12. október 1988. Založenie Výboru solidarity s Ivanom Polanským

Vydávanie samizdatovej literatúry patrilo k fenoménom Slovenska v 80. rokoch. Táto svojrázna forma vydávania pomáhala ľuďom dostať sa k oficiálne zakázanej literatúre. Za výrobou samizdatov stála najmä tvrdá práca a nezdolná odvaha niekoľkých odvážlivcov, ktorí napriek skrytému či otvorenému prenasledovaniu režimom dokázali vydávať stovky prohibitných publikácií a textov v tisícových nákladoch a šírili ich medzi ľudí. Medzi týmito osobnosťami mal významné postavenie aktivista tajnej cirkvi z Novej Dubnice Ivan Polanský.

Ivan Polanský sa nikdy netajil svojim kresťanským presvedčením, a napriek ateistickému režimu sa nebál svoju vieru praktizovať: navštevoval sväté omše a púte, na svojej chate a na byte organizoval tajné stretnutia veriacich, pravidelne nahrával slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu, a z prepisov vyrábal samizdaty. Neskôr prešiel aj k vydávaniu periodických samizdatov, uverejňujúcich náboženské texty. Jeho aktivity neunikli Štátnej bezpečnosti, ktorá ho začala intenzívne sledovať v júli 1986. Je takmer isté, že za jej záujmom stálo vydanie dvoch čísel samizdatu Historický zápisník, venovaných vedúcim politikom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, Jozefovi Tisovi a Andrejovi Hlinkovi. V novembri 1987 príslušníci ŠtB Polanského zatkli a počas domovej prehliadky bytu a chaty mu zhabali toľko samizdatov a materiálu na ich výrobu, že nimi doplna naložili dodávku. V období, kedy vo verejnom a odbornom diskurze bola prípustná iba marxistická interpretácia moderných slovenských dejín, vyvolali Historické zápisníky obvinenie z propagácie fašizmu. Komunistický režim tak preniesol problém, ktorému by sa mala venovať historiografia ako veda, do trestnoprávnej roviny a vykonštruoval politický proces.

Vyšetrovatelia napokon prekvalifikovali Polanského konanie na trestný čin podvracania republiky. Na pôvodne navrhovanú obžalobu z "propagácie fašizmu" nenazbierali dostatok dôkazov. Keďže Polanského vydavateľská činnosť bola obrovská, po vyhodnotení samizdatových článkov sa vyšetrovateľom javila vhodnejšia možnosť postaviť obžalobu na základe báze textov vyhodnotených ako „protirežimné útoky". Historické zápisníky využili ako priťažujúcu okolnosť.

Proces s Ivanom Polanským prebehol v dňoch 13. – 17. júna 1988 v Banskej Bystrici. Trest bol vzhľadom nato, že v Československu prebiehal proces prestavby, bolo už po Sviečkovej manifestácii a Polanského zdravotný stav bol zhoršený, mimoriadne tvrdý – štyri roky väzenia nepodmienečne. Medzitým sa rozbehla veľká vlna podpory pre väzneného Polanského. Podpisové akcie za jeho prepustenie vyzbierali takmer 5 000 podpisov. Podporné listy napísali viacerí disidenti a na púťach sa neraz večerný program zameral na modlitby za prepustenie Polanského. Salezián Anton Hlinka informoval o prípade I. Polanského prostredníctvom Hlasu Ameriky medzinárodnú verejnosť. Veľký význam mali prejavy solidarity z prostredia českého občianskeho disentu, o to viac, keď komunistický režim vytiahol kartu „podpory a propagácie fašizmu". Polanského sa dokonca zastala aj Charta 77, ktorá vo vyhlásení konštatovala: „Motivován osobně mravním principem jednal i Ivan Polanský, a tím, že se snažil oživovat svobodný pohyb myšlenek, názorů a informací, [...] konal činnost společensky vysoce prospěšnou. S jeho názory a stanovisky může zajisté kdokoliv souhlasit i nesouhlasit, avšak vždy zde musí platiti zásada civilizovaného státu, kterou formuloval jeden z tvůrců francouzského osvícenství: třebaže rozhodně nesouhlasím s vaším názorem, svůj život bych položil za vaše právo jej vyslovit."

Vrcholom kampane za prepustenie Ivana Polanského bolo založenie Výboru solidarity s Ivanom Polanským dňa 12. októbra 1988. V rámci výboru existovala informačná služba, ktorej členmi boli Václav Benda, Ján Čarnogurský, Jiří Gruntorád a Heřman Chromý. Zároveň približne 90 vydavateľov samizdatovej literatúry z celého vtedajšieho Československa vydalo vyhlásenie, v ktorom vydávanie nezávislej publicistiky a rozširovanie literatúry deklarovali ako integrálnu súčasť práva na slobodu prejavu. To bolo od roku 1976 zakotvené aj v medzinárodných zmluvách signovaných Československom. Z tohto hľadiska chápali represiu proti Ivanovi Polanskému ako zástupný útok proti celej vydavateľskej obci. Dokonca sa odvážili vyzvať štátne a stranícke vedenie, aby Polanského buď prepustili, alebo aby uväznili všetkých vydavateľov samidatov.

Peter Jašek

I. Polanský so samizdatmi počas domovej prehliadky (Archív ÚPN)