Príbeh pamätníka Ernest Cvik (1933)

Motto: „Súdržnosť aj pri problémoch – stáť jeden za druhým a pomáhať si.“

  • Ernest Cvik sa narodil 7. septembra 1933 v Nitrianskom Hrádku;
  • 1951 – násilná kolektivizácia – jeho otca zobrali do vyšetrovacej väzby;
  • 1952 – jeho otec odsúdený na 8 mesiacov a prepadnutie majetku;
  • 1952 - vylúčený zo strednej školy, aj starší brat medik;
  • 1953 – nastúpil na vojenskú službu, ale ako PTP, práce v ostravských baniach;
  • nemohol pokračovať v štúdiu na poľnohospodárskej škole v Brne;
  • 1960 – oženil sa, má dvoch synov;
  • ukončil pedagogickú školu v Trnave a stal sa učiteľom prírodopisu a pracovného vyučovania;
  • November 1989 – Príde aj čas, kedy budeme môcť my si trochu aj povedať aj robiť to, čo chceme vlastne;
  • jeho odkaz: Keby sa tieto kádrovačky nikdy viac neopakovali.

Ernest Cvik sa narodil v Nitrianskom Hrádku 7. septembra 1933. Svoje detstvo prežil v rodnej obci. Jeho otec bol roľníkom. „Okolo hospodárstva sme museli robiť. Mali sme svoje starosti a nemali sme také voľno ako napríklad mestské deti. Každý mal nejakú úlohu pridelenú na dedine. Vo voľnom čase, prevažne na humne sme hrávali futbal, ktorý prakticky ani nebol futbal, lebo to sme mali handru, teda futbal plný handier a pozašívané. No a behali sme za tým.“ Rodičia v rodine vychovávali svoje deti v kresťanskom duchu. Otec sa tiež snažil, aby mohli mať školy. „Pretože tvrdil, že nič na svete nám vedomosti nemôže zobrať.“ V rodine boli traja chlapci. Ernest išiel do poľnohospodárskej školy. „Aby som vedel, čo mám na tom hospodárstve robiť, aby sme sa mali čo najlepšie, aby sme dorobili hodne." Jeho starší brat už študoval medicínu a o tri roky mladší brat bol ešte na základnej škole.

V 50. rokoch zasiahla ich obec tvrdá násilná kolektivizácia, čo boli ťažké časy nielen pre roľníkov. Vykonávali sa prehovárania, nábory do družstva, jeho otec ako roľník považoval vlastníctvo pôdy nielen za rodinnú záležitosť, ale aj za cenné dedičstvo svojich predkov. „Kopu pokolení šetrilo a kúpili si role, aby sa mali na čom živiť, no a teraz ich má odovzdať do družstva, takže to odmietol. No a preto mal aj problémy s úradmi.“ Dostával povinné kontingenty, koľko musí z úrody a vlastníctva odovzdať. Ale ani splnenie kontingentov nestačilo, úrady mu určili dodatočné kontingenty. Tým ho chceli donútiť, aby sa pôdy vzdal a odovzdal ju družstvu. „Takže prakticky aj keď sme splnili, sme nesplnili, lebo dodatočne nám zase vymerali. A preto bol otec prenasledovaný. Nemalo to vplyv len na otca, ale malo to vplyv aj na deti, ako sme chodili do školy, tak mali sme problémy v škole.“

Jeho otca zobrali do vyšetrovacej väzby už v roku 1951 za neplnenie národohospodárskeho plánu. Komunisti o ňom tvrdili, že ide o dedinského boháča, ktorý mal predpoklady plniť kontingenty. V roku 1952 ho odsúdili na 8 mesiacov nepodmienečne a prepadnutím celého majetku v prospech štátu. Bol väznený od 8. októbra 1951 do 8. júna 1952. Po páde komunizmu bol rehabilitovaný.

Riaditeľ Vyššej roľníckej školy (VRŠ) v Rakoviciach pri Piešťanoch bez uvedenia mena a priezviska podpísal dokument s pozdravom „Práci česť!" v predmete „Ernest Cvik – vylúčenie zo školy", číslo 279/52 adresovaný na „Súdruh Ernest Cvik, žiak III. ročníka VRŠ Rakovice", v ktorom sa píše: „Komisia pre rozmiestnenie kádrov pri Povereníctve pôdohospodárstva v Bratislave, kádrové oddelenie na návrh Rady KNV v Bratislave, zo dňa 5. apríla 1952, vylúčila Ťa zo školy dňom 25. apríla 1952 so zadelením na pracovisko.“

