Príbeh pamätníka Jozef Cerina (1931)

„Ako chlapec, ktorý dovŕšil trinásť rokov svojho života, som sa pozastavil nad tým, komu už len táto vojna pomôže. Videl som mŕtvolu svojho suseda, videl som mŕtve telá svojich spolužiakov. Bolo to obdobie, kedy ľudský život nemal žiadnu hodnotu.“

  • narodil sa 4. 10. 1931 v Opatovej pri Lučenci, pochádza z robotníckej rodiny;
  • od malička sa vo svojom bydlisku stretával s prítomnosťou vojenských zložiek;
  • prežil udalosti roku 1938 a priamo sa ho dotkli dôsledky Viedenskej arbitráže;
  • zažil bombardovanie krajiny a mesta Lučenec, hrôzy 2. svetovej vojny;
  • národnosti v Lučenci koexistovali bez rozporov či väčšej jazykovej bariéry;
  • v Opatovej a v Lučenci nezažil slovensko-maďarské rozbroje v období rokov 1938-1945 a považuje ich za vykonštruované politickými činiteľmi.

Rodinné zázemie a predškolské obdobie

Jozef Cerina sa narodil 4. 10. 1931 v Opatovej pri Lučenci. Pochádza z robotníckej rodiny, jeho matka pracovala ako textilná robotníčka a otec bol šoférom motorového vozidla. Nemá súrodencov, čo v období svojho detstva videl ako nevýhodu. Predškolské roky nestrávil v škôlke v dnešnom slova zmysle, ale v „opatrovni“ prevádzkovanej uprostred vojenského objektu. V Opatovej sa totiž nachádzala vysunutá jednotka Dvadsiateho piateho pešieho pluku z Lučenca, a tak v tomto zariadení už odmalička prichádzal do kontaktu s vojenskými zložkami: „Títo vojaci na základe vtedajších dobrých zvyklostí, tých dobrých zvyklostí, myslím, v úvodzovkách, boli verbovaní z Moravy, zo Sliezska, boli to Sudetskí Nemci, sem-tam aj nejaký Rusín sa tam objavil, ale ani náhodou, ani zďaleka nebol medzi nimi ani jeden Slovák, ani jeden Maďar.“ Vojaci sa pritom s deťmi často dávali do reči: „Dneska to snáď znie neuveriteľne, ale ako škôlkar, a teraz ozaj hovorím pravdu, poznal som všetky vojenské hodnosti vtedajšej československej armády.“ „Opatrovňa“ bola zároveň štátnou ustanovizňou a Jozef Cerina sa už v mladom veku zoznámil s obrazom vtedajšieho prezidenta T. G. Masaryka, ktorý im povinne visel na stene.

Školské roky

V roku 1937 začal navštevovať Štátnu ľudovú školu v Opatovej a vnímal sled udalostí, ktoré sa viažu k roku 1938. „Anšlus bol už za nami a každý triezvo rozmýšľajúci človek, hlavne čo sa týka politikov, vedel, že ďalší postup zo strany Hitlera bude namierený proti Československej republike. Republika sa ocitla medzi čeľusťami jedného potenciálneho nepriateľa.“ V škole mali dokonca zavedený predmet civilnej protileteckej ochrany a boli pripravovaní na možnosť napadnutia krajiny bombardovaním: „Teoreticky nám tam vysvetľovali, akým spôsobom sa musíme brániť a chrániť, keby nebodaj naše okolie, náš kraj, naša dedina bola napadnutá nepriateľským leteckým náletom alebo bombardovaním, alebo použitím leteckého otravného plynu.“ Tieto cvičenia boli vyhlásené v celoštátnom meradle a boli do nich zapojené aj lietadlá z neďalekého letiska Ľadovo. „Toto cvičenie bolo podfarbené hukotom leteckých motorov a samozrejme, ja ako sedemročný, osemročný chlapec som nebral teda na celú váhu, že čo to vôbec môže znamenať. Bral som to ako jednu veľkú hru.“

