Príbeh pamätníka Félix Litva (1919)

Motto: „Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu.“

  • Félix Litva sa narodil 11. mája 1919 v Mikšovej;
  • roku 1934 ako 15-ročný vstúpil k jezuitom, maturitu urobil roku 1938;
  • 1938 – 1941 - štúdium filozofie v Benešove pri Prahe;
  • 1942 – 1945 - študoval teológiu v Banskej Bystrici;
  • pomáha raneným počas SNP a prechod frontu;
  • 25. 1. 1945 – vysvätený za kňaza v Banskej Bystrici;
  • 1946 – Slovenská univerzita, štúdium dejiny filozofie a francúzsku literatúru;
  • 1947 – 1948 – štúdium francúzskej literatúry v Paríži;
  • barbarská noc 13. apríla 1950, internácia v Jasove, Podolínci;
  • 1951 – emigrácia do Talianska;
  • 1951 – 1952 - štúdium histórie na Gregoriánskej univerzite v Ríme, profesor dejín (1957 - 1965, 1983 - 1990);
  • od roku 1968 viceprovinciál slovenských jezuitov v zahraničí (1968 - 1975, 1989 -1990), zakladá vydavateľstvo Dobrá kniha;
  • od roku 1974 predsedom Kultúrnej komisie vo Svetovom kongrese;
  • redaktor Vatikánskeho rozhlasu, prispieva do Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy;
  • 1990 - návrat na Slovensko, obnova rehole jeyuitov, vydavateľstvo Dobrá Kniha;
  • 1992 – práce zriadení Trnavskej univerzity (1992), ktorá ho zvolila za prorektora.

Félix Litva sa narodil 11. mája 1919 v Mikšovej, dnes súčasť Bytče. Bol pokrstený deň po narodení v Predmieri. K menu Jozef, ktoré mu v rodine vybrali, jeho otec pridal druhé meno Felice, slovenskejšie znelo Félix, podľa jeho talianskeho priateľa. „Naši sa presťahovali potom pod vplyvom môjho starého otca, ktorý nevedel ani čítať, ani písať, ale jednako pochopil, čo to znamená byť vzdelaným človekom. Ako to pochopil, tak hneď hovoril, tu my nemôžeme žiť hore, kedysi kde sme žili v Oravskej Lesnej v Erdúdke, poďme nižšie. Išlo sa do Bytče, z Bytče sa išlo ešte nižšie na Slovensko až do Trnavy a v Trnave bol starý otec spokojný, lebo tam boli školy, že kde budeme my môcť chodiť.“ Mal tri sestry a troch bratov.

Roku 1934 po šiestej triede v trnavskom gymnáziu ako 15-ročný vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, podľa príkladu o sedem rokov staršieho brata Alojza.

Formácia mladých jezuitov je dlhá. Rozplánovaná je tak, aby priviedla mladého človeka k duchovnému a intelektuálnemu stavu zrelosti. Každý člen rehole prechádza dvojročným noviciátom, po ktorom skladá jednoduché ale večné sľuby. Kandidáti na kňazstvo absolvujú potom filozofické štúdiá a po nich obvykle dva roky „magisterku“ – praktickú skúsenosť v niektorej činnosti rehole. Nasleduje štúdium teológie a po jeho ukončení je kňazská vysviacka. Po absolvovaní jednoročnej pastoračnej činnosti sa venujú odborným štúdiám, podľa ich schopností, rehole a od plánovanej budúcej práce. Záverom riadnej formácie je tzv. „tretia probácia“ - tretie formačné obdobie, počas ktorého sa prehlbujú v poznaní a osvojení základných dokumentov rehole. Počas noviciátu a tretej probácie musia vykonať veľké, mesačné duchovné cvičenia. Potom skladajú posledné sľuby alebo slávnostnú profesiu, s ktorou sa spája osobitný sľub poslušnosti pápežovi. Charizma jezuitov je podľa slov zakladateľa sv. Ignáca z Loyoly slúžiť Bohu pod zástavou kríža v cirkvi a prinášať pomoc ľuďom na väčšiu slávu Boha a pre väčšie spoločné dobro ľudí. Spiritualita podľa duchovných cvičení spočíva v neustálej snahe o obrátenie sa ku Kristovi a snaha dokonalejšie rozlišovanie ducha a túžob. Jezuitskými prioritami je poskytovanie duchovných cvičení, pedagogická práca na univerzitách i stredných školách, vedecký výskum, masmédiá, vydavateľská činnosť, misie, práca s utečencami a medzináboženský dialóg.

