Príbeh pamätníka Ján Goč (1925)

„Bol som odhodlaný, smelý a pripravený aj na šibenicu. Neviem, odkiaľ som bral takúto odvahu. Pravdepodobne to bol zásah Ducha Svätého.“

  • narodil sa 15.2.1925 v obci Breznica chudobným roľníkom;
  • rodičia tvrdou prácou postupne vybudovali veľké gazdovstvo, kde musel Ján od útleho detstva pomáhať;
  • dostal výchovu v kresťanskom duchu; obdobie jeho mladosti bolo poznačené silným odporom voči komunizmu a rebéliou, za čo sa neustále dostával do konfliktu so štátnou mocou;
  • počas vojenskej služby mu zavreli otca za porušenie „osevného plánu“;
  • po vojenčine musel vykonávať manuálne práce, neskôr strávil ako „burič“ tri mesiace vo väzení;
  • odsúdili ho na nútené práce do baní v Novákoch, kde bol kvalifikovaný ako politický väzeň;
  • z baní sa na reverz dostal na práce do bratislavskej botanickej záhrady, kde získal množstvo praktických skúseností;
  • ťažké roky vo výkone trestu prekonával aj vďaka morálnej podpore stropkovského dekana Štefana Vargu;
  • po prepustení z výkonu trestu pomáhal budovať botanickú záhradu v Košiciach;
  • diaľkovo vyštudoval chémiu a prírodopis;
  • desiatky rokov prežil v školstve ako rádový učiteľ, hoci mu pre jeho odbornosť a zručnosti ponúkali rôzne funkcie, podmienené vstupom do Strany;
  • dnes sa často zúčastňuje besied na školách;
  • bol odsúdený na štyri mesiace s podmienkou na dva roky;
  • oženil sa v roku 1960;
  • 7. augusta 1965 sa zúčastnil na pohrebe biskupa Vojtaššáka a predniesol reč nad hrobom zosnulého;
  • za jeho otvorenú a verejne prednesenú kritiku režimu bol zaistený a vyšetrovaný ŠtB;
  • strávil 70 dní vo vyšetrovacej väzbe v Banskej Bystrici;
  • okresný súd v Dolnom Kubíne ho podľa § 100 za poburovanie proti republike odsúdil na 2 roky väzenia nepodmienečne;
  • na základe spoločenskej záruky spolupracovníkov z Pozemných stavieb v Poprade bol po 6 mesiacoch prepustený.

Detstvo – dobrá výchova i tvrdá práca

Ján Goč sa narodil 15.2.1925 v obci Breznica chudobným roľníkom. Rodičia tvrdou prácou postupne vybudovali veľké gazdovstvo, kde musel od útleho detstva pomáhať. „Už ako šesťročný chlapec musel som pásť kravy, pretože otec a mamka boli roľníci a boli dosť chudobní. Otec kupoval panské role, kúpil aj les, no a tým nadobudol majetok, chovali ošípané, kravy, jalovinu, kone. Spomínam si, že mal najkrajšie kone, dobrá sorta to bola, a ľudia mu závideli. Lenže otec mi hovoril: ‚Synu môj, pracujem od vidím do nevidím, chodím na furmanky, aj ty si musíš brať odo mňa vzor a musíš takto robiť, aby ti ľudia závideli. Lebo akonáhle ťa budú ľudia ľutovať, tak to bude zle s tebou.“ Dostal od rodičov výchovu v kresťanskom duchu a najmä dobrý príklad. „Môj otec a mamka sa pravidelne modlili svätý ruženec, spievalo sa aj domové požehnanie. Keď chcel otec odísť do krčmy, tak si najprv kľakol k stolu a s mamkou i s nami sa modlil. Mamka mi vždy hovorí: ‚Syn môj, keď budeme ľúbiť Panenku Máriu, pozri sa, mám škapuliar na krku, a keď sa budeme držať svätého ruženca, náš dom a naša rodina bude požehnaná?. A verte tomu, že aj tak bolo.“

