Vladimír Vizváry (1931)

Foto: Vladimír Vizváry

Životopis

„Je treba poznať tie svinstvá, čo robili vtedy komunisti.“

Príbeh pamätníka

Vladimír Vizváry sa narodil 7. novembra 1931 v Čároch v okrese Senica. Jeho otec sa po prvej svetovej vojne vrátil ako invalid, preto si požičal peniaze a začal podnikať. Keď sa oženil sa, narodili sa im s manželkou synovia Milan (1930) a Vladimír (1931). Podnikať v Šaštíne začali v roku 1939. Živnostenské oprávnenie mali na sklad piva, výrobu liehovín studenou cestou a výrobu umelého ľadu. Tovarom zásobovali desať obcí blízkeho okolia. Mali kone, vozy a neskôr aj dve nákladné autá. K výrobným zariadeniam patrilo zariadenie na výrobu umelého ľadu, chladenia piva, prístroj na umývanie fliaš a fľaškovanie piva. V tom čase ich rodina patrila medzi bohatších živnostníkov: „Po štyridsiatom ôsmom roku, keď nastúpila Komunistická strana, tak nás, hneď prvých nás likvidovali – ako zoštátnili. Takže nám zobrali celú výrobu, výrobné veci, čo sme mali. Všetko nám pobrali. Zobrali nám i vklady v banke. Takže sme sa dostali do takej situácie, že my, aj deti ako kapitalistickej rodiny, ako nás označili a ako nás potom prenasledovali počas celého komunistického režimu.“

Už 9. marca 1948 bol ustanovený národný správca podniku jeho rodičov (tzv. znárodnenie), ktorý postupne rozpredal pivo, liehoviny a vyrábaný umelý ľad v celkovej hodnote 650 000,- Kčs. Súčasne so znárodnením zablokovali ich vklady v miestnej Tatrabanke v hodnote 930 000,- Kčs a tiež cenné papiere uložené v Sedliackej banke v Skalici. Jeho otec ako poľovník musel odovzdať tri lovecké pušky aj so strelivom v hodnote 20 000,- Kčs. V roku 1948 im bola finančným odborom ONV v Senici predpísaná tzv. milionárska daň vo výške 166 694,30 Kčs. Otec navrhol, aby sa daň zaplatila zo zhabaných vkladných knižiek, no komunisti to nedovolili. Okresný súd v Senici 31. marca 1949 nariadil záložné právo na ich nehnuteľnosti z dôvodu vymáhania milionárskej dane. l. júla 1950 im zobrali dve nákladné autá v hodnote 230 000,- Kčs. Finančný odbor ONV vyhlásil 27. septembra 1950 dražbu na zariadenia podniku v hodnote 350 000,- Kčs. Pri ďalšej exekúcii 8. februára 1951 bolo odpredané bytové a doplnkové zariadenie v hodnote 150 000,- Kčs. Keďže sa vtedy všetko nevydražilo, nasledovali ďalšie dražby.

Keď Vladimír Vizváry videl ako komunisti prenasledujú jeho rodičov, rozhodol sa v roku 1950 ujsť do Rakúska cez hranicu blízko Mikulova. Namiesto slobodného sveta však zažil tvrdé vyšetrovania a odsúdenie na päť mesiacov. Keď ho prepustili z Brna, išiel do Bratislavy, kde sa aj zamestnal ako robotník. Menil zamestnania, aby sa tak stratili zlé kádrové posudky, a prihlásil sa na večernú strojnícku priemyslovku, ktorú dokončil maturitou.

Vladimír Vizváry bol rád, že v roku 1989 prišla Nežná revolúcia: „Len došlo veľké sklamanie... komunisti sa znova dostávajú do vlády a do celkových vedúcich postavení, takže oni si zasa robia, čo chcú. A na nás zabudli.“ Zamyslel sa aj nad tým, ako skúsenosť jeho života prezentovať mladej generácii: „Je treba poznať tie svinstvá, čo robili vtedy komunisti... Je treba vedieť o všetkom... Ľudia sa nepoučia, nikdy si nedajú, že toto pozor, už to bolo, toto nemôžeme ako tak podporovať.“

V apríli 1991 po nadobudnutí Zákona o mimosúdnych rehabilitáciách (zákon č. 87/1991 Zb.) požiadal spolu s bratom Milanom o navrátenie ich majetku a odškodnenie. 16. novembra 2014 si Vladimír Vizváry ako účastník protikomunistického odboja, nútený znášať utrpenie spôsobené komunistickým režimom v období neslobody, odsúdenie na trest odňatia slobody a následného väznenia, prenasledovanie represívnymi orgánmi komunistickej moci alebo spoločenskú diskrimináciu z politických dôvodov, prevzal Pamätný list predsedu Ústavu pamäti národa.

