Príbeh pamätníka Karol Ďubek (1929)

Motto: „Ja som to ani nebral ako trest, ale ako niečo, čo človeka utvrdilo vo viere.“

  • narodil sa 28. apríla 1929 v Ústí nad Oravou;
  • vyrastal v Ústí a neskôr v Sečoviach;
  • z dôvodu zlého triedneho pôvodu (otec - kulak) sa nedostal na štúdium na Karlovej univerzite;
  • v snahe o dosiahnutie slobody chcel prekročiť hranice v obci Halže, bol však chytený a zaistený;
  • 4. novembra 1949 bol odsúdený na desať rokov ťažkých prác, stratu majetku a občianskych práv na päť rokov a pokutu desať tisíc korún;
  • prešiel cez rôzne väzenia a pracovné tábory, najmä v Čechách;
  • v Jáchymove sa zapájal do tajných omší;
  • v roku 1955 prepustený na slobodu;
  • často striedal zamestnania, vyštudoval diaľkovo univerzitu v Nitre;
  • v 60 - tych rokoch musel odísť na vojenčinu a nechať doma ženu s dvomi deťmi;
  • pri lekárskej prehliadke mu diagnostikovali tuberkulózu, z ktorej sa po dvoch rokoch šťastne vyliečil;
  • prvorodený syn dostal encefalitídu a museli sa o neho starať až do dospelosti;
  • podporoval Sviečkovú manifestáciu a zúčastňoval sa na novembrovej revolúcií v Bratislave.

Karol Ďubek sa narodil 28. apríla 1929 v Ústí nad Oravou, okrese Trstená do maloroľníckej rodiny. Od malička bol on i jeho súrodenci vychovávaní v hlbokej kresťanskej viere, najmä vplyvom matky. Ich detstvo sa mu javilo ako chudobné, ale zdravé. Následkom výstavby priehrady na Orave sa museli presťahovať, tak odišli do Sečoviec, kde si ich otec kúpil menšie hospodárstvo. Štúdium na gymnáziu začal ešte v Trstenej, v roku 1944 pokračoval v Michalovciach a následkom prerušenia štúdia vojnou dokončil štúdium až v roku 1948 v Košiciach. Po skončení sa prihlásil na Karlovu univerzitu, kde však, podľa jeho názoru, z politických dôvodov nebol prijatý. Jeho otec bol považovaný za kulaka, i keď vlastnil iba 3 ha pôdy. Nešťastný z nepriatia na školu sa rozhodol odísť do zahraničia. Nebol však nijako špeciálne pripravený, chcel iba prejsť hranice v obci Halza. Pred odchodom si ešte sadol do krčmy, kde ho už chytil esenbák a zatkol.

Tak sa začala jeho exkurzia totalitným režimom. Prechádzal vyšetrovacou väzbou z Tachova cez Plzeň do Prahy na Pankrác, kde bol 4. novembra 1949 odsúdený za zločin velezrady na desať rokov ťažkých prác. „Potom po vyšetrovaní ma odviezli do Prahy na Pankrác, kde ma odsúdili na desať rokov ťažkého väzenia, stratu majetku všetkého, stratu čestných občianskych práv na päť rokov a pokutu desaťtisíc korún.“ Odviedli ho na celu, v ktorej spoluväzeň čakal na trest smrti.

Nastúpil do Kladna, bane Firlinger. Bol to bývalý koncentračný tábor. Medzi spoluväzňami boli väčšinou Nemci, ktorých volali Češi retribučáci, ale i Slováci, najmä študenti. Bol veľmi chudý a vyhladovaný a kvôli zlým hygienickým podmienkam ho napádali i ploštice. „Ná ale strašne som bol vyhladovaný, chudý, nevládal som, takže v tých barakoch boli ploštice a tie ploštice ma strašne žrali. Celú šiju som mal úplne vyžratú. A jeden spoluväzeň, konkrétne volá sa Truhlář ... ta on mi dal takú mastičku a s tou mastičkou som sa pomastil a tie ploštice zmizli.“

Jeho prácou bolo sfárať bane. Pridelili ho na prácu k staršiemu spoluväzňovi, ktorý ho šetril pred robotou. Najprv si myslel, že z toho bude mať problémy. Nič sa však nedialo. Po čase ho spoluväzeň pridelil na zapínanie a odpínanie vozíkov. Práca nebola ťažká a keďže zmizli aj ploštice, rýchlo sa dostal do kondície.