Od Mníchovskej dohody k Viedenskej arbitráži

Vyhlásenie mobilizácie v máji 1938 znamenalo zvýšený pohyb okolo spomínaného vojenského objektu; cez dediny prechádzali vojenské nákladné autá a povozy naložené rôznym vojenským materiálom, strelivom a zbraňami. V septembri bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, čo sa dotklo aj ich rodiny a Jozefov otec dostal povolávací rozkaz. S nákladným autom, s ktorým pracoval, nastúpil do Turčianskeho Svätého Martina k pluku útočnej vozby. Neskôr, koncom októbra, sa však na základe demobilizačného bodu Mníchovskej dohody vrátil domov. Nasledovala Viedenská arbitráž a jej verdikt, ktorým sa južné pohraničie Slovenska pričlenilo k Maďarsku. Lučenec sa pritom stal hraničným mestom a Opatová hraničnou dedinou. Zatiaľ čo susedná obec Vidiná, vzdialená od Opatovej približne 1 km patrila Československu, Opatová už bola v Maďarsku. Ako chlapec presne nevedel, čo to pre nich bude predstavovať, ale už predtým zaznamenal vzťahy Slovákov a Maďarov v tejto oblasti: „Otázka porozumenia nerobila žiadny problém. Čisto slovensky zmýšľajúci človek s koreňmi slovenského pôvodu ovládal maďarčinu, na druhej strane aj írečitý Maďar sa vedel slovensky dohovoriť. Policajt českej národnosti, keď sa na okolí chcel niečo dozvedieť alebo sa dorozumieť, aj ten sa naučil do určitej miery maďarčinu.“
Postupne vo svojom okolí začal Jozef registrovať viaceré zmeny: „S prekvapením som zistil, že na treťom dome v našej ulici u kamaráta Ernő Kolimára, na streche vlaje vlajka červeno-bielo-zelená. Ešte som aj mame povedal: ,Mama, pozri sa, veď to nie je bielo-modro-červená vlajka.‘ Ešte mama chudinka, i keď na okolí nikto nebol, ma utišovala, aby som o tom nerozprával.“ Nebolo to však jediné, čo sa zmenilo; na hlavnej ulici dediny, kde predtým ešte pretekal mlynský potok a cezeň bol postavený drevený most, bola postavená veľká slávobrána. Bola vyznačená a obkolesená smrekovými čečinami a červeno-bielo-zelenými zástavami: „Bol tam nejaký nadpis, ktorý som vedel prečítať, lebo som už čítať vedel, lenže ten nadpis nebol v slovenčine ale v maďarčine a bol tam veľký obraz jedného neznámeho človeka. Bol to obraz, podľa všetkého bol vo vojenskej uniforme a mal hruď vyznamenanú nespočetnými vyznamenaniami. Potom som sa dozvedel, že ten obraz znázorňuje vtedajšieho ríšskeho regenta Miklósa Horthyho a že ten nadpis, ktorý bol nad tou slávobránou, boli začiatočné slová maďarskej štátnej hymny: Isten, áldd meg a magyart. To znamená: Boh, žehnaj Maďara.“

