Príbeh pamätníka Oľga Mydlíková (1928)

Motto: „Pán Boh mi pomáha, vždycky som sa akosi dostala z každej veľkej núdze."

  • Oľga Mydlíková, rehoľným menom sestra Nikolaja, sa narodila 20. mája 1928 v dedinke Becherov, v Bardejovskom okrese, jej otec bol gréckokatolíckym kňazom;
  • maturovala v roku 1946, išla do Prahy študovať medicínu, 16. decembra 1952 skromné promócie;
  • 5. januára 1953 nastúpila do Lučivnej, liečebňa tuberkulózy detí;
  • prenasledovaný gréckokatolícky kňaz Ivan Ljavinec sa skrýval v jej byte, kde bývala aj s mamou;
  • 2. júla 1955 prišla ŠtB a zobrali ich na vyšetrovanie do Košíc;
  • 8. septembra bol vyhlásený rozsudok v Prahe, dostala dva roky väzenia a tri roky straty občianskych práv;
  • po prepustení z väzenia problém nájsť prácu, nemohla pracovať ako lekárka pre stratu občianskych práv;
  • neskôr už pracovala ako lekárka v Dolnom Kubíne, vo Svidníku vyhrala konkurz na riaditeľa nemocnice;
  • 5. júna 1968 bola vyhlásená gréckokatolícka cirkev ako obnovená, pomáhala obnovovať život gréckokatolíckej cirkvi;
  • vstúpi do rehole baziliánok a organizuje aj tajnú formáciu nových členiek;
  • po 1989 zakladá cirkevnú strednú zdravotnícku školu, stala sa jej riaditeľkou;
  • roku 1995 sa stala provinciálnou predstavenou, školu odovzdala mladším.

Oľga Mydlíková, rehoľným menom sestra Nikolaja, sa narodila 20. mája 1928 v dedinke Becherov, v Bardejovskom okrese. Jej otec bol gréckokatolíckym kňazom. Jej detstvo bolo poznačené chorobami rodičov, mala strach, že ich stratí. „Už keď som mala dva roky, tak otec prekonal porážku a potom až po roku začal kázať. Mamka mala zase žlčníkové záchvaty a jedenkrát prekonala ťažký zápal žlčníka."

V Becherove chodila 4 roky do základnej školy. Potom ju ako desaťročnú rodičia zapísali do osemročného gréckokatolíckeho gymnázia, ktoré založil biskup Gojdič. „Dievčat bolo asi tretina na škole, boli organizované v Mariánskej kongregácii, ktorú viedol otec Michal Sabadoš. Stretávali sme sa v nedeľu." Pred Veľkou nocou mali trojdenné exercície a pripravovali sa aj na veľkonočnú spoveď.

V januári 1944, v šiestej triede gymnázia, jej otec zomrel v bardejovskej nemocnici. „Pochovali sme ho v Prešove, lebo mamka myslela, že potom už pôjde bývať do Prešova, kedže ja som tam chodila do školy." Po smrti otca, jej mama mohla zostať na fare ešte pol roka. V tom roku prišlo slovenské vojsko na dedinu a býval u nich aj dôstojník. Boli to už veľmi nepokojné časy, lebo lietadlá už ostreľovali a tak bývali u tety v Stebníku, kde bolo viac pokoja. Ale v auguste sa presťahovali do Prešova. Marián Potaš im pomohol aj nájsť bývanie v Prešove v dome, u podplukovníka slovenskej armády. „Boli to také veľmi rušné časy. Nemci boli nervózni, pomaly odchádzali a zažili sme aj 20. decembra 1944 bombardovanie Prešova." Ich dom nebol poškodený, ale u susedov boli vybité dvere aj okná. Tiekla voda po ulici a bolo veľa poškodených domov. Zahynulo aj veľa známych ľudí. „Z našich známych zahynul jeden kňaz vo väzení, lebo veľa väzňov zahynulo vtedy. Tak tam padla bomba, že zahynuli ľudia. A ešte zahynula jedna naša známa, manželka jedného kňaza."

V januári 1945 už prišlo sovietske vojsko, obsadili im všetky izby, jednu im nechali. Spočiatku len prenocovali a zavčasu ráno išli ďalej, neskôr už u nich boli ubytovali aj dôstojníci na viac dní.

