24. marec 1939. Vydanie vládneho nariadenia o zaisťovacom uväznení nepriateľov Slovenského štátu

Desať dní po vyhlásení Slovenského štátu prijala vláda na čele s predsedom Jozefom Tisom vládne nariadenie o zaisťovacom uväznení nepriateľov. V troch stručných paragrafoch zmocnila ministra vnútra, aby dal zaistiť osoby, ktoré „doterajšou činnosťou vzbudili a vzbudzujú vážnu obavu, že budú prekážkou v budovaní Slovenského štátu". Za týmto účelom mal minister vnútra zriadiť zaisťovací tábor, v ktorom mali byť zaistenci internovaní a fyzicky pracovať. Keďže v tom čase na poste ministra vnútra končil Karol Sidor a jeho kompetencie sa dostali pod predsedu vlády Tisa, agendu vzniku koncentračného tábora pre politických väzňov prevzal jeho zástupca Vojtech Tuka. 2. apríla 1939 vzniklo v Ilave, pri väznici fungujúcej od 2. polovice 19. storočia, zaisťovacie zariadenie podľa vzoru nacistických koncentračných táborov. Prvé správy o budovaní takýchto zariadení na Slovensku sa šírili v tlači od novembra 1938, teda v čase nastupujúcej vlády Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – strany slovenskej národnej jednoty (HSĽS – SSNJ). Prvý zoznam zaistencov odoslal Tuka bratislavskému policajnému prezidentovi Jánovi Juskovi ešte 29. marca 1939. Medzi 16 menami boli napr. Anton Štefánek, Jozef Lettrich, Ján Paulíny-Tóth a Ján Ursíny.

Do zaisťovacieho tábora v Ilave sa mohol dostať prakticky ktokoľvek. Stačilo, aby osoba bola označená ako nepohodlná napr. z dôvodu, že bola iného politického zmýšľania alebo prostredníctvom nej mohli vydierať jej príbuzného. Ocitli sa tu aj členovia Hlinkovej gardy, HSĽS, Ústredne štátnej bezpečnosti alebo Deutsche Partei, ktorí sami takýchto ľudí udávali. Rozdiel medzi klasickou väzbou a internáciou v koncentračnom tábore bol najmä v tom, že v druhom prípade išlo o mimosúdnu formu perzekúcie nepohodlných občanov. Zadržaní v „koncentráku" častokrát nepoznali dôvod zaistenia, nemohli sa voči zadržaniu odvolať a nepoznali dĺžku internácie. Väčšina bola väzňom v tábore na dva mesiace, ale niekedy sa lehota predlžovala až na obdobie jedného roka. Po prepustení na slobodu z „Machau" (prezývka tábora na základe spojenia priezviska ministra vnútra Alexandra Macha a názvu nacistického koncentračného tábora Dachau) v Ilave museli podpísať vyhlásenie, ktorým sľúbili, že sa stiahnu z verejného života, nebudú sa zúčastňovať politických stretnutí, písať do novín, kritizovať verejných činiteľov a budú ostatných v okolí navádzať na poslušnosť. Prepustenie malo byť iba podmienečné za dobré správanie pri dosiahnutí cieľa, ktorým bola „prevýchova". Prepustení zaistenci mali tiež zakázané rozprávať o tom, čo sa v tábore dialo.

Z podmienok v koncentračnom tábore v Ilave boli šokovaní i tí, ktorí boli väznení počas Rakúsko-Uhorska. V jeho väzniciach mohli „pri dobrom chovaní" využívať niektoré úľavy napr. prilepšením stravy, krátením si dlhých chvíľ písaním alebo čítaním zábavnej literatúry. Podmienky v ilavskom „koncentráku" boli oveľa horšie. Väzni boli umiestnení na mesiac do cely osamote bez výkonu práce s vedrom na fekálie, nádobou na vodu, malou miskou na umývanie, kovovou sklápacou posteľou so stolovou doskou a závesnou skrinkou s hrnčekmi, soľničkou, lyžicou, mydlom a kefami. Jedinou povolenou literatúrou bola po mesiaci pobytu náboženská, rovnako i prvý cenzurovaný list rodine. Súčasťou „výkonu trestu" mohol byť napr. týždeň strávený v temnici, zákaz komunikácie s ostatnými spoluväzňami, bežné bolo bitie za domnelé porušenie väzenského poriadku. Mnohí internovaní zomreli na následky podlomeného zdravia po prepustení z tábora. Do vypuknutia Slovenského národného povstania prešlo koncentračným táborom v Ilave viac ako 3 000 osôb, pričom ako zariadenie podobného charakteru po 29. auguste 1944 fungovala aj krajská väznica v Banskej Bystrici, z ktorej mnohí z internovaných skončili v masových hroboch v Nemeckej a Kremničke. V období rokov 1939 – 1945 bolo v koncentračných táboroch na území Slovenského štátu zadržaných z politických dôvodov asi 3600 osôb.

Autor textu: Pavol Makyna

Znenie vládneho nariadenia č. 32/1939 Sl. z. Zdroj: Archív ÚPN

Pohľad na väznicu v Ilave v 2. polovici 30. rokov

Minister vnútra Alexander Mach, podľa ktorého dostal koncentračný tábor v Ilave prezývku „Machau"