Príbeh pamätníka Elena Anna Tencerová (1917)

Motto: „Toto slovo, že veriaci, to už má byť ten, čo sa dá naňho spoľahnúť, to má byť človek charakteru. Toto je to krásne, čo nám nikto nemôže zobrať ani nikto nahradiť. Ten, na koho sa dá spoľahnúť.“

  • narodila sa 21.10.1917 v Novej Bani;
  • pochádza zo skromnej rodiny maloroľníka z desiatich súrodencov;
  • ako trinásťročná vstúpila do kláštora v Banskej Bystrici, kde vychodila meštiansku školu;
  • v roku 1936 maturovala na františkánskom gymnáziu v Malackách a vzápätí ju prijali do noviciátu v Ladcoch;
  • na univerzite v Bratislave vyštudovala jazyky - slovenčinu, latinčinu a ruštinu - a začala učiť na dievčenskom gymnáziu v Nitre, kde pôsobila deväť rokov;
  • v päťdesiatych rokoch vylúčená zo školstva, krátko pôsobila v nemocnici;
  • v auguste 1950 vyvezená do sústreďovacieho kláštora do Ladiec;
  • 09.01.1951 odvezené do Nitrianskeho Pravna, neskôr do Rožňavy a potom Varnsdorfu v Čechách, kde tri roky pracovala v pletiarni bavlny;
  • z tovární začala Charita Česká dávať sestry opatrovať starých ľudí alebo postihnutú mládež, pôsobili v Přelouči, v Ráboch pri Pardubiciach, pri Kolíne v Bude, v Svitavách;
  • december 1958 - máj 1960 nápravný pracovný tábor v Pardubiciach (§79 rozvracanie republiky, trest dva a štvrť roka), prepustená na amnestiu;
  • 1960 - 1969 vrátila sa na pracovisko spred zatknutia, do domu sociálneho zabezpečenia v Svitavách;
  • otvorenie provinciálneho domu na Mendrike, 1969 - 1980 pôsobí na sekretariáte a venuje sa prekladateľstvu;
  • 1980 - 1993 pôsobí v Ústave sociálnej starostlivosti pre dospelých mužov v Bude pri Kolíne, kde sa venuje pracovnej terapii;
  • 1993 návrat na Slovensko, Nitra, Provinciálny dom Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul.

Anna Tencerová sa narodila v roku 1917 do rodiny maloroľníka ako ôsme dieťa. Sestre Elene sa narodili ešte ďalší dvaja súrodenci, avšak pri narodení poslednej sestry matka zomrela. Napriek strate matky v detstve si chvíle strávené s ňou hlboko vryla do pamäti a s láskou spomína na chvíle oddychu, keď si spolu čítavali náboženskú literatúru. Možno i tieto skutočnosti v nej pomerne v útlom veku vyvolali túžbu po rehoľnom prostredí, po kláštornom živote. Otec sa neskôr druhýkrát oženil, doma pomáhali už i starší súrodenci. Keď mala trinásť rokov, pustili ju do kláštora v Banskej Bystrici. Tu vychodila meštiansku školu, neskôr v roku 1936 ukončila gymnázium v Malackách. Jej sen sa splnil, keď ju hneď na to prijali do noviciátu v Ladcoch, ktorý viedli Dcéry kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. V Bratislave vyštudovala jazyky - slovenský, latinský, ruský - a začala učiť na biskupskom dievčenskom gymnáziu v Nitre.

