Príbeh pamätníka Rozália Stella Danková (1920 - 2017)

Motto: „Tým, čo Boha milujú, všetko môže poslúžiť k dobrému.“

  • narodila sa 26. apríla 1920 v Svätom Kríži nad Hronom;
  • po maturite v roku 1939 vstúpila do Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky v Nitre;
  • v lete 1944 pracovala v nemocnici v Topoľčanoch, kde bolo aj oddelenie partizánov;
  • v marci 1945 prežila bombardovanie mesta Nitra;
  • po vojne pôsobila ako učiteľka v Nitre a v Zbehoch;
  • začiatkom 50-tych rokov pôsobila ako sestrička v trenčianskej nemocnici;
  • 29. augusta 1955 deportovaná do Smečna v Čechách;
  • 18. augusta 1958 odsúdená v Prahe a uväznená na Pankráci;
  • po pol roku premiestnená do Pardubíc;
  • v roku 1968 odišla do domu vincentiek v Paríži, kde bola až do roku 1977;
  • po Nežnej revolúcii sa vrátila do Nitry;
  • zomrela 14. 8. 2017 vo veku 97 rokov.

Životný príbeh Rozálie Dankovej, dnes známej ako rehoľná sestra Stella, sa začal odvíjať v mestečku Svätý Kríž nad Hronom (dnešný Žiar nad Hronom) 26. apríla 1920, keď sa Jánovi Dankovi a Rozálii, rod. Bugárovej, narodilo ich tretie dieťa. Rodičia mali obchod s textilným tovarom, ktorý vtedy viedla väčšinou matka, pretože otec sa vrátil z prvej svetovej vojny ako invalid. Rozália navštevovala základnú školu vo svojom rodisku, kde mala na malú Rézku (tak ju totiž všetci v rodine volali) veľký pozitívny vplyv pani učiteľka Kornuška Bardošová, neter biskupa Blahu. Rodičia podporovali nadanú dcérku v štúdiu najprv na meštianskej škole v Banskej Bystrici a ďalej na Rímskokatolíckom učiteľskom ústave v Nitre, Učiteľský ústav viedli Dcéry kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul (ľudovo vincentky), ktoré vyučovali dievčatá počnúc od materskej škôlky, na meštianke, na zdravotnej škole a gymnáziu, celkom až do 1200 žiačok. Spoločnosť Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul (DKL) založili v roku 1633 sv. Vincent a sv. Lujza de Marillac v Paríži. Sestry vincentky pôsobia na našom území už od 19. storočia najprv ako súčasť provincie Rakúsko-Uhorska, a potom od roku 1922 ako samostatná provincia v Československu. [1]

Vojnové časy

Po maturite roku 1939 Rozália vstúpila do Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky a v noviciáte v Ladcoch prijala rehoľné meno Stella. K tomuto rozhodnutiu ju inšpirovali zvlášť skúsenosti, keď ako študentka spolu s vincentkami navštevovala chudobné rodiny žiačok na periférii Čermáň v Nitre. „Mala som také vnuknutia alebo to bolo riadenie Božie, že som vtedy sa rozhodla, že po maturite tiež vstúpim do Spoločnosti dcér s kresťanskej lásky." Vyučovanie v nitrianskej škole sa stalo jej „srdcovou záležitosťou." Postupne podľa vtedajších predpisov získala potrebný diplom odbornej učiteľky na matematiku, deskriptívnu geometriu a výtvarnú výchovu.

