Príbeh pamätníka Ján Zeman (1923)

Motto: „Nakoniec sám osobne môžem povedať, že som sa rozhodol správne. Bola to moja povinnosť. A chcel by som, aby mladí ľudia si toto uvedomovali, nenechali sa zlákať nejakými pamyšlienkami, aby konali podľa svojho zdravého rozumu a cítenia.“

  • narodil sa 20. decembra 1923 v rodine kováčskeho majstra v Myjave;
  • základnú školu vychodil v Myjave;
  • absolvoval ročnú výučbu v Československej zbrojovke v Považskej Bystrici;
  • následne študoval Vyššiu priemyselnú školu strojnícku v Bratislave;
  • po štúdiu sa zamestnal v Považských strojárňach ako konštruktér;
  • v čase zatknutia v auguste v roku 1949 vo funkcii vedúceho konštrukcie;
  • výsluchy "U dvoch levov", vykonštruovaný proces slúžiaci na odstrašenie zamestnancov, odsúdený na trest smrti, ktorú NS v Prahe potvrdil, "samotka" vo väzení v Leopoldove;
  • 1950 milosť prezidenta, doživotie, apríl 1951 premiestnený do Jáchymova, pracovný tábor Vojna, opäť Leopoldov;
  • 1953 - 1959, transport do väznice v Opave, kde pracuje na oddelení automobilky Tatra v ústave s technickým zameraním, väzenský režim;
  • 1959 - 1963 väznica Mírov, výroba náhradných a nových dielcov pre čerpadlá;
  • 1963 transport do väznice vo Valdiciach (pracuje na oddelení Mechanika, kde sa vyrábajú všetky zariadenia pre útvar ŠtB);
  • február 1964 - predvolaný na komisiu pre podmienečné prepustenie, prepustený s podmienkou sedem rokov;
  • s manželkou ostali žiť v Myjave, problémy so vzťahmi v zamestnaní, vylúčenie zo spoločenského života, manželkine vážne zdravotné problémy následkom väzenia;
  • postupne rokmi sa začlenili do "normálneho" života a nadobudli rešpektovanie v zamestnaní i v spoločnosti - pán Zeman v podniku a pani manželka sa zamestnala ako sekretárka na škole.

Ján Zeman sa narodil 20. decembra 1923 v Myjave v rodine kováča. Kováčske remeslo sa tradovalo z generácie na generáciu. Keď mal dva roky, matka mu zomrela, a spolu s mladším bratom vyrastali u starých rodičov, keďže otec odišiel za prácou do Spojených štátov. V Myjave vychodil základnú školu, po absolvovaní ročnej výučby v Československej zbrojovke v Považskej Bystrici vyštudoval Vyššiu priemyselnú školu strojnícku v Bratislave a zamestnal sa v Považských strojárňach ako konštruktér. V práci sa pánovi Zemanovi darilo, čoskoro bol vedúcim konštrukcie, bol schopným, váženým a oceňovaným zamestnancom. Ako demokraticky zmýšľajúci neprijímal s nadšením zmeny, ktoré sa odohrali počas tzv. Februára 1948, keď komunisti úplne prevzali moc v celom Československu a vykonštruovanými politickými procesmi kompromitovali predstaviteľov demokratického krídla. "Jedného dňa v roku tisícdeväťstoštyridsaťdeväť ma navštívil kuriér Štefan Gavenda, ktorý mi priniesol list od Nikolaja Pátka a majora Bugataja, v ktorom ma požiadali o spoluprácu. Ja som súhlasil po veľmi krátkom uvažovaní, lebo februárové udalosti a pomery v podniku boli pre mňa neprijateľné. Vyrastal som ako mladý chlapec v meste, kde cítenie voči Československému štátu bolo veľmi silné. V auguste v roku 1949 sa situácia mladého ženatého muža rapídne zmenila. Bol zatknutý dvoma príslušníkmi tajnej polície.

Ako vedúci pracovník v podniku Povstroj v Považskej Bystrici mal neobmedzené možnosti získať informácie o chode podniku, jeho objektoch, výrobe, materiálnych zásobách a predovšetkým informácie o začínajúcej vojenskej výrobe. Prostredníctvom rodinných známych bol kontaktovaný zahraničnou spravodajskou službou a jeho spolupráca spočívala v podávaní zašifrovaných správ o podniku skrz tajné schránky. "Oni nás obžalovali, že sme ohrozili Československú republiku. Ale to nie je pravda. My sme neohrozili Československú republiku, ale komunistickú stranu. Strana sa schovávala za ustanovizeň republiky. Viete, keď človek na to spomína, je to neuveriteľné." Po zatknutí bol umiestnený vo Vojenskej väznici v Bratislave a krátko nato nasledovali drastické výsluchy "U dvoch levov". Fyzické násilie, ale predovšetkým psychické vydieranie, vyhrážanie sa násilím na príbuzných znášal veľmi ťažko. Obžalobu vypracoval plukovník Rašla, ktorý po tomto procese dostal hodnosť generála. Proces s pracovníkmi Považských strojární z Považskej Bystrice a tiež s ďalšími pracovníkmi z Dubnice bol fraškou. "Toto všetko bolo urobené preto, aby proces nadobudol odstrašujúci význam pre pracovníkov závodov, ktoré sa tu na Považí začínali znova orientovať na zbrojnú výrobu. Ja a Viliam Šimko z Považskej Bystrice sme boli odsúdení na trest smrti. Manželka na štrnásť rokov a ďalší, ktorí boli súdení, tiež dostali tresty v rozsahu desiatich rokov." Na odvolacom súde v Prahe bol trest smrti Jánovi Zemanovi potvrdený, súd nebral do úvahy jeho mladý vek ani vynikajúce výsledky v zamestnaní, tie sa práve naopak stali priťažujúcimi okolnosťami. V roku 1950 mu prezident udelil milosť. Pravdepodobne sa tak stalo z dôvodu, že jeho otec v tom čase bol občanom Spojených štátov amerických a všemožne diplomatickými cestami intervenoval za záchranu synovho života. Celé toto obdobie až do premiestnenia do Jáchymova v roku 1951 strávil v Leopoldove. Táto väznica bola v danom čase koncentrovaným miestom práve politických väzňov, označených charakteristikou "návrat nežiadúci". "Leopoldov sa v tej dobe premenil, ako sme my hovorili, na československý Mauthausen. Nesmierny hlad, žiadne návštevy, žiadne dopisy. Život, hlavne v hladových samotkách, bol strašný. Boli tam väzni na samotke, ktorí boli niekoľko mesiacov zatvorení a nedostali sa na nijakú vychádzku. Vetranie bolo na povel. Ráno a večer na pár minút. Dozorcovia sa chovali veľmi hrubo. Keď sa im niečo znepáčilo, tak dávali tresty,..."

