Príbeh pamätníka Vladimír Vizváry (1931)

Motto: „Je treba poznať tie svinstvá, čo robili vtedy komunisti.“

  • Vladimír Vizváry sa narodil 7. novembra 1931 v Čároch, okres Senica;
  • jeho rodičia boli živnostníkmi v Čároch, od roku 1939 v Šaštíne;
  • 25. február 1948 – komunisti prevzali moc, začalo sa utrpenie ich rodiny;
  • 9. marec 1948 – ustanovený národný správca podniku jeho rodičov (tzv. znárodnenie);
  • v roku 1948 rodine predpísali tzv. milionársku daň, no nemali z čoho zaplatiť, lebo vklady v bankách boli zablokované a vkladné knižky znárodnené;
  • 31. marec 1949 – nariadené záložné právo na nehnuteľnosti z dôvodu vymáhania milionárskej dane;
  • 27. september 1950 – vyhlásenie dražby na zariadenia podniku;
  • 8. február 1951 – exekúcia na bytové a doplnkové zariadenie;
  • 1950 – neúspešný útek do Rakúska pri Mikulove;
  • tvrdé vyšetrovanie a odsúdenie na päť mesiacov väzenia – Mikulov, Brno;
  • pracoval ako robotník v Bratislave, ukončil večernú strojnícku priemyslovku;
  • November 1989 – „veľké sklamanie, komunisti sa znova dostávajú do vlády a do celkových vedúcich postavení“;
  • v apríli 1991 po nadobudnutí Zákona o mimosúdnych rehabilitáciách požiadal spolu s bratom Milanom o „zmiernenie následkov majetkových a iných krívd“;
  • 16. novembra 2014 – Pamätný list predsedu Ústavu pamäti národa ako účastníkovi protikomunistického odboja.

Vladimír Vizváry sa narodil 7. novembra 1931 v obci Čáry, okres Senica. To bolo aj rodisko jeho otca, ktorý pochádzal z chudobnej sedliackej rodiny: „Bolo ich šesť, jedno zo šesť detí im zomrelo, a to boli väčšinou dievčatá, on bol sám chlapec. Ťažko sa prebíjal. Hovoril nám, že už ako štrnásťročný na jar zobral si motyčku a o štvrtej hodine ráno išiel k niekomu na práce za grajciar na celý deň.“ Jeho otec sa po prvej svetovej vojne vrátil ako invalid, preto si požičal peniaze a začal podnikať. Zriadil si hostinec a oženil sa. Manželom sa narodili synovia Milan (1930) a Vladimír (1931). „Mame sa strašne neľúbila tá robota v tých Čároch, v tom hostinci, a mali ešte obchod s rozličným tovarom. Strašne mala roboty, lebo on chodil vždycky niečo zháňať a ona musela všetko obsluhovať. A ešte mu chodili na stravu učitelia k nám. Takže to nevoňalo, lebo o desiatej zatvárali a o tretej ráno už im búchali na okno niečo kúpiť.“ Jeho rodičia sa preto dohodli, že od roku 1939 budú podnikať v blízkom Šaštíne. Živnostenské oprávnenie dostali na sklad piva, výrobu liehovín studenou cestou a výrobu umelého ľadu. Tovarom zásobovali desať obcí blízkeho okolia. Mali kone, vozy a neskôr aj dve nákladné autá. K výrobným strojom patrilo zariadenie na výrobu umelého ľadu, chladenie piva, prístroj na umývanie fliaš a fľaškovanie piva. V tom čase ich rodina patrila medzi bohatších živnostníkov: „Po štyridsiatom ôsmom roku, keď nastúpila Komunistická strana, tak nás, hneď prvých nás likvidovali – ako zoštátnili. Takže nám zobrali celú výrobu, výrobné veci, čo sme mali. Všetko nám pobrali. Zobrali nám i vklady v banke. Takže sme sa dostali do takej situácie, že my, aj deti ako kapitalistickej rodiny, ako nás označili a ako nás potom prenasledovali počas celého komunistického režimu.“