Jeho brata tiež vylúčili zo štúdia medicíny. Keďže jeho otec bol zatvorený, tak deti so susedmi a známymi urobili žatvu obilia. Roľníci boli solidárni. „Prišiel s koňmi, s kosačkou na pole a začal kosiť. Najprv som myslel, že voľakto nám to ide brať, lebo čo sa robí. No a potom som zistil, že ľudia vlastne cítili s tým vlastníctvom a s ľuďmi. A došli nám pomôcť, aby sme to mohli pobrať, lebo otec nemohol, keď bol zatvorený, nemal vplyv vlastne na nič. Keď sme urobili žatvu, vymlátili, obilie sme vynášali na poval. Taký bol zvyk, to boli ako skladištia... Keď bolo všetko na povale, upratané, prišla milícia so samopalmi, a mali aj ľudí z výkupného podniku, všetko zobrali. Pozametali povaly, a odniesli preč. Nikto nikomu nikto nezaplatil, všetok dobytok zobrali a hotovo.“

Rodine ale hrozili aj sankcie za pôžičku, ktorú jeho otec dostal od tabakového priemyslu na stavbu tabakovej šopy, ktorá sa začala stavať ešte v roku 1948. Keď jeho otec bol vo väzení, úrodu tabaku zobrali iní ľudia, peniaze si nechali, ale pôžičku nebolo čím splácať. „Súd potom oslobodil otca a odpísal vlastne tú pôžičku na štát.“

Po väzbe otca a po násilnej kolektivizácii, keď im všetko zobrali, prišli ešte ďalšie krivdy. Ich dvor, maštale, hospodárske budovy obsadilo družstvo. Stratili aj súkromie, lebo na ich dvore bol veľký pohyb a ruch. Družstevníci na ich dvor pozvážali aj dobytok z dediny. Ernest po vyhodení zo školy mal nariadené iba dojiť kravy. Po uvažovaní a rozhovoroch so známymi sa rozhodol prihlásiť do ťažkého strojárenstva, závodu Sergeja Mironoviča Kirova v Tlmačoch. Poslali ho na polročné zaučenie do Blanska, kde dostal aj výučný list s vyznamenaním.

Prišiel rok 1953. „Tu by som chcel pripomenúť, zomrel Stalin, zomrel Gottwald a bola mena peňazí. A ja som išiel na základnú vojenskú službu.“ Nastúpil do Levíc 30. októbra 1953, potom ich sústredili do Nitry a tam ich nabalili a pripravili na cestu vlakom. Nevedeli kam idú, až zistili, že došli do Vratimova pri Ostrave. Dostali sa do budov, ktoré zostali po výstavbe železiarne. Už pri príchode videli, že je všetko dobre ohradené a strážené. „Prišla nedeľa, to sme mali takú voľnejšiu, nič sme nerobili. Pozerám sa tak, sadol som si tak k oknu, pozerám sa von a vidím, však hento je z našej dediny chlapec... Tak ten mi vysvetlil, že budem robiť v bani. No nejako ma to neprekvapilo, však ja som na robotu bol zvyknutý." Po čase prijímača, ktorý trval vyše 20 dní, začali chodiť každý deň do baní. „Tam nám tvrdili, že nás musia naučiť robiť.“

