Príbeh pamätníka Marcel Palčo (1930)

Motto: „Najlepším učiteľom alebo vodcom človeka je jeho svedomie. Robiť v prospech dobra...“

  • narodil sa 05.02.1930 v obci Torysa;
  • pochádza z desiatich súrodencov, otec murár, matka domáca;
  • vychodil meštiansku školu v Lipanoch, v 1945 nastúpil na gymnázium v Prešove;
  • 03.01.1949 spolu so študentmi učiteľskej akadémie uvažoval nad útekom z republiky, na odporúčanie známeho v Aši plán nerealizovali;
  • 05.01.1949 po udaní učiteľa z Torysy zatknutý, bitý, 3 mesiace vo väzbe, oslobodený spod obžaloby;
  • návrat na gymnázium, po otvorení gymnázia v Sabinove naň prestúpil a štúdium ukončil maturitou;
  • nastúpil na štúdium teológie, vzápätí dostal rozkaz narukovať do Karvinej, kde strávil 2 roky a tri mesiace v útvare PTP;
  • na jar 1954 sa vrátil do civilu;
  • hľadanie zamestnania pod dohľadom ŠtB - Východoslovenské hydinárske závody, banka;
  • 1957 sa oženil s učiteľkou Jolanou, mali spolu tri deti;
  • v lete 1959 nastúpil do podniku Imuna (Šarišské Michaľany) - doplnenie vzdelania - Zdravotnícka škola pri Lekárskej fakulte v Košiciach;
  • od roku 1959 sa intenzívne venoval aj ochotníckej činnosti;
  • 1968 pracuje ako šéf oddelenia využitia živných pôd pre mikrobiológiu;
  • vyučoval náboženskú výchovu.

Marcel Palčo sa narodil v roku 1930 v rodine Jána a Ireny Palčovcov, ktorí spolu mali desať detí. Otec mal živnosť ako murár a snažil sa všetkým zabezpečiť dobrú výchovu a vzdelanie. Marcel sa učil veľmi dobre a po meštianskej škole v Lipanoch nastúpil na gymnázium do Prešova. Po zriadení gymnázia v Sabinove naň prestúpil a maturoval v roku 1951. Rodičia boli pre svoje deti príkladom náboženského života a sám zvažoval dokonca štúdium teológie. Udalosti v päťdesiatych rokoch - zatváranie kláštorov, vyháňanie kňazov z farností a ich zatýkanie, podobne násilná socializácia dediny, presviedčanie gazdov na vstup do vznikajúcich JRD, ateizácia školstva - to všetko vnímal ako študent veľmi citlivo a s odporom voči komunizmu. Mladí študenti napríklad trhali noviny oslavujúce komunistickú moc, vzájomne sa stretali a podporovali demokratov, zastávali sa ústavou zakotvenej náboženskej slobody a pod. Osobne sa tieto okolnosti dotkli i otca Marcela Palča, ktorý mal dovtedy živnosť ako murár. Veľkých i drobných podnikateľov zlikvidovali a jeho otec ďalej pracoval len ako robotník na stavbách.