Už po dvoch týždňoch od "Víťazného februára", 9. marca 1948, bol ustanovený národný správca podniku jeho rodičov (tzv. znárodnenie), ktorý postupne rozpredal pivo, liehoviny a vyrábaný umelý ľad v celkovej hodnote 650 000,- Kčs. Súčasne so znárodnením zablokovali ich vklady v miestnej Tatrabanke v hodnote 930 000,- Kčs a tiež cenné papiere uložené v Sedliackej banke v Skalici. Jeho otec ako poľovník musel odovzdať tri lovecké pušky aj so strelivom v hodnote 20 000,- Kčs. V roku 1948 im bola finančným odborom ONV v Senici predpísaná tzv. milionárska daň vo výške 166 694,30 Kčs. Otec nesúhlasil ani s predpísanou daňou – predovšetkým pre nezákonné znárodnenie podniku, ani so zablokovaním vkladov v bankách. Navrhol, aby sa daň zaplatila zo zhabaných vkladných knižiek, no komunisti to nedovolili. 31. marca 1949 nariadil Okresný súd v Senici záložné právo na nehnuteľnosti rodiny z dôvodu vymáhania milionárskej dane a šesťpercentných úrokov z omeškania. l. júla 1950 zobral režim rodine Vizváryovcov dve nákladné autá v hodnote 230 000,- Kčs. Finančný odbor ONV vyhlásil 27. septembra 1950 dražbu na zariadenia na výrobu umelého ľadu, na fľaškovanie piva, sudy, demižóny a podobne v hodnote 350 000,- Kčs.

Pri ďalšej exekúcii 8. februára 1951 bolo odpredané bytové a doplnkové zariadenie v hodnote 150 000,- Kčs. Keďže sa vtedy všetko nevydražilo, nasledovala ďalšia dražba. Predseda MNV v Šaštíne poslal v roku 1951 rodine list, v ktorom písal, že síce im patrí rybník a venujú sa chovu rýb, ale neodovzdávajú ich na verejné zásobovanie, čo sa stalo zámienkou na prevod rybníka pod Jednotné roľnícke družstvo. Jeho rodičia ako živnostníci mali aj právo na vyplatenie náhrady vojnových škôd, ktoré na ich majetku vznikli počas II. svetovej vojny vo výške 123 400,50 Kčs, pričom komisia v roku 1946 ohodnotila škody vo výške 390 716.- Kčs. Úradníci ale neodporučili vyplatenie vojnových náhrad a rozhodnutie zdôvodnili tým, že v tomto prípade ide o kapitalistov a zarytých nepriateľov ľudovodemokratického zriadenia.

Otec Vladimíra Vizváryho vlastnil aj zbierku zlatých, strieborných a pamätných mincí veľkej numizmatickej hodnoty. Keďže sa bál, aby mu zbierku pri častých prehliadkach nezobrali, schoval ju na povale. Avšak pri niektorej z mnohých prehliadok ju ktosi objavil a prisvojil si ju. Numizmatická zbierka bola v tej dobe hodnotená na vyše 500 000.- Kčs.

Keď Vladimír Vizváry videl ako komunisti prenasledujú jeho rodičov, rozhodol sa v roku 1950 odísť do zahraničia: „To som išiel vtedy z Brna, na Mikulov a už tam na tú dedinu... A tak som sa ťahal, teda už navečer, v noci, a tak som sa ťahal šikovne nejako k hranici. Nevedel som presne, kde som bol, však som mal okolo devätnásť rokov. Tak ja som presne nevedel, kde je hraničná čiara... Tam chodil vlak do Viedne, na Viedeň. Tak som sa držal dosť podľa tej železnice. A to bola snáď chyba. Tam dosť strážili ten most a všetko. Tak tam ma chytili. Začala streľba, musel som ľahnúť... V Mikulove ma držali a vyšetrovali, čo a ako. Ja som im povedal, že ja som nechcel ujsť kvôli rodičom, ale že som sa neučil tak dobre a že som chcel ujsť len preč do zahraničia. A tak neverili. Keď ma súdili a otec bol na súde, tak povedal, on myslel, že dostanem asi, jak sa povie, povraz.“ Komunisti zo Šaštína totiž poslali na súd veľmi nepriaznivé informácie o Vladimírovi a jeho rodine: že sú veľmi nebezpeční ľudia, že chcel odísť do zahraničia, že je agentom americkej tajnej služby CIC, aby bojoval proti komunistom, že ich mal strieľať, že celá rodina je proti socialistickej republike a proti komunistom.