Félix Litva absolvoval noviciát v Ružomberku, kde roku 1936 zložil rehoľné sľuby. Stredoškolské štúdium dokončil v Kláštore pod Znievom, kde v roku 1938 zmaturoval. Štúdium filozofie vykonal v Benešove pri Prahe (1938 – 1941). Magisterskú pastoračnú prax vykonával v Bratislave (1941 – 1942). Od roku 1942 študoval teológiu v Banskej Bystrici. Na SNP a prechod frontu spomína: „Keď Nemcov už po povstaní alebo cez povstanie tiež naháňali, keď prišiel front a prišli Rumuni a prišli Maďari a prišli Nemci a tiež po horách strieľali hlava-nehlava, nehľadeli kto je to. A naši chodievali medzi nich, zbierali ich, ja sám som chodieval v Bystrici a donášal ich do nemocnice spolu s ostatnými chlapcami bez toho, že by sme hľadeli, či je to Nemec, Chorvát, či je to Rumun, či je to Srb, či je to ktokoľvek.“

Kňazské svätenie prijal 25. januára 1945 od biskupa Škrábika v Banskej Bystrici. „A len čo sme boli vysvätení, už sme sa rozchádzali z dediny na dedinu, lebo tam zasa kňazi mali strach. Propaganda, strach je strašná vec v propagande. A tento strach a tá propaganda vedeli ľudí tak ovplyvniť, že odchádzali zo Slovenska.“

Od roku 1946 študoval dejiny filozofie a francúzsku literatúru na Slovenskej univerzite v Bratislave. Viackrát žiadal, aby išiel do Paríža študovať francúzsky jazyk a literatúru, ale povereník školstva Straka takéto vycestovanie zamietal najmä rehoľným kňazom. Pri vybavení vycestovania mu pomohol jeden mladý človek z Ministerstva školstva, ktorému Litva pomáhal počas jeho doktorátu pri prekladaní z latinčiny do slovenčiny. Na deň 18. apríla 1947 Litva spomína: „Tam som sa prvý raz dozvedel, že vykonali to, čo vykonali. A že to mali na vine aj ľudia, ktorí predtým sľubovali, že sa to nikdy nestane. Takže to sa nás dotklo, ako mladú generáciu všetkých, veľmi silno. Mohli byť rozličného názoru, aj o prezidentovi Tisovi mohli mať rozličné názory, ale byť nespravodliví tak, ako boli nespravodliví, to nebýva v normálnom živote." Ročné štúdium na Sorbonne mohol úspešne absolvovať aj vďaka pomoci blízkych z Kanady. Za prácou tam odišiel aj jeho brat s manželkou. Keď mu poslali 100 dolárov, v tom čase to bola hodnota, ktorá stačila na bývanie a stravné aj na mesiac. Keďže vtedy bol nedostatkový tovar, posielali mu aj balíčky UNRRA (United Nations Relief and Rehabilitation Administration – Správa Spojených národov pre pomoc a obnovu. Cieľom bola pomoc obetiam po vojne pod kontrolou OSN prostredníctvom poskytovania základných potrieb). Balíčky obsahovali aj cigarety. Za jeden balíček cigariet sa dalo ísť vlakom zo Štrasburgu až do Chebu. V Paríži v tom čase už boli viacerí študenti zo Slovenska a pomáhali si vzájomne.

