Príbeh pamätníka Jaroslav Plávka (1926)

Motto: „Ďakujme Bohu, že je totalita za nami a že sme ju prežili aj s jej následkami.“

  • Jaroslav Plávka sa narodil 26. júna 1926 vo Vavrišove, okres Liptovský Mikuláš;
  • otec Michal pracoval ako murár 5 rokov v USA;
  • zachránil počas vojny 24 osôb, z toho 17 židovských;
  • 15. august 1942 – sľub účastníka protifašistického, kolportér časopisu Hlas národa;
  • účastník SNP;
  • 1. októbra 1948 v Turčianskom Martine narukoval na vojenskú službu;
  • 31. december 1949 – priamy svedok zatýkania v Litovskom Hrádku;
  • od roku 1955 začal pracovať v Košiciach v Pozemných stavbách;
  • 1968 – aktivity proti vstupu okupačných vojsk v augus¬te 1968;
  • 1969 ukončil Stavebnú priemyslovku roku 1969 v Košiciach;
  • jeho deti mali problémy s prijatím na štúdium.

Jaroslav Plávka sa narodil 26. júna 1926 vo Vavrišove, okres Liptovský Mikuláš. Jeho otec Michal sa narodil roku 1871 tiež vo Vavrišove. „Otec, keď ukončil základnú školu, vyučil sa za murára a ako zdatný murár pracoval v Budapešti, na dôležitých objektoch vo Viedni, v Tirane, ale najmä v Amerike, v štáte Pittsburgh, štát Pensylvánia, kde ako murár pracoval u krajanov, ktorí pracovali v Spojených štátoch už dlhšiu dobu.“[1] Otec pracoval v Amerike päť rokov. Mal plán, aby tam prišla manželka i s deťmi. „Radila sa s rodinou a niektoré jej poradili z rodiny, aby navštívila pána farára evanjelického a že je to vážený, rozumný človek, ktorý jej dobre poradí. A keď ho navštívila a pán farár prečítal dopisy, ktoré otec manželke písal, pán farár jej poradil, nech otec príde domov. A tak manželka píše otcovi, aby prišiel a po piatich rokoch sa otec vracia. Kúpil majetok, postavil nový dom.“

Jaroslav (1926) bol v rodine najmladším. Mal štyroch súrodencov Michala (1901), Margitu (1907), Viktora (1914) a Jána (1919). Detstvo a mladosť prežil v rodnej obci Vavrišovo. Blízkosť Vysokých a Nízkych Tatier v pozadí s Kriváňom ho povzbudzovali, že s rovesníkmi prešiel viaceré ich končiare i doliny. Družnosť rodiny a súrodencov bola priaznivá a rodičia vytvárali dobré podmienky pre rozvoj osobnosti. K tomu bola nápomocná aj škola i jej učitelia.

„Najstarší brat Michal sa narodil tisíc deväťsto jedna. Po ukončení školskej dochádzky vyučil sa za murára a bol zručný murár a pracoval u stavebného podnikateľa, inžiniera Mendloviča, z Medzilaboriec. Počas murárskych prác pracoval na dôležitých stavbách a keď po roku 1942 začalo prenasledovanie židovských občanov, staviteľ Mendlovič, ktorý bol židovského pôvodu, požiadal brata, Michala Plávku, či by mohol v jeho rodnom dome vo Vavrišove na Liptove, nejakú dobu prechovávať pána Jána Jakuba Ritera, ktorý býval v Medzilaborciach, a potom bol obchodníkom vo Vyšnej Radvani, okres Humenné. A tak sa stalo, že počas Slovenského štátu, v štyridsiatom druhom a treťom, bol pán Riter prechovávaný u brata Michala Plávku a ja v tom období, som s viacerými, Milanom Lizuchom, pánom Matejom Krajčím a Janotkom, v lese, v Danišovci, vybudoval niekoľko bunkrov, primitívnych, jednoduchých, kde sme prechovávali politicky prenasledovaných a odporcov. Napríklad pána Ortáčka z Mikuláša, ktorý bol predstaviteľ Demokratickej strany a mal na seba vydaný politický zatykač. Aby unikol zatknutiu, tak ho prechovávali v rodine, rodina Illanovská, pán Illanovský bol v tom období aj starostom obce a bol podnikateľom.“