V tom čase napísal list bratovi Edmundovi, aby zorganizovali útek. Jeho brat sa skutočne zamestnal v bani na brigáde, avšak niekto ho udal a vedenie malo podozrenie, že pán Ďubek ujde, preto ho previezli znova na Pankrác a z tadiaľ do Plzne, tábora Bory. „ale Bory to bolo aspoň, pre mňa niečo strašného. Tam sme párali perie. Norma bola buď napárať päť kíl alebo spárať, už si presne nepämatujem, a kto ju nesplnil, dostal polovičnú dávku jedla pri tej biednej strave, ktorá v tom čase tam bola.“ V Boroch sa spriatelil s dvomi spoluväzňami, Pavlom Žákom a Emilom Zátopkom. Dohodli sa, že budú spoločne párať normu na jedného. Kto ju splnil, mohol si kúpiť balíček jedla. Na konci mesiaca však dozorcovia rozdelili väzňov podľa tých, ktorí normu splnil a ktorí nie. „Takže to bolo naše úsilie márne, takže sme sa ešte dostali do horšej šlamastiky, ako sme boli predtým.“

Medzitým sa z dôvodu dopustenia zločinu proroctva dostal na korekciu. „No si myslím tak som nič nehovoril, tak mi hovorí dopustili ste sa zločinu proroctva. To ja čúvam čo to je.“ Dozorca ho odviedol na korekciu. Bol tam sám a spomienky na korekciu mal veľmi čierne. „Čo sa to reve tam, nie? Ľudia plačú, nie. No prestali. Blíži sa to ďalej ku mojej cele, nie? Bo to tak bolo to celá chodba bola korekcia. Rev tam a už teraz tesne pri mojej cele čujem rev. No reku toto už bude niečo zlé.“ Zavolali ho do cely, kde na neho čakali dvaja dozorcovia. Začali ho biť, no nekričal. Musel si ľahnúť na drevenú pričňu, bili ho po pätách, stále však nekričal. Uvedomil si, že si krikom môže pomôcť a preto, hneď ako zo seba vydal rev dozorca prestal a obaja odišli. Päty mu spuchli a bolesť cítil až neskôr. Na korekcií boli zlé hygienické podmienky, za tri týždne sa dostal len dva krát na toaletu. Jedlo dostával každý druhý deň.

V tom čase začali Sovieti vyrábať atómové bomby a potrebovali urán z Jachýmovských baní. Preto bol i on vybratý na prácu do bane. Predtým však musel absolvovať lekársku prehliadku. „No ta i mňa predviedol dozorca ku lekárovi väzenskému samozrejme a ten väzenský lekár sa na mňa kukal, odvážili ma tam. Vážil som tridsaťdeväť kíl v tom čase. Tridsaťdeväť kíl. A pritom mám výšku stoosemdesiatpäť centimetrov, mladý človek, dvadsať rokov som mal vtedy, tak tridsaťdeväť. Tak som bol taký ako sa povie na umretie, bo som bol vyhladovaný. Tak ten lekár na mňa kuká a ja na neho. V duchu si tak prajem panebože, pošli ma do toho Jáchymova z toho, pošli ma do toho Jáchymova, lebo ja tu zahyniem. On ako keby to počul. Kývol hlavou, dobre.“