Druhá svetová vojna zasiahla aj do jej života. V roku 1944 ich predstavené poslali pomáhať do nemocníc, ona bola v Topoľčanoch, kde bolo aj oddelenie partizánov. Krátko pred prechodom frontu, 26. marca 1945, sovietske lietadlá zbombardovali Nitru. Počas leteckého náletu prišlo o život 345 ľudí a bolo zničených či poškodených vyše 300 budov, medzi nimi i mestské divadlo či kňazský seminár. „Deväť bômb padlo, aj na náš byt, aj na školy, padli aj na kostol. Bola preplnená nemocnica, taktiež nebolo vyučovanie a aj nemalo kde byť." O niekoľko dní neskôr začali do mesta vstupovať sovietske jednotky. Počas krátkych bojov v meste, ku ktorým došlo, bolo zranených viacero príslušníkov Červenej armády, o ktorých sa sestra Stella starala v miestnej nemocnici. Na ranených vojakov spomína len v dobrom: „Jeden ukrajinský mladý chlapec asi sedemnásťročný, Voloďa, mal prestrelené pľúca. A strašne túžil po živote, chcel žiť, veľmi dobrý chlapec. A hovorí, že zachráňte ma, Stella, Nataša, vy moje spasiteľnice. Potom prišli lekári, chceli mu dať krv a už mu nenašli ani žilku, on povedal: daj, vypijem! Aj mu dali vypiť tú krv. Mali ich odvážať lietadlami, ale zomrel tu."

Povojnové časy a nástup totality

Keď po druhej svetovej vojne r. 1945 boli všetky cirkevné školy a sociálne inštitúty poštátnené, štátna správa začala rehoľných pedagógov ľubovoľne premiestňovať. Sestra Stella sa dostala na štátnu meštiansku školu v Nitre a posledný rok vyučovala na novozriadenej meštianskej škole v Zbehoch. Dňa 29. augusta 1950 počas Akcie R nastali deportácie rehoľných sestier. Provinciálny dom DKL v Ladcoch sa stal táborom pre viac ako tristo vyvezených rehoľných sestier z rôznych rádov pod dozorom ŠtB [2]. Takéto sústreďované tábory potom boli pomenované ako Charitné domy, čiže Charity. Pri likvidácii katolíckych škôl viaceré mladé učiteľky narýchlo odišli vypomáhať do nemocníc, kde už predtým pracovali vincentky (Martin, Levoča, Ružomberok, Topoľčany...). Sestra Stella začala pracovať v trenčianskej nemocnici na oddelení RTG, a to do 29. augusta 1955, keď nastali deportácie rehoľných ošetrovateliek aj z nemocníc. „Aby sme všetko nechali tam, že za nami to všetko privezú, zobrali len osobné veci, najnutnejšie. No, tak sme vedeli, že to nebude, aj ani nikdy nedoviezli nič za nami. Autobusy boli pripravené, kde boli tajní policajti... Ten pocit neistoty je zato veľmi ťažký, ale Pán Boh dáva milosť pre prítomnú chvíľu. Tak nás viezli, viezli. My sme nevedeli kam, či na Sibír, či kde. Po troch hodinách sme sa dozvedeli, že nejdeme na východ, ale na západ. A nadránom sme išli popri Prahe cez Kladno a na sever nejakých tridsať kilometrov. A pri Kladne je taký starý zámok, Smečno."

Keď sa za pomoci „ robotníkov a mentálne postihnutých mladíkov" všetko dalo do poriadku, bol tu otvorený nový veľký domov pre pražských dôchodcov. V tom čase po celých Čechách a Morave vznikali podobné ústavy, kde prideľovali vyvezené sestry vincentky nielen z Trenčína, ale aj z ďalších slovenských nemocníc. Sestry spomínajú, že neraz, keď služobne cestovali do Prahy, počuli: „Hele, vatikánske stíhačky." (V roku 1964 v dobe II. vatikánského koncilu nastala aj zmena rehoľného habitu a vincentky prestali nosiť na hlave veľký tradičný kornet.)