Sestra Margita sa vydala za stavebného podnikateľa Jána Dzuriaka, ktorý bol vedúci výstavby na východnom Slovensku u pána Mendloviča. „Tento pán staviteľ požiadal pána Dzuriaka, ktorý bol pravou rukou na celej akcii pri výstavbe bytov, škôl a rodinných domov, že mu prisľúbil, že sa pokúsi zabezpečiť v takých dôverných rodinách ubytovanie občanov židovského pôvodu počas prenasledovania. Ja som švagrovi Jánovi Dzuriakovi prisľúbil, že v krajnom prípade ubytujeme niektorých aj vo vybudovaných bunkroch v lese, v horách, v Danišovci, aby takto unikli zatknutiu. A tak sa stalo, že v rodine, v rodinnom byte Jána Dzuriaka bola prechovávaná manželka pána Mendloviča aj dcéra a zachránili sa pred zatknutím. Pán Medlovič po ukončení druhej svetovej vojny a zvlášť po štyridsiatom ôsmom roku, po februári, opustil Československú republiku a vrátil sa do Izraela a v Izraeli vybudoval stavebnú firmu na výrobky, betonárskych výrobkov. S pánom Dzuriakom udržiaval kontakt aj cez dopisy, ale v štyridsiatom deviatom pána Dzuriaka v Michalovciach zaistila ŠtB s tým, že v súvislosti s pánom Mendlovičom, ako jeho pravá ruka, nesie plnú zodpovednosť, čiže niekoľko týždňov bol vo väzbe pre pána Mendloviča.“ Jaroslav takto spolu s Jánom Dzuriakom (1904) zachránil 24 osôb, z toho 17 židovských. Medzi nimi bolo 7 detí a 11 politicky prenasledovaných.[2]

Brat Viktor Plávka po skončení základnej školy, meštianky a gymnázia nastúpil k leteckému pluku do Piešťan a neskôr bol preložený na letisko Vajnory, kde slúžil ako vedúci rádiotelegrafista. Od apríla 1939 bol na letisku Tri duby pri Zvolene a bol aj pilotom civilného letectva. „V roku 1941 na letišti Tri duby, vybudoval odboj proti fašizmu, kde väčšina boli dôstojníci letectva a iní politickí predstavitelia. V roku 1942 zlúčili sa organizácie na Slovensku pod jednu organizáciu protifašistického odboja so sídlom na letišti Tri duby a predstaviteľom tohto odboja sa stal Viktor Plávka. Úzke vedenie tohto odboja bol učiteľ a riaditeľ školy vo Zvolene Daniel Ertl a druhý bol šéfredaktor časopisu a predstaviteľ Sociálnej demokracie Miloš Juráš. Títo traja, v tomto užšom vedení, v priebehu niekoľkých týždňov vybudovali silnú organizáciu, ktorá vydávala aj časopis Hlas národa... A i mňa požiadal Viktor Plávka, pán Ertel a pán Juráš, aby som 15. augusta 1942 v dome Ondreja Urbana v Kováčovej zložil sľub do rúk Viktora Plávku, že budem robiť jemu spojku a po vydávaní časopisu Hlas národa aj kolportéra. Tento časopis som preberal u železničného zamestnanca z Podturni, okres Liptovský Mikuláš, u pána Macku a rozdával som mu mená tých, ktorým mali byť tieto časopisy adresované. Sú to rôzne, od Giraltoviec až po Bratislavu, na rôzne miesta na Slovensku.“

Starší brat Ján sa tiež vyučil za murára a začal pracovať na východnom Slovensku u staviteľa Mendloviča. Zapojil sa tiež do protifašistického odboja, mal na starosti Liptov, Spiš, Turiec, Gemer a Oravu. „Ján Plávka bol aj vojak v slovenskej armáde, ktorý potom bol v partizánskom oddiele Achmadolium Vysoké Tatry, Tichá a Kôprová dolina. Ján Plávka bol nebojácny mladý muž, ktorý doprevádzal aj generála Viesta z Tatier do Banskej Bystrice počas Slovenského národného povstania. Ján Plávka odoberal tiež časopis Hlas národa a občas bol aj jeho prispievateľom.“ Roku 1947 sa Ján oženil a s manželkou Máriou mali 3 deti. Pracoval v Stavoindustrii Bratislava, ale taktiež bol pod politickým dohľadom komunistickej strany.

