Príbeh pamätníka Margita Tinschmidtová rod. Máthéová (1936)

Motto: „Prečo si neprávom odsúdil môjho otca? Začo? ...ty JUDr. z ľudu! Podľa akého paragrafu si odsúdil môjho otca? Za jeho trápenie? Za jeho prácu?“

  • narodila sa 21.04.1936 vo Veľkom Šariši;
  • bola najstaršou dcérou poľnohospodárov Máthéovcov, ktorí mali štyri deti;
  • vyštudovala strednú pedagogickú školu a krátko pôsobila ako učiteľka v miestnej škole;
  • v septembri 1955 bol odsúdený jej otec Félix Máthé ako miestny kulak na päť rokov väzenia na výstrahu tých, ktorí by nechceli vstúpiť do družstva;
  • následne v októbri 1955 bola odsúdená i pani Margita za urážku verejného činiteľa na štyri mesiace;
  • 1956 - 1968 pracuje v Prešovských pekárňach na nekvalifikovaných pracovných miestach a pokúša sa dokončiť vysokoškolské štúdium, pre kádrový posudok nie je pripustená ku záverečným skúškam;
  • v roku 1960 sa vydala a založila si rodinu;
  • v roku 1968 jej je umožnené vrátiť sa do učiteľských služieb, je poverená založiť rómsku materskú školu v Ostrovanoch a zaškoľovať obyvateľstvo, neskôr zakladá školu i v Slivníku, odkiaľ nastúpila na dôchodok;
  • 1989 aktívna členka vo VPN;
  • šíri myšlienky slobody a demokracie pri rôznych spomienkových akciách ako členka Konfederácie politických väzňov Slovenska.

Margita Tinschmidtová, rodená Máthéová sa narodila v roku 1936 do rodiny poľnohospodára Félixa Máthé a jeho manželky Heleny vo Veľkom Šariši. Starší súrodenci Félixa Máthého nadobudli pedagogické vzdelanie, on ako najmladší syn mal tiež gymnaziálne vzdelanie, ale ostal na rodičovskom hospodárstve, zveľaďoval ho a gazdoval. S manželkou mali štyri deti, najstaršia bola Margita, ktorá bola tiež učiteľkou. Rok 1955 zásadným spôsobom ovplyvnil život celej rodiny.

Otec Félix Máthé odmietal vstúpiť do vytvárajúceho sa JRD a chcel hospodáriť sám. Jedného dňa sa mal dostaviť na prokuratúru do Prešova, kde ho prokurátor Tomko dal hneď zaistiť. Bol označený za kulaka, nepriateľského sedliaka, ktorý odmieta socializáciu dediny a poškodzuje štátne záujmy. 10. septembra 1955 bol Ľudovým súdom v Prešove odsúdený na päť rokov väzenia, prepadnutie majetku, stratu občianskych práv a pokutu dvetisíc korún. Proces v septembri bol pripravený dopredu, svedkovia dosvedčili, že nebol splnený kontingent, že gazda vykorisťuje ľudí, odhovára ostatných gazdov od vstupu do družstva. Ani jedno nebola pravda - polročný kontingent bol splnený, za druhý polrok to ešte v septembri nemohol stihnúť, ľudia sa k Máthéovcom radi hlásili pracovať, vždy dostali zaplatené a k tomu poľnohospodárske produkty, ako napr. denne mlieko. Rozsudok bol vopred pripravený, z Veľkého Šariša dali súhlas vtedajší predseda Vyhoňský a nastávajúci predseda JRD Gaľa. Na výstrahu ostatným bol potom Félix Máthé vo väzení odfotený a na plagátoch po dedine a v autobusoch agitátormi vylepovaný ako kulak, pijavica dediny a nepriateľ socializmu. Rodine všetko zobrali - pôdu, hospodárske zvieratá, úrodu, osobné veci... za dom, kde bývali, museli platiť nájomné a všetci jeho súrodenci ako politicky nespoľahliví museli prestať učiť. "Moja mamička z toho bola ťažko chorá. Prišli a žiadali kľúč od sypanca, vymietli ho do posledného zrnka. Potom prišli, že konfiškujú všetko, čo je v dome, všetko nám zobrali, do poslednej deky, periny, aj kabáty a šaty môjho otca zobrali. Aj naše veci... vo všetkom nám pomáhala rodina mojej mamky a niektorí ľudia s nami cítili." Rodina mala byť dokonca vyvezená z Prešovského kraja. V tejto situácii matka vycestovala do Prahy a prosila prezidenta, aby mohli ostať vo Veľkom Šariši, čo im bolo dočasne umožnené. Otec Félix strávil päť rokov vo väzniciach v Ilave, Jáchymove, Mírove a v Leopoldove, kde nejakú dobu bol jeho spoluväzňom biskup Gojdič. Z väzenia sa vrátil s podlomeným zdravím. Začiatkom šesťdesiatych rokov opäť prišiel prípis a rodine hrozilo vyvezenie. Pomocou im bol Július Čaja, od roku 1962 predseda MNV. Pomáhal vybavovať odvolania a snažil sa nájsť riešenia, aby rodina mohla ostať. Urobil to tak, že dom, ktorý im odobrali, si za minimálnu čiastku odkúpili späť a tak sa stali občanmi Veľkého Šariša. Od tohto momentu si pohneval okresného prokurátora, náčelníka bezpečnosti a v čase ďalších volieb už bol vo vyšetrovaní formálne za neželaný návrat.