Spomienky na detstvo

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Otec pochádzal z Čárov. Pochádzal z chudobnej sedliackej rodiny. Bolo ich šesť, päť, jedno šesť detí jedno im zomrelo a to boli to boli väčšinou dievčatá, on bol sám chlapec. Ťažko sa prebíjal. Hovoril nám, že už ako štrnásťročný na jar zobral si motyčku a o štvrtej hodine ráno išiel k niekomu na práce za grajciar na celý deň - robil dlhé roky. A potom, keď už bol už väčší aj za pol grajciara, za grajciar - tak robil. Povedal, že bol z teda z chudobnej rodiny a voľakto pomáhal svojej rodine ako tak prežiť. Mal jedno políčko maličké a kravu tuším mali. A tak sme sa oni prebíjali sami. Otec po prvej svetovej vojne, bol na prvej svetovej vojne, ako invalid došiel a zariadil si hostinec. Požičal si peniaze a začal ako podnikať, podnikateľ. Sa oženil s mamou, teda ako sa zobrali. A mame sa strašne neľúbila tá robota tu v tých Čároch v tom hostinci a mali ešte obchod s rozličným tovarom. Strašne mala roboty, lebo on chodil vždycky niečo zháňať a ona musela všetko obsluhovať. A ešte mu chodili na stravu učitelia k nám. Takže to nevoňalo, lebo o desiatej zatvárali a o tretej ráno už im búchali na okno niečo kúpiť za marva, šesták, jak sa povie vtedy ešte. No a tak mame sa to neľúbilo, tak preto sa dohodli s otcom, že si zariadia druhý podnik, a to v Šaštíne. Do Šaštína sme prišli v tridsiatom deviatom roku. Tam sa robilo lepšie teda mame robilo, lebo nemusela tak neskoro ísť spať a tak skoro vstávať. A celkovo pracovala s otcom na tom podniku, ktorý obhospodarovali.

Február 1948 – zoštátnenie živnosti jeho rodičov

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Po štyridsiatom ôsmom roku, keď nastúpila Komunistická strana, tak nás hneď prvých nás likvidovali - ako zoštátnili. Takže nám zobrali celú výrobu, výrobné veci, čo sme mali. Všetko nám pobrali. Zobrali nám i vklady v banke. Takže sme sa dostali do takej situácie, že my, aj deti, ako kapitalistickej rodiny, ako nás označili a ako nás potom prenasledovali počas celého komunistického režimu. My sme sa nemohli dostať nikde. Brat sa dostal čiastočne, lebo nevedeli kde. On sa dostal do Prahy na AMU. AMU a to je Akadémia múzických umení. Lenže to zistili, že tam chodí, tak v poslednom ročníku ho nechali vyhodiť zo školy a zakázali mu na všetky vysoké školy prístup. Tak sa nemohol nikde, chudák, dostať. Sme chodili domov, ja som chodil tiež do školy. Tak som sa dostal, že keď sme dostali, došli domov a otec, chudák, nešťastný, nám rozprával: Deti, každý raz nás zoberú ako nejakých vrahov. O polnoci zabúchajú a vedú nás na štyridsaťosem hodín zatvoriť do Senice. Tam nás držia a vyšetrujú a robia nám teda zle. A že to máme lebo hento máme, že došlo udanie a tak ďalej. A keď s ním otec rozprával, že však všetko ste nám pobrali, nemáme nič, nie? A tak ďalej. Nie, všetko ste nám zhabali. Tak čo nám všetko zobrali, to bolo ako tú výrobu a to všetko, ako aj umelý ľad sme vyrábali. Vyrábali aj to všetko zakapalo. Dve nákladné autá sme mali, tie zobrali. Kone, povozy, to zobrali.

