Príbeh pamätníka Elena Schmidtová

„Systém vtedy funguje, keď uspokojuje biologické potreby, psychické, teda aj emocionálne a duchovné potreby. Komunisti ako tak uspokojovali tie prvé potreby, ale potláčali duchovné potreby.“

  • narodila sa v Krompachoch;
  • bola vychovávaná v kresťanskom náboženstve, hlavne vďaka svojej starej matke;
  • študovala na meštianskej škole s vynikajúcimi výsledkami;
  • po roku 1939 sa musela zamestnať;
  • spolu so skupinou žien organizovala kresťanské stretnutia;
  • v roku 1952 bola uväznená v Bratislave;
  • v roku 1953 ju premiestnili do Košíc a neskôr do Prahy;
  • počas väzenia bola hospitalizovaná kvôli ťažkému zdravotnému stavu;
  • v rokoch 1954 – 1956 bola v pracovnom tábore v Želiezovciach;
  • po prepustení na slobodu s ťažkosťami začínala „nový život“.

Mladosť a štúdiá

Elena Schmidtová sa narodila v Krompachoch ako najstaršia dcéra. Detstvo prežila vo svojom rodnom meste, bývali s rodinou u starej matky z matkinej strany, ktorá jej bola príkladom viery v Boha. Jej otec mal silné sociálne cítenie, čo ju v živote značne ovplyvnilo. Pracoval ako funkcionár vo fabrike v Krompachoch. „A otec, ktorý s ňou [so starou matkou] viedol dialóg najmä pred voľbami, bol zanietený za sociálnu spravodlivosť. Môžem povedať, vtedy bola taká situácia, Krompachy volali istý čas aj hladová dolina, potom červené Krompachy. V Slovinkách bola baňa a v Krompachoch Krompašské závody na meď, tak to bolo tak prepojené navzájom a v Slovinkách zomierali baníci na silikózu. Ich deti chodili po žobraní a toto na mňa veľmi zapôsobilo, lebo mama vtedy by im bola dala pri dverách nejaký chlieb, čo sme teda mali vždy, ale otec zavolal dnu a vypytoval sa tých detí, čie sú, čo robí otec a tak ďalej, takže v tomto smere, a prípadne aj chodil potom navštevovať tých chorých ľudí.“ Elena študovala na meštianskej škole s veľmi dobrými študijnými výsledkami. Mala v pláne ísť študovať externe do Košíc, čo sa jej nepodarilo najmä kvôli finančnej situácii a zrušeniu školy. V roku 1939, keď vznikol Slovenský štát, sa napriek túžbe po štúdiu musela zamestnať v Potravinovom družstve v Krompachoch. „Ja som za Slovenského štátu išla pracovať, mala som nejakých ešte ani nie sedemnásť rokov, do Potravinového družstva v Krompachoch, kde som vlastne pomohla aj mojej rodine ako spoluživiteľka a s lepšími prídelmi múky a tak ďalej.“ Neskôr sa jej vďaka šťastnej náhode podarilo zamestnať ako pomocná učiteľka na dedine v Odoríne. V roku 1943 urobila skúšky do tretieho ročníka Učiteľskej akadémie a v roku 1947 úspešne zmaturovala.

Katolícke aktivity

V roku 1948 odišla do Bratislavy kvôli externému štúdiu na Filozofickej fakulte, kde zároveň organizovala rôzne stretnutia a krúžky na fakulte spolu s ďalšími dvoma dievčatami. Nazvali sa „malá trojka“ a okrem iného organizovali rôzne výlety do prírody, na plesá, navštevovali Vysoké Tatry. Získala tu veľa dôležitých kontaktov na ľudí, s ktorými neskôr spolupracovala. V Košiciach sa spoznala s Dr. Nahálkom, ktorý prednášal filozofiu na teologickom seminári a stretávali sa v domoch, kde mali zabezpečené stravovanie, nocľah a spoločne rozvíjali náboženskú činnosť. Napr. vo februári 1952 zorganizovali týždenné sústredenie pod názvom „Lyžovačka“. Išlo však o tajné stretnutia, veľa ľudí v tomto období zatvorili do väzenia. „Tak toto sa ešte robilo, kým teda nezavreli Ústrednú katolícku kanceláriu a kým to bolo dovolené. Lebo do Košíc niekedy prišli delegáti z Bratislavy. Viem, že raz ma pozvali niekde na faru košickú, kde sme čakali na príchod doktora Boteka, riaditeľa katolíckej kancelárie, neskôr tam bol Staríček, proste tých, čo nás v štyridsiatom ôsmom roku, kým to bolo ešte legálne... tak s priateľkou učiteľkou sme chodili na všetky letné podujatia, lebo tak som o nich vedela.“

