Príbeh pamätníka František Petráš (1931)

Motto: „Pán Boh mi zobral strach ešte v mladosti. To, čo bolo treba, to som robil.“

  • František Petráš sa narodil 12. decembra 1931 v Šenkviciach, jeho rodičia boli roľníci;
  • pred rokom 1950 zatvorili jeho otca za neplnenie kontingentov;
  • jeho mamu zatvorili práve pred Vianocami 1950, keď sa vrátil z povinnej vojenskej služby;
  • odsúdili ju na dva roky väzenia za sabotáž, ktorú nespáchala (roľníci neplnia kontingenty na vajcia, lebo chodí po okrese a trávi roľníkom sliepky);
  • musel odísť zo Šenkvíc, pracoval ako traktorista buldozerista v Bratislave;
  • navštevuje slovenské rehoľné sestry, ktoré boli v dobe komunistického útlaku voči Cirkvi premiestnené do českého pohraničia;
  • navštevuje a povzbudzuje aj mladých kňazov, ktorí vykonávali 2-ročnú vojenskú službu v Čechách;
  • roku 1975 objavil priestor novej netradičnej služby - apoštolát omšového vína, z hrozna svojej vinice vyrábal iba omšové víno, ktoré dodával mnohým tajným kňazom;
  • 25. januára 1983 vyjadruje solidaritu v Bratislave na súde náboženských aktivistov;
  • tam stretol aj Silva Krčméryho, ktorý ho zapojil do tlače samizdatov.

František Petráš sa narodil 12. decembra 1931 v Šenkviciach, kde aj prežil väčšinu svojho života. Jeho rodičia boli roľníci, dali život trom deťom, František bol najstarší. Skoro ovdovel. Manželka Kamila zomrela v roku 1975, dcéra Helenka mala vtedy 17 rokov a syn Ferko 14 rokov.

Na svoju mladosť spomína tak, že dostal dve rozcvičky. Prvou bolo, že „zatvorili môjho otca, pred rokom 1950 za nesplnenie povinných dodávok štátu. Oni boli maloroľník, tomu sa hovorí kontingent. Kontingenty pre týchto roľníkov sa zvyšovali, aby nemohli to všetko plniť, aby vstupovali do JRD. A môj otec nechcel, ako tí ostatní ľudia, vstúpiť do družstva, tak preto bol aj prenasledovaný a zatvorený. Kontingent mal povinnosť plniť podľa komunistických zákonov, bravčové mäso, vajcia, obilie a toto všetko ostatné."

Druhou rozcvičkou bolo, že mu zatvorili mamu práve pred Vianocami 1950, v roku keď sa vrátil z povinnej vojenskej služby. V tom čase bol zamestnaný v podniku Strojová a traktorová stanica (STS) Pezinok. „Prídem z práce domov, pýtam sa našich domácich, kde je mama? Oni mi povedali, zobrali ich esenbáci do Pezinka k prokurátorovi, tam bol Okresný súd." Od suseda Granca si požičal motorku a išiel mamu hľadať. Prokurátora Šiška ešte našiel v budove súdu a pýtal sa, kde je mama, prečo ju uväznili. „A on mi povedal, vy ste jej syn? Áno, ja som jej syn. Keď oni dokázali mňa živiť, keď som bol ešte mladý, tak moja povinnosť je postarať sa o moju mamu teraz, keď to potrebuje. A on mi hovorí a kde ste zamestnaný? STS Pezinok. Tak ste prepustený ako protisocialistický živel." Druhý deň ráno po príchode do práce už ho čakal odkaz, že má ísť k riaditeľovi Supekovi, ktorý mu povedal, že síce on nemá nič proti nemu, ale prišlo hlásenie od prokurátora a z národného výboru. „Vás musím okamžite prepustiť, lebo vy ste protisocialistický živel. Odovzdajte všetko." Pre Františka to bola tvrdá rana vo veku 20 rokov a po skončení vojenskej služby, cítil hrdosť až rytierstvo hľadať svoju mamu a urobiť všetko pre jej obranu. Tieto dve rozcvičky, dva údery, voči darcom života ako rodičom, otcovi a mame, u neho vyvolali odvahu, nebojácnosť a odpor voči bezbožnému komunizmu, ako ho Petráš často aj nazýval, „Pán Boh mi zobral strach ešte v mladosti, tak som išiel to vybaviť, čo bolo potrebné."