Po potlačení Slovenského národného povstania začalo zatýkanie. „V Kováčovej, pri Zvolene, bolo zaistených viac ako sto pätnásť vlastencov. Títo boli všetci postrieľaní a v Kováčovej, v Borovej hore, pochovaní. Chýbal im len do počtu Viktor Plávka, ktorého ochránil rodák Vladimír Burtín, ktorý ho prechovával na Čiernom Váhu, na Polesí.“

Ale po skončení 2. svetovej vojny nastali ďalšie zatýkania, ktoré mali obludné rozmery. „Peter Zaťko, ktorý bol odsúdený na trest smrti... Podobný prípad mal aj pán Rohál, ktorý prišiel do Košíc v roku 1945, na konci vojny, s vládnou delegáciou, na čele s prezidentom doktorom Benešom. A pán Rohál sa stal jeho poradcom, pretože ovládal deväť jazykov. Vtedy ho navrhli, generál Pika, ktorý mu bol tiež poradcom, pán Rohál, že pôjde ako atašé na veľvyslanectvo do Moskvy, ale stalo sa, že druhá strana, sovietska, odmietla, aby bol udelený súhlas Rohálovi. Tak sa stalo, že Rohál do toho úradu nenastúpil, ale ukončil vysokú válečnú školu. Rohál mal najvyššie domáce a zahraničné vyznamenania. Všetky mu boli zobraté, keď bol zatknutý a doslova, tiež odsúdený v neprítomnosti.“

O zatýkaní Viliama Žingora

Jaroslav spoznal Žingora ešte na letisku Tri duby na jednom stretnutí, kde sa konzultovali postupy pre protifašistický odboj. Zatýkanie osobností zažil počas dovolenky, ktorú mal v čase, keď vykonával vojenskú službu v Plzni. Na Silvestra 1949 išiel pešo z Vavrišova so sestrou a švagrinou navštíviť Vladimíra Kováča do Liptovského Hrádku. Prešli štyri kilometre, boli uzimení a sadli si k stolu k teplému čaju. „V tom sa stalo, že na dvor pristáli, na dvore domu, tri autá a páni v kožených kabátoch vystúpili z nich. Dvaja zamierili rovno do budovy. Mal som zlé tušenie. A stalo sa, že keď otvorili dvere, zvolal jeden z nich, dopiť. Mali sme len čaj. A pýtali sa, vy ste pán Kováč? A pán Kováč odpovedal, áno, som. A tento pán v kožáku, v mene zákona vás, ste zatknutý. V našej prítomnosti mu založili putá, zaviazali oči a odviezli ho do auta. Ten druhý sa pýta, kto ste a čo tu robíte? Tak som povedal, že som vojak, ktorý končí dovolenku a odchádzam. Prišiel som zistiť odchody vlakov. Doklad. Predložil som dovolenkový list, ktorý bol v poriadku, podľa neho, poprezeral, pootáčal, vrátil mi ho a zobrali nás do vedľajšej izby. Postavil sa k dverám a ostatní vynášali. Vynášali rádio, príbory, obrazy, to, čo sa dalo vyniesť. Šesť hodín trvala táto prehliadka. Posledný deň v roku. Vo Vavrišove nevedeli, čo s nami je.“

Posledný deň roka boli aj ďalšie zatýkania. Druhá skupina, pražská, išla do Vavrišova, do domu starostu obce Illanovského. „Jeho manželka mala polovičný podiel na chate, v ktorej bol pán Žingor, ktorému pomáhala, pretože pána Žingora priateľka porodila dvojičky v chate pána Oravca. Takže Illanovského, ako starostu obce vo Vavrišove nenašli. Tak si počkali, kým príde. Ale aby nečinne nesedeli robili prehliadku domu. Keď sa pán Illanovský vrátil, tak ho taktiež zaistili a držali ho v aute a odviezli tak, ako odviezli pána Kováča.“ Tretia skupina išla do Pribyliny, aby tam zadržali Daniela Behárku a Jána Haricha, ktorých upodozrievali z kontaktov so Žingorom. Odviezli ich do Žiliny. Štvrtá skupina išla do Račkovej doliny, do chaty pána Haricha. Cestou sa zastavili v horárni polesného Oravca. Pán Žingor nebol na polesí. Jeho priateľka Elena Lamošová tam porodila dvojičky Radomíra a Viliama. „Títo páni boli tak arogantní, že nebrali ohľad v akom stave sa teraz nachádza, ale drastickými spôsobmi ju zobrali a odviezli aj s deťmi. A zároveň zobrali rodinu pána Oravca, na zatknutie. Išli ďalej do chaty Evy, ktorá patrila pánu Kováčovi a pani Illanovskej. Ani tam ho nenašli. Išli do chaty pána Haricha, to je turistická chata, nenašli ho v chate, ale keď prehľadali priestory, tak ho našli v maštali, tam ho aj zaistili, no a ako som počul, zbičovali, zmlátili, že mal samé modriny. To bol muž, ktorý vážil okolo stodvadsať kilogramov. A som sa dozvedel, keď ho evanjelický farár doprevádzal na šibenicu, išiel vyrovnaný, pokorný, vážil sotva štyridsať kíl. Neprezradil nikoho. Nepovedal, kto mu pomáhal. Chceli, Štátna bezpečnosť, aby vrhol svetlo na Viktora Plávku.“

