajnej cirkvi, intenzívne sa zapájal aj do prípravy Sviečkovej manifestácie, ktorá sa uskutočnila 25. marca 1988 v Bratislave. Prvé dni Nežnej revolúcie ho zastihli na súde, kam chodil podporovať Jána Čarnogurského, ktorého proces v tých dňoch prebiehal. Ako zástupca katolíckeho disentu bol oslovený, aby sa zapojil do formujúceho sa hnutia Verejnosť proti násiliu. František Mikloško zostal vo vrcholnej politike aj v porevolučnom období. Od roku 1990 bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) a Národnej rady Slovenskej republiky, kde zostal až do roku 2010. V rokoch 1990 – 1992 pôsobil vo funkcii predsedu SNR. V rokoch 1992 – 2008 bol členom Kresťanskodemokratického hnutia. Dvakrát kandidoval na pozíciu prezidenta Slovesnkej republiky.

Sedemdesiate roky v znamení tichej práce

Sedemdesiate roky v znamení tichej práce (formát Flash Video)

„Vlado Jukl mal heslo, našim heslom musí byť: ,Čelom k masám,‘ to komunistické, ale on to myslel asi tak ako to mysleli komunisti. Pokiaľ nás nebudú tisíce, tak komunisti sa nás nebudú báť. Pokiaľ nás nebude masa, tak komunisti spravia s nami za jednu noc poriadok. A toto malo obrovský význam, že my sme vydržali v tých sedemdesiatych rokoch čiste v tichosti budovať malé spoločenstvá.“

Osobné kontakty s pápežom Jánom Pavlom II

Osobné kontakty s pápežom Jánom Pavlom II (formát Flash Video)

„Absolútny zlom nastal jedného večera, keď sme u mňa v Dúbravke mali stretnutie s Vladom Juklom, ja som mal ešte doma rádio zo Slovenského štátu, alebo z prvej republiky po starom otcovi, na ktorom sme si zapli večer Vatikánsky rozhlas. A keď sa z Vatikánu ozvalo, že máme nového pápeža, to bolo v októbri 1978, a keď odtiaľ vyšlo jeho meno a bol ním Karol Wojtyla, tak Vlado Jukl nás začal objímať a hovoril nám vtedy: ,Neviete si predstaviť, čo toto bude pre nás znamenať.‘ Silvo Krčméry chodieval navštevovať pána kardinála Wojtylu ešte do Krakova a oni si nejako padli do oka, ten neskorší Svätý Otec si ho strašne obľúbil. Ja som bol potom raz na súkromnej večeri. Ján Čarnogurský so svojou manželkou, Silvo Krčméry a ja sme boli u Svätého Otca na súkromnej večeri. Bolo to v 1992 roku, myslím, na jeseň a tam som videl ten vzťah Svätého Otca k Silvovi. Keď sme prišli, prvé bolo milé, že sme si nie celkom nejako vedeli jazykovo rozumieť, hoci je to veľmi blízke. Tak Jano Čarnogurský, ten prešiel okamžite na svoju zamagurčinu a tam padli všetky jazykové bariéry. Silvo bol počas tej večere v extáze. On proste stále Svätému Otcovi niečo hovoril o tom ako sú u neho narkomani, ako sa im venuje... Až v jednej chvíli ho Jano Čarnogurský tak jemne chytil za ruku a povedal: ,Neskáč do reči,‘ čo on myslel, aby neskákal Svätému Otcovi do reči. ,Aj teda nechaj, nech Svätý Otec zas niečo môže povedať,‘ ale samozrejme, mali sme pre to pochopenie. Silvo hovoril slovensky s poľskými koncovkami a tam so videl ako ten Svätý Otec sa len tak zahľadel na toho Silva, tak sa usmieval a len povedal: ,Silvo, Silvo.‘ Proste ten Silvo, ktorý bol štrnásť rokov vo väzení, ktorý obetoval svoj život za fatimské zjavenia, ktorým bol vlastne pápež zasvätený, ten bol jeho srdcovou záležitosťou.“

Hnutie Fatima

Hnutie Fatima (formát Flash Video)