Školský rok sa nezačal v septembri, ale až v marci roku, a preto aj siedma triedu gymnázia bola kratšia. Gymnázium už prestalo byť cirkevným gymnáziom, bola aj výmena riaditeľov.

Zmaturovala v roku 1946. „Pociťovala som aj povolanie. Chcela som vstúpiť k sestričkám baziliánkam, ale ťahalo ma aj štúdium medicíny a tak po porade s Mariánom Potášom, ktorý bol vtedy mojím spovedníkom, tak sme sa rozhodli, že predsa len pôjdem študovať a že ten vstup necháme na neskoršie." Ako 18-ročná išla do Prahy študovať medicínu, lebo tam vtedy bolo väčšie štipendium. Bazilián Hučko, ktorý tam bol tam farárom jej našiel ubytovanie v internáte u sestričiek v mariánskom ústave, kde bývali aj stredoškoláčky. „Skoro všetky vysokoškoláčky chodili denne na svätú omšu alebo chodili aj k jezuitom. Do našej cerkvi, som chodievala iba v nedeľu. Ale pán Šutka, ktorý viedol zbor, tak ma hneď zaangažoval do spevu."

V roku 1947 prišiel z Francúzska do Prahy Silvester Krčméry, bol zanietený na apoštolát a organizoval medikov, takzvanú Svätováclavskú ligu. Stretávali sa a rozoberali Sväté písmo, raz mesačne v mariánskom ústave slúžieval omšu jezuita, a mal kázeň zameranú pre medikov.

„Veľmi ťažko sme prežívali február 1948. S takým strachom a s úzkosťou sme čakali, čo bude ďalej. A skutočne všeličo sa na fakulte zmenilo. Hneď boli zavedené marxistické prednášky a na konci každého semestra skúška. A tie skúšky boli veľmi nepríjemné." Na škole sa začalo hovoriť o previerkach. V Prahe mala bývalú spolužiačku Zuzku, s ktorou bola nejaký čas v roku 1943 na gymnáziu, bola zo židovskej rodiny z Popradu, kde jej rodičia mali obchod a pomocou biskupa Gojdiča a Krličku bola celá rodina pokrstená, mali výnimku, kým neprišli Nemci. „Ona mi veľa vyprávala o tom, ako jej známi a príbuzní sa dostali do Osvienčima a zahynuli. A potom, už keď prišli Nemci, tak celá rodina sa musela ešte skrývať v lese... A ona mi povedala, mňa zachránila Červená armáda a ja som vstúpila do strany a už o náboženstve nechcem nič počuť. A ja viem kto si ty, ale my sa zato môžeme kamarátiť a tak sme sa tak dosť veľa spolu učili." Zuzka jej pomohla prejsť aj previerkami tak, že čakali na vhodný čas. „A čo ty myslíš, že teba preveria, keď si farárova dcéra? - A už keď som prišla na previerku, už som hneď vycítila, že je pôda pripravená... Previerku robili obyčajne jeden asistent z fakulty a dvaja študenti a medzi nimi bolo veľa Židov. No takže ona mala tam známych."

V roku 1949 v Prešove zavreli všetkých baziliánov, aj malý internát, takzvaný juvenát, chlapci ostali úplne bez opatery. Ujal sa ich Ljavinec – priviedol ich na biskupstvo, stal sa aj špirituálom v seminári. Mamka im bola ochotná ísť pomôcť a potom sa stala vedúcou kuchyne. Keď odchádzala z Prahy na vianočné prázdniny do Prešova, predstavený jezuitov Šilhan, ktorý bol jej spovedník, jej dal tri balíčky a tie mala osobne odovzdať biskupom Gojdičovi, Čárskemu a Pobožnému v Rožňave.

„Prišiel strašný rok 1950 a ten Sobor sme prežívali veľmi. No ja som síce bola v Prahe, ale veľmi som to prežívala. Som rozprávala aj dievčatám a oni so mnou veľmi cítili." V Prahe pozorovali 1950 aj likvidáciu rehoľných spoločností. „Okolo jezuitov stojí veľké nákladné auto a tam nakladajú veci otcov jezuitov. My sme sa hneď dohovorili, že sa budeme modliť a tak sme robili celonočnú adoráciu, sme sa si striedali po hodine." Neskôr prišli aj pre sestričky v internáte, odviezli ich preč a dovolili im ostať v internáte do konca školského roku. Potom sa ubytovala u príbuznej v Prahe Oľgy Turkyňákovej, prišla aj vlastná sestra Oľgy Ema Dudková z Ukrajiny, baziliánka, práve skončila noviciát a zložila prvé sľuby.