Komunistická moc cez národný výbor si neželala, aby býval doma v Šenkviciach, odišiel pracovať medzi traktoristov do Bratislavy-Rače. Tam bola aj píla, na ktorej býval. Hľadali buldozeristu, aby zrovnal vojenský priestor (cvičák) na Kuchajde, on sa to podujal. „Tak som to zrovnal ešte s jedným kamarátom a tí mi dali vyznamenanie od mesta Bratislavy." Keď sa to dozvedel miestny výbor (v Šenkviciach), cez tajomníka MNV zasiahli, aby ho prepustili, lebo je protisocialistický živel. Nasledoval niekoľkohodinový pohovor u predsedu Mestského národného výboru. „Napísal so mnou dvadsaťstranovú zápisnicu a mi hovorí, súdruh Petráš, vám sa už nič nestane. Ale oni tam dlho nebudú, aj sa tak stalo. Postupom času tak odišli, a všetci, a Fero Petráš sa nasťahoval do Šenkvíc."

Jeho mamu vyšetrovali v Bratislave veľmi nedôstojným spôsobom. „A to bolo také tvrdé vyšetrovanie, že v januári, keď najviac mrzlo, v Justičáku otvorili okno, pred okno sa museli postaviť donaha, aby sa priznali." Mala sa priznať k sabotáži, že preto neplnia roľníci kontingenty na vajcia, lebo chodí po okrese Pezinok a trávi roľníkom sliepky. Taký čin nevykonala, ani vyšetrovaním nedosiahli vynútené priznanie. „Vyšetrovatelia jej povedali, však my vieme, že to ste vy nerobili, ale že nech povie, to som robil ja aj s mojím otcom." Mamu odsúdili na dva roky väzenia za sabotáž, ktorú nespáchala. Nasledovali odvolania a ďalšie súdy, na ktoré chodievalo aj množstvo ľudí zo Šenkvíc. Piaty súd ju oslobodil, ale dostala trest za už odsedených sedem mesiacov, lebo sa nepriznala. „Tak toto bola moja taká dobrá skúsenosť, ktorú som potreboval aj v budúcom mojom živote."

Významná činnosť v živote Petráša bolo aj navštevovanie slovenských rehoľných sestier, ktoré boli v dobe komunistického útlaku voči Cirkvi premiestnené do českého pohraničia. Chodieval so svojím autom Oktávia, obyčajne išli tromi autami. Karol Pôbiš (neskôr vysvätený za kňaza) bol taký „dirigent karavány", ako aj Štefan Halienka (po Nežnej revolúcii vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, vyštudoval teológiu a bol vysvätený za kňaza, stal sa známym kaplánom v UPaC v Ružomberku). Chodievala aj Fanka (Františka) Schreková zo Šenkvíc (neskôr sekretárka kardinála J. Ch. Korca). „Bola tak ohľaduplná, keď sme prišli do toho Hrobu k farárovi Mŕtvemu, ráno skôr vstala a išla nakáľať drevo. Nám to ani jednému netrklo v hlave." To bolo aj jedno z prvých miest, kde na fare nocovali. Neskôr sa presunuli na inú faru, ku kňazovi Chroustovi. Miestom ich návštev bola aj Horná Poustevna, kde slovenské sestričky opatrovali duševne postihnuté deti. Navštívili 11 rehoľných spoločenstiev, napr. Jiřetín v Oseku, obec Hrob, Filipov, na hraniciach medzi Českom a Nemeckom. „Polovička kostola bola česká a polovička bola nemecká, tam chodil pravidelne slúžiť omšu kardinál Tomášek." Neskôr bol jedným zo šoférov utečenec z Rumunska (spával na JRD v Šenkviciach), „lebo mal tam krutovládu a on chcel byť človek slobodný." Na navštívených miestach v pohraničí videli, ako kňazi žili vo veľmi chudobných pomeroch, veriacich nebolo veľa, ale nezutekali. „Títo kňazi nepodpisovali spoluprácu ako u nás Pacem in terris, ale vedeli byť skromní a vedeli sa utíšiť s tým, čo majú a mali tam málo veriacich."