Päťdesiate roky priniesli do škôl, ktoré sa už v štyridsiatom piatom roku poštátnili, iného ducha. Keď prišla Barbarská noc (násilná likvidácia mužských rehoľných rádov13. apríla 1950), rehoľníčky cítili, že i ony budú perzekvované. Napriek vynikajúcej príprave maturantiek z ruštiny dostala dekrét, že nie je spôsobila vychovávať socialistickú mládež a musela opustiť školu. Predstavené ich podľa možností umiestňovali do nemocníc, chvíľu pracovala v nitrianskej nemocnici na chirurgii, až do nariadenia v októbri 1950, podľa ktorého mali byť rehoľné sestry vyvezené do sústreďovacieho kláštora do Ladiec. V januári 1951 ich opäť prevážali. "Staršie sestry do Pruského, mladšie na Bôrik k Nitrianskemu Pravnu, no a teda do Beckova a všelikade. Tak my sme sa našli v Nitrianskom Pravne, asi dvadsaťdeväť nás tam bolo. Mali sme radosť, že sme v našom prostredí, ten dom bol pôvodne náš na letné prázdniny pre deti. Tak to sa nám hodilo, v lese to bolo v peknom prostredí. Lenže čo, sestra predstavená stále hovorila, z čoho tu budeme žiť? Nemáme z čoho žiť, dajte nám prácu. Práce nebolo, tak nás vyviezli do Rožňavy najprv. V Rožňave sme mali šiť pre Odevu do Prešova, ale nebolo dosť práce. Tam boli sestry Satmárky, Vincentky. Tiež Vincentky, ale iná vetva. ... Potom teda aj ich aj nás v októbri naložili do autobusov a zaviezli do Varnsdorfu do Čiech, do pletiarne bavlny, egyptskej a ruskej bavlny Velveta. My sme boli vo Velvete a mladšie sestry vyrábali pančuchy v Elite. Vo Varnsdorfe sme boli tri roky, no a bolo tam inak veľmi dobré prostredie. Nám sa hneď akosi ľudia prihovárali, zaúčali nás ku strojom. Stroje, ktoré priadli tú bavlnu boli staré, odložené po Nemcoch." Česká charita prišla s myšlienkou využívať rehoľníčky pri opatrovaní starých ľudí a postihnutej mládeže a postupne sestry brali do rôznych zariadení, sestra Elena spomína domov dôchodcov v Přelouči, starostlivosť o postihnutú mládež v Ráboch pri Pardubiciach, pri Kolíne v Bude, stále pod kontrolou Štátnej bezpečnosti, ktorá sa snažila ich náboženskú činnosť prekážať. V Svitavách pracovala s postihnutými dievčatami, keď došlo k jej zatknutiu v auguste 1958, vo vyšetrovacej väzbe strávila štyri mesiace. "Nás teda len vyzliekli z toho rehoľného rúcha, obliekli nám nevypraté, špinavé blúzy. Či to bolo pánske lebo dámske, nikto to nerozoznal, malo to uzol pri krku, boli to nohavice a blúza, umastené, nevypraté. To bola taká potupa, že nás z našich šiat vyzliekli... No a potom tie nástupy, každý deň sa prihrnuli velitelia do izby, ako keby ste ozaj boli zlodej lebo zločinec a koľkokrát sa stalo, že keď sme boli na samotke, tak prvé dni som bola na samotke, mala som strach, či tam v noci vrazí voľakto. Nebolo to ľahké." Dva roky pred zadržaním bola sledovaná, keďže udržiavala kontakty s provinciálnou predstavenou, ktorú navštevovala v Brne. Prenášala od nej rôzne písomnosti, obežníky, listy. Tieto sa dostávali do Paríža, kde mala rehoľa generalát. Sestra Elena bola odsúdená na dva a štvrť roka podľa § 79 za rozvracanie republiky. V decembri 1958 ju premiestnili do nápravného zariadenia v Pardubiciach. V máji v roku 1960 bola po vyhlásení amnestie prepustená na slobodu. Podmienky v zariadení boli náročné, sestry boli umiestnené v jednej budove, pracovali ako krajčírky, pri spracovaní ovocia. Keď v zariadení prepukla chrípková epidémia, následkom minimálneho ošetrenia chorých väzenkýň si odtiaľ odniesla trvalé zdravotné problémy. "Keď sme potrebovali zeleninu, išli sme na kuchynské smetisko. Tam bolo veľa z cibuliek, také zvyšky nejaké, tak tým sme sa živili. Aj mrkva sa trafila, niekde kúsok aj kaleráb nejaký odhodený, a tak. ... Navliekli sme sa do bagančí, v bagančiach zima, no a z toho potom... Aj nám kúpili nejaký jeden dva citróny, no to bolo teda všetko, veľká liečba. Z toho boli následky dosť veľké." Z väzenia ju nepustili ani na otcov pohreb.

Po prepustení sa vrátila do domu sociálneho zabezpečenia vo Svitavách a pracovala tam s mládežou ďalších deväť rokov. Pracovali na poliach, čistili obilie, okopávali repu a venovali sa výchovnovzdelávaciemu programu dievčat. Šesťdesiate roky priniesli určité uvoľnenie, v roku 1969 sestry otvorili provinciálny dom a sestra Elena sa okrem činnosti na sekretariáte po rokoch vrátila ku práci s cudzími jazykmi, ktoré vyštudovala. Pre rehoľnú spoločnosť prekladala všetko potrebné z francúzštiny a spomína, že napriek väzeniu bolo jej ako sekretárke provinciálnej predstavenej a členke provinciálnej rady umožnené vycestovať na stretnutia reholí do cudziny. Zúčastnila sa niekoľkých zahraničných ciest do Ríma a do Paríža. S radosťou sa venovala prekladateľskej činnosti. Neskôr v rokoch 1980 až 1993 sa opäť venovala sociálnej starostlivosti - v Ústave sociálnej starostlivosti pre dospelých mužov v Bude pri Kolíne, špeciálne pracovnej terapii s klientmi. Práca bola náročná, napriek tomu ju mala rada, pomáhala trpiacim a chorým - obrábali záhrady, zbierali liečivé rastlín, udržiavali klientov v pracovnej činnosti. November 1989 privítala s úprimnou radosťou, že sa to prevracia a bude lepšie. Rok 1993 znamenal návrat na Slovensko do provinciálneho domu v Nitre. "...som tu veľmi rada, lebo mám svojich žiačikov deväť - na nemčinu, na francúzštinu a to ma veľmi baví, lebo reči som mala odmalička rada a viem, že čo si pamätám aj z gramatiky, to sa mi nemení v hlave a som rada, že ešte môžem byť užitočná deťom, dievčencom, maturantkám alebo aj vysokoškoláčku už mám a všetko, to funguje."

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 4/2018

Vytlačiť