Príbeh pamätníka Marta Marsinová (1922)

„To sú veľmi ťažké veci, rešpektovať všetkých ľudí“

  • narodila sa 11. mája 1922 v Žiline;
  • po štúdiu Gymnázia v Žiline absolvovala štúdium slovenského, nemeckého jazyka a všeobecnej jazykovedy na Filozofickej fakulte UK v Bratislave;
  • po skončení vysokej školy tri roky vyučovala na Gymnáziu v Banskej Bystrici;
  • v rokoch 1948 až 1950 pracovala ako referentka Jazykového odboru Matice slovenskej v Martine, popritom navštevovala teologické krúžky, aktívne sa zapájala do slovenského katolíckeho skautingu a spoločne s profesorkou Máriou Pecíkovou organizovala letné dievčenské tábory;
  • v 50. rokoch Martu Marsinovú spoločne s ďalšími pracovníkmi presunuli z Matice slovenskej do SAV;
  • keď koncom júna 1951 začali posielať vedeckých pracovníkov „na prevýchovu“ do výroby, ocitla sa Marta v podniku na výrobu podvalov, potom ju preradili do žilinskej súkenky;
  • neskôr sa opäť vrátila do Jazykovedného ústavu SAV;
  • 10. januára 1959 ju zatkla ŠtB;
  • odsúdili ju za rozvracanie republiky, šírenie náboženskej literatúry, za náboženskú činnosť v III. ráde sv. Františka, za zhromažďovanie ľudí a protištátne reči na jeden rok a šesť mesiacov odňatia slobody;
  • Najvyšší súd v Prahe jej trest znížil na jeden rok;
  • po prepustení z väzenia pracovala šesť rokov vo výrobe v bratislavskom Figare;
  • po politickom odmäku v roku 1968 sa dostala späť do Jazykovedného ústavu;
  • v roku 1973 obhájila doktorskú prácu na tému „Slovesá z neslovesných základov“;
  • po odchode do dôchodku v roku 1980 zamerala svoj elán na aktivity v ekumenickom a ženskom hnutí v Cirkvi.

Detstvo a spomienka na strýka Andreja

Dr. Marta Marsinová sa narodila 11. mája 1922 v Žiline. V rodine dostala do vienka hlboké náboženské presvedčenie a sociálne cítenie. Od malička ju formovali okrem rodičov aj dvaja strýkovia – kňazi Alojz Marsina a Andrej Marsina. Na strýka Andreja, ktorý pôsobil v Trenčíne, si spomína: „Chodieval pravidelne každé dva týždne vo štvrtok, keď mal dva dni voľno, to bol federálny deň, pred federálom sa nevyučovalo ani náboženstvo. Prišiel k starej mame, vždy sme sa smiali, že prišiel pochválen a naveky. Ale ja som vedela, že on neprišiel len k starej mame, ale pretože som mala záujem o knižky, išiel vždy aj k Trávničkovi do kníhkupectva a vždy niečo doniesol. Okrem tých kníh, čo boli pre mňa zo Spolku svätého Vojtecha, čo sme mali doma, samozrejme, časopisy ako bol Posol alebo Hlasy z domova a z misií, to sa normálne odoberalo, ale on vždy doniesol ešte niečo iné. Strýčko mal na tom zásluhu, že doniesol takú zaujímavú nemeckú knižku, volalo sa to Ostersonnenweg, čiže Slnečná cesta k Veľkej noci, a tam boli veľmi zaujímavé príbehy ako sa rodina chystá na Veľkú noc. To boli také moje prvé liturgické zážitky, ktoré by som bola rada uplatnila, ale veľmi sa to nedalo.“