„My sme sa každú nedeľu stretávali vždy v inom byte. Stretávali sme sa pri modlitbách, svätá omša nebola. Boli to večerné modlitby, na záver bolo vždycky spievanie, teda také pekné pravoslávne piesne po rusky. A bolo referovanie. To prvé kolo bolo referovanie, čo sa udialo v Cirkvi doma a vo svete, čiže každý akoby priniesol aj správy, aj nazvime to klebety, a potom v politike, čo sa udialo doma a vo svete. Čiže my sme, ja v tom 1989, keď som išiel do politiky, tak my sme neboli celkom laici, my sme mali to politické dianie, prípadne aj prácu s ľuďmi, nejakým spôsobom zažitú, čiže neboli sme celkom laici, keď sme s Jánom Čarnogurským išli do politiky, vďaka tomuto hnutiu Fatima.“

Psychologické cesty k novembru 1989 – národná púť na Velehrad a Sviečková manifestácia

Psychologické cesty k novembru 1989 – národná púť na Velehrad a Sviečková manifestácia (formát Flash Video)

„Myslím, že ten vrchol bola bohoslužba za prítomnosti kardinála Casaroliho, ktorá je už popísaná, kde myslím prvýkrát, že to najlepšie charakterizoval minister Válek, ktorý povedal: ,Podcenili sme situáciu a dnu na Velehrade sme dostali úder pod pás.‘ Predstavitelia štátnej moci sa nepohli. Proste, akonáhle povedali nie, čím chceli manipulovať, tak začal piskot, krik a nepohli sa. To posledné, čo si pamätám bolo, že ustúpili a povedali: ,Peknú slávnosť‘a zišli dolu z tribúny.
Proste, nás tam bolo veľa a jednoducho štátna moc sa odrazu nepohla. To bol psychologický zlom. Druhý vrchol pred Novembrom 1989 bol v Sviečkovej manifestácii. Tam nás nedošlo až tak veľa ako na Velehrad, ale tam sme vydržali, teda ja nie, lebo ja som bol zavretý. Tam tí ľudia vydržali, boli obliati, boli zbití, ale boli morálnymi víťazmi. To znamená, že tam sa druhýkrát stalo niečo v tom vedomí, a to všetko hlásil Hlas Ameriky, Slobodná Európa, čiže skúsenosť Velehradu a Sviečkovej, skúsenosť celého Československa. Dá sa ísť na námestie, dá sa vydržať útok priam fyzický a dá sa byť morálnymi víťazmi. Ja myslím, že toto boli psychologické cesty k Novembru 1989, kedy spontánne celé Československo bolo plné ľudí na námestiach.“

Môj rok 1989

Môj rok 1989 (formát Flash Video)

„Rok 1989 bol dosť únavný. Ja som ho vnímal ako únavný. My sme boli stále na výsluchoch. Tam Štátna bezpečnosť do toho vstúpila už razantne, lebo ja som bol stále sledovaný, keď boli nejaké súdy s ľuďmi, čo boli zatknutí na Sviečkovej manifestácii, tak my sme boli počas celého súdu na vyšetrovaní na Februárke. Tam sme sedeli sedem, osem hodín na tých výsluchoch. Oni sa striedali, už to bolo únavné. Kedykoľvek som išiel z domu, tak už vyšli, celkom demonštratívne pri mne zastalo auto s mojím vyšetrovateľom a povedal: ,Tak, čo pán Mikloško, kam idete?‘ A vedel som, že sa nepohnem, tak som sa vrátil domov.“

Udalosti Nežnej revolúcie I.

Udalosti Nežnej revolúcie I. (formát Flash Video)