V Čechách navštevovali a povzbudzovali aj mladých kňazov, ktorí vykonávali 2-ročnú vojenskú službu často v Čechách. „Jeden bol z Modry, dostal aj výprask. Pretože vedeli, že sú kňazi a aj tak s nimi točili, no tak nech im pán Boh všetkým rýchlo odpustí, každému. Aj nám, aby sme neboli moc pyšní."

Auto Oktávia pri častých cestách do Čiech a na pútnické miesta aj na Slovensku už bolo v takom stave, že auto dať len do šrotu. Ale prišiel čerstvý automechanik Dugovič a navrhol auto opraviť aj z vďačnosti, že mal v Čechách dve sestry, ktoré navštevoval a povzbudzoval aj Petráš. Vymenil všetky plechy a auto bolo ako nové. „Choval nejaké ošípané, tak som mu dal dvadsať metrov obilia za to."

Keď sa dozvedel, že 25. januára 1983 v Bratislave budú súdiť pre vieru náboženských aktivistov Helenu Gondovú a Františka Novajovského, išiel im spolu so synom Františkom vyjadriť podporu a solidaritu podobne, ako ju vyjadrovali iní, keď súdili jeho mamu. „Bolo nás tam takých ale šesťdesiat, osemdesiat ľudí. Keď ich viedli na ten súd, ruky v putách, v reťaziach, ako zločincov, tak my sme ťapkali. A jedna dievčina im dala do ruky kyticu. Súd sa začal, nás tam nepustili a my sme sa pri dverách modlili." Medzi modliacimi sa bola aj jedna dievčina Mária Sládkovičová. Medzi modliacich sa prítomných sa snažilo vmiešať okolo 10 eštebákov, ale modlenie ich vyrušovalo, tak stáli bokom v kruhu. Sládkovičová podišla k nim a povedala: „Dnes je 25. januára, obrátenie svätého Pavla a môžete sa aj vy teraz obrátiť. A tí sa zobrali a odišli preč... Po pár rokoch som ju videl v Nitre na slávnosti a už bola u matky Terezy."

Tam na súdoch spoznal aj Silva Krčméryho, ktorý ho zaangažoval do ďalšej protirežimovej činnosti. „Pôjdete k Ivanovi Polanskému pre stroj tlačiarenský, lebo ten dostal štyri roky basy. Dal mi jeden obrázok, polovičku odtrhnutý a polovičku poslal tomu Polanskému. To sme dali dohromady, obrázok pasoval, tak som bol tam privítaný." Išli do chaty asi 20 kilometrov do hôr, tam sa tlačili samizdaty. „Tlačilo sa teda skutočne poctivo, plných dvanásť hodín sa tlačilo. Žiaden odpočinok, až bola večera. To tam som dostal poriadne zabrať, že takto sa má robiť pre Kristovu Cirkev a proti bezbožnému komunizmu." Po školení tlače samizdatov, naložil stroj do Oktávie a keď mal odchádzať, prišla žena s prosbou zobrať periny dcére do Bratislavy, keďže videla bratislavskú značku. Ochotne prisľúbil. „Vykúpenie bolo pre mňa. Periny ten stroj pozakrývali. Idem asi tak tridsať kilometrov, zastavili ma esenbáci, čo veziete? Otvoril kufor, ja sťahujem. Tak môžete ísť ďalej... Všetko mi chutilo to, čo bolo zakázané, proste som mal najväčšiu radosť."