Po návrate na Slovensko vykonával pastoračnú a pedagogickú prácu, ktorú násilne prerušila tzv. barbarská noc 13. apríla 1950. S ostatnými rehoľníkmi ho internovali v Jasove, neskôr v Podolínci. V lete 1950 sa mu podarilo utiecť. Predstavení rozhodli, že v ilegalite je jedným z ôsmich jezuitov, ktorí mali riadiť rehoľu v prípade, že by provinciál nemohol vykonávať svoj úrad. V lete 1951 sa mu podarilo prejsť cez hranice na Západ. „Cieľ bol informovať Svätú stolicu, čiže vplývať na ústrednú vládu katolíckej cirkvi, aby kde môže, zapôsobila v prospech Slovenska a samostatnosti Slovenska. Tam išlo o toto, samostatnosť Slovenska. A táto samostatnosť Slovenska sa mala vyvíjať v tom, že sme my ako takí hovorili určité veci, ktoré doma nikto nemohol povedať, nesmel povedať alebo sa bál povedať. Takže išlo o katolícke veci predovšetkým.“ Dňa 14. augusta 1951 ho prijal pápež Pius XII. v Castel Gandolfe a po dlhom rozhovore mu s dojatím vyjadril vďaku za podrobnejšie informácie o živote cirkvi i rehoľníkov na Slovensku.

Príchod do Ríma bol pre Litvu príležitosťou na ďalšie štúdium histórie na Gregoriánskej univerzite v Ríme (1951 – 1952). Zároveň pôsobil vo Vatikánskom rozhlase. V rokoch 1952 -1953 študoval spirituálnu teológiu na Katolíckej univerzite v Dubline v Írsku. V rokoch 1953 – 1957 prednášal dejiny vatikánskej administratívy, teóriu a dejiny archivistiky na Gregoriánskej univerzite a na archivárskej škole vo Vatikáne. Štúdium zakončil doktorátom. Podstatná časť jeho dizertácie o financovaní pápežskej kúrie v 16. storočí (L'attivita finanziaria delle dattaria durante il periodo Tridentino) vyšla tlačou v časopise Archivum Historiae Pontificiae (Vol. V, 1967, s. 79-174). Na Gregoriánskej univerzite pôsobil aj ako profesor cirkevných dejín (1957 - 1965, 1983 - 1990).

V roku 1959 bol aj Félix Litva medzi signatármi iniciatívy na vybudovanie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Bola to iniciatíva kňazov (kardinál Jozef Tomko, Štefan Nahálka, Michal Lacko, Félix Litva, Ľudovít Macák), ktorí prišli do Ríma študovať po skončení II. svetovej vojny, a po udalostiach vo februári 1948 sa nemohli slobodne vrátiť do vlasti, ako aj z generácie kňazov, ktorí po apríli 1950 boli nútení odísť z vlasti, pretože boli doma prenasledovaní pre svoju náboženskú aktivitu. Snahou bolo vybudovať ustanovizeň nielen na výchovu kňazského dorastu, ale zároveň i strediska náboženského a kultúrneho života.

Od roku 1968 bol viceprovinciálom slovenských jezuitov v zahraničí (1968 - 1975, 1989 -1990). Centrom jeho pôsobenia sa stal Galt a neskôr Cambridge v Kanade. Počas pôsobenia v Kanade jezuiti najskôr zriadili ústrednú pokladnicu, do ktorej vkladali a zbierali finančné prostriedky formou darov a príspevkov, aby mohli vytvoriť misijný dom. Za jeho pôsobenia sa misijný dom slovenských jezuitov stal aktívnym duchovným a kultúrnym strediskom. Vybudoval modernú tlačiareň a aktivity venoval tlačovému apoštolátu. Vydavateľstvo Dobrá kniha, ktoré založil, vydalo v Kanade vyše 400 publikácií. Začali vydávať aj mesačník Posol, časopis pre Maďarov, pre gréckokatolíkov ako aj bulletin Svetového kongresu Slovákov. Dobrá kniha tlačila aj periodikum Most (štvrťročník pre slovenskú kultúru, Most sa stal tlačovým orgánom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí.)

Od r. 1974 hral významnú úlohu vo Svetovom kongrese Slovákov (SKS), kde bol predsedom Kultúrnej komisie SKS a ako blízky spolupracovník i osobný priateľ predsedu SKS Štefana B. Romana inicioval aj uskutočňoval mnohé náboženské, kultúrne a národné podujatia (prednášky, sympóziá, konferencie).