Odmietanie režimu a prvé tresty

Celé obdobie Jánovej mladosti bolo poznačené silným odporom voči komunizmu a rebéliou, za čo sa neustále dostával do konfliktu so štátnou mocou. „Ako mládenec som vstúpil do demokratickej strany. Komunisti chceli hrať prím, podávali plagáty po dedine a my mládenci sme prišli a postrhávali ich. No, stali sme sa veľkou nenávisťou komunistov, takže hľadali príležitosť, ako sa mi pomstiť. Ja som bol takým organizátorom a hovorím: ‚Chlapci, poďme do krčmy, tam si zaspievame, ako sa nám bude chcieť.? Vošli sme do krčmy...začali sme spievať pieseň Od Dunaja až po Tatry, od dávna, od vekov prebývame, Kto za pravdu horí a vtedy som zakričal: ‚Za Boha, život, za národ, slobodu?, udanie bolo na mňa. V päťdesiatom šiestom roku, keďže demokratická strana vyhrala, demokrati sa ma zastali a proste ten to ten sudca nepojednával. Ale keď som po štyridsiatom siedmom roku narukoval na vojenčinu do Příbramu, prišlo obvinenie na mňa. Čiže ten súd komunisti obnovili, lebo už boli pri moci. V Příbrame ma vyšetroval prokurátor – čo som spieval, čo som kričal a podobné veci.“
Počas vojenskej služby mu zavreli otca za porušenie osevného plánu. „Náš otec, ľudomil, ktorý tak pomáhal ľuďom, taký čestný, statočný človek a jeho zavreli. Chceli už spoločne kosiť, tak nariadili osevný plán, kde má kto čo posiať. Otec povedal – čo mne budú takí pijaci a leňosi rozkazovať. Ja si tam posejem to, čo chcem. Namiesto žita zasial pšenicu, narušil osevný plán, otca zavreli. Bol som temperamentný mládenec, hybaj na MNV, chytím notára kolo krku a hovorím: ‚Za čo si mi otca zavrel??“
Po vojenčine musel vykonávať manuálne práce, neskôr strávil ako „burič“ tri mesiace vo väzení. „Keď som prišiel z vojenčiny domov, už na mňa zuby brúsili a povedali si, veď my ho do basy dostaneme. Prišlo rozhodnutie z trestnej komisie, že sa mám okamžite každé ráno hlásiť na ONV na manuálnu robotu. Cítili sme, že sa blíži pohroma pre našu rodinu. Skoro dva mesiace sme tam chodili, nijaké zaplatenie, nič, no čo sme mali robiť...“ Počas práce ho prišli zaistiť. „Prenášam skriňu s tým Brenzom a naraz príde žandár a vyzve ma, v mene zákona, ak použiješ útek, použijem zbraň. Hovorím, a to prečo, začo? Si najväčší rebelant, akého pozná okolie. Ideš so mnou. Prišiel som na súd a strčili ma do väzenia. Najprv ma vyšetrovali – čo vám robia komunisti – a vyhrážali sa mi, že keď takto pôjde ďalej, tak ma neminie aj šibenica. Proste, zastrašovali ma, ale ja som si v duchu povedal – otec je v árešte, ja som bol odhodlaný, smelý, ja som bol pripravený, verte mi, aj na šibenicu.“