Samizdaty sa tlačili v dome u Petráša, ale aj u jeho mamy na povale. A to Náboženstvo a súčasnosť, skriptá pre farské úrady a pre vdp. Jozefa Opralu, SJ. Rodinné spoločenstvo pre Vlada Ďurikoviča vyšlo prvýkrát v Šenkviciach. Tlačili sa aj knihy pre pražských umelcov, medzi nimi bol aj V. Havel. Pri tlači a najmä pri skladaní strán a zošívaní pomáhali bratislavskí študenti, Július Foltán, farár z Dubovej a jeho sestra, menovec Ľudo Petráš, brat neskoršej ministerky financií B. Schmögnerovej. Samizdaty najprv vozil do Bratislavy na jedno miesto k Silvovi Krčmérymu, tam mali jednu izbu, kde sa stretávali disidenti ako Ján Čarnogurský a František Mikloško. Pre samizdaty tiež chodieval Jožko Roman. Vlado Ďurikovič tiež ich chodieval preberať, ale chodil len vlakom, pomáhali mu dvaja synovia. Petráš neskôr vozil samizdaty do Marianky, tam sa to prekladalo na Fibyho auto a ten to už rozvážal po celom Slovensku. Bolo to v rokoch 1985 - 1986, „prišiel Fero Mikloško, niečo visí vo vzduchu, musíme to zbaliť preč." V januári preto Martin Lauko všetko previezol na dvoch autách na Trnávku. „Tlačil som tu tri roky, pokiaľ neprišla štátna tajná bezpečnosť."

Na pamätnú púť do Velehradu v roku 1985 zobral do Oktávie aj mladých ľudí. „Tam začínal byť koniec komunizmu, začiatok konca komunizmu. Bol som tam aj s Patrikom Dubovským, prišiel na túto slávnosť kardinál Tomášek, ktorý dostal od nás veľký aplauz a bol tam aj minister kultúry Klusák, toho sme vypískali." Spomína, ako večer ľudí z kostola vyhnali a kostol zamkli, mnohí zostali pre bazilikou, iní išli za cintorín na lúku, kde boli spevy až do rána a vystupovali rôzne skupiny s gitarami. „To bolo také nočné nebo."

František Petráš vedel pomôcť aj núdznym. „Prišiel k nám aj Štefan Javorský, salezián, čo utiekol z väznice a ten u nás spával tri roky, až potom ho chytili... A raz ráno mi hovorí, sme sa prebudili, počujte gazda, poďme na pohreb tomu Polákovi, čo ho zavraždili. Tak sme šli do Plaveckého Štvrtku." Pripomína, že Javorský bol posledný väzeň, čo bol prepustený po páde komunizmu, a jeho prepustenie žiadal v Novembri 1989 na Václavskom námestí terajší biskup Václav Malý, „vyzval našu bývalú vládu komunistickú bezbožnú, aby ho prepustili. Do dvadsaťštyri hodín bol prepustený."

V roku 1975 objavil priestor novej netradičnej služby, možno povedať, apoštolát omšového vína. „Lacko Vrábel mi povedal, že vieš čo, sprav mi omšové víno. Ja som sa s ním stretol v Tatrách, tak som mu to omšové víno spravil, aj som mu to doviezol. A to sa mi tak zapáčilo to omšové víno, však som si myslel, tu je toľko kňazov tajných, nemali štátny súhlas, však to sa hodí aj pre týchto kňazov. Tak koľko sa nám urodilo vo vinici, to som robil všetko omšové víno." A. Koman vozil víno aj do Prahy, pre tajne vysvätených kňazov, ktorí nemali štátny súhlas. Víno brali tiež Jozef Oprala, Peter Rúčka, františkán, pre celú na františkánsku spoločnosť, Rudolf Fiby, tiež tajný kňaz, pre saleziánov bral Miroslav Kysela. „Vždy ma informoval o Jánovi Pavlovi II., o Vatikáne, čo sa tam všetko deje a to všetko ostatné, však to ja som vedel dobre od neho." Omšové víno posielali aj do Brna. V určitom čase mal nedostatok vína aj Spolok svätého Vojtecha. Kňazi si chodievali brať k Petrášovi do Šenkvíc po dva litre, aby sa každému ušlo. Víno od F. Petráša používali aj Jozef Figura, misionár v Japonsku, „kostol Šenkvice používa to víno doteraz", Anton Koman, ktorý má misie v Bulharsku, premonštrát Bronislav Ignác Kramár (neskorší opát v českom Želive), tajný kňaz Peter Murza, spisovateľ a jezuita Šebastián Labo z Trnavy, kardinál J. Ch. Korec, Svätý otec Ján Pavol II., (Vatikán 2002), ktorý poslal požehnanie. Kardinál J. Ch. Korec priniesol Petrášovo omšové víno pre Svätého otca aj pre jeho celý sprievod, keď bol Ján Pavol II. druhýkrát v Bratislave, „pri tomto víne blahorečil sestru Zdenku a biskupa Vasiľa Hopka". „To, čo som mohol, to som spravil. To, čo bolo treba, to som robil. Nesťažoval som sa a nenadával som. My sme bratom komunistom všetko odpustili, ale oni ožili ako hady."