Koncom 70-tych rokov sa opäť presunul do Ríma, spolupracoval znova Vatikánskym rozhlasom v rokoch 1983 - 1984 bol vedúcim slovenskej sekcie.

Litva Félix prispieval aj do iných zahraničných rozhlasových vysielaní, ktoré sa dali zachytiť na Slovensku. Išlo najmä o rozhlas Hlas Ameriky a Slobodná Európa. Na svoje príspevky spomína: „Pramene boli dvojaké. Jeden prameň, ktorý dodávala Amerika sama, a to úradne. Úradne, že čo sa stalo, potvrdzované americkými jednotkami a americkou informačnou službou. A potom bolo, čo my sme dostávali, v čom bolo Slovensko veľmi silné, čo sme dostávali zo Slovenska telefonickými službami. A to robili jednoduchí ľudia aj z obyčajnej telefónnej búdky. To sa nahralo, a potom sa dávalo všetkým tým, čo potrebovali tieto veci. Ja som sám robil v tejto službe, ešte keď som bol v Ríme a bol som na Gregoriáne, tak som, nakoľko sme dostávali zo Slovenska mikrofilmy už na malom formáte, ja som to zväčšoval, teda vyvolal, zväčšil a rozmnožoval a posielal týmto ľuďom, aby to mohli použiť.“ Spolupracoval aj s Agnesou Jergovou Gundovou, ktorá pod redaktorským menom Marína Havranová tiež pracovala pre Hlas Ameriky a Dobrá kniha jej vydala viaceré knihy, napr. Legenda chodí bosá – o Matke Tereze.

Bohatá je aj jeho publicistická činnosť. Okrem mnohých článkov a štúdií, napríklad Pred 400 rokmi prišli jezuiti na Slovensko (Most, r. 9, 1962, s. 41-51), vypracoval heslá pre Enciclopedia moderna del cristianesimo (Rím 1958) a prispieval do viacerých emigrantských časopisov. Po smrti Michala Lacka prevzal v r. 1982 vydávanie ročenky Slovak Studies a zaslúžil sa, že štvrťročník Most mohol vychádzať aj po smrti svojho zakladateľa Mikuláša Šprinca v roku 1986. Pre potreby poslucháčov Gregoriánskej univerzity vydal skriptá Historia Curiae Romanae (Dejiny Rímskej kúrie, Rím 1960) a Archivistica (Rím 1962). Je spoluzostavovateľom Pamätnice slovenských jezuitov v Kanade, 1952-1977 (Cambridge, Ont., 1977). Pripravil na vydanie knihu Štefan B. Roman – Človek v rozdvojenom svete (1981). Napísal Kanadský experiment: Polstoročie činnosti slovenských jezuitov v Kanade (2005). Aktívny bol aj v prekladateľskej oblasti z taliančiny, francúzštiny a angličtiny.

Keď sa v roku 1990 vrátil na Slovensko, všestranne pomáhal jezuitskej reholi obnoviť jej činnosť, najmä v oblasti tlačového apoštolátu, ktorá bola v rokoch totality (1950 - 1990) násilne zastavená. Aktívne sa podieľal aj na zriadení Trnavskej univerzity (1992), ktorá ho zvolila za prorektora. Aj na odpočinku bol aktívny a publikoval vo viacerých časopisoch. V roku 1997 mu udelili Cenu mesta Trnava.

Od r. 2000 žil v Senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji, kde aj zomrel 1. februára 2006. Je pochovaný v Trnave medzi jezuitskými spolubratmi.

Komunistická ŠtB, ktorá pôsobila v zahraničí, k jeho osobe zaznamenala, že je „antikomunista, odvážny a priebojný a preto je nebezpečný k rozpracovaniu."

O totalite komunizmu sa vyjadril slovami: „Bola to nielen neúprimnosť, ale i nespravodlivosť. Pretože vy keď ste neboli v strane, keď ste neboli zapísaný s legitimáciou, takou a takou, vy ste neboli pokladaný za plnoprávneho občana, čiže boli ste polo občan s polo občianskymi právami."

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, jún 2017.

Vytlačiť