Roku 1950, keď išla na prázdniny do Prešova, sa zastavila v Hlohovci, tam už boli sústredení gréckokatolícki kňazi, aj biskup Hopko, stretla sa aj Mariánom Potášom, ktorý jej od biskupa odovzdal poverenie pre Ivana Ljavinca, aby viedol gréckokatolícku cirkev. „Vtedy bol veľký problém s tými kňazmi, ktorí v návale strachu v päťdesiatom roku podpísali na pravoslávie a potom sa trápili vo svedomí a chceli sa vrátiť do cerkve a teraz bolo treba mať kompetenciu k tomu. A túto kompetenciu dostal práve otec Ljavinec." Prenasledovanie pokračovalo, v ohrození bol aj Ljavinec, prišiel do Prahy a tam býval na viacerých miestach.

16. decembra 1952 boli skromné promócie, bola aj mamka, potom odišli do Prešova. V Košiciach na zdravotnom odbore ju pridelili do Lučivnej, kde bola liečebňa tuberkulózy deti v školskom veku. Nastúpila 5. januára 1953, riaditeľom bol Šimek. „Prijal ma veľmi milo, aj sa mi venoval niekoľko hodín, všetko mi poukazoval. Bolo tam niekoľko pavilónov. Ja som bola zadelená na pavilón číslo päť, kde boli pacienti s otvorenou tuberkulózou, to značí, že všetci vykašliavali tuberkulózneho bacila, niektoré nálezy boli veľmi veľké na pľúcach." Byt mala tiež v pavilóne 5 s vchodom zvonku, mal jednu väčšiu izbu a väčšiu kúpeľňu a dve predsiene.

Ljavinec sa v Prahe necítil dobre, mama ho išla pozrieť. A rozhodli sa, že budú spolu v Lučivnej. „Bolo to práve na deň umretia Stalina, 5. marca. No tak sme si zaopatrili takú rozkladaciu pohovku pre otca Ljavinca do kúpeľne. Kúpeľňa bola skutočne priestranná a v kúte sme si urobili kuchynský kútik." Varili na dvojplatničke. Potraviny chodili nakupovať do Svitu alebo Popradu. Ljavinec aj tam mal ťažkosti, veľa sa modlil, študoval, písal rozjímania a na prechádzku chodili raz mesačne, stačilo vyjsť von a boli obkolesení lesom.

Koncom roku 1953 promovala aj Ema (rehoľné meno Terezka). „Nemala nádej sa dostať učiť do školy, ale Pán Boh sa aj o nich postaral. Práve sa organizoval poddukliansky súbor pre Ukrajincov a tam zavolali jej sestru Oľgu Turkyňákovú za dirigentku. A Emku tiež tam pozvali ako klaviristku."

Dňa 1. júla 1955 prišla Emka na návštevu a mamka išla do Prešova. 2. júla išli na bicykloch s dobrou náladou do Svitu a keď sa vrátili zbadali neďaleko pavilónu cudzie auto. Večer o ôsmej zavolal správca ústavu, že pre poruchu vodovodu sa potrebujú ísť pozrieť na byt. „Zakrátko už aj klopali. Otvorila som dvere, boli v montérkach oblečení dvaja, ale bolo hneď vidieť, že nezaujíma ich vodovod, len sa obzerali a hneď aj išli do tej komôrky, kde bol otec Ljavinec. A keď ho tam zbadali, tak hneď skričali 'ruky hore' a hneď mu zviazali ruky a aj ho už viedli do auta. Že už ho aj zavreli. Emka bola práve vykúpaná. Mala len župan na sebe a oni a hneď aj ju berú. Oľga má ostať kvôli domovej prehliadke, ktorá trvala do polnoci. Zobrali mnoho vecí, ktoré už v živote nevideli. „Aj písací stroj zobrali, to bol ešte po mojom otcovi. Mamke bolo ho veľmi ľúto, lebo otec sa tak sa s ním tešil. Taká bola pamiatka po otcovi." Potom ju zobrali do auta a odviezli do Košíc. Musela si všetko vyzliecť a obliecť sa do väzenského šatstva. „Do rána som bola na výsluchu. No, otázky. Rozprávajte o svojej protištátnej činnosti. No ja som žiadnu nevykonávala . Tak rozprávajte o protištátnej činnosti Ljavincovej. Neviem o žiadnej jeho protištátnej činnosti. No, tak nám rozprávajte o ľuďoch, ktorí tam chodili sa schádzať a čo tam jednali na tých schôdzkach. No, a tieto tri otázky sa v podstate striedali. Medzitým nám nadávali na svätého otca, že je nepriateľ socializmu a my sme jeho posluhovači, takí nepriatelia socializmu, naši biskupi a my sme im slúžili a tak ďalej, sme ich podporovali. A rozprávajte, lebo tu zhnijete v tom väzení."

