Príbeh pamätníka Sestra Bohumíra Školníková (1917)

„Ja som potom zobrala túto úlohu, aby sa úcta Ducha Svätého šírila, aby sa misijná myšlienka upevnila aj u laikov.“

  • občianskym menom Rozália Školníková;
  • narodená 23. septembra 1917 v obci Kysucký Lieskovec;
  • štúdium a prípravu pre rehoľné povolanie absolvovala v rakúskej obci Stockerau;
  • v roku 1938 zložila prvé sľuby a prijala rehoľné meno sestra Bohumíra;
  • absolvovala štúdium ošetrovateľstva na zdravotnej škole v Bratislave;
  • v roku 1943 získala prácu v kežmarskej nemocnici, kde pôsobila ako inštrumentárka na operačnej sale a neskôr ako hlavná sestra;
  • vďaka ľudskému prístupu primára, MUDr. Tibora Galasa, sa tamojším rehoľným sestrám podarilo zotrvať v nemocnici až do roku 1959;
  • v roku 1959 bola aj sestra Bohumíra násilne vysťahovaná a premiestnená do Slovenskej Ľupče;
  • následne pracovala v domove dôchodcov v obci Horní Vidim;
  • v roku 1961 bola obvinená a odsúdená za napomáhanie protištátnej činnosti a založenie tajnej rehole na sedem rokov väzenia;
  • 9. mája 1962 bola prepustená na slobodu na základe amnestie;
  • zamestnala sa v detskom domove v obci Brtníky v Děčínskom okrese;
  • neskôr pracovala v domove dôchodcov v obci Jindřichovice pod Smrkem v Libereckom okrese;
  • v roku 1969 sa stala regionálnou predstavenou;
  • dodnes sa venuje misijnej činnosti v Misijnom združení Ducha Svätého.

Rodinné zázemie

Rehoľná sestra Bohumíra, vlastným menom Rozália Školníková, sa narodila v malej obci Kysucký Lieskovec ako najstaršia z piatich súrodencov. Otec pracoval v továrni v Žiline a vždy sa príkladne staral o rodinu a o malé hospodárstvo, ktoré vlastnili. Po jeho odchode za prácou do Ameriky v roku 1928 a jeho náhlej smrti sa však o domácnosť musela postarať matka sama. „Mama zostala vdova, tak musela nás päť dospievajúcich detí, ešte školopovinných opatrovať a živiť, a všetko znášať.“ Oporu v týchto neľahkých časoch našla rodina vo viere v Boha. V tom čase však v obci nebol kostol ani samostatná farnosť, úlohu kňaza teda prevzal učiteľ štátnej školy, ktorú navštevovala aj Rozália. „V našej obci sme nemali ani kostol, ani farský úrad, takže sme týchto šesť kilometrov chodievali do kostola do Kysuckého Nového Mesta. Akoby kňaza nám nahrádzal jeden dobrý učiteľ, ktorý bol naozaj nábožensky založený.“ Po troch rokoch pokračovala v štúdiu na cirkevnom gymnáziu.

Rozhodnutie pre rehoľné povolanie

Rozáliu už od mladosti lákalo povolanie, v ktorom by mohla pomáhať ľuďom v núdzi, túžila odísť do sveta a tak, keď sa jedného dňa dozvedela o možnosti pracovať ako misionárka, dozrelo v nej rozhodnutie pre budúce povolanie. „A ja som tak nad tým dosť dlho uvažovala, že to ošetrovanie, to by ma tak zaujímalo, pomáhať chorým.“ Rozáliina matka však ako vdova s piatimi deťmi čelila neľahkej situácii. „Začalo veľké odhováranie od ľudí, hlavne mame, aby ma nepustila nikam a tak... No ale mama bola taká hrdinská, že ona mi nerobila žiadne prekážky, len sa radila. Tak sme sa teda radili a na konci tak, že rozhodol ten učiteľ. Pre mamu to platilo, ja som už bola rozhodnutá.“ Pätnásťročná Rozália tak nastúpila na prípravu do kláštora v rakúskej obci Stockerau neďaleko Viedne, kde strávila dva a pol roka. Po návrate na Slovensko nastúpila do novozaloženého kláštora v Spišskom Štiavniku na dobu formácie. „Ešte som bola pol roka medzi novými nastupujúcimi kandidátkami a potom v jeseni, koncom augusta som nastúpila už sama do postulátu. To trvalo asi trištvrte roka, potom noviciát dva roky a prvé sľuby som skladala šiesteho júla 1938.“ Z Rozálie Školníkovej sa stala rehoľná sestra Bohumíra. „Po skončení formácie večnými sľubmi som nastúpila do zamestnania v nemocnici v Kežmarku.“