Nútené práce v nováckej bani

Po troch mesiacoch vo väzení pracoval na domácom hospodárstve, no slobodu si dlho neužil. Okresný súd v Stropkove ho odsúdil na výkon nútených prác na neurčito. Dostal sa do baní v Novákoch so statusom politického väzňa. „Okrem politických väzňov, ktorí boli ešte raz ohradení, tam boli šmelinári, kopečkári a asociáli. Tí mali veľké výhody a privilégiá. Mali aj viacej slobody, lebo mohli voľne chodiť do bufetu, dostávali vreckové, kým nás, politických väzňov, (poslali) ihneď do uhoľnej bane a tam striehlo na nás nebezpečenstvo, o ktorom sme vôbec ani netušili.“
Pri ťažkej práci s banskými vozíkmi sa niekoľkokrát ocital v ohrození života. „Ja som nepočítal, že už si ma naplánovali na odchod z tohto sveta. Predstavte si, odopínam a spínam vozíky a mrknem sa do tohto výklenku. Taký podozrivý hukot začal mi hučať v hlave a vnútorný hlas mi hovorí, teraz preskoč a tam sa ukry. A ja som cez ten vozík preskočil, možno ma aj niečo prenieslo. Akonáhle som bol v tom výklenku, nastala tma ako v hrobe. A naraz bum-bác, vyleteli vozíky s uhlím a zrazili sa s vozíkmi, ktoré prichádzali z triediča. A ja si v duchu hovorím, aha, chceli ma zabiť. Vtedy som dostal aj zlosť. Ja zmangľujem tých dvoch, troch, ktorí sú tu, a zutekám, vložím na jednu kartu. Ale vnútorný hlas mi hovorí – nesmieš! Naraz sa rozsvieti také šeré svetlo, dvaja idú s baterkou a svietia popod tie vagóniky vykoľajené. A ja im takto hovorím – počujte, ak ma chcete zabiť, vyveďte ma na Božie svetlo, tam ma môžete obesiť, zastreliť, zavrieť a do akéhokoľvek väzenia (dať), ale tu vám prehlasujem, že viacej tu robiť nebudem.“
Až po rokoch sa od spoluväzňa dozvedel, že mal v dokumentoch prakticky podpísaný rozsudok smrti. „Dobehne ku mne Štefan Milták, ktorý tam bol dodaný za šmelinu. Ten mal protekciu, lebo pracoval v kancelárii. Vraví: ‚Janču, ja som ti nechcel povedať, čo máš napísané v tom tvojom materiáli. Vieš, čo ti napísali? Pozor, nebezpečný. Tri výkričníky. Návrat nežiaduci.? Preto ma dali medzi tie vozíky.“ Matke oznámili, že jej syna už pochovali. „Mamka sa pýta, vy ste pochovali môjho syna? Hej, my komunisti nebudeme ustupovať.“
Jánovým vzorom a veľkou oporou bol spoluväzeň, stropkovský dekan Štefan Varga, ktorého poznal od detstva. Pre režim bol príliš nebezpečný. „Veľmi dokázal podchytiť Mariánsku kongregáciu v Stropkove. Bol dobrý kazateľ a taký sympatizant, že široko-ďaleko ho uznávali, no a takéhoto kňaza bolo treba nejakým spôsobom zlikvidovať. Tak dvaja eštebáci sa takto dohodli – ty pôjdeš na spoveď a ja sa ho pôjdem opýtať, z čoho sa spovedal henten-tamten. Vykonštruovali obvinenie a už ho brali, že spolupracuje s protištátnou organizáciou a podobne.“ Zúčastňovali sa tajných bohoslužieb a dekan Jánovi často pripomínal, že ich životné skúšky nie sú bezdôvodné. „Varga mi hovorí – Janko, vidíš, aké máme poslanie. Každé zlo má svoje dobré (stránky). Chlapi, ktorí sa nespovedali dlhí čas, tu majú šancu, tu sa spovedajú.“

V botanickej záhrade

Z baní sa Jánovi podarilo dostať na reverz do bratislavskej botanickej záhrady, ktorá potrebovala väzňov na manuálne práce. „Dostali sme prepašovaný list, že sa robí nábor do botanickej záhrady. (Spoluväzeň) Anty Cibuľáš bol kamarátom s Okályho synom a Okály, ako vieme, bol povereník vnútra a on chcel vybaviť, aby niektorých z nás dostal do tej botanickej záhrady. Si predstavte, že sedemsto väzňov sa tam hlásilo. Urobil sa zoznam a naraz dobehne ku mne Milták Štefan – Janču, ideš!“
Pre väzňov to bolo vykúpením. „Všetci sme plakali, že už dýchame tak trošku voľnejší vzduch. Prídeme do botanickej záhrady, kukám, už tam tulipány kvitnú, narcisy. Hí, ja tu budem robiť to nie je možné, takúto radosť som mal. Celú noc som nespal. Samozrejme, že ráno prišli z ŠtB. Vážení priatelia, tak nám hovoria. Tuná musíte pracovať, ako sa patrí. Kto z vás by ušiel, viete čo vás čaká. Týždeň dostanete dovolenky, navštíviť rodiny a vybaviť svoje veci. Od radosti sme žasli, blahorečili, vzdávali hold.“
Získal množstvo praktických skúseností, ktoré neskôr využil v profesiálnom živote. „Hltal som tie vedomosti, literatúru a tak ďalej. Chcel som sa stoj čo stoj niečo vyučiť, lebo ako roľnícky chlapec som potreboval nejaké zamestnanie, nejaký odbor. Tak robili sme tam aj skúšky záhradnícke. No, ja som vynikal.“