Prvé dni boli neustále výsluchy, po raňajkách zobrali naspäť na výsluch, pokračovali až doobeda, na obed niečo zajesť a naspäť na výsluch, podobne aj po večeri, niekedy aj celú druhú noc na výsluchu. Vo väzenskej cele sa sedelo na matracoch, žiadna stolička v cele nebola a v kúte francúzsky záchod. Ráno vstávali o šiestej hodine a večierka bola o desiatej, celú noc svietilo dosť silné svetlo. Ráno bolo hlásenie, ozývali sa číslom, mala 303. „Po niekoľkých týždňoch som počula, že od susedov mi klopú a vždycky opakujú ten istý počet klopnutí. A tak som prišla na to, že sú to vlastne jednotlivé písmená a že poradie písmena v abecede, tak toľkokrát klopli a skutočne som im potom vyklopala meno Ivan. A bola veľká radosť na druhej strane. Bolo cítiť, že tak také drobné klopanie na stenu, také radostné, takže som sa dozvedela, že otec Ljavinec je práve v susedstve."

Čas vo väzení si vypĺňala opakovaním častí z evanjelia a recitovala modlitby. V nedeľu si sprítomňovali liturgiu duchovne recitovaním a spájaním sa s tými, čo inde slávia omše a liturgie. Modlila sa ruženec, a popoludní krížovú cestu, urobila si nechtom aj taký krížik na stene cely. Spomínala aj všetky pesničky, české, slovenské, aj rusínske. Ak bola sama v cele snažila sa sama zamestnávať, aby nerozmýšľala o tom, že je sama.

„V auguste nás preložili z druhého poschodia na prvé poschodie. Dostali sme iné izby. No zaujímavé, že tam mi tiež začali klopať susedia, ale celkom ináč. Ja som prišla na to, že to je asi morzeovka a tak sa snažila so zubom z hrebeňa poznačiť si na papier trošku a tak som im potom vyklopala nejaké meno a mali z toho veľkú radosť. Som sa dozvedela, že tam vedľa nás je jeden mladý muž, ktorý je pre katolícku akciu a bol tam ešte jeden muž, ktorý o sebe tvrdil, že je špiónom a že ho čaká trest smrti."