Pani Margita veľmi ťažko znášala túto krivdu na ich rodine a situácia sa vyhrotila ešte viac na samotnom súde. Sudca Petro si v tom čase ešte len dokončoval šesťtýždňový kurz JUDr a ona mu v rozčúlení povedala: "Prečo si neprávom odsúdil môjho otca? Začo? ...ty JUDr. z ľudu! Podľa akého paragrafu si odsúdil môjho otca? Za jeho trápenie? Za jeho prácu?" Toto sa neobišlo bez následkov a o pár dní si po ňu prišli so zatykačom. 10. októbra 1955 bola za urážku verejného činiteľa odsúdená na štyri mesiace bez možnosti podmienečného odkladu výkonu trestu. Po prepustení sa už nemohla vrátiť do učiteľských služieb. Jej brat Milan bol prepustený z poľnohospodárskej školy v Orkucanoch, neskôr sa mu podarilo doštudovať ju v Spišskej Novej Vsi. Dostal sa ja na vysokú školu ekonomickú do Prahy, ale nemohol ju ukončiť na základe kádrového posudku. Nakoniec sa mu podarilo doštudovať vysokú školu poľnohospodársku v Brne. Brat Félix bol tiež vyhodený zo stavebnej školy, po známosti ho neskôr vzali späť a podarilo sa mu ju dokončiť. Tretí brat Ján poznal ústrky už na základnej škole. Pani Margita začala manuálne pracovať v Prešovských pekárňach a snažila sa pomôcť matke so živobytím. Neskôr robila sekretárku riaditeľovi Martonovi a časom si získala dobrozdanie a odporučenie na štúdium vyššej školy pedagogickej. Bola prijatá, úspešne študovala, avšak ku skúškam kvôli kádrovému posudku pripustená nebola.

V roku 1960 sa vydala a založila si rodinu, mala dve dcérky. Manželstvo dôstojníka s dcérou politického väzňa bolo dlhodobo vystavené záťaži. Manžel František sa chcel vrátiť do Brna, odkiaľ pochádzal, pani Margita si však nevedela predstaviť opustiť svoj rodný kraj. Rozišli sa. Učiteľského povolania sa odmietala vzdať, na rady strýkov písala na Krajský školský odbor, vysvetľovala, popisovala okolnosti svojho väznenia a podarilo sa. Prišla jej odpoveď, že sa môže vrátiť do učiteľských služieb, pomáhať školstvu. Veľmi sa po toľkých rokoch tešila, v 1968om roku nastúpila do v tom čase zaostalej dedinky Ostrovan s úlohou - založiť rómsku materskú školu. Z bývalej krčmy zriaďovala školu pre štyri triedy. Mávala kontroly, inšpekcie, jej práca konečne bola časom ocenená, mali veľmi dobrú dochádzku, výborné výchovnovzdelávacie výsledky. Druhýkrát sa vydala za doktora Tinschmidta z Veľkého Šariša, ktorý bol synom prenasledovaného evanjelického farára. Spájali ich okrem iného "osud" politicky nespoľahlivých.

S radosťou prijala rok 1989 a bola aktívnou členkou VPN, presadiť nápravu krivdy však nebolo pre rodinu vôbec jednoduché. Mnohé pozemky, ktoré im vzali, boli zastavané. Ľudia, ktorí niesli istú zodpovednosť za proces s jej otcom, túto odmietali s argumentmi, že bola taká doba a súdil ho predsa súd a oni s tým nič nemajú. Rodina sa roky súdila o majetok, ktorý im vzali. Mnohí bývalí komunisti po revolúcii nadobudli nové ambície, politickí funkcionári "prezliekali kabáty" a pani Margita bojovala o svoje práva i naďalej.

Pani Margita cíti podnes potrebu zasväcovať mladých do dejín, do histórie nášho národa. "Prácu našich predchodcov si musíme ceniť a krivdy, ktoré spáchal režim päťdesiatych rokov, aspoň čiastočne odčiniť, hoci tragédie rodín niekoľkých generácií zostanú navždy čiernou škvrnou v nás."

Príbeh pamätníka spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 1/2018

Vytlačiť