Príbeh pamätníka Františka Muziková (1933)

„Časy sa zmenili, no to, čo vo mne bolo, zostalo. Prevýchova nemala úspech.“

  • narodila sa 5. októbra 1933 v Nitre;
  • detstvo prežila v dedinke Kľačany pri Hlohovci;
  • po absolvovaní povinných ročníkov v meštianskej škole, pokračovala v štúdiu na nitrianskom gymnáziu a na Štátnej vyššej sociálno-zdravotnej škole v Nitre, kde v 1953 aj zmaturovala;
  • zamestnala sa v nitrianskej nemocnici ako inštrumentárka na operačnej sále;
  • spolu s veriacimi kolegyňami sa pravidelne stretávali na modlitbách, prednáškach a meditáciách;
  • 5. januára 1959 bola zatknutá za rozvracanie republiky;
  • po trojtýždňovom pobyte na samotke a vo vyšetrovacej väzbe ju presunuli do nitrianskej pevnej väznice;
  • štvordňový súdny proces sa pre Františku skončil verdiktom odňatia slobody na dva roky, ktorý jej Najvyšší súd po odvolaní skrátil o pol roka;
  • po súde bola prevezená na Pankrác, kde začala pracovať vo väzenskej nemocnici ako inštrumentárka;
  • po šiestich týždňoch nasledoval ďalší presun do ženskej väznice v Želiezovciach;
  • na slobodu bola prepustená na amnestiu 9. mája 1960;
  • po návrate domov pracovala v Ústave tuberkulózy v Lefantovciach, neskôr v nemocnici na Zobore a v Krajskom ústave národného zdravia;
  • popri práci sa venovala štúdiu cirkevných dejín a v roku 1970 sa vydala;
  • po roku 1989 sa výrazne angažovala v Konfederácii politických väzňov Slovenska a bola tiež predsedníčkou KPVS v Nitre.

Františka Muziková sa narodila 5. októbra 1933 v Nitre ako siedme dieťa z deviatich v rodine jednoduchých roľníkov. Detstvo prežila v dedinke Kľačany pri Hlohovci a už od malička ju i súrodencov rodičia viedli ku kresťanskej viere, k samostatnosti a pracovitosti. Po absolvovaní povinných ročníkov v meštianskej škole, pokračovala v štúdiu na nitrianskom gymnáziu a na Štátnej vyššej sociálno-zdravotnej škole v Nitre. V roku 1953 ju čakala maturitná skúška, ku ktorej však boli pripustení len žiaci s kladným kádrovým posudkom. Františka medzi nich nepatrila. „Riaditeľ prišiel do školy a rozdal nám kádrové posudky. Mne skoro oči vypadli, keď som to čítala. V celej obci bolo, hádam, päť miestnych komunistov, ktorí tam napísali, že otec je kulak, a že zle vychováva svoje deti, lebo má aj rehoľné sestry.“ To s rehoľnými sestrami bola pravda, rodičia nebránili deťom v žiadnom povolaní, no každodenne ťažko pracovali na menších poliach, ktoré spolu rozlohou nepresahovali 15 ha. „Žiadni kulaci sme neboli, my sme mali tak akurát toľko pôdy, že sme sa nadreli.“ Napokon však aj napriek nevyhovujúcim kádrovým posudkom Františka úspešne zmaturovala a zamestnala sa v nitrianskej nemocnici ako inštrumentárka na operačnej sále. Tu sa tiež začala jej tzv. protištátna činnosť, nakoľko sa spolu s veriacimi kolegyňami pravidelne po práci stretávali na modlitbách, prednáškach či meditáciách. „Veľmi sme chceli apoštolovať a získať druhých za Nevoľníkov. Samy sme sa učili ako nasledovať Pannu Máriu, ako ju uctievať a obetovať jej všetko, čo prežívame. Stretávali sme sa každé dva týždne v nemocničnej šatni. Vždy sa nejaký ten prázdny kút pre nás našiel.“ Mnohé stretnutia a duchovné cvičenia organizovali v spolupráci s bohoslovcami, napr. s Augustínom Štohlom a postupne sa ich krúžky „Nevoľníkov Panny Márie“ rozširovali aj po okolí. Takéto aktivity však boli počas komunistického režimu prísne zakázané a označované za spolčovanie sa proti republike. „To sme si my vtedy ani neuvedomili, že v strede cesty medzi nemocnicou a kalváriou bola ŠtB. Oni nás tak poznali, že som sa čudovala! Isto nás sledovali.“