Rušné časy v nemocnici

Ako inštrumentárka na operačnej sále pracovala sestra Bohumíra v kežmarskej nemocnici aj v období vojnových nepokojov. „Tie nepokoje sa potom rozvíjali vlastne Slovenským národným povstaním. Okolo Kežmarku v horách sa objavili také nepokojné bandy, by sme povedali, a prichádzali k nám civilní ľudia zranení.“ Samozrejme, medzi zranenými boli aj nemeckí vojaci a partizáni. „A doviezli k nám partizánov, asi päť chlapov zdatných, civilných, normálne z roboty, z poľa alebo z cesty, chytili ich a postrelili.“ Situácia sa však s blížiacim sa koncom vojny zhoršovala. „Tí pacienti potom, keď už ustupovali Nemci, keď už vlastne bola prehra, hej, tak ich zobrali z nemocnice, akože ich prevážajú do vojenskej nemocnice... A zjari našli sa stopy po nich. Boli odkrytí, teda odhrabaní, a všetkých päť vedľa seba. Boli odstrelení tak, ako boli oblečení v pacientskom.“
Už v tomto období sa sestra Bohumíra po prvý raz stretla s vyšetrovaním, ktoré súviselo s útekom pacienta, ruského pilota Eugena Archipova, ktorého Nemci zajali po leteckej nehode a priviezli do nemocnice na ošetrenie. „No, keď sa už zotavil, na nohy sa postavil, už boli pomaly Vianoce... a vtedy začal pomýšľať, že ujde.“ Sestra Bohumíra čelila nátlaku vyšetrovateľa, ktorý neváhal otočiť proti nej zbraň. I keď o Eugenových plánoch nevedela, spomína na ich posledné stretnutie pred útekom. „Keď som sa viezla s Eugenom z druhého poschodia na prízemie, cestou sme sa pomodlili otčenáš. Odporúčala som ho pod ochranu božiu, aby sa aj on modlil a dala som mu krížik na čelo. Eugen, modli sa, nech ťa anjeli ochraňujú.“
Koniec vojny znamenal na území Slovenska výmenu nemeckých vojsk za ruské. „No a keď odchádzali Nemci, tak už vlastne hrnuli sa potom aj Rusi do mesta.“ Keď v krajine od roku 1949 prebiehali masívne akcie zamerané na likvidáciu katolíckej cirkvi a reholí, rehoľné sestry pracujúce v kežmarskej nemocnici boli vďaka prístupu vtedajšieho riaditeľa, MUDr. Tibora Galasa, v relatívnom bezpečí. „V päťdesiatom to bolo už troška rušné, keď začali niektoré rehoľné sestry z nemocníc brať. Najprv z tatranskej oblasti, z Hágov a z Dolného Smokovca. My sme boli tiež v evidencii na odvezenie, ale riaditeľ každého, kto prišiel, či už z Bratislavy, alebo z niektorých úradov, ak išlo o združovanie sestier do koncentračných kláštorov, tak to riaditeľ všetko odmietal... A hoci bol aj členom komunistického výboru strany, tak bol k nám aj k pacientom, aj v náboženskom ohľade veľmi tolerantný. Neprekážal ani prístup kňaza, aj zasvätené sviatky dosť rešpektoval.“ V tomto období došlo aj k premiestneniu rehoľníkov do kláštora v Podolínci. „My sme len počuli v nemocnici strašné hrkotanie oknami, strašné dunenie okolo nemocnice celú noc.“ Keď sa nakoniec sestry dozvedeli, čo sa stalo, našli si cestičku a pomáhali internovaným kňazom. Zásobovali ich nielen potravinami, ale aj hostiami a omšovým vínom, aby mohli tajne slúžiť sväté omše.
V roku 1959 bola však už situácia sestier pracujúcich v kežmarskej nemocnici neudržateľná. „No tak nás v jednu noc násilne vyviezli z bytu do hradu v Slovenskej Ľupči, do hromadného ubytovania. S viacerými rehoľami sme zostali bývať určitý čas.“ Práceschopné sestry sa však dožadovali zamestnania, túžili po odchode na misiu do Vietnamu, no ich odchod neschválilo povereníctvo v Bratislave, a tak im ponúkli prácu pre Českú charitu v domove dôchodcov v obci Horní Vidim. „V júli sme opustili nemocnicu, v tej Ľupči sme troška pobudli a už v septembri, októbri sme pracovali v Českej charite v domove dôchodcov Horní Vidim.“