Bol určený pre bane Ostrava - Radvanice a boli ubytovaní v kasárňach. „ Bola stará a nová Kamčatka a ja som býval na novej Kamčatke a chodili sme prakticky do roboty na Fučík 1 a Fučík 2. Fučík 1, to bol, volali to ako pokrok. A Fučík 2 to bola Hedviga. Hedviga to bola baňa. Tak väčšinou som robil na Fučík 2, na tej Hedvige. Ale aj Fučík 1, Fučík 2, pod zemou to bolo spojené.“ On fáral na deviatom poschodí, hovorili tomu patro. Dolovanie uhlia sa robilo v stenách, ktoré mali priemerne 80 cm. Ale najkvalitnejšie uhlie bolo v stenách s priemerom maximálne 40 cm. Pri dolovaní uhlia v tak úzkych stenách sa nedalo otočiť. „Ale keď som sa dostal do takejto steny, nebolo to najpríjemnejšie, lebo som mal strach.“ Folovač bol názov práce dolovania v stene. Normou bolo 100 m vyhádzať uhlie kľačiačky alebo ležiačky. Zámočník bol názov inej práce, ten mal na starosti dopravný pás, lebo doprava uhlia bola aj do kilometra. Z dopravných pásov potom uhlie padalo do vozíkov. Keď sa roztrhol pás, zámočník ho musel opravovať, zošívať. Pri dolovaní používali aj stroje ako šramačky uhlia, ktoré pracovali pod tlakom vzduchu. Keď jeho známy z obce odchádzal do civilu a robil tam zámočníka, navrhol, aby bol jeho náhradou, keďže mal strojárensky výučný list. Zámočník mal na starosti aj iné práce, ako odopínať rúry, lebo v niektorých miestach bola voda a bolo ju treba odčerpávať. „Tiež to bola pomerne ťažká robota. Hlavne s tými pásmi. Zošívať a to boli stroje na to všetko. Takýmto spôsobom som v PTP prakticky prežíval až dva roky. Síce PTP sa zrušilo, do konca roku 1954. Oni určili, že sme ako pétepáci. Ale my sme tam boli ešte celý rok. Až do konca roku, do 22. decembra 1955. Neboli sme pétepáci, ale už sme robili presne tú istú robotu ako predtým, keď sme boli pétepáci.“ To, že bude v PTP to zistil už po príchode do Vratimova od svojho kamaráta z obce, ktorého tam stretol. „Takýmto spôsobom som prežil aj vlastne vojenskú základnú službu. No čo vojenská služba to nebola, lebo tej vojenskej prípravy som nezažil absolútne nič. My sme nemali zbraň v ruke, ani som nepoznal zbraň... No nás naháňali, jeden čas nám dali masky. A naháňali nás po dvore, zbierať papieriky. V tom našom voľnom čase. Tam boli väčšinou takí tí dôstojníci, čo boli povyhadzovaní z armády. Čo neboli schopní ani vojenský výcvik urobiť.“ Mali aj rôzne politické školenia, ale pre tých, čo pracovali v bani, to bola forma oddychu. On sa aktívne ani nezapájal do politického školenia, lebo ho to nezaujímalo. „Na politickom školení vysvetľovali, že my nevieme robiť, že nás musia naučiť robiť, lebo že sme ako proti robotníckej triede. A aby sme sa priblížili k tej robotníckej triede, že nás musia naučiť robiť.“ Tak im vysvetľovali prečo sú vlastne v PTP.

Mal šťastie, že bol v siedmej rote a tá bola v murovanej budove. Na izbe ich bolo aj vyše desať a jeden čas bol s nimi aj kňaz Milan z Bratislavy, ktorý po skončení PTP bol farárom vo Vrbovom. „Ale keď som si nechal sto korún na posteli, tak som ich tam večer našiel. Čo v normálnej ubytovni, ani na vojne málokedy sa také čosi stalo. No, bol tam napríklad ten kňaz s nami, boli tam aj takí, čo chceli ísť za kopečky. A boli to, ja to odhadujem, takže to boli slušní ľudia, že nemal záujem niekoho okradnúť, ale že sme tam boli vlastne všetci z trestu.“ Často aj každý večer museli dve hodiny pochodovať. Niektorí velitelia to preháňali a v začiatkoch sa stávalo, že aj do polnoci pochodovali, pričom ráno museli fárať do baní. Stávali sa aj úrazy a potom zakázali ich takto nezmyselne naháňať a pochodovať. „Taký obyčajný slobodníček nás naháňal, dôstojníci ani o tom nevedeli čo si robil s nami. Naháňal nás po dvore, pochodovali sme, chodili sme aj desaťkilometrové také chôdze a ešte aj spievať sme museli.“ Vtedy sa robilo aj soboty a len na priepustku sa mohli ísť prechádzať po okolí, do Ostravy ale ísť nemohli. Výnimočne mohli dostať aj opušťák na dva, tri dni. Dovolenku nemali žiadnu. S rodinou mali len písomný kontakt. „Prakticky som prišiel domov prvý raz až po roku. Po roku, no aj to na tri dni som dostal opušťák. No, tri dni, to mám dvestopäťdesiat kilometrov od domu, tak čo som tam mohol. Prišiel som domov, vyspal som sa a išiel som preč.“

Počas PTP v baniach mal viacero príhod, kde išlo aj o život. Jedného dňa, keď už robil zámočníka, dostal pred zmenou pokyn, že v jednej stene treba skrátiť vzduchové rúry, ktorými sa privádzal tlak vzduchu. Od šramačky odpojil rúru a skrátil ju. Keď prácu dokončil, sadol si kúsok od šramačky, položil lampu vedľa seba a chvíľu si chcel odpočinúť. Bol tam sám. Zrazu začal veľký šum. Aj potkany behali, lebo už cítili nebezpečenstvo. „Začal padať kameň. Ale taký prach tam nastal, mal som veľké šťastie, že som bol mimo toho závalu. Ale dva metre odo mňa, čo bola šramačka, bola zavalená, že ju týždeň vyťahovali. No taký prach tam nastal, že vlastnú lampu som si nevidel. Tak som našmátral všetko, a čakal som takých možno pol hodinu, som si tam posedel, ale sa to utíšilo, lebo by som nebol ani videl ísť ďalej.“ Mal vtedy šťastie, lebo keby bol pri tej šramačke, zavalila by ho zemina.