Štúdium

Marta Marsinová po absolvovaní maturitnej skúšky na gymnáziu v rodnej Žiline nastúpila na Filozofickú fakultu UK v Bratislave, kde ukončila odbory slovenský a nemecký jazyk a všeobecná jazykoveda. Na začiatku štúdia bola zameraná viac na literatúru, ako na jazyk. „Keď prišla autonómia a Slovenský štát, mnohí z našich českých profesorov sa obracali na mňa v škole, že Marsinová to bude vedieť, ako je to. Tu som sa vlastne už tak trošku približovala k tomu, čo som chcela robiť, že pôjdem študovať slovenčinu. Pravda, bola som zameraná viac na literatúru, ako na jazyk. Ja som ešte vtedy nepoznala krásy a finty jazyka, zákonitosti, aké v tom vládnu. To som nadobudla, až keď som prišla na univerzitu, kde sme začali aj s prednáškami zo všeobecnej jazykovedy a tam ma pán profesor Kořínek natoľko zaujal, že som všetko ostatné, nie že by som bola zanedbávala, ale dala som týmto jazykovým veciam pri všeobecno-jazykovednej problematike prednosť.“

Skautka musí vedieť vystupovať

Po skončení vysokej školy Marta Marsinová tri roky vyučovala na Gymnáziu v Banskej Bystrici. Popritom navštevovala teologické krúžky, spoločne s profesorkou Máriou Pecíkovou organizovala letné dievčenské tábory a aktívne sa zapájala do slovenského katolíckeho skautingu. „Kto nemal záujem vyslovene o telocvik, tak nemal inú možnosť, okrem, povedzme, náboženských spolkov, Mariánskej družiny alebo nejakých tých terciánov, tak bolo treba niečo iné, čo bolo aj spoločensky, aj nábožensky zamerané, a pritom bol to aj vzťah k prírode. Mali sme účasť na všetkých cirkevných slávnostiach. Tak som sa dostala napríklad aj na pohreb otca národa Andreja Hlinku ako skautka, celý slovenský katolícky skauting bol vtedy v Ružomberku na pohrebe. Inak sme sa stretávali pravidelne, lebo skauting vedel, že na tábor môžu ísť iba ľudia, ktorí sú na to pripravení, že nie nabrať niekoho z ulice, ale že sa musia ľudia pripravovať, aby tam na tom skautingu, či na tom tábore, vedeli sa pričiniť aj o to, čo bolo treba organizovať. Napríklad boli zdravotnícke kurzy, obväzovú techniku sme robili a podobné veci, všelijaké skautské hľadania v prírode, a tým sme sa zaoberali, lebo sme boli aj vonku, a potom aj trošku tej sociálnej práce ... aj formovanie osobnosti, aby sa deti naučili, ako sa spoločensky správať, lebo to bola tiež dôležitá vec. Vždycky sa na tieto veci nemyslelo a skauting si musel dať na tom záležať, aby skautka vedela vystupovať a vedela zachraňovať situáciu tam, kde bolo treba.“

Z dažďa pod odkvap alebo práca v Matici slovenskej

V rokoch 1948 až 1950 pracovala Marta Marsinová ako referentka Jazykového odboru Matice slovenskej v Martine. „Dostala som pozvanie z Matice slovenskej, lebo môj brat končil v štyridsiatom ôsmom na ekonomickej fakulte. Bola som tu na promóciách a zastavila som sa aj na univerzite. Profesor Mráz mi hovorí: ,Však vy ste mali vedecké ambície, kde ste?‘ Hovorím: ,V Bystrici.‘ A on vraví: ,Však povedzte Blanárovi, nech vám napíše, že ja som ho poveril, že máte nastúpiť do Matice slovenskej, lebo tam má profesor Rapant jeden štúrovský projekt a vy v tom môžete robiť tú jazykovednú časť.‘ Takže ja som musela do Matice slovenskej. A tak som prišla do Matice a tu som prišla z dažďa pod odkvap, lebo aj v Matici hneď začali likvidovať. Tam boli ľudia, ktorí mali záujem, aby sa Matica zlikvidovala, a to bol pán odborný učiteľ pôvodne, ktorý bol vedúci nejakého oddelenia, a ten sa tak dobre pričinil o likvidáciu Matice, že hoci bol len odborný učiteľ, veľmi chytro si spravil vysokú školu a dotiahol to tak ďaleko, že viedol katedru knihovníctva. Matica sa likvidovala, ale predovšetkým sa likvidoval Jazykovedný odbor Matice slovenskej, lebo ja som začala robiť v projekte profesora Rapanta, ale profesor Rapant bol protikomunistický. Takže hneď ako nastúpil tento režim, vzali tú finančnú podporu ... Ale medzitým sa zlikvidoval jazykovedný odbor, čo tam bol. Tam Matica vydávala už konečne Slovník slovenského jazyka a v zošitoch už bol hotový po písmeno K. Jánošík s Jónom sa trápili, mňa vzali do toho spoločenstva, že budeme robiť, a že budem robiť aj v redakcii Slovenskej reči. Lenže tým, že v slovníku, ktorý vydávala Matica, sa našlo heslo, ktoré sa volalo Barnumská reklama, a to bola vlastne reklama sovietskeho typu, tak Izačenko s Peciarom toto vytrhli, predložili na ústredný výbor, a to bol dôvod na to, aby sa zlikvidoval Matičný slovník. A postupne aj Slovenská reč, a postupne aj jazykovedný a všetky iné vedecké odbory Matice slovenskej. A v tom čase nás potrebovala Slovenská akadémia vied.“ Keď v 50. rokoch zlikvidovali vedecké odbory v Matici slovenskej, Martu Marsinovú spoločne s ďalšími spolupracovníkmi presunuli do Slovenskej akadémii vied, kde sa stala uznávanou pracovníčkou v oblasti jazykovedy.

„Lebo chodíte do kostola.“ - O práci v žilinskej súkenke a v SAV

Koncom júna 1951 začali posielať vedeckých pracovníkov do výroby „na prevýchovu.“ Marta Marsinová sa ocitla v podniku na výrobu podvalov, neskôr ju preradili do žilinskej súkenky do pradiarne. „Pradiareň, to bolo také oddelenie, ktoré viedol istý pán Hrdý. My sme ho poznali, pána Hrdého aj jeho rodinu. Prišla som tam, nepoznal ma. Povedal: ,Tuto pôjdete robiť a tuto si pred dverami počkáte na majstra,‘ a medzitým, čo som bola v tej jeho búdke, zastali stroje, lebo bolo desať hodín a mali prestávku. A ako som tak stála pred tými dverami a čakala na majstra, bolo v hale absolútne ticho. Odrazu sa ozve hlas: ,Slečna Marsinová, aj vy ste tu, lebo vy a vaši rodičia chodíte do kostola?‘ Potom som sa dozvedela, že táto dotyčná osoba, čo to vykričala, bola manželka jedného robotníka, ktorému môj otec pomáhal.“
V žilinskej súkenke Marta pracovala dva roky a tri mesiace. Neskôr sa opäť vrátila k milovanej slovenčine do Jazykovedného ústavu SAV, potrebovali ju do redakcie Slovenskej reči. „V Akadémii potrebovali človeka, ktorý ovláda normu, lebo nemal kto redigovať časopis Slovenská reč. Boli noví absolventi z fakulty slovenčiny, ale nekládol sa dosť veľký dôraz na ovládanie spisovnej normy. Gramatika a tie veci sa podceňovali, si mysleli, že všetko stačí v praxi, čo sa povie a urobí, že teóriu netreba. Tak som prišla do Akadémie a dostala som na starosť Slovenskú reč. Ovládala som normu. Nebola to ľahká robota, lebo vtedy sa aj jazykoveda politizovala a zasahovali do toho všelijaké elementy. Robila som výkonnú redaktorku Slovenskej reči, a pritom som pracovala v gramatickom oddelení a začala som robiť svoje štúdie. Vždy som rada robila to, načo som niekde naďabila a teraz sa mi to páčilo, že to môžem nejakým spôsobom rozriešiť. Robila som niečo, čo potrebovalo oddelenie, a potom som začala robiť prácu, ktorá vlastne mi zostala ako charakteristika mojej jazykovednej roboty, a to boli slovesá s neslovesným základom. Podarilo sa mi to dotiahnuť tak ďaleko, že z toho bola veľká štúdia, ktorú uverejnili v Jazykovedných štúdiách, v časopise, ktorý vychádzal. Táto vec sa dostala von, ale až potom, keď som ja už bola vo väzení.“