Proces so Žingorovou skupinou sa konal 18. – 21. októbra 1950 v Bratislave. Bol to jeden z najväčších vykonštruovaných politických procesov. „Generál Baláž, ktorý v Štátnej bezpečnosti pôsobil, vykonštruoval, že Žingora usvedčia, že cez Plávku mal spojenie so Západom, pretože Viktor Plávka lietaval do Londýna a iných krajín Západu.“ Viktor Plávka dostal informáciu, že 26. septembra 1949 má byť na neho vydaný zatykač. Preto Viktor spolu s Rohálom emigrovali do Nemecka, kde im úrady zmenili priezviská. „Viktora Plávku počas pobytu v zahraničí, mu, mu dali meno Urban, teda priezvisko, a pánu Rohálovi dali meno Forster, čiže takto mohli vystupovať v zahraničí. Keď sa rozhodovali, kde zostanú, lebo mali ponuku Ameriku, Kanadu a Austráliu, rozhodli sa do Austrálie.“

Jaroslav začal v januári 1948 pracovať vo firme Baťa vo Svite. Po Februári 1948 začali politické čistky, ktoré zasiahli aj jeho. Na základnú vojenskú službu nastúpil 1. októbra 1948 v Turčianskom Martine. Po ukončení poddôstojníckej školy začal navštevovať dôstojnícku školu v Hradci Králové. Odtiaľ ho poslali do Plzne a bol prijatý na leteckú akadémiu. Ale udalosti spojené s Viktorom Plávkom a Viliamom Žingorom boli vtedy prekážkou na prijatie k letectvu. V roku 1951 začal pracovať v podniku Výstavba rudných baní, kde robil účtovníka. Do Košíc odišiel roku 1955 a pracoval v Pozemných stavbách. V roku 1960 sa oženil s Miladou (1940) a narodili sa im dve deti. 5 - ročné štúdium stavebnej priemyslovky ukončil roku 1969 v Košiciach. V časoch normalizácie a politických čistiek bol označený ako veľký revizionista. Bol preradený do iného závodu aj s finančným postihom. Vytýkali mu, že odsudzoval politiku v období 1948 – 1968, žiadal očistu od politických funkcionárov komunistickej strany, nesúhlasil so vstupom okupačných vojsk v augus¬te 1968, vylepoval letáky proti vstupu vojsk, odsudzoval starých komunistov a internacionálnu politiku strany. „Mal som dve deti. Dcéra sa učila na jednotku od základnej. Keď skončila, chcela sa prihlásiť na gymnázium. Nemôže. Hovorím, ja za teba pykám. Ty nesieš to, čo som mal ja... Potom, keď sa trochu povolilo, prihlásila sa aj na vysokú. Vďakabohu, aj tú urobila. Tak isto sa to opakovalo aj u syna. Čiže deti trpeli za rodičov.“

Jaroslav zaspomínal ako ho sledovala ŠtB: „Na letisku Mokraď boli dvaja pracovníci Štátnej bezpečnosti, ktorí pravidelne chodili, dvakrát do týždňa, na poštu vo Vavrišove a žiadali, aby poštárka odovzdávala dopisy, ktoré prichádzajú od Viktora Urbana, stranou, že oni si ich prezrú. Nie som hlúpy. Presvedčil som sa, že korešpondencia bola otváraná. Dalo sa to vidieť, nech to robili akokoľvek. Bola to amatérska práca. Tak som bol sledovaný. V zamestnaní pánom Fecenkom, to bol kádrový útvar, a pánom Zemanom. To bol útvar zvláštnych účelov. Na byte, kde som býval, na Podtatranskej ulici, si vymohol na štátnej bezpečnosti pán Michal Kozej byty a sledoval v sekcii všetkých vrátane mňa. Ja som bol zámienka, aby som bol pod dozorom. To pri jednej príležitosti, keď sa už chumelilo, že si ľudia otvorili ústa, mohli povedať svoj názor, tak sa mi raz zmienil na záhradke, čo som myslel, že je tiché miesto, kde nikto nezasahuje, si pracovník Štátnej bezpečnosti, Formander Ivan, kúpil chatku hneď vedľa mňa, aby ma mal tesne pod dohľadom. To je realita, to je skutočnosť, neodškriepiteľná.“

