Príbeh pamätníka Viliam Kasperkevič (1929)

„Nemohli ma zlomiť, lebo som sa nedal zlomiť.“

  • narodil sa 1. januára 1929 v Starej Ľubovni;
  • po skončení meštianskej školy sa u otcovho priateľa učil za maliarskeho tovariša;
  • túžil po vyššom vzdelaní, a preto odišiel do Bratislavy, kde popri zamestnaní navštevoval večernú školu gymnázia;
  • Viliamova rodina mala v Amerike príbuzných, ktorých vždy túžil navštíviť;
  • v roku 1951 súhlasil s návrhom jedného známeho, menom Krajgera, utiecť na západ;
  • útek sa nepodaril, Viliama zatkli a Krajgera pri úteku pohraničiari zastrelili;
  • štátny súd Viliama odsúdil na 11 rokov za protištátnu činnosť spolčovania sa s agentom anglickej spravodajskej služby;
  • prešiel viacerými väznicami v Znojme, Mikulove, v Prahe, Ilave, až sa dostal do Jáchymova;
  • po ôsmych rokoch ťažkej práce i choroby ho prepustili na slobodu;
  • po návrate domov pracoval ako maliar, založil si rodinu a s manželkou mali spolu štyri deti;
  • v roku 1969 požiadal o rehabilitáciu, no dočkal sa jej až v roku 1990.

Viliam Kasperkevič sa narodil 1. januára 1929 v Starej Ľubovni. Jeho otec bol stolárom, mal vlastnú dielňu a malé gazdovstvo. V útlom veku stratil matku, otec sa však onedlho druhýkrát oženil. Kým Viliam sa vyučil za maliara, obaja jeho bratia študovali na vysokej škole. Aj on však túžil po vyššom vzdelaní, preto odišiel do Bratislavy a popri zamestnaní v komunálnych službách hlavného mesta navštevoval večerne gymnázium. „Ale kým som do septembra [1951] dochodil školu, stretol som sa s Krajgerom. Prehovoril ma, žeby som išiel s ním spolu na Západ. Ja som bol taký zvedavý ako mladý človek, aký to tam je život a tak ďalej.
A nakoniec, mal som tam tetu i strýka. V Amerike boli mamin brat a mamina sestra, tak som súhlasil. My sme sa navzájom veľmi dobre poznali, lebo on sa učil u môjho otca a navyše bol z takej vzdialenejšej rodiny. Keď sme sa zarozprávali o tom všetkom, no tak mi hovorí, žeby som s ním išiel na Západ, žeby som sa išiel pozrieť, aké to tam je, že uvidím, ako je tam dobre a tak ďalej. Viete, mladý som bol, tak som mu uveril a súhlasil som, že pôjdeme spolu.“
Krajger prišiel za Viliamom už o niekoľko dní a postavil ho pred hotovú vec: „Ide sa.“

O útek sa pokúsili cez Moravu v septembri 1951: „Tam tečie dajaká rieka, cez tú rieku sme sa nemohli dostať. Tak Krajger mi hovorí: ,Počkaj tu!? Zobliekol sa do plaviek, preplával na druhú stranu, odviazal tam plť a prišiel ku mne.“ Cestou k hranici však stratili presný smer, preto sa schovali v kope raždia na poli a keď prišlo ráno, vyliezli na neďaleké stromy. Onedlho sa na chodníku, ktorý viedol pod ich „úkrytom“, objavili dvaja vojaci pohraničnej stráže. „Ja som bol hore vyššie v lístí a on trošku nižšie. A teraz ako tí išli, rozprávali si, čo ja viem, o frajerkách, či o čom rozprávali, a jeden sa zohol a odtrhol si hrozno a ten druhý za ten čas zašiel ďalej, zdvihol hlavu a zbadal na strome Krajgera. A hovorí mu: ,Počkej, tady někdo je.? Prišli ku stromu a hovoria, že či tu dávame pozor. A Krajger im hovorí, žeby dali pokoj, žeby išli preč. A ako on im toto povedal, myslím, že škrekli: ,Zejděte dole a zvedněte ruce!? A v tom zbadali aj mňa. Tak sme zišli obidvaja dole. ,Zvedněte ruce,? kričali.“ Viliam rozkaz poslúchol, jeho spoločník sa však rozbehol cez blízky vinohrad. „V tom ten zo samopalu spustil po ňom dávku ... Krajger tam na konci vinohradu, možno ten vinohrad bol široký osem – desať metrov približne, spadol. Ako tam spadol, tak ten s puškou sa otočil a chcel mňa udrieť po hlave. A ten na naňho skričal, ten druhý: ,Co děláš, neblbni!? Chytili ma za ruky, zvalili na zem a dali mi želiezka.“