Po Františku si do nemocnice príslušníci Štátnej bezpečnosti prišli 5. januára 1959 a okamžite ju vzali do vyšetrovacej väzby. Na vrátnici odovzdala osobné veci a s domnienkou, že onedlho pôjde domov išla hneď do vyšetrovne. Väzenské podmienky boli tvrdé, no ako sama opisuje, proces vyšetrovania už bol oveľa miernejší, ako v skorších 50. rokoch. Našťastie, nemusela zažiť krutosť vyšetrovateľov na vlastnej koži tak, ako mnohí jej známi, politickí väzni, vypočúvaní roky pred ňou. Napriek tomu ju nepravdivo obvinili, že bola vedúcou náboženskej skupiny: „Tak ma tam viedli ako vedúcu, a aj ma tak odsúdili.“
Po trojtýždňovom pobyte na samotke ju presunuli do nitrianskej pevnej väznice, kde boli rôzne typy väzenkýň, z rôznych spoločenských vrstiev. Na časy v kritických hygienických podmienkach Františka spomína so slzami v očiach: „Bola som s cigánkami na cele. Spali sme len na strožochoch, nemali sme žiadne postele. Tie boli preležané a plné vší. Viete, čo to bolo, keď zdravotná sestra mala vši? To bolo pre mňa tak ubíjajúce, že som to ani doma doteraz nespomínala.“

Štvordňový súdny proces sa pre Františku skončil verdiktom odňatia slobody na dva roky, ktorý jej Najvyšší súd po odvolaní skrátil o pol roka. Po vyrieknutí rozsudku bola z Nitry prevezená na Pankrác, kde začala pracovať vo väzenskej nemocnici vo svojom obore - ako inštrumentárka na sále. Po šiestich týždňoch však nasledoval ďalší presun a Františku čakal trochu iný typ práce – s vidlami na poli vo väznici v Želiezovciach. Asi štyridsať žien ubytovali v miestnosti bez dlážky, kde predtým chovali ovce, s jednými kachľami a tromi dekami. S úsmevom Františka vraví: „Ja som bola spokojná, došla som tam v auguste a zima sa zdala byť ďaleko.“ S ťažkou prácou sa však musela vysporiadať ihneď. „Pamätám si, že už bolo po žatve a po roliach boli baly slamy. Ja som tam prišla práve vtedy, keď tie baly zvážali na jedno miesto. Keď prišla vlečka, bolo treba na ňu tie baly povyhadzovať. No, ja vám poviem, že hádam za dve hodiny som mala také krvavé mozole, že som nemohla ani vidly v rukách udržať.“ Práve v Želiezovciach sa pani Muziková stretla s viacerými spriaznenými dušami a vytvorili sa tak priateľstvá na celý život. Keď jej uplynula polovica trestu, požiadala o podmienečné prepustenie, ktoré jej bolo okamžite zamietnuté vzhľadom na nedostatočné trvanie prevýchovy. Na slobodu sa dostala až 9. mája 1960, kedy bola vyhlásená amnestia politických väzňov.

Po návrate domov odmietla ísť pracovať na pridelené JRD a neskôr dostala miesto sestry v Ústave tuberkulózy v Lefantovciach. Keďže jej nitrianske prostredie veľmi chýbalo, po čase ju pracovne presunuli na Zobor a napokon po viacerých školeniach pracovala ako inštrumentárka na anesteziológii v Krajskom ústave národného zdravia. Popri práci sa venovala štúdiu cirkevných dejín a v roku 1970 sa vydala. Hoci kvôli minulosti politickej väzenkyne nezažívala vážnejšie problémy, predsa sa často cítila byť „občanom druhej kategórie“. Po návrate z väzenia musela dlhý čas mesačne splácať 150 korún za „drahý pobyt vo väzení“, čo nebolo vždy pre jej rodinnú situáciu najľahšie. Mala nízky zdravotnícky plat a kedykoľvek sa rozdeľovali odmeny, vzhľadom na svoju minulosť, nikdy nemala na ne nárok. „Na každej korune záležalo, lebo z 1200-korunového platu som splácala niekoľko tisíckorunový dlh za pobyt vo väzení a živila rodinu. Tak keď dávali okolo tristo korún odmenu, tak to bolo pre mňa veľmi veľa. Keď počas celozávodnej schôdze hodnotili prácu, pri mojom mene hovorili v superlatívoch. Chválili ma, aká som vzorná a ako sú so mnou spokojní, no odmenu mi vraj dať nemôžu. Mala som nárok len na čestné uznanie. Povedala som im, že ja žiadne čestné uznanie nepotrebujem, že to si môžu nechať.“

Rok 1989 pre ňu predstavoval obrovskú úľavu a oslobodenie človeka z ťažkého železného brnenia. Neskôr sa výrazne angažovala v Konfederácii politických väzňov Slovenska a bola tiež predsedníčkou KPVS v Nitre.

Príbeh pamätníka spracovala: Jana Speváková.

Vytlačiť