„Prvý veľký moment novembra bolo stretnutie na Václavskom námestí, kde došlo tak veľa ľudí, bolo plné Václavské námestie. A niečo podobné sa udialo najprv v Bratislave, to bolo stretnutie na Hviezdoslavovom námestí, kde vystúpil Kňažko a Budaj, a kde to najmä Kňažko ťahal svojím hlasom, impozantnosťou naozaj vynikajúceho človeka, vynikajúceho rétora. Aj mužného človeka, silného človeka. Potom ale došlo k prvému veľkému zhromaždeniu na námestí SNP. To bolo prvýkrát, čo Bratislava bola zaplnená ľuďmi, zrejme tam bolo sto, dvestotisíc ľudí, proste také obrovské množstvo ľudí. Tam zaznelo to, aby Čarnogurský bol prepustený na slobodu a tam sa hovorilo o tom, aby sa všetci ľudia presunuli po manifestácii pred Justičák. Potom niekto, ako som sa dozvedel neskôr, hovoril, že keby sa také množstvo ľudí začalo presúvať do tých malých uličiek, žeby to mohlo niesť isté riziko a nechceli urobiť chybu, ale došli nám ľudia povedať, že námestie SNP je celé plné.
V týchto dňoch som navštívil byt Jána Langoša, ktorý bol vždy takým bytom, kde sa niečo mlelo. Tam som prvýkrát v živote 10. decembra 1980 stretol Václava Havla, ktorý bol v tom čase na Slovensku a tam sme sedeli ešte pred Novembrom 1989, sedeli sme na byte a chystal si nejaké vyhlásenie. Viem, že tam bol Boris Zala, vtedy ešte ako ľavicový, sociálny demokrat, Janko Langoš a tých ďalších si už príliš nepamätám. Zrejme tam bol Janko Čarnogurský. V týchto novembrových dňoch sme tam boli a to bolo jedno z kľúčových stretnutí. Bol tam myslím Boris Zala, bol tam Jano Langoš, prišiel tam na chvíľu Fedor Gál, už bol v tom svojom typickom pohybe, ospravedlňujem sa, nepamätám sa na ďalších, ale viem, že sa rozhodovalo o tom, že z Čiech bola požiadavka, aby sme sa volali tiež Občianske fórum. Košice, košickí disidenti alebo aktivisti takisto žiadali, aby sme sa pripojili k názvu, aby bolo celé československé Občianske fórum, aby v tom bola obrovská sila voči komunizmu a viem, že vtedy na tomto stretnutí u Janka Langoša v byte sme sa rozhodli, že nie, že my musíme vytvoriť nejakú paralelnú štruktúru. A vytvorili sme. Tam sa aj určil názov Verejnosť proti násiliu a tam bol základ toho, čo sa potom prenieslo, tam ten základný koordinačný výbor alebo budúci koordinačný výbor rozhodol, že my sa nebudeme volať Občianske fórum, ale Verejnosť proti násiliu.“

Udalosti Nežnej revolúcie II.

Udalosti Nežnej revolúcie II. (formát Flash Video)

„Treba povedať, že prvý človek, ktorý vystúpil na tribúnu a ktorý bol od začiatku vo VPN, to bol Ľubo Feldek. Ako člen strany oznámil na tribúne, že skladá svoju legitimáciu. Ja si pamätám, že to bol vlastne prvý človek, ktorý toto urobil, známy básnik, prekladateľ, písal rozprávky pre deti. A on vtedy povedal v akejsi básnickej spontánnosti a intuícii, že dovtedy nebude v tejto spoločnosti, v Československu pokoj, dokiaľ bude v ústave štvrtý článok, to je vedúca sila komunistickej strany. Viem, že v Čechách na to odpovedali, aby sme to nehnali tak rýchlo, pretože to je pohyb, ktorý môže byť taký rýchly, že to nezvládneme. Podľa mňa, v Čechách mali trošku v podvedomí nejaký komplex zo šesťdesiateho ôsmeho, a to bolo viackrát. Z Čiech došli odkazy: ,Nežeňte to tak rýchlo.‘ Neviem už pri ktorej príležitosti, ale to mi tlmočil kamarát Peter Zajac, ktorý bol pritom, keď Václav Klaus v jednej chvíli povedal: ,Páni, teraz treba pohyb proste stlmiť.‘ No, ale Slováci do toho išli a Slováci to dali ako jednu z podmienok pri generálnom štrajku. A teraz sa tam udiala jedna vec, ktorá je až rozprávková, pretože na 27. (novembra) v noci, teda to bolo v pondelok, bol oznámený generálny štrajk Občianskeho fóra a VPN v celom Československu. A 26. v nedeľu zasadal v Bratislave Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska. To znamená celý ten veľký orgán, to nebolo len nejaké politbyro. A nadránom tento Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska prijal uznesenie, ktoré ráno zaznelo celým Československom, že Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska žiada, aby bol zrušený štvrtý článok ústavy o vedúcej sile komunistickej strany. A podľa mňa to bola rozbuška, lebo to potom išlo a to už sa proste nieslo, zrazu slovenskí komunisti sa takto zachovali.“