Učiteľské roky

Hoci podpísal reverz na tri roky, podal si žiadosť o predčasné prepustenie. „Žiadosť mi napísal priamo Štefan Varga, že si mienim založiť rodinu, že tuná mám také a také podmienky, nežiaduce pre rodinu. KNV sa rozhodol vyhovieť a v Bratislave mi Blcha, šofér, hovorí: ‚Janko, tvoj otec musel aspoň pol svini tam odniesť, na KNV, že ti odpustili trest.?“
Po prepustení z výkonu trestu pracoval v košickej botanickej záhrade, ktorú pričlenili k Pedagogickej fakulte a začal učiť vysokoškolských študentov praktické cvičenia. „Na fakulte naproti Justičáku v botanickom ústave som mal izbu aj pracovňu zároveň. Život ideálny. V utorok a vo štvrtok som mal praktické cvičenia. Tá budova je naproti Justičáku, kde ma predtým súdili. Paradox.“
Diaľkovo študoval chémiu a prírodopis. Pri skúškach musel často bojovať s ťažkosťami. „Bolo nás päťdesiatšesť prihlásených, to boli väčšinou nomenklatúrne kádre, boľševici. A ja som to vážne zobral a vďaka Najvyššiemu, keď som dostal diplom, vždy môj smer bol do kostola...Z marxizmu som nemohol urobiť skúšku, pretože trikrát som bol vyhodený, chceli ma pochovať...Ten dotyčný, ktorý ma skúšal – a koľko má Lenin spisov? Tridsaťdva zväzkov má. A dvadsiaty deviaty zväzok čo hovorí? A ja kukám na neho – čo si normálny? A on hovorí – no len si ich zoberte domov a si preštudujte.“
Po odmietnutí podpísať tlačivo o vystúpení z Cirkvi odišiel z fakulty. Desiatky rokov prežil v školstve ako rádový učiteľ, hoci mu pre jeho odbornosť a zručnosti ponúkali rôzne funkcie, ktoré však boli podmienené vstupom do Strany. „Zavolali ma na odbor školstva – budeš vo funkcii ako zástupca riaditeľa. Ale vieš, jedna podmienka. Vyplníš tento dotazník. Kukám – do Strany. Hovorím, vážení, takéto neurobím. Takéto veci neurobím...Zase predvolanie na odbor školstva – budeš robiť inšpektora pre technické hospodárske školy. Vieme, že si odborník. Vieš, pre teba je to odrazový mostík. Hovorím, počúvajte sem, ja chcem naďalej robiť skromného učiteľa.“

Záverečný odkaz – stále cíti zodpovednosť za výchovu

Svojim rodičov, ktorí mu dali slušnú výchovu a boli mu vzorom, vďačí za svoju celoživotnú snahu dobre vychovávať. „Ja som chodil tridsať rokov po táboroch, lebo sme muzicírovali a vravím Janke (spolupracovníčke): Vieš, čo je našou povinnosťou tuná? Dať tým deťom to, čo za desať mesiacov nedostali v škole.? Čiže toto chcem dodať nakoniec, že vďaka Najvyššiemu, vďaka Panenke Márii, že ma zachránila...že som ešte tu, že môžem vzdať hold, a že ešte môžem čo-to dobrého urobiť aj na tých besedách, na ktoré chodím.“

Nahrávanie Oral history v Prešove dňa 12.4.2005; kamera: Ondrej Krajňák
Moderátor: Jerguš Sivoš
Príbeh pamätníka spracovala: Marianna Bublavá

Vytlačiť