Súd a väzba

Sestra Stella pracovala v kancelárii nového domova dôchodcov v Smečne do 18. augusta 1958, keď bola políciou odvezená do väzenia v Brne spolu s ďalšími tromi spolusestrami. Dôvodom uväznenia bola spolupráca s pátrom Hutyrom, predstaveným vincentínov a vincentiek, ktorý sa po sedem rokov skrýval. Ďalšou príčinou odňatia slobody boli stretnutia s dievčatami-kandidátkami, nádejnými rehoľnými sestrami DKL. V tej dobe boli skoro všetky predstavené a vplyvnejšie sestry vincentky uväznené a odsúdené (celkový počet asi 40). Hlavný súdny proces Hutyra a spol. sa konal v Prahe v Ruzyni v septembri 1958 a ďalší, na ktorom sa zúčastnila aj sestra Stella, Olšovská a spol., v Brne o dva mesiace neskôr, 19. novembra. Po vynesení rozsudku dostala výmer trestu na dva roky a šesť mesiacov podľa § 79 za „podvracanie republiky." Proti tomuto rozsudku sa odvolal na Najvyšší súd v Prahe-Pankráci jej starší brat Štefan bez jej vedomia. Súd v Prahe iba potvrdil pôvodný výmer trestu. „Na Pankráci bol taký nejaký chaos. Nezvládli teda ten dozor, tí dozorcovia, dozorkyne nezvládli to osadenstvo. Totiž vtedy prebiehalo povstanie v Maďarsku. A na maďarských hraniciach bola tiež väznica Trnovec. A tých väzňov, väzenkyne stiahli do iných väzníc. Čiže na Pankráci bolo v tom čase veľmi veľa väzenkýň. Mali sme napríklad nočné brigády a nočné všelijaké práce, napríklad párali sme špinavé perie. Hnusné, smradľavé, špinavé perie z tých všelijakých kolchozov, to bolo nenormálne perie, ten smrad a kýchanie bolo, pravda aj odvtedy som dostala aj alergiu. Aj až doteraz to skoro mám. Okrem toho keby to len, ale tie reči všelijaké hnusné, boli tam vrahyne a všelijaké tieto prostriedky, tie najpodlejšie reči, viete, keď človek bol unavený, Bože, už som v pekle, som si myslela."

Po pol roku premiestnili sestru Stellu do Nápravního zařízení v Pardubiciach. Tento pracovný tábor mal kapacitu asi pre tisíc odsúdených žien. Boli tam rôzne dielne, kde sa pracovalo, šilo, vyrábalo pre rôzne podniky. Bola zadelená do dielne bižutérie, kde sa zhotovovali náramky a náhrdelníky z brúsených korálok. Z platu za prácu dostávali väzenkyne 5 až 10 korún ako vreckové, ostatné peniaze šli na splátku za stravu a pobyt vo väznici. Rehoľné sestry bývali zväčša spolu vo veľkej miestnosti s poschodovými posteľami. „To bolo oddelenie A, to boli väčšinou rehoľné sestry. Aj sa posmievali, aj to menovali dokonca aj títo dozorcovia to volali Vatikán. Potom druhé oddelenie C, to bolo hrad, tam boli väčšinou tie panie, ktoré boli za politické veci, a volali ich hraběnky, že hrad. Potom bolo ešte jedno oddelenie E, to bolo také, že nie je nádej, že tam tie sa dajú preškoliť. Tam som poznala veľmi dobré a veriace ženy, ktoré tiež nezapreli svoju vieru." Vo väznici bola ešte väznica, rekolekcia, tzv. „diera" za rôzne prečiny, napr. keď niekto v nedeľu alebo vo sviatok nechcel nastúpiť do práce, čo sa stalo aj niekoľkým rehoľniciam. Najväčším problémom bol život bez sviatostí. Niekoľkokrát sa im podarilo prepašovať Eucharistiu v podobe špeciálne upraveného pečiva. Väzenkyne mali raz v roku povolenú 15-20 minútovú návštevu príbuzných, počas ktorej mohli prijať malý balíček sladkostí, kávu ... „Veľmi cenným pokladom" bolo niekoľko listov vytrhnutých zo Svätého písma, čo si museli veľmi strážiť pred tzv. „filcungom" (nečakaný povel zvliecť sa donaha a prehľadanie všetkého v cele).

Prepustenie z väzenia a pôsobenie v Paríži

Sestra Stella viackrát dostala tichú ponuku na prepustenie z väzenia pod podmienkou, že vystúpi z rádu a bude spolupracovať s ŠtB. Keď v roku 1960 bola vyhlásená všeobecná amnestia, chcela sa vrátiť do domova dôchodcov v Smečne, ale musela nastúpiť do charity v Bílé Vodě u Javorníka na poľskom pohraničí. Tu pracovali rehoľníčky na štátnych majetkoch a v lesoch, alebo šili pre fabriku. Využila príležitosť urobiť si diaľkovú maturitu na zdravotníckej škole v Brne, aby mohla ošetrovať staré a choré sestry. V roku 1968 v dobe Pražskej jari na pozvanie predstavených odišla pracovať na generálny medzinárodný sekretariát DKL v materskom dome v Paríži. Z tohto životného úseku má bohaté zážitky a kontakty takmer s celým svetom, kde slúžili sestry vincentky. Napriek menším komplikáciám Ministerstvo kultúry Československej republiky jej predlžovalo pobyt až do roku 1977.

