21. a 28. marec. Protesty proti okupácii Československa počas tzv. hokejového týždňa

Začiatkom roku 1969 prebiehal v komunistickom Československu pokračujúci proces tzv. normalizácie, ktorý v praxi znamenal likvidáciu reforiem prijatých v predaugustovom období roku 1968. Nástup tzv. normalizácie prebiehal najmä na pôde komunistickej strany, kde prichádzalo k prijímaniu rezolúcií a uznesení v súlade s líniou diktovanou zo Sovietskeho zväzu. Dôležitým krokom sa stali postupné personálne výmeny. Zo svojich pozícií odchádzali poprední predstavitelia reformného procesu, ako boli Jiří Pelikán, František Kriegel a na prelome rokov 1968 a 1969 aj v Čechách populárny predseda Národného zhromaždenia Josef Smrkovský. Hoci občianska spoločnosť proti tejto politike protestovala, čoraz viac ľudí rezignovalo na politický vývoj a verejný život.

Do tejto vnútropolitickej situácie na začiatku roku 1969 výrazne prehovoril študent Jan Palach. Ten na protest proti postupujúcej rezignácii spoločnosti prikročil k osobitnej forme protestu, ktorá sa od tej doby neodmysliteľne spája s jeho menom: rozhodol sa upáliť pred zrakmi verejnosti v centre Prahy. Na následky popálenia zomrel 19. januára 1969, ale jeho čin vyvolal obrovský ohlas po celom bývalom Československu, osobitne študentov, ktorí organizovali hladovku. Palach opäť vzbudil v spoločnosti vzdor voči pookupačnej realite, ktorý sa odrazil aj na ďalších protestoch, ktoré na seba nenechali dlho čakať.

V marci sa v Štokholme konali 36. majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. Turnaj sa mal pôvodne konať v Československu, k jeho presunu do Švédska prišlo po udalostiach augusta 1968. Na turnaji boli pochopiteľne najočakávanejšími zápasmi duely československého mužstva proti Sovietskemu zväzu. Popri tom, že išlo o dva zo športovo najsilnejších tímov na turnaji – najmä Sovieti mali vynikajúce mužstvo, ktoré ovládlo predchádzajúcich šesť majstrovstiev – bol v pozadí aj celkom zrejmý politický náboj. Fakticky išlo o prvé „vážne" stretnutie športovcov z týchto štátov od okupácie Československa v auguste 1968. Aj hokejisti vnímali špecifickú situáciu, a chceli sa športovými zbraňami pomstiť za okupáciu krajiny.

K prvému zápasu medzi oboma mužstvami prišlo 21. marca 1969. Nabitá hala fandila jednoznačne československému mužstvu, ktorého kapitánom bol Jozef Golonka a v bráne chytal Vladimír Dzurilla. Aj vďaka ich úsiliu vyhrali čs. reprezentanti pomerom 2:0. Po zápase dokonca odmietli podať sovietskym hokejistom ruky. Víťazstvo vyvolalo obrovskú radosť nielen športových fanúšikov, ale v celej spoločnosti, ktorá ho vnímala ako istú odplatu za august 1968. Do ulíc vyšli desaťtisíce občanov. V Bratislave urobili študenti fakľový sprievod mestom a prišli pred byty hokejistov Golonku a Dzurillu, kde im do noci prevolávali na slávu.

Druhý zápas medzi oboma mužstvami sa konal 28. marca. Rekordná návšteva viac ako 10 000 divákov videla ďalšie víťazstvo československého mužstva, tentoraz pomerom 4:3. Niektorí hráči si na znak protestu proti okupácii prelepili päťcípe hviezdy štátneho znaku páskami. Tak ako pred týždňom, aj v tento deň nezostali oslavy len v štokholmskej hale. Znova sa naplnili ulice českých a slovenských miest, v ktorých tisíce ľudí skandovali heslá nielen na oslavu víťazstva, ale aj proti okupácii krajiny. Na viac ako 20 miestach sa protesty skončili pred posádkami sovietskych vojsk, kde ľudia demonštrovali svoj nesúhlas s ich prítomnosťou. Výsledkom bola streľba Sovietov do vzduchu.

Zo športového hľadiska mali československí reprezentanti veľkú smolu, lebo napriek dvom slávnym víťazstvám sa neradovali z titulu majstrov sveta. Turnaj sa totiž hral spôsobom dvoch vzájomných zápasov, a nakoľko Sovieti všetky ostatné zápasy vyhrali, vyhrali majstrovstvá po siedmy krát za sebou. Československému mužstvu stačilo v poslednom zápase neprehrať s domácimi Švédmi, tým však podľahlo najtesnejším výsledkom 0:1. Švédi tak získali striebro a na čs. mužstvo zostala „len" bronzová medaila.

Oveľa závažnejšie však boli politické dôsledky udalostí spojených s dvoma slávnymi hokejovými víťazstvami. V Prahe sa odohral incident, počas ktorého boli dlažobnými kockami zdemolované priestory sovietskeho Aeroflotu. Hoci išlo o provokáciu realizovanú Štátnou bezpečnosťou, Sovieti protesty a nepokoje využili ako zámienku na zostrenie kurzu normalizácie a výmenu na čele komunistickej strany.

Už 31. marca 1969 prišiel na návštevu Československa sovietsky minister obrany maršal Andrej Grečko, v sprievode zástupcu ministerstva zahraničných vecí Vladimira Semjonova. Grečko dal rozkaz sovietskym vojskám v NDR, Poľsku a Maďarsku, aby boli v pohotovosti. Po príchode šiel rovno na ministerstvo obrany a požadoval okamžité zavedenie cenzúry. Žiadal tiež použiť ozbrojené sily čs. armády proti prípadným občianskym nepokojom a pohrozil zásahom sovietskych vojsk v okruhu posádok. V zákulisí pritom už dlhšie prebiehali rokovania o novom prvom tajomníkovi, ktorý by nahradil Dubčeka. Rozvírená situácia spojená so sovietskym nátlakom sa tak stala vhodnou príležitosťou tejto kľúčovej personálnej výmeny, ktorá sa udiala na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ dňa 17. apríla 1969. Dubčekovo miesto zaujal Gustáv Husák.

Autor textu: Peter Jašek

O zápase písala aj dobová tlač. Zdroj: Pravda/Archív ÚPN