Na druhý deň ho eskortovali do Jáchymova, tábora Rovnosť. Vyzeral tak vyhladovane, že si spoluväzni mysleli, že zomrie. Keďže nefajčil, mohol cigarety, ktoré dostávali na prídel, vymieňať za iné potraviny. Takto vypil niekedy aj trojnásobok dávky mlieka. Dostal dobrú prácu, mimo bane, ktorá mu pomohla zdravotne sa zotaviť. Po piatich rokoch mu povolili návštevu, ktoré sa smeli prijímať iba v tábore Ostrov. Prišla ho pozrieť matka so sestrou. Snažili sa mu prihovoriť, ale on celý onemený zo seba nevydal ani hlások... Až na konci povedal zbohom.

Z práce mašinkára, ktorá nebola náročná, ho preradili do bane, kde pracoval takto asi polroka. Následne prišiel rozkaz rozdeliť väzňov podľa výšky trestu. Dostal sa do tábora Svätopluk, kde boli väzni, ktorí dostali od päť do desať rokov ťažkých prác. Zoznámil sa s Rusmi, ktorí mu dali na starosť kontrolovať klietky, ktoré schádzali do bane. Síce na to nebol odborník, no tváril sa tak.

Počas väzby sa spriatelil s mnohými ľuďmi, ako napríklad kňazom trnavskej diecézy, s ktorým si vzájomne pomáhali.

Niektorí väzni sa pokúsili z Jáchymova utiecť. Keď sa tak stalo, často krát ich hneď postrieľali a zvyšok nastúpených väzňov sa musel pozerať na ich mŕtve telá na nosidlách. Dozorcovia sa takto snažili o výstrahu, politickí väzni si však z úcty k zastreleným vždy sňali čapice z hláv.

V jeho životnom príbehu nasledovala ďalšia korekcia, kvôli neodzdraveniu dozorcu. Keďže však vykonával strategicky dôležitú prácu, bol prepustený. V roku 1955 bol eskortovaný znova na Rovnosť.

Silne veriaci Ďubek sa zúčastňoval i tajných omší v Jáchymove. „Museli byť rozostavané hliadky. Víno aj hostinec sa zohnali do civilov, to dalo sa, lebo v bani robili aj civili takí, ktorí pomáhali väzňom, to sa musí nechať. No a tým pádom, že sa strážilo, no tak udavači nemali šancu. No. Ale to taká bola omša, no.“

Po Stalinovej a Gottwaldovej smrti sa klíma v krajine oteplila. Jeho sestra v tom čase napísala žiadosť o milosť a on bol prepustený na slobodu.