V skupinke študentov učiteľskej akadémie a chlapcov z Torysy vyvstal nápad, že opustia nešťastnú republiku. Hranicu chceli prekročiť v Aši 3. januára 1949, tu mali známeho, ktorý im mal pomôcť. "Keď sme k nemu prišli, bol veľmi prekvapený, že to už je v tom čase. Keby to bolo pred týždňom, bolo by to vyšlo. Ale v dobe asi týždeň predtým vymenili na hraniciach stráže, teda miesto finančných strážnikov, alebo tak nejako sa volali - financi, vymenili za aktívnych vojakov so psami. Vycvičené psy a pri každej výzve ani stoj nebolo nutné povedať. Najmä v noci sa strieľalo. Tak ten človek nám hovorí - neradím vám, neradím, lebo vás to bude stáť viacerých život. Či sa vrátime domov. Tak sme sa vrátili, poslúchli sme ho teda a šli sme. Keď sa stalo, čo sa nemalo stať. Niekto nás udal, že sme chceli ísť za hranice." 5. januára 1949 ho dali vyvolať z triedy, zatkli a odviedli ho do Justičného paláca v Prešove. Podobne i ostatných chlapcov, ktorí plánovali útek. Vo vyšetrovacej väzbe bezdôvodne strávil tri a pol mesiaca, bol tu vystavený hroznému násiliu - spomína, ako dostal úder po tvári, následkom ktorého prestal dočasne počuť. Spod obžaloby boli nakoniec oslobodení, keďže nedošlo ku prekročeniu zákona a pomohol i jeden prísediaci sudca z ľudu, ktorý ich poznal. Všetci v škole vedeli, že bol zatknutý z politických dôvodov. Vďačne spomína na riaditeľa Jozefa Vávroya, solídneho a chápavého človeka, ktorý mu umožnil ukončiť si ročník a doštudovať ďalej v Sabinove, podobne na profesorov, ktorí to celé "nejako nepočuli". Po maturite sa uchádzal o štúdium teológie. Už bol v Bratislave, keď mu na konci septembra dekan fakulty prišiel oznámiť, že musí narukovať do Karvinej. Pokúšal sa ešte v Prahe na ministerstve vybaviť si odklad, ale nebolo mu to umožnené. "Po príchode do Karvinej sme museli absolvovať dva týždne také školenie, kde nás informovali o práci, čo tam budeme robiť, ako budeme robiť. K tejto práci bolo treba určité vysvetlenie odborníkov no a to sme absolvovali. Po dvoch týždňoch sme vyfasovali pracovné odevy a už sme boli zadelení na dole Mír v Karvinej do bane. Ja som osobne, ešte aj s dvoma priateľmi, bol najhlbšie teda osemstoštyridsať metrov pod zemou. To bolo ôsme patro - no a robil som na prekládke." Na izbe sa nachádzal so známym banským inžinierom Ferdinandom Filipčíkom, ktorý ho dobre "vyškolil" do bane i do života a po dvoch rokoch bol prakticky vyučeným baníkom. Ako vojak nosil čierne výložky, ktorými boli označovaní tzv. pétepáci, prezenčne slúžiaci vojaci, zaradení ku pomocným technickým práporom. Jeho spolu vojakmi boli muži z rôznych politických dôvodov na vojnu odvedení práve ku PTP - synovia barónov, fabrikantov, študenti teológie a iných humanitných odvetví, ktorí nemali záujem študovať marxizmus, alebo synov kulakov, ktorí nechceli podpísať vstup do družstva. "...prísť domov na Vianoce. Dva dni opušťák a jeden deň cestuješ. V noci sa musíš už brať potom ráno naspäť. Tak to bolo. Dali alebo nedali. To len ako odmenu dávali, dva dni opušťák z kasární. No a ďalšia skupina boli tamojší z Karvinej, ktorí prípadne tiež boli politicky nejako takí neistí ... o čo im vlastne išlo? Nemohli ich dať do horšej roboty ako do bane."

Na jar v roku 1954 sa vrátil do civilu a zamestnal sa vo Východoslovenských hydinárskych závodoch. Neprestal byť v pozornosti orgánov Štátnej bezpečnosti a niekoľkokrát menil zamestnanie. V roku 1957 sa oženil s učiteľkou Jolanou a založili si rodinu. V lete 1959 nastúpil do podniku Imuna v Šarišských Michaľanoch a časom si doplnil vzdelanie. Tu sa začal intenzívne venovať svojej roky pretrvávajúcej záľube - ochotníckej činnosti. V rámci podniku vyštudoval Zdravotnícku školu pri Lekárskej fakulte v Košiciach. "Každý pétepák, ktorý sa dostal do civilu, mal na sebe.., bol v zozname u ŠtB. To bolo celkom zaujímavé, ja som to poznal podľa seba. Napríklad ešte aj keď som robil v Imune, tak prišiel za mnou eštebák a začal sa viac vypytovať čo ja a prečo robím v Imune? A prečo som tu.. a bol zvedavý, čo poviem. Chcel ma na niečo chytiť. A ja hovorím - vy ste od ŠtB, čo? Tak rovno. A on hovorí - no hej. No a čo chcete odo mňa? Tak už mi raz dajte pokoj. Už ste ma tu navštevovali štyri roky a už by som chcel mať pokoj, lebo ja sa chcem tak zúčastniť života ako aj vy. Vy máte svoju rodinu tiež. Ja chcem mať pokoj a už za mnou nechoďte. On tak pokýval s hlavou, no dobre a šiel preč. Odvtedy som mal pokoj, viete, takže hovorím, že starali sa o to, čo je s tými pétepákmi, ako žijú, s kým sa stýkajú, kde chodia a či nechystajú dajaké veci proti republike. Tak to bolo." Svoje deti vychovával v náboženskom duchu, dokonca neskôr v čase, keď sa na škole stal predsedom združenia rodičov, presadzoval sa za výučbu náboženstva u detí, ktoré mali záujem. Istý čas sám vyučoval hodiny náboženstva. Nedal sa zastrašiť ani vydierať vyhrážkami, že manželku následkom jeho konania prepustia zo zamestnania. Pani Jolanu nakoniec zo školstva neprepustili, ale ich deti mali problém študovať.

November 1989 privítal s veľkou radosťou, s pocitom návratu slobody a pokoja. "Ja by som súčasnej generácii veľmi rád povedal, že keď už je človek vo vážnych funkciách, jedno či sú vládne alebo akékoľvek funkcie, a má sa rozhodovať, ako robiť pre dobro ostatných, tak mu odpovie jeho vlastné svedomie. Lebo najlepším učiteľom alebo vodcom človeka je jeho svedomie. Robiť v prospech dobra, v prospech toho národa, ktorý ma dal do tej funkcie."

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 3/2018

Vytlačiť