V septembri počas prechádzky počula, že tam na prízemí niekto kašle ako jej mama, aj tak bolo. V cele oproti nej bola Emka Dudková a keď išli na výsluch, dávali si správu tak, že zakašľali. „V decembri som počula, že mamkine dvere sú otvorené a dosť dlho a potom sa mamka objavila na chodbe a silno zakašlala. Viac rázy zakašlala. A ja som pochopila, že ju kdesi berú preč. No a nevedela som kam a prečo." V januári dostala list od mamky z brnenskej väzenskej nemocnice, že je jej už lepšie. „Okolo Vianoc už začali rozprávať o tom, že budeme mať súd v Košiciach. No samozrejme, že sme mali obžalobu velezradu a tak to značí, že desať, pätnásť rokov, to sme si mohli čakať. Ale potom po januári prestali o súde vôbec hovoriť." 15. júna všetkých zobrali autom do Prahy a doviezli ich do veľkej väznice Ruzyňe. Bol tam dobrý lekár, mamku hneď zobral na nemocničnú izbu. 28. augusta sa obliekli do civilného šatstva a išli na súd na Pankrác. Súdili šestnástich, desať kňazov a 6 civilov. 8. septembra bol vyhlásený rozsudok, v Prahe im zmenili paragrafy na marenie dozoru nad cirkvou. Traja kňazi dostali po štyri roky Ljavinec, Lazor a Majovský a ostatní kňazi dostali iba po niekoľkých mesiacoch a väčšinou len to, čo už mali odsedené, takže veľa z nich išlo po súde hneď domov. Ona dostala dva roky väzenia a tri roky straty občianskych práv. Po súde žiadala, aby mohla mamku navštíviť vo väzenskej nemocnici. „Po niekoľkých dňoch mi dovolili, zobrali ma na Pankrác a mamka bola na nemocničnej izbe zamknutá. To bol taký zvláštny dojem, keď je niekto už v utrpení strašnom, že má chorobu a ešte je zamknutý. Tak sa mi to zdalo také hrozné. No mamka, keď ma zbadala, začala strašne plakať."

Oľge povedali, že na výkon trestu pôjde na Slovensko, priviezli ju do Ilavy, potom do Nitry a do Želiezoviec na Veľký dvor, tam boli všetci len politickí väzni. Vo väznici mohla vykonávať aj svoju lekársku profesiu. Tam stretla aj známu Pelerovú zo Spišskej Novej Vsi, študovala v Prahe prírodné vedy. „Ona bola odsúdená pre katolícku akciu na osem rokov a celých osem rokov si odsedela. Zhodou okolností mala aj chlapca, ktorého sa mala vydávať a ten takisto dostal osem rokov a takže odsedeli si obidvaja osem rokov, až potom sa zobrali." Zoznámila sa aj s Adelou Šlachtovou z Ružomberka, ktorá pomáhala jezuitom a tak sa dostala do väzenia. Povedala jej, že keď nebude mať kde ísť, až príde z väzenia, môže prísť ku nej, lebo má svoj dom. V decembri ju preložili zo Želiezoviec do Trnovca nad Váhom, čo bol pre ňu sympatickejší tábor. „Tí strážnici boli takí ľudskejší. Mali sme tam strážnika jedného, ktorého menovali osvetový. On mal na starosti výchovu väzňov a tak ono sa zdalo, že je taký prísny, no ale ku mne vlastne bol dobrý."

Mamka bola v nemocnici pre dlhodobo chorých v Tuchoměřiciach pri Prahe, nebola súdená, bola prepustená bez súdu pre ťažký zdravotný stav. Oľga po prepustení z väzenia cestovala k mame do Tuchoměřic a potom tie ďalšie dni do Lučivnej, odkiaľ ju zobrali do vyšetrovačky. Riaditeľ povedal, že sa musí vyjadriť správa kúpeľov a sanatórií v Bratislave a tak išla do Bratislavy a tam sa dozvedela, že „som stratila občianske práva, tak som stratila aj akademický titul a keďže výkon lekárskej praxe je viazaný na akademický titul, tým pádom, pokiaľ mám stratu občianskych práv, nemôžem pracovať ako lekárka." Tak sa stala osobou bez vzdelania, bezdomovkyňou a išla do Prahy k Eme, skúsiť sa tam zamestnať, ale nikde sa nechceli s ňou ani rozprávať. Spomenula si na Adelu Šlachtovú z Ružomberka podarilo sa jej na jeseň zamestnať v textilnom obchode. V januári ju navštívil Ljavinec, ktorý prišiel domov na amnestiu. Rozprávali sa aj s primárom v Dolnom Kubíne, či by ju nemohol zamestnať ako zdravotnú sestru. Medzitým hľadala možnosť ako sa zamestnať aj v Žiline aj ako zdravotná sestra v Českom Krumlove. Dostala telegram, aby sa dostavila do Žiliny na zdravotný odbor vo veci zamestnania a doktor Šafrán ju prijal ako zdravotnú sestru do kurzu v Žiline na úrazové oddelenie. Začiatkom novembra ju v Žiline navštívil Ljavinec a spomenul, že v Kysuckom Novom Meste je možnosť bývať. Do Lučivnej si išla pre svoje veci 15. decembra a 24. decembra Ljavinec doviedol mamku a tak spoločne sviatkovali Vianoce. Potom jeden „piatok, keď som išla zase do služby, tak mi telefonovali zo zdravotného odboru v Žiline, aby som si prišla prevziať dekrét, že idem do Dolného Kubína. No, bola to veľmi dobrá správa pre mňa, ale zhodou okolností som mala slúžiť ešte v sobotu a v nedeľu som mala dvadsaťštvorku a v pondelok ráno som sa mala hlásiť už v Kubíne." Hlásila sa u riaditeľa, ktorý je ale pripomenul, že či chce pokračovať v takej činnosti ako v Lučivnej, zadelil ju za sekundárneho lekára na interné oddelenie. Tam bol primárom Jozef Gluch, veľmi milý, súcitný, aj jeho manželka, ktorá pracovala v laboratóriu. Spočiatku spala v kancelárii a mama ako pacientka na oddelení, potom našla ubytovanie v Bysterci. Keďže boli neobsadené miesta lekárov v Zázrivej a Párnici, zastupovala aj tam. Boli to veľké obvody, Zázrivá okolo 5 000 obyvateľov, Párnica okolo 4 500 obyvateľov. V Zázrivej bolo treba ísť aj pešo do osád aj 2-3 km, lebo tam sa nedalo ísť sanitným autom. „Bolo to všelijako ťažké, no ale ďakovať Bohu sme to zvládli a ešte mi to bolo veľmi ľúto, že mi riaditeľ nepridal ani korunu. Od začiatku mi dal mzdu najnižšiu, takú ako keď lekár začína po štúdiách a aj keď som robila aj nadčasy, tak mi nepridal ani korunu, ale povedal mi, že aby som bola rada, že robím, keď som prišla z väzenia."