V dome u Františka Petráša je jedna miestnosť, pivnica, ktorú vykopali františkáni, tam aj slúžili omšu s Petrom Rúčkom. Na budovaní pivnice sa vystriedalo mnoho ľudí, „keď sa moja dcéra vydala a môj syn bol na vojne, tak prišli na oberačku až z Opavy s takým malým autobusom". Tá miestnosť sa podobá kaplnke, spodnú časť ikon mu doniesol gréckokatolícky tajne vysvätený kňaz Anton Semeš. Je tam aj obraz Fudžijamy, to mu zase doniesol kňaz a salezián Jozef Figura z Japonska. „Voľakedy bol môj sused, ale bol v Japonsku misionárom. Keď mu mamička zomrela, on prišiel z Japonska až do Rakúska a naša vláda ho tu nevpustila do republiky na ten pohreb, bola to strašná hanba. Bola strašná hanba. A čo ja viem, mal som takú kameru OEM osmička, ja som ten pohreb natočil." Záznam mu potom poslal cez jedného amerického Slováka, keďže J. Figura do Ameriky chodil zbierať peniaze na stavbu škôl a kostolov v Japonsku. Zo Šenkvíc pochádzajú aj iní misionári, napr. Jozefov brat Anton Figura, ktorý bol saleziánom misionárom na Kube, Haiti a v Dominikánskej republike. Pri svedkoch viery spomína aj vdp. Alfonza Paulena, ktorý zomrel vo väzení. „Pán farár Paulen, bol to jeden svätý kňaz. Ja som ho osobne poznal, lebo on keď vyučoval náboženstvo, on sa vždy stavil v hostinci na jedno pivečko. Tam boli chlapi, sa s nimi porozprával a nechýbal tam ani Fero Petráš." Prišli pre neho ozbrojenci so samopalmi. „Pani Kučmárová hovorí tomuto ozbrojencovi, synu, aj ty máš mamičku? Tvoja mamička sa bude v hrobe obracať, že má takéhoto syna. Keď to počul, spadol mu samopal dole a plakal." A. Paulena zobrali do väzenia pre to, že u neho býval don Titus Zeman, ktorý sa dlhšie schovával pred ŠtB, lebo pomáhal mnohým v úteku za hranice cez rieku Moravu.

Keďže šenkvický správca farnosti Jozef Miklis nemal auto, robil mu šoféra Petráš. „Keď sa vrátil Tito Zeman z nemocnice a z basy, odkázal mi pán farár, že ho pôjdeme navštíviť. Tak prišli sme ho navštíviť, bol v úbohom stave, lebo bitky dostával dosť, s pažbou mu rozbili hlavu a že tam mu ešte potkany obhrýzali pahnosty." Po nástupe tzv. normalizácie musel vdp. J. Miklis odísť zo Šenkvíc (r. 1971), keď ho vyhnali komunisti. „On to prijal s takou pokorou. Vtedy som ho pomáhal sťahovať na tom aute, tak som prišiel do tých Sľažian a bola polnoc a hovorí pán farár Miklis, viete čo? Teraz si zajeme ako pán Ježiš dával poslednú večeru. Tak dával tam suchý chlieb."

Na pád komunizmu v roku 1989 sa František Petráš vyjadril, že to bola „neopísateľná radosť, že už je treba, aby si tento komunizmus odpočinul. Už narobili zlého dosť, nech si odpočinie. Aby mali aspoň čas, kedy tie krvavé ruky si nech radšej umývajú. Toľko ľudí pripravili o život, toľko strastí a nepokoja po rodinách čo nasiali, a nepríjemností, ťažkostí.."

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, apríl 2016.
Doplnené a upravené v apríli 2021.

Vytlačiť