Viliama so všetkými vecami, ktoré mal so sebou, odviezli na stanicu do Valtíc. „A tam som stál tak v rohu možno dve hodiny, dve a pol hodiny.“ Na rukách mal stále putá, ktoré mu rozodierali kožu do krvi. Vzápätí sa začal kolotoč vyšetrovania, ktorý pokračoval v moravských väzniciach v Znojme, Mikulove a Brne. Následne Viliama previezli do pražskej väznice na Bartolomějskej ulici. „Na Bartolomějskej ma dali samého dole do suterénu, do pivnice. Tam som bol väčšinou sám na izbe a odtiaľ ma vozili na vyšetrovanie. Vždycky prišli, zaviazali mi oči a tak ma viedli po schodoch, až ma priviedli k vyšetrovateľovi... Kým som si uvedomil, že sa musím radšej zdržať, tak som veľa ráz dostal svoje. Ale vydržal som to a prišiel som k názoru, že lepšie je nič nepovedať, ako povedať svoj vlastný názor, lebo keď som povedal svoj vlastný názor, okamžite som bol bitý.“ Umiestňovali ho do kobky, kde musel neustále chodiť. „Zasvietili vám také červené svetlo a stále chodiť, a chodiť, a chodiť, a keď ste trošku zastal alebo čo, [dozorca] treskol s tými kľúčmi po dverách – to až srdce vám podskakovalo, tak vám bolo. Mali svoje strašné metódy.“ Nielenže Viliama bili, ale neustále naňho vyvíjali aj psychický nátlak: „Že sa musíte ,rozpamatovat a co ste udělal.? No, čo som udělal, keď som nič neudělal. Áno, urobil som jednu chybu, že som utekal na Západ. Áno, to som urobil, ale inšie som nič neurobil. A oni zo mňa urobili agenta CIA.“ Väzňov trápili surové vyšetrovacie metódy, ale i neustály hlad. Spôsobov, ktorými im robili pobyt vo väzení neznesiteľným, však bolo oveľa viac: „Keď nás zobrali kúpať, otvorili sa také železné dvere a dali nás dnu. Dvere sa uzavreli a teraz vás kúpali. A viete, ako kúpali? Pustili vodu takú horúcu, že som si myslel, že to všetko zo mňa zíde a nedalo sa nikde uhnúť, lebo to na nás išlo rovno. A ako zmenil na studenú, tak úplne až s nami všetko mrzlo. Tak kúpali. A na čo to bolo dobré? Zničiť človeka, banda boľševická.“

Začiatkom roka 1952 Viliama previezli na Slovensko do Prešova. Hneď na druhý deň po príchode ho museli odviesť k lekárovi, pretože bol v kritickom fyzickom i psychickom stave, vážil asi štyridsať kíl. Lekár dostal za úlohu Viliama „postaviť na nohy“, súčasne však pokračovalo i jeho vyšetrovanie. Kým v Prahe používali vyšetrovatelia skôr fyzické násilie, v Prešove naňho vyvíjali hlavne psychický tlak.

Súd sa napokon konal koncom roka 1952 a trval dva dni. „K súdu nás vodili po dvoch a popod zem sme išli takou chodbou a vychádzali sme zase schodišťami do súdnej budovy. Ako sme vychádzali hore tými schodkami, naraz tam stojí ten náš vyšetrovateľ Špeťuch a hovorí: ,Kasperkevič, ako budete hovoriť?? Ja hovorím: ,Tak ako je pravda, ako bolo.? ,Tak musíte hovoriť, ako je napísané v zápisnici, lebo ak tak nebudete hovoriť, znova si Vás zoberiem.?“ Viliama odsúdili za protištátnu činnosť na jedenásť rokov odňatia slobody. „Rozsudky, výsledky rozsudkov, už boli dávno hotové predtým, než my sme boli vyšetrení. Ono to nie je žart, jedenásť rokov trestu za nič. Keby som dakoho zavraždil, to by mi boli dali dva roky. Ale za to, že som nebol komunista, že som s nimi nesúhlasil, tak bum, jedenásť rokov tu máš a hotovo.“

Viliam si trest odpracoval vo viacerých českých a slovenských väzniciach a táboroch. Z Ilavy ho v roku 1953 previezli priamo do Jáchymova, kde boli uránové bane. „Tam som dostal číslo 010956, to pôjde so mnou aj do hrobu to číslo, to nikdy nezabudnem.“ Okamžite ho poslali do šachty, hoci nikdy predtým baňu nevidel. Nakoniec skončil v českej väznici Valdice-Kartouzy, kde sa vyrábala predovšetkým bižutéria. Posledné mesiace trestu sa však Viliam dostal aj k svojmu pôvodnému povolaniu. Keď jeho väznitelia zistili, že je vyučený maliar, ihneď to viacerí z nich využili. „Ten chcel celý byt, ten chcel dve izby a ten zasa inak, a tak som robil. No, ale dobre som sa mal, lebo keď som prišiel k nim robiť, to každá žena chcela, aby som jej čo najkrajšie vymaľoval. No tak sa mi snažili dať i dobre zjesť. Už mi namastili chleba, aj nakládli salámu.“ Viliam si spomína, ako maľoval byt náčelníkovi, ktorého sa všetci veľmi báli. Svoju prácu však vykonal tak dobre, že keď ho v roku 1959 prepúšťali na slobodu, náčelník sa s ním lúčil so slovami: „,Víte co, Kasperkevič, kdyby ste byl tady od počátku, tak ste šel domů na půlku!? No ja mu hovorím: ,Áno, pán náčelník, to hovoríte teraz, ale keď by som tu bol, tak sedím ako doteraz.? Tak som mu povedal, ja som sa nebál.“

Za mladícku nerozvážnosť zaplatil Viliam vysokú cenu. Na slobodu sa dostal až po ôsmich rokoch väznenia a ťažkej práce, ktorá mu podlomila zdravie. Po návrate domov i naďalej pracoval ako maliar a založil si rodinu. V roku 1969 požiadal o rehabilitáciu, avšak dočkal sa jej až v roku 1990. „Dosť som si svojho vytrpel. Viete, ja už dnes ani neverím, že to v skutočnosti tak bolo, lebo to sa ani nedá veriť. Toto všetko prežiť... na čo to bolo dobré, úplne zničiť ľudí, rozbiť rodiny. To si neuvedomovali tí páni hore. Bodaj by nikdy taká doba neprišla.“

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Martina Fiamová.

Vytlačiť