V Jáchymove bol pán Zeman umiestený do tábora Vojna, kde sa nachádzali väzni s trestom doživotia a inými vysokými trestami určení na otrockú prácu pri ťažbe uránu. Podmienky v tábore boli katastrofálne. Baráky plné ploštíc, nedostatok potravy, minimálny oddych po práci. Po tábore Vojna fáral na šachte Bratrství, neskôr bol na krátke obdobie premiestnený opäť do Leopoldova a následne bol v januári 1953 zaradený do transportu, ktorý odchádzal z Leopoldova do Opavy. V tom čase sa mnohé továrne sťažovali na nedostatok technikov a tak ministerstvo zriadilo v Opave ústav s technickým zameraním, kde si samotné podniky mohli vybrať spomedzi väzňov odborníkov podľa nimi hľadaných profesií. Práca väzňom bola do ústavu dodávaná z jednotlivých podnikov, po vykonaní odosielaná späť. Mimo pracoviska panoval úplný väzenský režim. Napriek tomu, že pán Zeman v Opave na oddelení automobilky Tatra vykonával odbernejšiu prácu, vzhľadom na tamojšie väzenské pomery a dlhodobé nervové vypätie sa snažil odtiaľ dostať. Po šiestich rokoch sa mu to podarilo a ďalšie štyri roky strávil vo väznici na Mírove vo výrobe náhradných dielcov pre čerpadlá. V roku 1963 bol vytipovaný ako odborník pre pracovisko Mechanika vo väznici vo Valdiciach. "Bol som zadelený na oddelenie, ktoré malo názov Mechanika. Toto oddelenie bolo oddelenie Štátnej bezpečnosti, kde sa vyrábali všetky prístroje a zariadenia pre tento útvar. Podľa môjho názoru ako odborníka, bolo vybavené tými najmodernejšími strojmi, pokiaľ sa týka sústruhov, frézovacích strojov a meracích zariadení."

Rok 1964 priniesol pánovi Zemanovi vytúženú slobodu. Vo februári bol predvolaný na komisiu pre podmienečné prepustenie a následne prepustený s podmienkou na sedem rokov. Návrat domov bol radostný, ale i bolestný. Manželka, ktorá ho doma s láskou čakala, mala vážne zdravotné problémy. Boli to následky z väzenia. Po rokoch strávených v Ilave, Pardubiciach a v Želiezovciach sa ako politická väzenkyňa dlho nevedela zamestnať a až na zákrok súdu bola zamestnaná vo fabrike pri stroji na tri zmeny. Jeho návrat do zamestnania tiež nebol žiadaný, nakoniec sa mu však vďaka známemu a odbornosti podarilo zamestnať sa opäť v Považských strojárňach. "Keď som sa vrátil, išiel som s manželkou po chodníku a ľudia, ktorí ma mali stretnúť a mali by sa prípadne so mnou porozprávať, tak prešli na druhú stranu ulice. Cítil som sa ako malomocný medzi zdravými. Taká bola situácia. Nakoniec to všetko dopadlo dobre, že sme si vytvorili nový domov a obidvaja sme boli rešpektovaní v spoločnosti. Ja v podniku a manželka nakoniec dostala zamestnanie ako sekretárka na škole, takže sme žili normálnym životom, ale tie spomienky a následky sme si stále niesli so sebou."

Ján Zeman ostal v očiach Štátnej bezpečnosti celý život ako "neprevychovaný", ani po štrnásť a pol roku krutého väzenia nezmenil svoje názory a zotrval na svojom stanovisku. Napriek tomu mu ostalo i pochopenie pre tých, ktorí boli vo väzení zlomení. Ako sám spomína, útrapy dokázal prežiť vďaka láske k manželke. "Ja som si nič iného neprial, len aby sme sa mohli vrátiť a pokračovať v našom spoločnom živote. Mali sme, keď sme sa vrátili, pekný život, nepoznali sme biedu, tie ústrky a tak ďalej, to išlo mimo nás, na to sme boli zvyknutí. Žiaľbohu nemoc manželky nakoniec zvíťazila. A ja som už sedemnásť rokov bez nej a žijem sám. A zostávajú mi iba spomienky. Dobré a špatné. A ja chcem žiť jedine z tých dobrých."

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 03/2019

Zdroj:
Svedectvo pamätníka zaznamenané v roku 2014. Je súčasťou digitálneho archívu Referátu Oral history ÚPN.

Vytlačiť