Príbeh pamätníka Otto Wagner (1924)

„Keby som nebol strieľal ja, tak strieľajú oni. To je otázka sebazáchovy.“

  • Otto Wagner sa narodil 7. augusta 1924 v Bratislave;
  • pred rokom 1938 nepociťoval žiadne znevýhodnenie kvôli svojmu židovskému pôvodu;
  • s bratom a rodičmi neočakávali od nového režimu po vzniku Slovenského štátu nič dobré, skutočnosť však bola oveľa horšia;
  • Ottovi rodičia boli v roku 1942 deportovaní do koncentračného tábora na území Poľska, z ktorého sa už nikdy nevrátili;
  • priateľ poskytol Ottovi vlastné dokumenty a tak začal žiť v Bratislave pod menom Ľudovít Krajčovič;
  • bol odhalený a odvedený do pracovného tábora Nováky, kde bol internovaný až do vypuknutia Slovenského národného povstania v auguste 1944;
  • po rozpustení tábora sa zapojil do bojov SNP;
  • bol účastníkom rozviedky deviateho bataliónu Jegorov, neskoršie veliteľom rozviedky deviateho bataliónu Jegorov-Stalin;
  • v októbri 1944 padol do zajatia a bol deportovaný do koncentračného tábora Mauthausen v Hornom Rakúsku;
  • v neľudských podmienkach sa dožil mája 1945 a príchodu amerických vojakov;
  • do rodného mesta sa vrátil v auguste 1945;
  • po vojne si dokončil vzdelanie a diaľkovo vyštudoval Vysokú školu ekonomickú;
  • neskôr pracoval ako vedúci geodézie, avšak po emigrácii syna z komunistického Československa sa z neho z jedného dňa na druhý stal radový referent;
  • dlhé roky pôsobil v Slovenskom zväze politických väzňov v Bratislave, bol predsedom Združenia väzňov koncentračných a zajateckých táborov na Slovensku a bol činný ako člen predsedníctva a pléna Ústrednej rady Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.

Otto Wagner sa narodil 7. augusta 1924 v Bratislave v rodine predavača. Spolu s bratom vyrastal v harmonickej atmosfére a venoval sa štúdiu. „My sme neboli ortodoxní, my sme boli moderní občania, moderní Židia. Takže do synagógy sa chodilo občas, keď boli tie veľké sviatky.“ Život v predvojnovej Bratislave bol typický svojou náboženskou a národnostnou rozmanitosťou. „Kto sa narodil v Bratislave v tom období, keď som ja bol mladý, tak prakticky ovládal tri jazyky. Nemčinu, maďarčinu, slovenčinu. Lebo už keď sme boli spolu, viete keď sme už hrali futbal a keď sme sa chytali na chytačku a podobne a tak ďalej a keď sme spolu hrali, tak jeden bol Maďar, druhý bol Nemec, tretí bol Žid, štvrtý bol Slovák.“

Otto nepociťoval žiadne znevýhodnenie kvôli svojmu židovskému pôvodu, to sa však radikálne zmenilo v roku 1938 a predovšetkým po vzniku Slovenského štátu v roku 1939: „Tu bol absolútny súlad, to ten nesúlad začal až vtedy, keď bol vytvorený Slovenský štát a keď sa dostali k moci gardisti.“ Vtedy na vlastnej koži zistil ako rýchlo sa dokážu zmeniť ľudia, aj tí ktorí ho roky poznali: „Mnohí naši známi sa zmenili. Zmenili sa a stali sa možno povedať mojimi nepriateľmi alebo ja som bol pre nich nepriateľom, lebo som nebol árijského pôvodu. No a nuž ale čo som mal robiť?“ Otto s bratom a rodičmi neočakávali od nového režimu nič dobré, skutočnosť však bola oveľa horšia. Otto sa presťahoval k dobrému priateľovi do Horského parku, kde ho v apríli 1942 zastihol otcov odkaz, „že boli tuná gardisti, aby sme si balili veci a že sa premiestnime do pracovného tábora do Žiliny. Aby som prišiel, že môžeme ísť s nimi. No ale ja som sa dozvedel už skorej, že čo to znamená byť v pracovnom tábore.“ Avšak Ottovi rodičia smerovali do koncentračného tábora na území Poľska, z ktorého sa už nikdy nevrátili. Priateľ poskytol Ottovi vlastné dokumenty a tak začal žiť v Bratislave pod menom Ľudovít Krajčovič. „Mal som všetko, čo mi on požičal, on potom zahlásil, že stratil svoje papiere a podobne. No a tu som žil a pracoval som na takých rôznych pomocných prácach.“ Jedného dňa ho však napriek všetkej snahe odhalili a odviedli do pracovného tábora Nováky, kde bol internovaný až do vypuknutia Slovenského národného povstania v auguste 1944.