Pôsobenie v charite a život na dôchodku

Po návrate mohla nastúpiť ako zdravotná sestra do služby v Domove dôchodcov v Přelouči u Pardubíc, kde od roku 1964 slúžili vincentky. V jednej noci roku 1983 nastala v domove „ umelo vyvolaná policajná razia", prehľadali celý byt sestier. Sestra Stella ako domáca predstavená bola potom niekoľkokrát vyšetrovaná. Následne boli sestry vincentky prevezené do Bílé Vody u Javorníka. Práve tu Česká charita dala príkaz predstaveným Dcér kresťanskej lásky zriadiť novú výrobňu hostií pre celé Čechy a Moravu. Ku realizácii tohto podniku vtedy vincentkám veľmi pomohla nemecká dobročinná organizácia Kirche in Not, ktorá darovala moderné stroje a zariadenie, ale pod podmienkou, že to nie je dar štátu. Keďže rehoľné spoločnosti nemali podľa vtedajších platných štátnych zákonov právo vlastníctva, majiteľkou sa stala sestra Stella – ako občianka Rozália Danková.

Po nežnej revolúcii sa vrátila do Nitry, mesta svojej mladosti, potom čo odovzdala hostiárňu na Bílé Vodě do vlastníctva Olomouckého biskupstva. Prvé dva roky učila v Strednej zdravotníckej škole a na Špeciálnej škole pre telesne a duševne postihnuté deti. Spolu so sestrami jej komunity v seminári pomáha tiež animovať vincentské spoločenstvá a rozdávať stravu a šatstvo bezdomovcom. Do roku 2013 ešte aj vyučovala bohoslovcov francúzsky jazyk na Teologickom inštitúte.

Sestra Stella vydala toto svedectvo aj preto, že v roku 1990 pápež Ján Pavol II. k tomu aj sám vyzýval tých, ktorí trpeli za vieru. Preto sa stala tiež aj spoluautorkou dvoch kníh, v ktorých sa opísala štyridsaťročné prenasledovanie katolíckej cirkvi, špeciálne vincentskej rodiny v Česko-Slovensku. (Judák,V. a Danková, S.: Exodus, 1996, Kňaz. seminár sv. Gorazda v Nitre, a tiež Slaninka, A. a Danková, S. : Budete mi svedkami, 1998, Oto Németh, Bratislava).

Sestra Stella zhrnula skúsenosť svojho života: „Č o mi pomohlo? Duch viery, čo inšie môže pomôcť? A zvlášť náš predstavený nám zdôrazňoval, máte milosť len pre tú prítomnú chvíľu, využite to dobre. To aj modlitbu, aj tú svoju vieru pre prítomnosť, nestarajte sa čo bolo, čo bude. A potom pre mňa osobne, čo najviac je toto motto: Tým, čo Boha milujú, všetko môže poslúžiť k dobrému."

Stella Rozália Danková odišla do večnosti 14. 8. 2017 vo veku 97 rokov.

Príbeh pamätníka redakčne spracoval Stanislav Labjak v októbri 2017 zo zdrojov:

  1. Koppan Vladimír (http://www.pametnaroda.cz/story/dankova-sestra-stella-rozalia-1920-3792)
  2. Oral History svedectvo ÚPN, nakrútené 28.10.2010 (prepisy svedectva, uvedené kurzívou).



  1. [1] SLANINKA, Augustín – DANKOVÁ, S: Budete mi svedkami: Bratislava: Oto Németh, 1998, s. 36.
  2. [2] DUBOVSKÝ, Milan J.: Akcia rehoľníčky. Martin: Matica slovenská, 2001, s. 325
Vytlačiť