Príbeh pamätníka Ján Benček (1921)

„Pokiaľ budeme rešpektovať morálny, ľudský a kresťanský hodnotový systém, nepodarí sa nám rozvrátiť Slovensko“

  • narodil 20. novembra 1921 v Horných Sľažanoch;
  • po absolvovaní ľudovej školy pokračoval v štúdiu na Gymnáziu v Zlatých Moravciach;
  • v roku 1941 úspešne zmaturoval a rozhodol sa pre štúdium na Technickej univerzite v Bratislave, odbor stavebné inžinierstvo;
  • bol ubytovaný v internátnej škole vo Svoradove, kde sa hneď po nástupe do školy zapojil do katolíckych krúžkov;
  • zúčastňoval prednášok i duchovných cvičení, ktoré viedol prof. Tomislav Kolakovič
  • časom i on viedol krúžky, ktoré mali okrem kresťanského i študijné zameranie;
  • po ukončení VŠ zostal na škole pracovať ako asistent profesora;
  • keď sa ŠtB dozvedela o aktivite v rámci tzv. katolíckej akcie, z práce ho vyhodili;
  • v roku 1950 ho poslali na šesť mesiacov na manuálne práce Sučian;
  • zo začiatku pracoval ako robotník, neskôr ho preradili do laboratória a po polroku do Bratislavského celoslovenského podniku;
  • do strany nikdy nevstúpil, no svojou odbornosťou a tvrdou prácou si získal dôveru aj medzi komunistami;
  • na vysokej škole prednášal viac ako 25 rokov, zúčastňoval sa i rôznych zahraničných konferencií;
  • dvakrát ho vyšetrovali kvôli kňazom pracujúcim s mládežou;
  • nikdy nebol trestne stíhaný, naďalej sa tajne zúčastňoval kresťanských aktivít a bohoslužieb;
  • napriek tomu, že akúkoľvek spoluprácu s ŠtB popiera, od roku 1977 ho ŠtB evidovala ako svojho dôverníka.

Ján Benček sa narodil 20. novembra 1921 v Horných Sľažanoch, okres Zlaté Moravce. Otec pracoval ako sluha na panskom veľkostatku a matka bola pôrodnou asistentkou. Po absolvovaní ľudovej školy pokračoval v štúdiu na Gymnáziu v Zlatých Moravciach. „Sedem kilometrov, to je vzdialenosť Sľažany - Zlaté Moravce, a tie som si ja osem rokov poctivo peši odchodil, pretože to bolo najmenej finančne náročné.“

V roku 1941 úspešne zmaturoval a keďže bola matematika jeho láskou, rozhodol sa pre štúdium na Technickej univerzite v Bratislave, odbor stavebné inžinierstvo. Študentský život však robí plnohodnotným práve spoločnosť mladých, v ktorej sa človek pohybuje. Ján bol ubytovaný v internátnej škole vo Svoradove, kde sa hneď po nástupe do školy zapojil do katolíckych krúžkov. „Samozrejme, vstúpil som do spolku Moyzes, ktorý bol spolkom vysokoškolákov vo Svoradove, a neskôr som sa zapojil aj do Spolku svätého Vincenta, ktorý zdôrazňoval najmä sociálny akcent. Ten mi bol dovtedy viac-menej neznámy. V Bratislave ma, napríklad, poslali s kamarátom do Podhradia k chudobným ľuďom a zobrali sme im vždy nejaké jedlo a nejaké peniaze.“ Podobné zážitky a spoločenské kresťanské formovanie malo pre Jánov budúci život veľký význam.

V krúžkoch sa tiež zoznámil so zaujímavými osobnosťami kresťanského diania, medzi ktoré patril i profesor Tomislav Kolakovič. Často sa zúčastňoval jeho prednášok či duchovných cvičení a bol fascinovaný ponímaním kresťanstva, na aké tento profesor poukazoval. „Hovoril nám, že máme povinnosť formovať v zmysle Kristovej náuky aj svojich blížnych.“ Časom začal i on sám viesť krúžky, ktoré mali okrem kresťanského i študijné zameranie. Po ukončení vysokoškolského štúdia zostal na škole pracovať ako asistent profesora, no sotva sa vtedajšia ŠtB dozvedela o jeho aktivitách s mládežou, z práce ho vyhodili. „V prvej etape mi najprv nepredĺžili asistentúru, čiže som naraz zostal bez zamestnania, no hlavným dôvodom bolo, že sa dozvedeli, že vediem katolícku akciu, ako to nazvali. A na základe toho ma zo školy vylúčili.“

V roku 1950 ho poslali na manuálne práce do výrobne stavebných dielov v Sučanoch neďaleko Martina, kde bol šesť mesiacov. Zo začiatku pracoval ako robotník, no neskôr ho šéf preradil na prácu do laboratória, nakoľko zistil, že Ján nie je v oblasti stavebníctva nováčikom. „Napokon sa tam situácia tak zmenila, že som tam bol jediný odborník.“ Po polroku, keď bol v Bratislave zriadený celoslovenský podnik, bol preradený na technické oddelenie a hoci nikdy do strany nevstúpil, svojou odbornosťou a tvrdou prácou si získal dôveru aj medzi komunistami. „Prijímali ma tí takzvaní technici, ktorí keď som im ja dal odborné protiotázky, hoci tam všetci všetkým tykali, tí komunisti, mne naraz začali hovoriť pán inžinier.“ Mal možnosť prednášať na vysokej škole viac ako 25 rokov a zúčastňoval sa i rôznych zahraničných konferencií. „Dostal som takú dôveru, že som dokonca robil aj hlavného inžiniera hlavnej správy bez toho, že by som bol býval partajník.“

Vo vyšetrovni Štátnej bezpečnosti sa ocitol dvakrát, nakoľko sa režim pokúšal dostihnúť všetkých, ktorí aktívne pracovali s kresťanskou mládežou. Kňazov, na ktorých sa ho vyšetrovatelia pýtali, však nepoznal po mene, nakoľko sa v krúžkoch oslovovali prezývkami. Keď im Ján povedal, že daných kňazov nepozná, verili mu a nikdy nebol pre svoju aktívnu náboženskú činnosť trestne stíhaný. Aj naďalej sa tajne zúčastňoval kresťanských aktivít a bohoslužieb. V roku 1968 sa zúčastnil Diela koncilovej obnovy a neskôr bol aktívnym aj v rámci Kresťanskodemokratického hnutia (KDH). Napriek tomu, že akúkoľvek spoluprácu s ŠtB popiera, od roku 1977 ho Štátna bezpečnosť evidovala ako svojho dôverníka.

Príbeh pamätníka spracovala: Jana Speváková

Vytlačiť