Podmienky pracovného tábora boli náročné, avšak znesiteľné: „Bola relatívne dobrá strava a potom ja som pracoval na zimných prácach, niekedy v kameňolome, niekedy nás prepožičiavali niektorým organizáciám, aby sme tam pre nich pracovali. No ale inakšie sa dalo v Novákoch žiť. Dalo sa tam žiť a aj tam čo boli tí gardisti, ja mám taký dojem, že oni boli židovskou obcou podplácaní, dostali všelijaké darčeky, takže boli trocha humánnejší ako normálni gardisti zvonka.“ Najťažšie znášal neustálu neistotu a nedostatok informácií o dianí vonku. Spolu so svojimi súvercami žil len zo dňa na deň. V Novákoch nakoniec skončil aj jeho brat, ktorý sa po rozpustení tábora v auguste 1944 zapojil do bojov SNP, konca vojny sa však nedožil. Po odchode z nováckeho tábora absolvoval Otto v Kostoľanoch základný výcvik, z ktorého smeroval do boja proti nemeckým jednotkám. „My sme, samozrejmá vec, neboli v stave udržať našu pozíciu, ustupovali sme, ustupovali až do okolia Banskej Bystrice.“

Zo začiatku bol účastníkom rozviedky deviateho bataliónu Jegorov, neskoršie bol vymenovaný za veliteľa rozviedky deviateho bataliónu Jegorov-Stalin. V októbri 1944 však padol Otto do zajatia a bol deportovaný do koncentračného tábora Mauthausen v Hornom Rakúsku. Tu prežil skutočné peklo: „Cestovali sme tam asi štyri, päť hodín a potom sme hodinu, dve, pešo prešli do tábora a tam nás už privítali esesáci a nás vysmiali, museli sme sa donaha vyzliecť, ostrihali nám vlasy dohola, dali nám prúžkované šaty a drevené pantofle ... a nechali nás tri, štyri, päť hodín vonku stáť na appelplatzi.“ Hlad, choroby, otrocká práca, neustály strach a smrť sa stali preňho každodennou samozrejmosťou. „Náš denný prídel bol okolo pol litra, liter, vyvarená voda v zemiakových šupkách a osmina chleba, čiže z toho sa prakticky nedalo žiť. Mal som to veľké šťastie, že občas ma esesák zobral, aby som voľačo tlmočil, lebo ovládam päť jazykov. A to tlmočenie mi pomohlo, že som dostal trocha viac polievky, trocha viacej chleba a mohol som sa podeliť...“ Každý deň v tábore zomierali stovky väzňov. Verí, že prežiť mu pomohla dobrá kondícia, ktorú získal ešte pred vojnou ako aktívny športovec. Zo strany dozorcov bolo bežné bitie a ponižovanie uväznených: „Išiel vedľa mňa jedného pekného dňa esesák a ja som ho tak letmo pozdravil a prišiel ku mne, že som ho zle pozdravil. Také dve facky mi vylepil, že som myslel, že ohluchnem. Tak to bolo bežné, to bolo také bežné.“

Život ľudí v koncentračnom tábore nemal pre ich väzniteľov žiadnu cenu, smrť mohla prísť kedykoľvek. Mauthausen sa stal nechvalne známym aj množstvom mŕtvych, zabitých v jeho kameňolome so „schodmi smrti“, ktorými museli väzni vynášať skaly ťažké desiatky kilogramov. „Stoosemdesiatšesť schodov hore a keď jeden väzeň nezvládol a spadol, automaticky esesáci, čo boli okolo, ich zastrelili do tylu. Tak ten, čo to nezvládol, ten sa nedožil. No a tak ja som mal to šťastie, že dvakrát či trikrát som musel niesť tie balvany hore do tábora, ale mal som to šťastie, že som to zvládol, lebo som si bol vedomý toho, že keď spadnem, tak ma zastrelia do tylu... A potom boli prípady, že keď sa dostali hore niektorí väzni, že esesáci zo srandy, to bolo výška, čo ja viem, tristo metrov, že normálne toho väzňa sotil dole a zabil toho väzňa. Zo srandy to robili.“

V neľudských podmienkach sa dožil mája 1945 a príchodu amerických vojakov, väčšina dozorcov však tábor opustila ešte pred jeho oslobodením. „V prvom rade sme sa sústredili na komory, kde boli potraviny a to sme na cimpr-campr rozobrali, lebo sme boli strašne hladní.“ Otto v závere vojny dokonca ochorel na škvrnitý týfus, avšak vďaka oslobodeniu sa mohol hneď začať liečiť v Linzi. Do rodného mesta sa vrátil v auguste 1945. „No a prišiel som do Bratislavy do môjho rodného mesta, nikoho som tu nenašiel.“ V týchto ťažkých časoch sa naňho ale usmialo šťastie, keď sa zoznámil so svojou manželkou, s ktorou si založil rodinu a strávil s ňou šesťdesiat rokov spoločného života.

Po vojne si dokončil vzdelanie a diaľkovo vyštudoval Vysokú školu ekonomickú. Neskôr pracoval ako vedúci geodézie, avšak po emigrácii syna z komunistického Československa sa z neho z jedného dňa na druhý stal radový referent. „Tak som robil referenta niekoľko rokov, ale zas som sa potom vypracoval na vedúceho pracovníka.“ Otto dlhé roky pôsobil v Slovenskom zväze politických väzňov v Bratislave, bol predsedom Združenia väzňov koncentračných a zajateckých táborov na Slovensku a bol činný ako člen predsedníctva a pléna Ústrednej rady Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.

Príbeh pamätníka spracovala: Martina Fiamová.

Vytlačiť