V roku 1950 – pokus o útek do zahraničia

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Som zistil, že otca aj mamu furt vodia a zatvárajú, a tak som myslel, že nebudem mať život ani ja nejaký zvláštny tuná aj s bratom. Aj brata potom vyhodili z tej vysokej školy. Áno, že nebudem mať nijaký život. Tak ja som si rozmýšľal, že ujdem za hranice, lebo som počúval, že ľudia ujdú a majú sa tam omnoho lepšie. Tak som išiel, som si to namieril, to som išiel vtedy z Brna, na Mikulov a tam už tam na tú dedinu. Už si ani presne nepamätám, to by som musel pozrieť do mapy, kde som chcel ujsť. A tak som sa ťahal teda už navečer, v noci, a tak som sa ťahal šikovne nejako k hranici. Nevedel som presne, kde som bol, však som mal okolo devätnásť rokov. Tak ja som presne nevedel, kde je hraničná čiara. A som tak som sa pozeral som sa. Tak som chcel prejsť a vedel som, ten vlak je, tam chodil vlak do Viedne, na Viedeň. Tak som sa držal dosť podľa tej železnice. A to bola snáď chyba. Tam dosť strážili ten most a všetko. Tak tam ma chytili. Začala streľba, musel som ľahnúť, tam potom zobrali, odviedli. Teda ako do priebežnej ako záchytky a tam ma držali a vyšetrovali čo a ako. Ja som im povedal, že ja som nechcel ujsť kvôli rodičom. Ale že som sa neučil tak dobre a že som chcel ujsť len preč do zahraničia. A tak neverili. Keď ma súdili a otec bol na súde, tak povedal, on myslel, že dostanem asi, ako sa povie, povraz. Áno, ale oni to chápali snáď trošku inak, lebo oni tam z nášho Šaštína napísali také hrozné veci. Ja som už bol z toho ako slovo tak dobre nepočúval. Ale otec povedal, čo napísali všetko. Že sme teda nebezpeční ľudia, že sme proti komunistom, že, mi hovorí, že pôjdem proti komunistom, že som ušiel, že budem proti komunistom bojovať, že ich budem strieľať a tak ďalej. A že sme celá rodina ako, ako by povedal, proti teda socialistickej republike a proti komunistom.

Vo vyšetrovacej väzbe

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Tak, keď ma zatvorili a začali vo vyšetrovacej väzbe, tak vždycky, každú noc došli a dlho, dlho nás trápili. A mňa trápili teda ako. A pýtali sa, či sme ozaj v niečom CIC, či nie som v tajnej službe americkej, či som neprenášal nejaké správy, nejaké tajné veci, dokumenty a tak ďalej. Takže keď som povedal, že nie, nič také nebolo, tak začali na mňa hromžiť a že niekedy došiel a priznajte sa, vy klamete a hento, toto. Začal tam vykrikovať, že klamem, že som klamár, aby povedal pravdu. Tak som nemohol, ako mám povedať pravdu, keď som nič také nerobil. Som kvôli tomu ušiel, že som chcel nový, že som nechcel byť v tejto krajine, nakoľko som zistil, ako našich rodičov prenasledujú a tak ďalej. A tak asi štyri alebo päťkrát v noci ma zobudili a išli a zobrali ma. A už sme vedeli čo je. Každý došiel vždycky taký, keď už došiel vybitý snáď aj krv tiekla. Aj mne z nosa vyskočilo, lebo aj ja som mal jemný nos, tak keď ma aj buchol, tak aj mi z nosa tiekla krv. Tak niekedy tak také ťažké veci boli. Ako niekedy neviem niekedy ich dosť bili aj viac ako lebo oni starší, ja som bol mladší, tak mňa tak nejako zvlášť nebili silne. Ale buchli poriadne po tvári a do boku ma kopol jeden. No a tak týmto štýlom oni si, ja neviem, tam boli dosť takí dvaja takí zlí, tí takí ako sadisti. To sú ľudia, čo potrebovali si udrieť. To aj keby ste nič nespravili, ale len vás zničiť. Takže týmto štýlom nás teda mňa nejako ničili. No najlepšie bolo, keď už nás dali do cely, že sme tam boli. Aspoň bol pokoj. A tam sme sa rozprávali. Všetci to boli väčšinou tam boli zatvorení tí, čo prechádzali cez hranice, chceli ujsť za hranice, áno.