Z Československa do Maďarského kráľovstva

Jozef Cerina bol tiež prítomný pri preberaní mesta maďarskou armádou a prakticky zo dňa na deň sa z občana Československa stal občanom Maďarského kráľovstva. Mnohí zmenu štátneho zriadenia vítali, niektorí ju brali triezvo a zmierili sa so situáciou a iní ju vzali negatívne. Veľa štátnych zamestnancov, ale i roľníkov a remeselníkov odišlo do Československa a z Opatovej sa tak odsťahovalo veľa rodín. Slovenčina prestala existovať ako vyučujúci jazyk na školách a slovenských učiteľov, ktorí odišli zo svojich miest, čoskoro nahradili maďarskí. Aj keď bol Jozef spočiatku orientovaný na slovenský jazyk, postupne si pod vplyvom okolností zvykal na maďarskú gramatiku a históriu. Začiatok nového školského roku 1939/1940 znamenal súčasne začiatok druhej svetovej vojny, ktorá zasiahla aj mesto Lučenec. Jeho otec sa znovu zúčastňoval vojenských cvičení a v rámci nich boli zabraté hotely, školy, závody či fabriky. Po tom, ako jeho otec musel opäť odísť od rodiny, im kontakt sprostredkúvali tzv. poľné karty. Keď Nemecko napadlo Sovietsky zväz a došlo k vypovedaniu vojny aj zo strany Fínska a ZSSR, maďarské vládne kruhy sa dostali do komplikovanej situácie: „Lebo Nemci výslovne povedali Maďarom, nežiadame vstup vašej armády do vojny, vy zabezpečte len nepriedušnosť vtedajších maďarsko-sovietskych hraníc.“ Vstupom Maďarska do vojnového stavu sa zaviedli obmedzujúce opatrenia a potraviny sa začali vydávať na potravinové lístky. V rámci týchto opatrení zákon prísne trestal počúvanie cudzích rozhlasových staníc ako Hlas z Londýna, BBC, ale najmä maďarské vysielanie Moskovského rozhlasu. „Mňa ako chlapca priam zarážalo, normálne zimomriavky mi behali na chrbte, keď rozhlasový reportér Moskovského rozhlasu sa lúčil na konci vysielania, že: ,Proletári všetkých strán, spojte sa.‘ Toto potom neskoršie zmenili na: ,Smrť nemeckým okupantom.‘ To bolo ešte hroznejšie.“

Študent „Levente“

V roku 1942 začal Jozef navštevovať Chlapčenskú meštiansku školu v Lučenci. Mestskí študenti tu boli začlenení do tried A a deti z okolitých dedín do tried B. Zhodou okolností ho však zaradili do triedy A, medzi deti roľníkov. Žiaci boli národnostne zmiešaní, nachádzali sa tam Slováci i Maďari. Podobne zmiešané bolo aj zastúpenie náboženského vierovyznania; popri evanjelikoch sa tam nachádzali protestanti, kalvíni, baptisti či židia. „Byť Abrahámovým potomkom na jeseň 1942 v Maďarskom kráľovstve už nebolo nejaké dobré odporučenie. To už maďarský parlament v tom období prijal tri židovské zákony, ktoré veľmi obmedzovali slobodu židovských občanov. Lekári nemohli vykonávať prax, dôstojníci sa museli zrieknuť vojenskej hodnosti...“ V škole to ale nebolo cítiť a jediným kritériom hodnotenia tu boli pripravenosť študentov a ich vedomosti. Začiatku každého vyučovania pritom predchádzala národná modlitba: „,Verím v jedného Boha, verím v jednu vlasť, verím v jednu Božskú spravodlivosť, verím v znovu vzkriesenie Maďarska, amen.‘ A pokiaľ sa vyučovací deň začínal nemeckým jazykom vyučovania, tak táto modlitba sa musela povedať nemecky.“ Toto sa opakovalo aj na konci vyučovania; v škole bol zavedený prísny, takpovediac, vojenský režim. Platilo sa tu mesačné školné, no neskôr vzhľadom na svoje sociálne postavenie a dobrý prospech dostal Jozef určité úľavy.
Bol členom mládežníckej organizácie Levente, ktorá slúžila na upevňovanie národnej hrdosti a na prípravu vojenskej služby: „Bola rozdelená na tri kategórie. Od dvanásť do pätnásť rokov sme boli pážatá, od pätnásť do osemnásť rokov to bol dorast a od osemnásť do dvadsaťjeden rokov to už boli dospelí, ktorí boli už boli vycvičení v rámci družstva, čaty aj roty.“ Levente malo svoje uniformy, špeciálne čiapky, odznaky a pozdrav. Organizovali rôzne športové podujatia ako streľbu či hod granátom, prekážkový beh, pästné súboje alebo ďalšie bojové hry s vojenským zameraním.