K otázke porevolučnej očisty od komunistov

K otázke porevolučnej očisty od komunistov (formát Flash Video)

„V novembri 1989 bolo na Slovensku 583 000 členov komunistickej strany. Tak si zoberme, dá sa predpokladať, že skoro každý mal manželku a nejaké deti. Tak to bolo s rodinnými príslušníkmi asi milión a pol ľudí, povedal by som zakotvených v štruktúre a plus oni zastávali kľúčové miesta, súdnictvo, polícia, prokuratúra, armáda, vedenie podnikov. Ja si pamätám, aká bola naša vláda po 1990 roku, ako bol obrovský tlak na jedného ministra z KDH, aby vymenil riaditeľa jedného obrovského podniku. On povedal: ,Páni, len čo mi nájdete človeka, ktorý nebol komunista a ktorý vie riadiť dvadsaťtisícovú fabriku, tak to na minútu urobím.‘
Ja som bol na jednom stretnutí v Nitre a zrazu mne tam niečo nesedelo. Je pravda, že tam išlo o to, aby bol odvolaný jeden riaditeľ podniku, ale musím povedať, že som tam videl odrazu ľudí, ktorí mali obrovský ťah za mocou, ktorí neboli komunistami, ale na ich správaní mi proste niečo vadilo. A ja som potom prišiel na VPN a povedal som: ,Prosím vás, ideme dnes odstavovať komunistov z vedenia podnikov a podobne, ale vieme my vôbec, kto sa tam tlačí? My vieme, či tí ľudia sú takí, o ktorých si myslíme, žeby tam naozaj mali byť, že nie sú to takí istí karieristi a bezohľadní ľudia, ktorí akurát nemali možnosť byť v komunistickej strane alebo tam nechceli ísť, ale povahovo sú proste disponovaní na to, aby si znovu uzurpovali moc a robili všetko pre to?‘ Tieto skúsenosti prichádzali z celého Slovenska, a potom sme dali z centra VPN príkaz: ,Koniec akýmkoľvek výmenám. Idú voľby, nech všetko ide normálnym životom.‘“

Otáznik nad Slovenskom

Otáznik nad Slovenskom (formát Flash Video)

„Dnes máme dvadsiate výročie pádu komunizmu a vyrastá tu veľmi zaujímavá mládež. Vyrastá tu mládež, ktorá po prvé nemá žiadne komplexy, žiadne frustrácie, to je európska mládež. Vie prirodzeným spôsobom jazyky, jazyky si chodí potvrdzovať alebo utvrdzovať do cudziny, kde študuje, kde pracuje.
Pýtam sa, že či je tu nejaký generačný pocit, generačná výzva, niečo teda nielen v tej horizontálnej rovine nejakého ťahu za lepším životom, čo je úplne v poriadku, ale v zmysle vertikálnom, vyslovene nejakých túžob, vyslovene nejakých problémov, polemík, ktoré v tejto spoločnej existujú, alebo ktoré existujú vôbec v celej Európe a možno v celom civilizovanom svete. Niečo také tu zatiaľ nie je a to je také zvláštne, že či táto generácia, či tu niečo také vôbec vznikne.
Dvadsať rokov po páde komunizmu treba povedať, že nad Slovenskom visí istý otáznik. Či sa prebojujeme k nejakému vnútornému sebavedomiu, vnútornému sebapoznávaniu, alebo či sa potom staneme tak trošku plebejskými. To znamená, že áno, budeme sa síce mať dobre, ale budeme potrebovať, aby nám niekto iný ukazoval cesty, vládol, ukazoval horizonty. Toto je čas veľkej výzvy. Teraz generácia, ktorá sa narodila, keď už padol komunizmus, dorástla, má dvadsať rokov a teraz táto generácia by mala nejakým spôsobom vyjadriť svoj základný pocit, čo chce v tejto krajine robiť a nemal by to byť len pocit lepšieho životného štandardu, konzumu, pretože vidíme, že aj táto filozofia vo svete priniesla vlastne celú túto obrovskú krízu a nikto nevie ako skončí.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť