Príbeh pamätníka Marián Kolník (1928)

„Všetko má len jediný zmysel, aby sme vedeli viac milovať, aby sme boli lepšími ľuďmi.“

  • narodil sa 11. decembra 1928 v Hrachovišti;
  • ľudovú školu navštevoval v Hrachovišti a tri roky meštianskej školy absolvoval v Krajnom;
  • v roku 1945 ho prijali na Gymnázium v Novom Meste nad Váhom, kde v roku 1949 zmaturoval;
  • po štúdiu na gymnáziu sa prihlásil na Teologickú fakultu do Nitry a nastúpil tam do noviciátu;
  • v máji 1950, keď v dôsledku Akcie „K“ (kláštory) zatvorila štátna moc zvyšné rehole, ocitol sa v kláštore redemptoristov v Kostolnej pri Trenčíne;
  • odtiaľ bol odvelený na Priehradu mládeže do Púchova a následne bol internovaný do pezinského sústreďovacieho kláštora s väzenským režimom;
  • do vojenského pracovného tábora v Libave nastúpil 23. septembra 1950;
  • začiatkom októbra toho istého roku ho premiestnili do pomocného technického práporu v Plzni, kde bol zatvorený celých štyridsať mesiacov;
  • do civilu bol prepustený 31. decembra 1953;
  • do roku 1957 pracoval v Hydrostave Trenčín ako betonár a pomocná technická služba, neskôr sa zamestnal v Hydrostave v Bratislave;
  • v 60-tych rokoch sa oženil v roku 1971 bol po úspešnom štúdiu na Ekonomickej fakulte v Bratislave promovaný za inžiniera stavebníctva;
  • v 90-tych rokoch sa stal predsedom KDH v Novom Meste nad Váhom.

Mladosť Mariána Kolníka

Marián Kolník sa narodil 11. decembra 1928 v Hrachovišti do viacdetnej nábožensky založenej maloroľníckej rodiny. Ľudovú školu navštevoval v Hrachovišti a tri roky meštianskej školy absolvoval v Krajnom. „To je dedinka z Hrachovišťa, asi tak štyri až päť kilometrov smerom na juh a chodili sme tam peši. Proste, vtedy nebolo nejakých možností, dopraviť sa autobusom - to neexistovalo. Každý deň do školy štyri až päť kilometrov peši a zasa naspäť zo školy. Tak som absolvoval tri roky meštianky a potom, to bolo za Slovenského štátu, sa rozšírila tá meštianka o takzvaný kurz, taký štvrtý ročník, kde sme mali už strojopis a také praktické cvičenia, aby sme sa mohli lepšie uplatniť v živote. Po skončení toho štvrtého ročníka meštianky to bolo v štyridsiatom štvrtom roku v júni som sa prihlásil na štúdium Akadémie v Trenčíne. To bolo štvorročné štúdium. Aj som absolvoval prijímacie pohovory a začiatkom septembra, teda v auguste vzniklo Povstanie. Škola nezačala a ja som bol ešte taký naivný, že som sa išiel opýtať školníka, či som prijatý. On sa pozrel do akýchsi papierov a hovorí: ,Viete čo, nespravili ste skúšku z nemčiny.‘ Neviem, či to skutočne bolo tak, alebo sa ma chcel zbaviť, alebo to tak aj bola pravda.“
Každá rodina prežívala koniec vojny v chudobe a najmä v strachu o budúcnosť. Mnohí muži a mládenci boli povolaní zúčastniť sa rôznych druhov prác a v úsilí pomôcť svojim rodinám, si aj takto zarábali na živobytie: „Po skončení toho štvrtého ročníka meštianky verbovali Nemci na stavbu zákopov, pretože bolo treba sa opevniť. Ako napríklad v Čachticiach, ktoré otvárali vlastné, ktoré boli akousi vstupnou bránou potom už do Považia smerom na Piešťany, tak bolo tam treba porobiť rôzne druhy zákopov aj protitankové také veľké priekopy hrubé, teda hlboké. A tak dostali sme, kto mal záujem, pár korún nám za to platili. Keďže nás bolo aj veľa detí, bolo dobré aj tých pár korún, ktoré som zarobil takto. Dostali sme takú „Arbeitskarte“ - takú pracovnú kartu, ktorá nás oprávňovala dennodenne chodiť z Hrachovišťa do Čachtíc. To je asi sedem kilometrov železnicou. Tam nás už [čakali] tí, ktorí mali na starosti výstavbu tých protitankových jednak priekop, alebo aj rôznych zákopov. Na to boli presné vypracované plány, Nemci to mali veľmi dobre zorganizované v tej dobe. Tak tam som pracoval niekedy s takou čatou cigánov, niekedy s bielymi. Takto prakticky som tam chodil aj v zime a na Veľkú Noc v štyridsiatom piatom roku sa už Rusi priblížili tak blízko, že teda už nemalo zmysel nejak chodiť na voľajaké zákopové práce. Tak som už býval doma. Ako náhle prešiel front, bolo to práve na veľkonočné sviatky, na Veľkonočný pondelok, keď Rusi obsadili Hrachovište. Pretože to nebolo tak celkom jednoduché, všade kde front prechádzal, bolo treba nejakým spôsobom ošetriť tú svoju rodinu. Tak sme mali za domom také - to sa volá humno - skôr záhrada smerom do lesa, tak nebohý otec a tam my všetci sme vykopali jakýsi taký bunker, prikryli sme to takými hradami alebo drevami neokresanými, a tam sme si ponosili potravu. Tam sme prežili práve prechod toho frontu ruských vojsk cez to Hrachovište.“
Po vojne v roku 1945 Mariána prijali na Gymnázium v Novom Meste nad Váhom, kde zmaturoval v roku 1949. „Zmaturoval som s vyznamenaním. V štyridsiatom deviatom roku to bol prvý pokus, na gymnáziách sa robili psycho-technické skúšky. Merali nám inteligenčný kvocient a bez toho, žeby som sa nejako špeciálne zameriaval alebo zisťoval ako som dopadol, mi prišla v septembri lebo v októbri z fakulty medicíny pozvánka na štúdium. Predpoklady, ktoré sa preukázali pri tom inteligenčnom kvociente, ma predurčili na štúdium lekárstva, ale to som ja už vtedy sa prihlásil na Teologickú fakultu do Nitry. Bol som dosť taký naivný. Ja som si myslel, že všade, kde sú kňazi a kde je nejaká taká rehoľa, že tam je vždycky aj vysoká škola. Bol som veľmi prekvapený, že mi hneď po nástupe povedali, že najprv musím absolvovať noviciát. To je taká ročná príprava, kde sa jednak ten adept, ktorý chce byť kňazom nejako tak trochu sleduje, prechádza takou duchovnou prípravou, a kde sa oboznamuje aj s dejinami tej rehole.“

Rok 1950

V máji 1950, keď v dôsledku Akcie „K“ (kláštory) zatvorila štátna moc zvyšné rehole, ocitol sa v kláštore redemptoristov v Kostolnej pri Trenčíne. Odtiaľ bol odvelený na Priehradu mládeže do Púchova a následne bol internovaný do pezinského sústreďovacieho kláštora s väzenským režimom. „A tak prišiel štvrtý máj. Z tretieho na štvrtého mája, keď štátna moc zatvorila všetky zvyšné rehole, v noviciáte nás bolo, myslím, že okolo dvadsaťpäť chlapcov. Traja alebo štyria sme tam boli po maturite, ale ostatní boli sextáni a nemali ešte skončené gymnaziálne štúdiá. A tak som sa dostal najprv do takého kláštora pri Trenčíne - do Kongregácie Sanctisimi redemptoris - to boli redemptoristi. Tam nás sústredili, tam sme žili. Asi dva alebo tri týždne sme prakticky nemali žiadne povinnosti, žiadnu robotu, chodievali sme sa hrávať do záhrady a tam nás potom aj rozdelili do skupín. Nás starších chlapcov odvelili na Priehradu mládeže do Púchova do konca augusta a potom nás presunuli do Pezinku, do sústreďovacieho kláštora, a tam som dostal voľakedy v polovici septembra oznámenie, že musím nastúpiť na vojenskú prezenčnú službu.“

Nástup do Plzne

Do vojenského pracovného tábora v Libave nastúpil 23. septembra 1950. Začiatkom októbra toho istého roku ho premiestnili do pomocného technického práporu v Plzni, kde bol zatvorený celých štyridsať mesiacov. „Začiatkom októbra prišiel rozkaz, že sa musíme všetci presunúť do Plzne, kde bude prebiehať aj to naše základné cvičenie vojenské, ktoré sme mali mať. Boli sme ešte naivní, sme si mysleli, že to bude so zbraňou, ale to nikdy už potom neprišlo, lebo v Plzni nás čakala výstavba tankodromov, to boli také obrovské kasárne, kde boli jednak uskladnené tanky, teda akési garáže pre tanky, ale aj veľká tanková kasáreň. Tak tam som pracoval pri murároch. Vozili sme tehly, maltu, podávali sme to murárom a tak nejak. Murári to boli civili a my ako pétepáci sme im pritom pomáhali. Bývali sme asi jedenásť kilometrov od centra mesta Plzeň, pri rieke Radbúze v takých drevených barakoch, kde predtým bývali černosi. Bola tam černošská brigáda, ktorá oslobodila Plzeň. Mohlo nás tam byť dohromady okolo takých stopäťdesiat. Cez deň sme robili v meste a už večer, keď sme sa vracali okolo štvrtej, piatej domov z roboty, tak sme ešte chodili dokiaľ bolo svetlo na nejaké cvičenie - také základné, aby sme vedeli vpravo bok, vľavo bok a pochodovať. Tie podmienky tam boli tak surové, to akože ťažko povedať. Neboli sme zvyknutí proste spávať na tých slamníkoch. Bývali sme v každej izbe možno desiati, ôsmi, koľko sa nás proste zmestilo. Niektoré izby boli doslova poschodové, takže nás tam bolo aj viac.“

Život v tábore

„Pár dní pred Vianocami oznámil veliteľ, že niektorí z tých našich petépákov dostanú na Vianoce dovolenku. A mňa to tak mrzelo, lebo tam už boli mnohí kňazi, čo boli aj desať, pätnásť rokov kňazmi. Veľmi obiehali toho politruka aj tých seržantov, čo tam boli, aby to práve oni dostali, aby sa oni dostali na tie fary, aby sa dostali k svojim. To ma tak akosi trošku mrzelo. Na Štedrý deň prišiel veliteľ a hovorí: ,Kluci, nehněvejte se, na stanici přijel cement.‘ Na „érenkách“ sme vláčili cement zo stanice. Bolo ho tam, ja neviem, niekoľko vagónov. A tak sa ušlo aj mne. Nosili sme to a večer, keď už bolo päť hodín, sme sa potom trochu umyli. Prišiel veliteľ a hovorí: ,Protože jste nerebelovali, šli jste skutečně ten cement vláčit, já vám za to děkuji. Kdo chce, i všichni můžete jít na půlnoční do Plzně.‘ Tak to bolo také pekné. A pretože sme tam boli väčšinou Slováci a veľa saleziánov, to je taký spevavý národ rehoľný, keď sme sa už poobliekali do tých vychádzkových odevov, tak sme šli na polnočnú. Išiel s nami voľajaký jeden poddôstojník, myslím, že to bol čatár a on sa tak rád prezentoval, mal taký ten kožený remeň cez prsia a vedľa boku sa mu hompáľala taká veľká ruská pištoľ. On nás viedol. A keďže nás bola skoro celá rota tam, tak cez celú Plzeň sme spievali slovenské pesničky. A saleziáni sú spevaví, hovoril som, tak keď sme šli, to bolo jedenásť kilometrov od rieky Radbúzy a Plzeň je tak možno desať, jedenásť kilometrov v tých rokoch bola taká široká, tak ľudia otvárali okná a divili sa, že taká hromada vojakov ide a tak krásne slovensky spievajú.“

Život a prítomnosť kňazov – spoluväzňov – bol pre Mariána veľkým povzbudením a duchovnou oporou. „Každý deň sme mávali svätú omšu. Ja som býval na izbe s troma pátrami: Žemlička, Špinler a Hartman. Každé ráno, keď sa pomodlili breviár, ja som nemal žiadne také povinnosti, ja som prakticky nebol taký, na čo by sa ešte viazala cirkevná disciplína, ale tak som im miništrovával a bolo to také zvláštne, že skutočne tá svätá omša celkom inak zapôsobí, keď to človek robí za takých veľmi skromných a ťažkých podmienok. Mňa to veľmi dokázalo osloviť.“

Režim dňa

„V bani sme dostávali nejakú desiatu. Podbrušinu. A mali sme nárok, vždycky sme dostali takú fľašu litrovú, plechovú, takú bandasku akúsi, z vrchu sa to uzatváralo. Dávali tam vraj bróm, že aby sme neobťažovali ženy. To sa tak vraj robilo, kedysi to bolo v armáde zvykom. Vyhovovala nám tá káva, pretože nemuseli sme si tam brať vodu. Bolo toho, no, dobrý liter sme dostali do tých fliaš. V bani to boli plechové bandasky a normálne v horách sme mali sme také vlastné fľaše vojenské obalené čímsi, a to boli také kvalitné a pekné. Tak tam sme si brali tú kávu a nejakú desiatu. Obed býval o piatej, keď sme boli v Karvinej, pretože inak sa to nedalo. O druhej sme museli končiť s prácou. Keď sme vyšli hore, sme sa okúpali. Vždy sa ešte bolo treba okúpať, lebo sme vyšli úplne čierni, potom zavesiť si šaty a museli sme vždycky v trojstupe ísť do kasární na tie ubikácie. Takže to tak vždy vychádzalo, okolo pol piatej bol obed. Ten už býval kvalitný, to vždycky bývalo mäso. Neboli sme nejakí hladní. Potom bolo voľno až do tej siedmej. Inak nás nenaháňali na žiadne cvičenia. Bolo možno chodiť na nejaké filmy, mali sme akúsi takú kultúrnu miestnosť.“

„Moja univerzita“

Marián Kolník strávil viac ako tri roky svojho života vo vojenskom tábore. Ako sám hovorí, nepovažuje tento čas za stratené obdobie. „Tie tri roky vojny, alebo štyridsať mesiacov, to bola moja univerzita, pretože ja som latinsky už dobre vedel z fakulty z gymnázia a za tie tri roky, hovorím, že ten čas sme my využívali. Keď sme nepracovali, tak sa obyčajne študovalo a za to vďačím aj Pánu Bohu. Tí českí pátri boli skutočne skvelí muži a keď videli, že ja mám záujem, prípadne, ešte jeden chlapec salezián a ešte nejaký, tak urobili všetko preto, aby sme ten čas múdro využili. Takže, žiaľ, Pánu Bohu ďakujem za to, že som tam bol, pretože videl som, že skutočne ten kňazský život sa dá žiť aj čisto, aj pracovito, aj krásne. Boli to všetko ukážkoví kňazi alebo svätí kňazi; dobrí, múdri a pritom aj takí pracovití, pokorní. Tak ja som si odtiaľ odniesol veľmi pekný názor na kňazov. Nedopustím na nich.“

Dňa 31. decembra 1953 bol Marián prepustený na slobodu. Do roku 1957 pracoval v Hydrostave Trenčín ako betonár a pomocná technická služba, neskôr sa zamestnal v Hydrostave v Bratislave. V 60-tych rokoch sa oženil a v roku 1971 bol po úspešnom štúdiu na Ekonomickej fakulte v Bratislave promovaný za inžiniera stavebníctva. V 90-tych rokoch sa stal predsedom KDH v Novom Meste nad Váhom.

Príbeh pamätníka spracovala: Eva Blašková

Vytlačiť