Domová prehliadka, obvinenie, odsúdenie

V roku 1961 sa začala vlna vyšetrovaní a prenasledovania katolíckych kňazov a sestier, medzi ktorými sa ocitla aj sestra Bohumíra. „Nič som nevedela, čo sa deje vo vzduchu na Slovensku. Ale tam sestry niektoré za tých štrnásť dní už mali správy, že čosi sa s pátrami robí, pátrov že niektorých stíhajú.“ Počas veľkonočných sviatkov, na Zelený štvrtok, bola u sestry Bohumíry vykonaná domová prehliadka, po ktorej ju odviezli na vyšetrovanie do Košíc. „Na druhý alebo tretí deň, nepamätám sa, som bola už zavolaná k výsluchu a tam išlo o to, hneď mi tam povedali, že teda vy ste mali spoluprácu s tými sústredenými v Podolínci a vy ste im napomáhali a oni boli pre protištátnu činnosť internovaní a vy ste túto protištátnu činnosť ešte podporovali. A okrem toho ste viedli aj tajnú rehoľu!“ Setra Bohumíra je však presvedčená, že pravou príčinou prenasledovania a obvinenia bolo čosi iné. „No potom vyzdvihli toho jedného, tú pravú príčinu, viete? A to je známe... páter Babin z verbistov, teda z kalvárie, ktorý bol tiež medzi tými sústredenými.“ Aj napriek tomu, že páter po úteku nehľadal úkryt v nemocnici, keď sa sestry dozvedeli, že sa skrýva v istej rodine, pokladali za svoju povinnosť túto rodinu podporovať. „On tam bol v tejto rodine aspoň osem rokov. A potom išiel na Oravu, tam už neviem, k akej rodine, ale tiež do rodiny a tam sa to voľajako vyjavilo. Neviem, či bol prezradený, neviem, či bol vyšpehovaný alebo či on sám bol neopatrný. Možno aj to, že bol už osmelený a tak sa to stalo. Tak ho tam práve v tej dobe zatkli, kým som ja bola v nemocnici v Prahe. No takže toto bola príčina jedna. A potom sa k tomu pripočítala tá tajná rehoľa štyroch postulantiek, hoci ani netvorili nejakú skupinu, len už boli evidované, že boli v Ivanke.“
Súdny proces, v rámci ktorého súdili aj sestru Bohumíru, trval niekoľko dní. „Viete, keď tieto obvinenia asi neboli príliš ťažké na taký rozsudok, ktorý mali na mňa naštimovaný. A tak povedali: ,Ale ona nemá rada komunistov!‘ Ja hovorím: ,Ja ako rehoľná sestra mám rada všetkých ľudí na svete.‘ Hotovo otázka, odpoveď, stíchlo všetko. Hotový rozsudok na sedem rokov.“ Na výkon trestu bola odvezená do Pardubíc. „Dvanásť nás bolo na izbe, ale sme veľmi pekne vychádzali.“ Podmienky vo väzení vôbec neboli priaznivé. „Stále na nohách, lebo mali sme slamník, ale ten slamník musel byť vždy opretý, nemohol sa akože vystrieť si nohy alebo tak, až do znamenia na nocovanie. Na spanie. A ráno hneď pri vstávaní oprieť.“ V máji 1962 bola politickým väzňom udelená amnestia. „Deviateho mája nám oznámili... že je teda amnestia a uvoľnenie.“ Sestru Bohumíru tieto udalosti šokovali. Bola prepustená na slobodu a to znamenalo aj koniec prenasledovania. „Tlak som mala nemerateľný, taký šok som prežívala.“ Následne sa vrátila do Čiech, kde najskôr pracovala v detskom domove v obci Brtníky v Děčínskom okrese a neskôr v domove dôchodcov v obci Jindřichovice pod Smrkem v Libereckom okrese. V roku 1969 sa stala regionálnou predstavenou a dodnes sa venuje misijnej činnosti na Slovensku. Pôsobí v Misijnom združení Ducha Svätého pri kongregácii misijných sestier.

Príbeh pamätníka spracovali: Jana Speváková a Barbora Borbélyová.

Vytlačiť