Roku 1961 sa prihlásila na prvú atestáciu do Prešova, mamku zobrala so sebou. V máji sa vrátili do Dolného Kubína a dostala dekrét na zástupcu primára, čím sa jej zlepšila aj finančná situácia. Na Vianoce 1962 Ljavinec, keď ich navštívil, obdivoval jej nový podnájom a pripomenul, že by bolo dobre pomôcť aj Emke, ktorá predáva lístky na tramvaji. Ljavinec na elektrodráhach počas nočnej služby čistil vozy, neskôr pracoval ako kurič. Oľga v tom čase uvažovala aj o druhej atestácii a spoznala rodinu Jurčovičových, oni boli vyhostení z Bratislavy a pán Jurčovič bol aj niekoľko rokov vo väzení a keď sa vrátil z väzenia, tak sa zamestnal ako kŕmič býkov v Jasenovej. On a jeho manželka dobre ovládali viacero jazykov. Jeho manželka učila externe učila na ľudovej škole umenia klavír a keďže potrebovali novú posilu, Emka s radosťou ponuku prijala.

V júli 1964 išli s mamkou na Východ, lebo chcela navštíviť svoju rodnú obec Kečkovce a tiež Becherov. Riaditeľ nemocnice vo Svidníku prehováral Oľgu nech príde medzi nich, medzi svojich. Odišiel primár z oddelenia, vypísali konkurz a navrhli nech sa prihlási. „Keď sme išli na polikliniku a keď som tam počula všade rozprávať dialektom, že som strašne zacítila, že som tu doma. A to bolo také silné, že to mi stále vŕtalo v hlave, že mala by som ísť teda medzi svojich ľudí." V novembri jej oznámili, že konkurz vyhrala. Dali jej pekný trojizbový byt v areáli nemocnice. Emku vďačne prijali na školstve, lebo tam tiež veľmi potrebovali práve učiteľa na klavír. Ale pre mamku to bolo ťažké, lebo nemala nikoho známeho. „Dosiahla to, čo chcela a tým asi ako keby mala končiť. No, skutočne na Kvetnú nedeľu som ja večer písala pohľadnice, ešte pozdravy veľkonočné a pri mamke som sedela, ona v posteli a naraz mamka veľmi, tak veľmi hlboko dýchla, vydýchla a prestala dýchať. No bol to pre mňa veľmi smutný deň." Bolo to 11. apríla 1965. „S Emkou sme ju obliekli, pomodlili sme sa celú noc, no a potom som išla do Prešova, lebo som ju chcela pochovať do hrobu, kde leží otecko."