Vladimír zažil aj tvrdé vyšetrovanie. „Nás každú noc zobrali na výsluch aj päť, šesť, sedemkrát. A svietili nám do očí a štyria na vás húkali, že to a to a ste taký a taký. Že predsa ste chceli vraždiť komunistov. Tak naschvál, no tak také veci čím najhoršie, aby ma asi odsúdili skoro až na smrť, tak by som povedal. Tak som potom sedel v Mikulove a z Mikulova ma previezli do Brna. V Brne som sedel. Tam som sa spoznal tiež, čo uniesol teda prvé lietadlo v päťdesiatych rokoch, že on išiel tam sedieť. Nejaký chlapík, že ho obviňovali, že on vedel a neprezradil. To dávali mu trest smrti, ale tak dostal osem rokov len.“ Vyšetrovatelia chceli, aby sa priznal k tomu, čo ani neurobil, používali aj násilie. „Keď nemohli nič odo mňa dostať, aj ma bili.... Štyri alebo päťkrát v noci ma zobudili a išli a zobrali ma. A už sme vedeli, čo je. Každý došiel vždycky taký, keď už došiel vybitý, aj krv tiekla. Aj mne z nosa, lebo aj ja som mal jemný nos, tak keď ma aj buchol, tak aj mne z nosa tiekla krv. Stále hučali, že aby som len povedal, že ja som v tej tajnej službe americkej alebo že nesiem nejaké odkazy do Ameriky, keď som chcel ujsť... Tak niekedy tak také ťažké veci boli... Ja som bol mladší, tak mňa tak nejako zvlášť nebili silne. Ale buchli poriadne po tvári a do boku ma kopol jeden.“

Nakoniec ho odsúdili len na päť mesiacov. V Mikulove si odsedel necelé dva mesiace, potom ho previezli do Brna. Tam boli väčšinou politickí väzni. „Tam boli ešte i Nemci, vojaci tam boli zatvorení, aj určití, čo mali trest smrti. Ale potom im to nejako prešlo, nechali ich tam, neviem, dokedy. Ja som odišiel skorej.“ Ale poznamenal, že bolo šťastie, že mal súd na Morave, „lebo na Morave predsa boli trošku rozumnejší ľudia... A mal som šťastie. Lebo, keby to bolo na Slovensku, dva roky najmenej dostanem.“

Keď ho prepustili z Brna, išiel do Bratislavy, kde sa aj zamestnal ako robotník. Menil zamestnania, aby sa tak stratili zlé kádrové posudky. V jednom podniku sa stal skladníkom. Komunisti videli, že je mladý, a ponúkli mu vstup do komunistickej strany. „Ja som sa smial v duchu a som povedal, že keby ste sa dopočuli, čo som, tak ma vyhodíte raz-dva von.“ V inom podniku sa prihlásil aj na večernú strojnícku priemyslovku, ktorú skončil aj s maturitou.

Roky potom, ako sa komunisti dostali k moci vo februári 1948, boli pre manželov Vizváryovcov a ich dvoch synov naozaj veľmi ťažké. „Keď sme došli domov a otec, chudák, nešťastný, nám rozprával: Deti, každý raz nás zoberú ako nejakých vrahov. O polnoci zabúchajú a vedú nás na štyridsaťosem hodín zatvoriť do Senice. Tam nás držia a vyšetrujú a robia nám teda zle. A že to máme lebo hento máme, že došlo udanie a tak ďalej... Keď som videl, že otec a mama sú takí nešťastní, že ich obidvoch zatvárajú vždycky, a to dvanásť rokov ich každý rok štyri alebo najmenej trikrát zobrali. Vždycky došlo udanie, ja neviem, iste by ich niekto ako udával lebo či to len predstierali, že nás udal niekto, že máme niečo zakopané, že máme zlata, že... Všetko zobrali, aj šijací stroj.“