Na webovej stránke ÚPN je informácia, že na Jaroslava zaviedla ŠtB zväzok s krycím menom Spisovateľ. Dňa 17. marca 1975 zaviedla kontrolný zväzok a 26. júna 1975 agentúrny zväzok. ŠtB mala záujem cez neho získať informácie o niektorých vylúčených členov komunistickej strany. „Bolo mu poukázané na činnosť pravicovo-oportunistických a protisocialistických síl v krízových rokoch 1968/69 s tým, že tieto sily i v súčasnej dobe sa snažia narušiť chod nášho socialistického spoločenského poriadku a priateľstvo so ZSSR a ostatnými socialistickými krajinami... Vo svojich 17-tich rokoch bol zapojený v ilegálnej skupine, ktorá vydávala pokrokový časopis Hlas národa. V tejto ilegálnej skupine pra¬coval ako spojka pri roznášaní časopisu. Po potlačení SNP pomáhal v zásobovaní partizánskej skupiny Achmadolima a Veličku vo Vysokých Tatrách, kde bojoval ako partizán aj jeho starší brat Ján. V rodičovskom dome prechovával vyše roka partizána Ladislava Cigánika z Veľkej Diviny a židovskú rodinu Mitteriovú a Riterovú... V roku 1945 vstúpil do KSČ... V krízových rokoch 1968/69 ovplyvnený masovotelekomunikačnými prostriedkami dával najavo nesúhlas s augustom 1968 tým, že podpísal rezolúciu proti príchodu spojeneckých vojsk do ČSSR. Týmto svojim nesprávnym postojom ovplyvňoval názory spoluzamestnancov. Pre tieto postoje bol v roku 1970 vylúčený z KSČ a premiestnený na nižší stupeň riadenia.“[3] Dňa 24. mája 1982 bol spracovaný návrh na ukončenie spolupráce, keďže spoluprácu odmietal a tiež preto, že na základe ním odovzdaných poznatkov neboli zo strany ŠtB k žiadnym osobám prijímané opatrenia, pretože boli iba informatívneho charakteru.

Spomienky na obdobie totality, November 1989

„Ďakujme Bohu, že je totalita za nami a že sme ju prežili aj s jej následkami. O to viac si vážme demokraciu, slobodu a právny štát o ktorý sme dlhé roky usilovali a zaplatili komunizmu daň v podobe zdravia, šikanovania, prepúšťania zo zamestnania, zastrašovania, vydierania, vyhrožovania, prenasledovania a väznenia. Mnohí neprežili bitie a mučenie a nedožili sa slobody. Mnohí nevedia, kde sú hroby ich blízkych, lebo ŠtB sa postarala. Odpustili sme tyranom a neodplácame zlým za zlé. Žime v láske a porozumení, nech láska víťazi nad neláskou, nádej nad beznádejou a viera v lepší zajtrajšok nech premáha beznádej.“[4]

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, september 2019.

  1. [1] Rozhovor s pamätníkom Jaroslavom Plávkom, Košice 11. 7. 2012, nahrávka je vo vlastníctve Ústavu pamäti národa. Citácie, ktoré nie sú uvedené pod čiarou, sú z prepisu nahrávky.
  2. [2] Spomienky Jaroslava Plávku na obdobie totality, Košice, 7. 7. 2012. Rukopisné poznámky pre rozhovor s pamätníkom Jaroslavom Plávkom v rámci Dohody projektu Oral History, Košice 11. 7. 2012.
  3. [3] A ÚPN Bratislava, f. KS ZNB S ŠtB Košice, KE-A, a. č. 10334.
  4. [4] Spomienky Jaroslava Plávku na obdobie totality, Košice, 7. 7. 2012. Rukopisné poznámky pre rozhovor s pamätníkom Jaroslavom Plávkom v rámci Dohody projektu Oral History, Košice 11. 7. 2012.
Vytlačiť