Zatknutie a prenasledovanie

V roku 1952 ju však Štátna bezpečnosť zatkla a uväznila v Bratislave na Špitálskej ulici (U dvoch levov). „No tak, ako som už predvídala, že aj na mňa príde rad, keď už zatvárali, lebo oni chceli postaviť tzv. zvedených a tých vodcov, tak 18. júna ma asi okolo deviatej hľadali v jedných jasliach, kde som bývala s vedúcou, keďže som robila výskum aj v jasliach. ... Nenašli ma tam, až večer toho 18. júna, práve sme s kamarátkou robili na úvode k mojej diplomovej práci, zvonili. To bola poschodová budova, ona zhora sa pýtala, že kto zvoní. No a to boli tajní. Prišla do jej izby jej mama a hovorila: ,Aca,‘ teda už som vám povedala, že som aj Aca, ,hľadajú ťa dvaja páni.‘ No a mne to nejak došlo, bolo mi to aj trápne, že práve u nich, tak som zišla dolu, nechala som tam tašku, samozrejme, potom ma donútili s jedným ísť hore si ju zobrať. Tak keď som zišla dolu, tak sa pýtam, s kým mám česť a ukázali bumášky, hej, že Štátna bezpečnosť. Tak ma vzali do auta, odviezli ma na tú, kde sú Dva levy, na Špitálsku [ulicu]. Tam fotografovali ma a zobrali mi odtlačky prstov, hej. A aj som mala zlaté náušnice a zlatý prsteň, asi aj hodinky, slovom, všetko mi vzali, nikdy, nikdy mi to nevrátili. No tak som si povedala: ,Tak už som v tom. Už sa veziem.‘ Skutočne poviem, že som akosi bola na to pripravená, áno. Sama som si povedala, že to bude Božia milosť, keď teda ma zbalia, no. Tak a potom v noci ma z tej Špitálskej previezli na ten krajzák. Tak tam ma potom dali k dvom ženám. Ja som si predstavovala, že väzenie, to je niekde pivnica a to bola normálna izba, len okno vysoko a slamníky nejaké, čo sa teda skladali.“

Nasledovalo vypočúvanie, počas ktorého jej pravdepodobne do jedla dali omamné látky, aby „pravdivo“ odpovedala na otázky a prezradila mená ľudí, ktorí sa spoločne s ňou podieľali na organizovaní kresťanských stretnutí. „No tak boli sme tri na tej cele, okno bolo vysoké. Kukali na nás cez to kukátko na dverách, čo robíme. To bola taká izba, v ktorej bolo aj WC, aj voda tiekla. Takže nerobilo to zlý dojem, ja som myslela, že ma dali k nejakým úradníčkam, či komu na noc, a že potom ma zoberú do pivnice dakde.“

Väzenie

Vyšetrovatelia podľa nariadení viedli podrobnú zápisnicu o jej výpovedi, ktorú musela Elena pod krutým nátlakom podpísať. Keďže sa táto zápisnica nezakladala na pravde, jej podpísanie Elena mnohokrát striktne odmietala. „Tak od začiatku som bránila celé hnutie. No a samozrejme, že zápisnicu robil ten jeden, čo ma vyšetroval, spočiatku, hovorím, bol slušný a potom už prišiel taký čierny skoro, taký surovec a nútil ma podpísať. Ja som odmietla podpísať nepravdu v protokole, lebo práve som meditovala nad jedným pozdravom toho môjho profesora z vojenčiny.“

Počas väzenia ťažko ochorela, preto ju museli na istú dobu previesť do nemocnice. Tam sa ju pokúšali liečiť rôznymi spôsobmi „Takže poznám aj kazajku, že som bola priviazaná, kŕmili ma nosom, sondou... Keď mi dávali elektrické šoky, ja som stále nevedela že čo so mnou robia, som myslela, že ma usmrcujú.“ Po zotavení sa však väzenie pokračovalo ďalej. Celý pobyt vo väzení ju duchovne upevnil, prehĺbil jej vieru. V roku 1953 ju odviezli do väzenia Ruzyň v Prahe, kde sa ju snažili usvedčiť z politickej činnosti. Odtiaľ bola neskôr premiestnená do pracovného tábora v Želiezovciach, kde ťažko manuálne pracovala. Zaujímavé je, že práve tu sa stretla s ľuďmi, s ktorými predtým spolupracovala. Vytvárali sa tu tzv. rodiny, ktoré jednotlivcom pomáhali prežiť ťažké obdobie. „To sme brali ako príbuzné niektoré tie rodiny a boli to pekné vzťahy. Nepamätám si, že by sa nejaká skupina bola nejako oddeľovala od iných. Každý zapadol do nejakého kolektívu malého alebo väčšieho, no takže veľmi pekné boli tie vzťahy a hovorím, panovala tam taká solidarita. Ak sa vedelo o niekom, že nechodí za ním nikto na návštevu, tak sa naňho vždy pamätalo.“

Prepustenie na slobodu

Elena Schmidtová veľmi ťažko znášala fakt, že počas celého pobytu vo väzení o nej vlastná rodina nevedela vôbec nič. Povolenie rodine napísať dostala až po dvoch rokoch vyšetrovacej väzby. V roku 1956 bola prepustená na slobodu. „Teda ma predvolali a taká komisia mi oznámila teda, že ma prepúšťajú na slobodu podmienečne. Myslím, z Nitry bola tá komisia. U kamarátky na ceste niekde som sa zastavila prenocovať, potom som nastúpila na rýchlik na Gelnicu.“
Po prepustení sa veľmi ťažko začleňovala naspäť do spoločnosti, pretože jej pri zaistení zhabali všetko, čo mala. Len vďaka rodine sa jej podarilo opäť začať žiť plnohodnotný život. Začala pracovať ako pestúnka v jasliach, neskôr tiež prednášala počas doškoľovania sestier. Presťahovala sa na západ Slovenska a jej hlavným cieľom bolo dostať sa do Výskumného ústavu detskej psychológie. V roku 1974 promovala ako doktorka filozofie a v roku 1990 jej vydali knihu s názvom „Listy nielen o adopcii.“

Príbeh pamätníka spracovala: Stanislava Žabková

Vytlačiť