Vladimír nielenže osobne prežíval krivdy, ktoré mu spôsobil komunizmus, ale živo rozprával aj o niektorých, ktorých poznal a s ktorými sa osud tiež nemaznal. Poznal aj príbeh otca jeho priateľa, s ktorým chodil do školy. Dostal štyri roky v Jáchymove za to, že sa bránil ako roľník za nesplnené kontingenty, ktoré prišli vymáhať policajti. V obrane svojich práv dal jednému z nich facku. „Ľuďom také kontinenty dávali a tí to nemohli splniť. Poznám ľudí, čo museli vtedy ísť kupovať vajíčka.“ Poznal mnohých funkcionárov komunistickej strany, ktorých nazval kminiakmi a kradošmi. „Kradoš sa stal rýchlo komunistom a stal sa ale predsedom dediny. Tak títo tam potom tých ľudí, čo boli poctiví a poctivo pracovali, úplne likvidovali. Úplne ich ničili.“ Ďalší kamarát Paľo ako robotník budoval atómovú elektráreň v Bohuniciach. Keď dostal výplatu, cestou domov sa zastavil v Trnave. „Keď si vypili, začal tam spievať Haj, husičky, haj. Ale týmto štýlom: Haj, husičky, haj, máme s komunistami raj. Miesto cukru k sacharínu, miesto masla k margarínu a tak ďalej. Ale tam v tej hospode boli eštébáci, tak ho automaticky zobrali.“ Odsúdili ho na štyri roky. Mal ženu a dve deti. Mal slabšie srdce a podľa lekárov nemal byť zadelený na práce v bani. „Ale dali ho tam naschvál, lebo komunisti si povedali: Kto je proti nám, nech aj skape. A ten chudák dostal sa tam. Špatne sa tam cítil, že ho museli odviezť do nemocnice a potom ho rýchle dali domov. Doma zomrel. Takže takto, to je tiež človek, ktorý by mal byť vypísaný v pamäti národa ako obeť komunizmu." Iný jeho kamarát, Rehák, sedel jedenásť rokov v Jáchymove. Keď sa odtiaľ vrátil, mal zdravotné problémy. Chodil na rôzne vyšetrenia, aj do Prahy. "Ale nič nepomáhalo. Tesne pred revolúciou, asi tri mesiace, zomrel. Vedľa mňa pán Pospiešil tiež. Tu sem chodil chudáčik, ten bol až štrnásť rokov v Jáchymove.“ Keď nešiel výťah, tak mu pomáhal vyniesť veci na piate poschodie, kde býval. „Tiež narýchlo ho objednávali, aby to rýchle spravili, aby mohol on vyjsť nahor. Tiež potom zomrel. To sú, to sú prakticky obete komunizmu. Ale už doma.“ Spomenul si aj na Hercogu a Srholca, ktorí tam študovali v saleziánskom gymnáziu a mnohí sa pokúsili prejsť rieku Moravu. „Mnohých pochytali a pozatvárali ich. Tak dostali vysoké tresty, lebo chceli ujsť do Ríma a študovať, ako chceli ďalej za kňazov.“

Vladimír Vizváry bol rád, že prišla Nežná revolúcia v roku 1989. „Len došlo veľké sklamanie. Pre nás, čo sme boli takto ničení, traumatizovaní, už rodičia nie sú u nás, sú už mŕtvi, a hodne ľudí je už preč, ale všetci prežívali hrozné činy tých komunistických pánov, súdruhov, čo nás ničili, teraz sme očakávali, že v osemdesiatom deviatom sa to premení a spraví sa dobre. Lenže ono to neprišlo. Prišli také veci, že práve sa komunisti znova dostávajú do vlády a do celkových vedúcich postavení, takže oni si zasa robia, čo chcú. A na nás zabudli a oni si dávajú svojim zasa len väčšie, myslím peňažné odmeny alebo niečo, alebo zvýšenie platu a na nás sa úplne zabudlo.“

Keď v apríli 1991 nadobudol platnosť Zákon o mimosúdnych rehabilitáciách (zákon č. 87/1991 Zb.), požiadal spolu s bratom Milanom o navrátenie ich majetku a odškodnenie za roky, v ktorých im bolo odopreté nielen podnikať, ale hlavne im bolo upierané právo žiť podľa všeobecne uznávaných ľudských práv sa slobôd. „Zákon sa vzťahuje na zmiernenie následkov majetkových a iných krívd... ak bol dôsledkom politickej perzekúcie, alebo postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody.“ (§ 2 ods. 1 písm. c). „Politickou perzekúciou sa rozumie postihnutie osôb, ktoré vzniklo ako dôsledok ich príslušnosti k určitej sociálnej, náboženskej, majetkovej alebo inej skupine alebo vrstve.“ (§ 2 ods. 2 písm. b).

Vladimír Vizváry sa zamyslel nad tým, ako skúsenosť jeho života prezentovať mladej generácii: „Aby čítali a pozerali aj filmy, keď idú, len u nás idú málo, v Čechách viacej, čo sa všetko dialo. Lebo tí mladí ľudia, je to pravda, oni sa radi bavia, radi zabávajú a na také, niektorých to deprimuje pozerať sa na tie svinstvá, čo robili vtedy komunisti. Takže radšej to nepozerá, ale je chyba. Je treba vedieť o všetkom. Je treba vedieť, lebo niečo sa vráti. Vieme, že sa v živote vracali určité obmeny, išli roky a roky idú a ľudia sa nepoučia, nikdy si nedajú, že toto pozor, už to bolo, toto nemôžeme ako tak podporovať.“

Vladimír Vizváry si 16. novembra 2014 prevzal Pamätný list predsedu Ústavu pamäti národa ako účastník protikomunistického odboja, lebo bol nútený znášať utrpenie spôsobené komunistickým režimom v období neslobody, odsúdenie na trest odňatia slobody a následné väznenie, prenasledovanie represívnymi orgánmi komunistickej moci alebo spoločenskú diskrimináciu z politických dôvodov.

Príbeh pamätníka spracoval Stanislav Labjak, marec 2018.

Vytlačiť