Príchod Maďarov

„Jedno veľké pozitívum, čo môžem pripísať príchodu Maďarov do Lučenca je, že behom krátkeho obdobia dali do prevádzky bývalú fabriku na súkno v Opatovej. Táto fabrika bola odstavená ešte za obdobia prvej Československej republiky, lebo údajne vtedajší mocipáni si mysleli, že na Slovensku nie je potrebný priemysel, že Slováci nech sa zaoberajú poľnohospodárstvom. Lučenec bol medzi inými jedno z najväčších priemyselných miest v tom období.“ Okrem tejto fabriky v Lučenci existovali ešte dva závody na výrobu smaltovaného riadu a jeden na výrobu poľnohospodárskych strojov. „Prišli odborníci z Maďarska a začali dovážať stroje zo zahraničia, napríklad z Poľska. Začali montovať mykacie zariadenie. Poliaci sú teda, aj do dnešného dňa, veľkými odborníkmi na výrobu týchto textilných strojov. Prišli poľskí montéri a môj otec vtedy dostal zamestnanie v tejto fabrike a zaúčal sa pri montáži týchto mykacích zariadení. Zároveň tak pomimo, na požiadanie vedenia podniku, robil takého styčného tlmočníka medzi poľskými montérmi a medzi vedením podniku.“ Popri robotníckej a roľníckej skupine občanov dediny doplnenej remeselníkmi a živnostníkmi sa objavil nový, akýsi administratívno-technický káder ľudí. Ten zaujal stredné a vyššie funkcie a pôvodní obyvatelia si ich pomenovanie zjednodušili na „buržuji“. Domáce deti sa s ich deťmi nestýkali: „Sme sa takto zachovali takýmto kastovníckym spôsobom, ako to majú v Indii. No, zbytočne sme im krivdili.“

V Maďarskom kráľovstve

Oporou vtedajšieho štátneho zriadenia boli štátne zložky; okrem armády to boli žandári a policajti. Policajti viac-menej účinkovali v mestách, na dedinách boli žandári. Výber do týchto funkcií bol prísny a v mnohých ohľadoch nepoznali ospravedlnenie. „Nie je to pravda, že prenasledovali obyvateľov podľa národností. Pre nich bolo jedno, či to bol írečitý Maďar, Slovák, prisťahovalec, Rumun alebo Rusín, či Cigán. Jediným kritériom bolo: ,Dodrž zákon.‘ Keď si dodržal zákon, ani pes za tebou neštekol.“ Naopak, jeho porušenie sa nekompromisne trestalo.
Jozef Cerina mal prehľad o situácii v Maďarsku i na Slovensku a o politických štruktúrach tejto doby. V Maďarskom kráľovstve bola po príchode k moci Miklósa Horthyho okamžite zakázaná verejná činnosť komunistickej strany. Jediná strana, ktorá sa vtedy nejakým spôsobom mohla legitimovať, bola sociálno-demokratická strana, ktorá však nemala príliš veľké zastúpenie. Existovalo niekoľko ďalších maďarských strán, v ktorých sa nachádzal vtedajší výkvet spoločnosti. Neskôr získala popularitu tzv. Strana šípových krížov: „Ako huby po daždi sa naraz objavila plejáda ľudí. Mali zelený, taký ako poľovnícky klobúk, zelenú košeľu, zelenú kravatu, do toho zastoknutý odznak šípových krížov a pozdrav podobný ako Heil Hitler. Vztýčená pravica alebo Na stráž; oni mali Kitartás, čiže Vydržať. Ale tí triezvo rozmýšľajúci ľudia pomaličky prišli na to, že to predsa nie je ono, ako predpokladali a pomaličky sa začali vytrácať z tejto strany. I keď v Lučenci existovala, ale už nebola v masovom rozmere.“

