7. apríl – Výročie úteku Vrbu a Wetzlera z vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau

7. apríla 1944 sa v tzv. vonkajšom okruhu vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau ukryli do jamy pod drevenými dielcami budúcich barakov Alfréd Wetzler a Walter Rosenberg (neskoršie krycie mená Jozef Lánik a Rudolf Vrba, pričom Vrba ho používal po vojne ako civilné). Tým sa po takmer dvojročnej snahe o prežitie začal ich útek, ktorého cieľom bolo rozšírenie Správy s informáciami o skrytých hrôzach a masovom priemyselnom vyvražďovaní ľudí, predovšetkým Židov.

Vrba a Wetzler sa dostali do tábora v Auschwitzi počas prvej vlny deportácií Židov zo Slovenska na jar 1942. Odvtedy sa snažili prežiť, na čo využívali pracovné funkcie a súčasne v spolupráci s ďalšími uväznenými zhromažďovali informácie napr. o tom, odkiaľ sú na toto miesto privážaní európski Židia, v akom počte, ako prebieha tzv. selekcia, ako prebiehajú masové vraždy, aké sú životné podmienky v tábore a pod. Počas ich väznenia boli svedkami množstva úspešných i neúspešných pokusov o útek. Na základe skúseností s nimi vedeli, že v úkryte sa zdržia 3 dni, počas ktorých ich budú hľadať príslušníci SS. Pred vypátraním vycvičenými psami podľa pachu im pomohla zmes tabaku namočenom v petroleji, ktorou potreli seba i okolie úkrytu. Po skončení poplachu vyhláseného po ich zmiznutí sa im podarilo v noci 10. apríla opustiť úkryt a dať sa na útek smerom na juh. Počas náročného, asi 10-dňového úteku na Slovensko, prekonávajúc približne 100 km, zažili Vrba a Wetzler napr. streľbu nemeckej hliadky i nezištnú pomoc roľníkov. Po prekročení štátnej hranice medzi obcami Milówka a Skalité sa dostali do Čadce, kde im pomohol židovský lekár Arpád Pollák. Ten ich nasmeroval do Žiliny, kde v dňoch 25. – 28. apríla 1944 pred tzv. Židovskou pracovnou radou vypovedali o tom, čo sa deje v tábore smrti, z ktorého ušli. Pre neuveriteľnosť vyrozprávaných faktov o hrôzach masového vyvražďovania boli vypočúvaní samostatne. V Žiline tiež získali falošné doklady s menami Rudolf Vrba a Jozef Lánik, pričom obaja tieto mená využili ako pseudonym pri písaní knižných spomienok o tábore smrti (Jozef Lánik – Čo Dante nevidel, Rudolf Vrba – Utiekol som z Osvienčimu). Na základe materiálov, ktoré sa im podarilo zhromaždiť a priniesť až do Žiliny, spísali Správu, ktorá obsahuje tri základné časti a ďalej napr. plán krematória a plynovej komory, situačný plán vyhladzovacieho tábora, počty obetí atď. Podľa Vrbu a Wetzlera bolo primárnym cieľom Správy pri jej šírení smerom na Západ k spojencom zabrániť ďalším deportáciám státisícov maďarských Židov a ich následným vraždám.

Autor textu: Pavol Makyna