Rok 1968 prežívali ako niečo neuveriteľné. „A hneď sa začalo aj hovoriť o obnovení gréckokatolíckej cirkvi. Od otca Ljavinca sme dostali inštrukcie, že treba písať žiadosti s podpismi a posielať na pána kardinála Tomáška, že on predloží naše žiadosti pred vládu, aby sa obnovila gréckokatolícka cirkev." Lorka, sestra Emky predala dom na Ukrajine, kúpila auto a zháňali podpisy. Pomáhali im aj šoféri autobusov, ktorí chodili do určitých dedín. „Už na Veľkú noc prišiel otec Mulčány. Ten bol aj známy, zavretý. A prišiel do dediny, v ktorej pracoval do roku 1950, do Miňoviec a tam slúžil svätú liturgiu. A tak my sme boli tak strašne radi, že sme na svojej liturgii už na Veľkú noc. No, 5. júna 1968 bola vyhlásená gréckokatolícka cirkev ako obnovená." V auguste išli aj do Ríma, navštívili aj generalát baziliánov, vracali sa 20. augusta a išla navštíviť Ljavinca do Tatier, bol tam po pľúcnej operácii. Cestou domov prenocovala v Prešove. „Išla som na stanicu autobusovú a v rozhlase som počula zachovajte kľud, zachovajte kľud, nič nerobte. To bolo čosi strašidelné. No, a som si sadla do autobusu a ako sme cestovali do Svidníka, tak stále okolo nás išli tanky a autá vojenské a prišla som do Svidníka."

Roku 1969 dostali baziliánky ponuku prísť do Bardejova, predtým pracovali v ústave pre mentálne postihnutých mužov v Blhu v Čechách. Oľga si robila noviciát za pomoci Emky. A pomáhali obnovovať život gréckokatolíckej cirkvi. „Vybrali sa naši kurátori na Moravu, kde pracoval ešte otec Prokypčák, ktorý do päťdesiateho roku bol vo Svidníku a počas tých osemnástich rokov on kŕmil prasatá na Morave. A oni tam za ním prišli a veľmi ho prosili, aby čím skôr prišiel do Svidníka. Oni nechceli ostať bez kňaza, lebo boli by sa im pravoslávni vysmievali, že ste jedného vyhodili a ďalšieho nemáte."

Roku 1971 dostali od národného výboru ponuku pozemku s možnosťou stavať dom. V ďalšom roku začali stavať a za 2 roky sa už sťahovali do dokončenej novostavby. Organizovali aj tajný noviciát v Bardejove. „Nemohli rodičom povedať a stále odchádzali na sobotu, nedeľu a rodičia sa pýtali kde. Ťažko sa vyhovárali, no tak to nervové napätie nevydržali. Ale aj tak sa z toho tajného noviciátu vychovalo sedemnásť sestier, s ktorými sme potom mohli začať pracovať v roku 1990, takže a aj tak to bol veľký prínos a zásluha otca Mariána, lebo on bol smelý." O ich činnosť mala záujem aj ŠtB, ale dostávali upozornenia. „Aj medzi eštebákmi boli niektorí, ktorí nás chránili, ktorí nás pred Košicami chránili a takže to akosi tak maskovali a že neprišli nám ani na prehliadku."

Rok 1989 prijali ako veľké prekvapenie a prežívali to intenzívne. Dostali ponuku, aby otvorili cirkevnú strednú zdravotnícku školu, čo sa nakoniec aj podarilo a Oľga sa stala jej riaditeľkou. Roku 1995 sa stala provinciálnou predstavenou, školu odovzdala mladším. Roku 2000 išla na dva roky do Prahy, starať sa o otca Ljavinca. Potom dostala misiu pomáhať 4 mesiace v Maďarsku.

„Ďakujem za všetko Pánu Bohu, lebo veľa krát som cítila, že Pán Boh mi pomáha, takmer by som povedala zázračne, takže keď som aj prežívala nejaké ťažké chvíle, ale vždycky sa niekto našiel alebo nejaká okolnosť, že mi to pomohlo, že som neostala na ulici, že vždycky som sa akosi dostala z každej veľkej núdze."

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, apríl 2016.

Vytlačiť