Obsadenie Nemcami a bombardovanie územia

V marci 1944 si Hitler predvolal M. Horthyho do Klessheimu a neskôr plánom Margareta 19. 3. 1944 nemecké vojsko obsadilo maďarské územie. Nemci mali prísne kritériá; odvolanie vlády a vytvorenie novej, pronemecky orientovanej. Realizovala sa tiež výmena náčelníka generálneho štábu a príslušníci gestapa začali chytať a väzniť ilegálnych pracovníkov. Židov začali označovať žltými Dávidovými hviezdami, v Lučenci sa vytvorilo geto a po istom čase začali deportácie. Po začatí bombardovania krajiny si ako chlapec začal uvedomovať nezmyselnosť vojny a straty životov: „Začalo sa príšerné bombardovanie krajiny. To Anglosasi, spojenci, Američania, tí dennodenne začali bombardovať a bolo to zo dňa na deň horšie. Lučenec to nepocítil, lebo my sme videli, že tie zväzky, stovky a stovky lietadiel preletúvajú nad mestom... Zbombardovali Maďarsko, čo zbombardovať mali, a potom preleteli na Sovietmi obsadené územie. Tam zosadli, nabrali palivo, bomby a vracali sa nazad a to sa začínalo opačným smerom. A tak to išlo to zo dňa na deň, dennodenne.“
Veľký prelet sa konal dňa 20. 8. 1944. Na sviatok Sv. Štefana sa v Lučenci konali púte a on bol ako Levente povinný zúčastniť sa slávnostnej bohoslužby. „Sirény už húkali nebezpečenstvo leteckého náletu. No ale nič sa nedialo, išlo sa ďalej. A nešli sme ani päť minút, vtedy už začali sirény zavíjať, že to už je letecký nálet. Tak sa skupina rozbehla, každý kade bližšie, niekde do nejakého protileteckého krytu. Ináč, hrúza tých lietadiel, to bola podívaná. Aj impozantná, aj hrôzostrašná.“ Blížiacim sa frontom bolo, samozrejme, len otázkou času, kedy na Lučenec spadne prvá letecká bomba. To sa udialo v októbri a od tej doby pokračovalo sporadické bombardovanie mesta. „Ale najväčšie bombardovanie, ktoré som ja osobne zažil, bolo 23. 11. 1944. Pokiaľ predošlé bombardovania prebiehali za vidna, cez deň, toto bombardovanie bolo zvláštne tým, že sa uskutočnilo za tmy a zúčastnilo sa na tom veľké množstvo lietadiel.“ Na druhý deň mal možnosť vidieť výsledky bombardovania na železničnej stanici v Lučenci: „To sa nejakým spôsobom bez emócií ani nedá povedať. Takéto niečo treba prežiť. To bolo niečo hrozné. Prešiel som na námestie, ktoré je pred železničnou stanicou. Tam bol taký veľký kráter, že by sa do toho zmestil jeden sedliacky povoz. Ale priamo na stanici do klbka stočené železničné koľajnice, vytrhnuté výhybky, pomiešané a rozbité vagóny. Osobné, cisternové, nákladné. Horiace budovy, rozbité sklady, vypálená výhrevňa, normálne zborený vodojem. A čo pre mňa bol najväčší stres, tam bol jeden rozbitý rušeň a v tom pracovnom priestore zuhoľnatené telá rušňovodiča a kuriča. Bolo to niečo hrozné. Ešte čo horieť mohlo, to ešte stále tlelo a v ovzduší bol taký nedefinovaný, taký príšerný ostrý zápach.“ Čo nebolo zničené, následne zničili Nemci a správanie sovietskej armády po ich príchode nebolo o nič lepšie.

Slová na záver

Jozef Cerina v Opatovej a v Lučenci nezažil slovensko-maďarské rozbroje v období rokov 1938-1945 a považuje ich za vykonštruované politickými činiteľmi: „Zodpovedne poviem, že národné trenice v tom období v mojej dedine neboli. Neboli a veľmi ma to mrzí, že dneska situácia je iná a človek vidí, že celá vec speje niekde inde. Dnes len preto, že niekto je Maďar a len preto, že niekto je Slovák, sa robia trenice.“

Príbeh pamätníka spracovala: Zuzana Kováčová

Vytlačiť