Iný zážitok mal ešte z prvých dní v bani. Pracoval v stene, kde bolo treba vyhádzať 100 metrov uhlia na osobu. Hneď za sebou ale stavali stojky, aby sa kameň neuvoľňoval. Ale mohli nastať aj určité poruchy pre nestálosť kameňa. „To sme boli v stene, každý mal určitý úsek, a asi tretia partia nado mnou, spustil sa kameň a toho vojaka, toho folovača pritlačilo, ten kameň ho pritlačil k zemi. Ten kameň museli rozbiť na ňom, takže prakticky vynášali ho, len kúsky z neho. To bolo privítanie v bani. Bezpečnosť tých ľudí, nebola taká, aká by mala byť. Doplatili na to hlavne vojaci, lebo tí boli dávaní do najhoršieho prostredia. Kde civili odmietali ísť.“

Po návrate z PTP nemohol dostať dobrú prácu, lebo všade sa kádrovalo. Keď sa hlásil na školu, dostával odpovede, že nemôže byť prijatý pre nedostatok miesta. Nakoniec po viacerých pokusoch urobil aj maturitu. Prihlásil sa aj na vysokú poľnohospodársku školu do Brna. Ale zároveň museli chodiť na nábor, prehovárať roľníkov po dedinách, aby vstupovali do družstiev. „Zobrali nás niekedy piatok večer, sobotu ráno, a prišli sme v nedeľu večer. Takže učiť sa nemohol človek, no čo som mal robiť. Tak som to musel nechať tak, v Brne.“ Dostal sa na pedagogickú fakultu do Trnavy, a neskôr získal miesto učiteľa.

Rok 1968 ho zastihol v Piešťanoch. „Keď sme išli z tej Juhoslávie, tak pred hranicami v Maďarsku, tam okolo v tých močarinách, medzi stromami, bolo množstvo tankov. A nám to nešlo do hlavy, že čo tu vlastne robia. No a ráno dvadsiateho prvého prišli sem.“ Potom nastala normalizácia, kádrovačky a previerky. Aj on mal problém so zamestnaním. Začal učiť v čase, keď bolo málo učiteľov. „Mal som školu, ale robiť som nemohol. Ale keď bolo málo učiteľov, tak som sa dostal na školu. Potom som sa tam držal už až do roku 1995. Keď som už aj nadsluhoval trochu.“ Učil prírodopis a pracovné vyučovanie, lebo tie predmety považoval za blízke jeho záujmom aj vzdelaniu. „Poľnohospodárska škola, to je vlastne aj prírodopis a pracovné vyučovanie je vlastne práca na pozemku.“

V roku 1960 sa oženil, má 2 deti, žije v Piešťanoch. November 1989 vnímal ako príležitosť: „Príde aj čas, kedy budeme môcť my si trochu aj povedať aj robiť to, čo chceme vlastne.“ Na minulosť po Februári 1948 spomínal ako ťažké časy nielen pre spoločnosť ale aj pre jeho blízkych. „Aj do zamestnania som sa ťažko mohol dostať niekde. A išiel som len tam, mohol som ísť tam, kde boli najmenšie previerky. Kde boli najmenšie kádrovačky. No a podľa mňa najmenšie kádrovačky boli v školstve. Lebo tam si mysleli, že všetko sme museli rozprávať. Tak každý rozprával ako bolo treba, aby ho nevyhodili. Ale myslel si každý, čo chce." Čo mu pomáhalo prežívať ťažké okolnosti jeho života? Bola to rodinná súdržnosť. „Stáli sme jeden za druhým a sme si pomáhali.“ Jeho posolstvo budúcim generáciám je: „To, čo bolo s nami robené, to bolo protizákonné a protiľudské. A by som chcel pre mladých a ďalších našich potomkov, aby sa vzájomne mali radi, aby žiadne kádrovačky neboli. Pretože to, čo bolo, to vlastne určitú generáciu, určitých ľudí v tej generácii odstavili celkom a urobili z nich otrokov. Takže, keby sa tieto kádrovačky nikdy viac neopakovali.“

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, apríl 2018

Vytlačiť