Šírenie náboženskej literatúry

Dňa 10. januára 1959 Martu Marsinovú zatkla ŠtB. Za rozvracanie republiky, šírenie náboženskej literatúry, za náboženskú činnosť v III. ráde sv. Františka, za zhromažďovanie ľudí a protištátne reči ju odsúdili na 18 mesiacov väzenia, Najvyšší súd v Prahe jej trest neskôr znížil na jeden rok. „Vyšetrovanie netrvalo dlho, to bolo veľmi jednoduché, nemali nič iné iba to, že sme rozvracali republiku, lebo sme takúto literatúru šírili, hoci, ako sa hovorí v obžalobe, máme takejto literatúry u nás dostatok, a potom, že sme teda zhromažďovali ľudí a viedli protištátne reči. A to bol dôvod pre súd. Lucký dostal, myslím, tri a pol roka, Pecíková dostala dva a pol a ja som dostala jeden a pol, ale oni mi to potom znížili na jeden. Tak sme sa dostali do basy. Keď sme mali dostať do rúk obžalobu, tak ma zavolal referent a dal mi do rúk tú obžalobu. Ja som sa na to pozrela a hovorím mu: ,Však ja týchto a týchto ľudí vôbec nepoznám.‘ A on mi na to hovorí: ,Ani oni nepoznali vás.‘ A to mi stačilo, že som si povedala, že viem na čom som. To nás pozbierali zo všelijakých kútov a urobili si skupinu, aby to mali po jednom vybavené.“

Spomienky z väzenia ...
„Megéra“

„Jedna taká smiešna vec bola, že sme sedeli pri stole pri granátoch a odrazu moja suseda, to bola manželka prednostu Wilsonovej stanice v Prahe, hovorí: ,Tak sa mi žiadalo trošku kyslej kapusty.‘ A ja som vedela, že tá kapusta, čo sme si my vysadili, že je tam na hriadke a nejako som to tak povedala nahlas, a okolo mňa tie Češky hovoria: ,Tak ukáž, či by si dokázala ukradnúť tú kapustu pre Martu.‘ To bola tiež Marta. A ja hovorím: ,Však to skúsim.‘ A podarilo sa mi cez prestávku sa tak nejako prešmyknúť, čo sme mali o desiatej nejakých pár minút a som tú hlávku kapusty stačila z tej hriadky vytrhnúť, a doniesla som to. Tak ma pasovali na ,megéru‘ - odvážnu ženu.“

Žiletka

„Mala som raz na cele Cigánku. Zavreli ju preto, že veštila a nejaké sliepky pokradla, mala také našušorené vlasy a raz mi vraví: ,Pozrite sa, ja tu mám žiletku.‘ A vypytovala sa ma: ,Viete, čo ja za to môžem dostať?‘ ,Čo sa ma pýtate, ja s takýmito vecami nemám nič spoločné,‘ povedala som. Ale ju tešilo, že ich vedela prekabátiť, že v tých vlasoch si priniesla žiletku. Či pre seba, či na sebaobranu, azda z princípu. A teraz človek musel vedieť s týmito ľuďmi vyjsť. To sú veľmi ťažké veci, rešpektovať všetkých ľudí.“

Marta musela po prepustení z väzenia ešte dlhých šesť rokov pracovať vo výrobe v bratislavskom Figare. Po politickom odmäku v roku 1968 sa dostala späť do Jazykovedného ústavu, kde naplno prejavovala svoju lásku k slovenčine. V roku 1973 obhájila doktorskú prácu na tému „Slovesá z neslovesných základov.“ Po odchode do dôchodku v roku 1980 zamerala svoj elán na aktivity v ekumenickom a ženskom hnutí v Cirkvi.

Príbeh pamätníka spracovala: Eva Blašková

Vytlačiť