Cestou sa zastavil u brata v Košiciach a spolu prišli v roku 1955 na motorke domov. Jeho otec bol taký chudobný, že nemal ani na pálenku na privítanie. „Ako väzňovi mi dali ako na cestu a mal som tie peniaze, tak išiel kúpiť brat pol sedemdecovku rumu a tak sme to so šťastím oslávili.“ Potom, čo sa doma zvítali a zotavil sa, si začal hľadať prácu. „Ta samozrejme som mal ísť do roboty, tak najprv som si bol vybaviť občiansky preukaz, teraz nevedeli čo tam napísať, bo študent už som nebol, robotník som tiež nebol, baník som tiež nebol, väzeň tam nemohli napísať, tak pracovník SNB napísal, že roľník. No ta do dneska mám napísané v občianskom preukaze roľník. No tak mal som problémy sa zamestnať. Ale brat poznal riaditeľa v Prefe v Krásnej nad Hornádom. To bol Žid a on bol zavretý v koncentráku.“ Zamestnal ho a vďaka tvrdým životným skúsenostiam sa stali priateľmi. Z tadiaľ sa potom dostal na prácu do Východoslovenských elektrární a potom znova putoval ďalej. Na postmaturitnom stretnutí ho zamrzelo, že oproti ostatným spolužiakom nemal vyštudovanú vysokú školu. Preto napísal list podpredsedovi vlády, Fierlingerovi a, podľa jeho slov, vďaka tomu ho prijali na vysokú školu do Nitry. Diaľkovo tu vyštudoval odbor prevádzkovo-ekonomický inžinier. Okolo roku 1960 mu domov prišiel rozkaz narukovať na vojenský výcvik. Nechávajúc doma nechal ženu s dvomi deťmi sa snažil zľahčiť si situáciu, čo sa mu aj podarilo, zaradili ho k letcom do Daxnerových kasární v Košiciach. Po piatich mesiacoch služby na vojenčine nastúpil na konci na lekársku prehliadku, kde mu zistili tuberkulózu pľúc. Prišiel za riaditeľom štátnych majetkov vo Valalikoch, vtedy tam už robil vedúceho hospodárstva a on mu pomohol. „No ta vybavil mi liečebňu vo Vyšnej Hágoch. Na tam dávali tých liečiteľov tých pacientov len tých najťažšie prípady, ta som tam do tých Vyšných Hágov nastúpil a teraz povedali operovať, že mi vyberú tretinu pľúc, bo mal som tuberkulózu pravého horného laloku, čiže to nevyberie sa len ten úsek, ale celý diel, čiže tretinu pľúc by mi boli vyrezali.“ Nechcel sa však dať operovať a po istom čase ho preto museli previezť do liečebne v Štóle. „Ale v tom čase Rusi vynašli liek streptomycín, predstavte tí Rusi. A ten liek zaberal na tuberkulózu... Ta som maródoval dva roky a po dvoch rokoch ani som sa neoperoval a žijem dodnes s tuberkulózou v pľúcach. Že teraz, keď chodím aj na röntgeny, ta ani nevedeli, že som mal tuberkulózu, keby som nepovedal, tak by ani nevedeli.“

V roku 1968 požiadal o rehabilitáciu, ktorá bola prijatá kladne. Zmena nastala po nástupe Husáka, vtedy prokurátor rehabilitáciu odvolal s dôvodom, že bola protizákonná a dostal zlomok finančnej náhrady. Jeho rodina paradoxne našťastie netrpela následkom jeho "protizákonnej" činnosti. Postretlo ich však iné nešťastie - prvorodeného syna uštipol kliešť vo veku 9 mesiacov. Nevedeli čo sa stalo a ako mu pomôcť. Keď dostal horúčky vzali ho do nemocnice, tam zistili, že dostal encefalitídu. I keď vyzdravel, následky mu pretrvali do dospelosti.

Občianske i náboženské práva boli pánovi Ďubekovi veľmi blízke, preto sa chcel zúčastniť i Sviečkovej manifestácie. Na Hviezdoslavovo námestie sa už nedostal, zastavili ho zátarasy vtedajšej Verejnej bezpečnosti. Zúčastnil sa však na novembrových udalostiach v roku 1989 v Bratislave, kde vtedy pracoval. „Tí, čo prednášali, tak bolo nádherné.“ Ponovembrovým rehabilitačným zákonom dostal odškodnenie, ktoré mu pomohlo prežiť úctivú starobu.

Na otázku, ako všetky tie neprávosti dokázal prežiť odpovedal: „Ta hlavne to bolo to, že ja som to nebral ako za trest, ale bral som to ako vec, ktorá človeka vlastne utvrdzovala v tej viere, že skrze utrpenie človek sa dostáva do inej fázy životnej a netrpí ani strachom, ani bolesťou, ale akosi taká ľahkosť, bezstarostnosť a radosť, že žijeme a že môžeme dačo urobiť a že tá budúcnosť je, ale určite na druhom svete. Takže Boh je spravodlivý. Aj vidíte, tak to skončilo. Komunizmus pošiel a kresťanstvo a viera lepšiu budúcnosť bude aj je.“

Spracovala: Mgr. Juliana Gubišová, ÚPN 2017

Vytlačiť