Odsúdený na 5 mesiacov

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

No potom ma odsúdili. Ako ma súdili, tak otca tam pustili, ja som ani nevedel, že tam otca pustili, keď nás súdili nás asi troch alebo štyroch naraz. Troch, štyroch naraz súdili a tak potom vymerali tresty. Naraz, akože mne zo mňa nič teda ako vážne nedostali, žeby bol nejaký alebo niekde, že som sa nepriznal k ničomu. Takže nerobili mi také ťažkosti. Ale ako čítali o našej rodine, čo napísali, no to bolo príšerné. Sme nebezpeční, zlí na komunistov, chceli by sme zničiť aj Sovietsky zväz, aj každého komunistu. Že sme nenávidení robotníckou triedou a čo ja viem. Toľko všelijakých veci ja si už ani dokonca dnes celkove nepamätám. Otec si myslel, keď to tak počúval, začal plakať, že on myslel, že dostanem povraz. No a práve to bolo v tej súdnej sieni, ale vtedy bol som mladý, v živote prvý raz. To je človek, keď je taký, ako vám poviem taký nezávislý dosť na tom, ale čo sa stane, to sa stane, som si myslel, ale snáď ma nezabijú. Tak ma zavrú, no tak teraz odsúdili na tých päť mesiacov, čo som potom sedel. A mal som šťastie. Lebo, keby to bolo tu na Slovensku, poviem vám úprimne, že dva roky najmenej dostanem. Som sedel potom v Mikulove asi mesiac, dva. Potom ma previezli do Brna. No v Brne, tam väčšinou boli politickí väzni. Zaujímavé. Málo som tam našiel nejakého alebo či sa snáď aj nepriznal, ale všetci to boli politickí väzni. Hej, tam boli ešte i Nemci, vojaci, tam boli zatvorení, aj určití, čo mali trest smrti. Ale potom im to nejako prešlo, nechali asi neviem dokedy tam. Ja som odišiel skorej. Ale som sa ja divil, že takto, že čo sú tam doživotne, že nejako ako sa oni bavili, že no bavili sa tam, aj srandy robili.

Nežná revolúcia – sklamanie z vývoja po nej

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Sme boli radi, že došla Nežná revolúcia v osemdesiatom deviatom. Len došlo veľké sklamanie. Pre nás, čo sme boli takto ničení, traumatizovaní, už rodičia nie sú u nás, sú už mŕtvi, a hodne ľudí je už preč, ale všetci prežívali hrozné činy tých komunistických pánov, súdruhov, čo nás ničili a teraz sme očakávali, že v osemdesiatom deviatom sa to premení a spraví sa dobre. Lenže ono to neprišlo. Prišli také veci, že práve sa komunisti znova dostávajú do vlády a do celkových vedúcich postavení, takže oni si zasa robia, čo chcú. A na nás zabudli a oni si dávajú svojim zasa len väčšie, myslím peňažné odmeny alebo niečo, alebo zvýšenie platu a na nás sa úplne zabudlo. Zabudlo, čo nám zobrali všetko, áno, však žijú. No tak žijú. Ale že ako žijeme? Nikto sa neopýta. My máme sklamanie z tohto. Sme sklamaní, že tento štát, teda myslím, vedenie ako, že sa vôbec nezaujíma o to, že niektorí ľudia strašne prežívali od tých štyridsiatych ôsmych rokov až do tej doby, tých štyridsaťdva rokov, čo nás tu trápili. A to je pravda, že postupom sa to trošku uľahčilo. Ale to ten začiatok bol obrovsky zlý. A to na to nikto nepozerá tu. Nikto vám nedá, aby sa vás. My sme nemohli dostať sa na vyššie posty pracovať, aby sme mali viac peňazí. Všetko sme museli robiť a robili sme najviac, aby sme sa, lebo sme sa báli, že keď sme sa dostali na lepšie miesto, že nás snáď vyhodia, dajú preč. Tak práve preto sme robili aj po, boli my sme naučení boli poctivo robiť. My sme nevedeli robiť nejako lajdácky a špatne. My sme sa snažili vždycky čo najlepšie. No a teraz sa máme horšie, lebo tí sa majú stále lepšie. Tak je tu vidieť, že kto kradol, kto bral, kto sa nabalil, ten sa má lepšie a bude sa mať vždy lepšie? Je to hanba.

Odkaz pre všetkých ľudí, najmä mladým

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

A odkaz pre všetkých ľudí, mladým, aby čítali a pozerali aj filmy, keď idú, len u nás idú málo, v Čechách viacej, čo sa všetko dialo. Lebo tí mladí ľudia už, je to pravda, oni sa radi bavia, radi zabávajú a na také, niektorých to deprimuje pozerať sa na tie svinstvá, čo robili vtedy komunisti. Takže radšej to nepozerá, ale je chyba. Je treba vedieť o všetkom. Je treba vedieť, lebo niečo sa vráti. Vieme, že sa v živote vracali určité obmeny, išli roky a roky idú a ľudia sa nepoučia, nikdy si nedajú, že toto pozor, už bolo, toto nemôžeme ako tak podporovať. Tak takýmto štýlom tým mladým ľuďom by som povedal. Aby sa fakt zaujímali o tie najväčšie a najhroznejšie veci, ktoré sa diali a čelili tomu i v prípade teraz, keby niečo malo nastať, aby to bránili, aby to nedopustili, aby sa to stalo.

Spracoval: Stanislav Labjak, marec 2018.

Vytlačiť