Príbeh pamätníka Don Ernest Macák (1920)

„Toto nás nesmie zlomiť, musíme ostať silní, modliť sa a ísť ďalej!“

  • narodil sa 7. januára 1920 v obci Vištuk;
  • študoval na štátnom Gymnáziu Jána Hollého v Trnave, odkiaľ v roku 1932 prestúpil na saleziánske gymnázium v Šaštíne;
  • po skončení piatej triedy vstúpil do noviciátu rehole Saleziánov don Bosca v Hronskom Beňadiku;
  • dva semestre štúdia teológie absolvoval v Turíne, no kvôli vojnovým udalostiam v roku 1943 pokračoval na Slovensku;
  • 29. júna 1946 ho biskup Dr. Michal Buzalka vysvätil za kňaza
  • na jeseň 1946 nastúpil na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave, pričom vykonával aj kňazskú a pedagogickú činnosť medzi mladými;
  • v Šaštíne ho v apríli roku 1950 zastihla tzv. barbarská noc;
  • internovaný bol sprvu v Šaštíne a po desiatich dňoch ho s ostatnými spolubratmi deportovali do koncentračného kláštora v Podolínci;
  • začal organizovať útek, ktorý sa mu po niekoľkých mesiacoch napokon vydaril;
  • pomáhal pri organizovaní útekov mladých spolubratov za hranice, no pri jednom z posledných pokusov ho v septembri 1952 v českom Přerove zatkla ŠtB;
  • po krutom týraní v komunistickej väznici sa rozhodol hrať blázna;
  • prešiel väzením v Bratislave a na Pankráci;
  • po pobytoch na psychiatrii ho prepustili domov a ďalších štrnásť rokov „hral blázna“;
  • keďže nedostal štátny súhlas na vykonávanie kňazskej služby, zamestnal sa ako roľník v rodnom Vištuku;
  • v roku 1968 mu povolili vycestovať do Talianska, kde pôsobil aj literárne a intenzívne spolupracoval na mládežníckom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu;
  • až do roku 1985 pracoval ako riaditeľ saleziánskej komunity Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda;
  • vyučoval na Slovensko-talianskom gymnáziu v Ríme a o dva roky neskôr ho vymenovali za direktora saleziánskej komunity vo švajčiarskom Bazileji;
  • v roku 1990 sa vrátil na Slovensko a jeho poslaním sa stalo viesť saleziánsky dom a Gymnázium Jána Bosca v Šaštíne;
  • roku 1993 sa stal provinciálnom Saleziánov don Bosca na Slovensku;
  • po šiestich rokoch sa vrátil do milovaného Šaštína a v súčasnosti je na „odpočinku“ ako duchovný otec u Sestier sv. Kríža v Cerovej;
  • popri svojich rehoľných a pedagogických záväzkoch sa tiež venoval bohatej literárnej a publikačnej činnosti.

Don Ernest Macák sa narodil 7. januára 1920 v obci Vištuk ako prvý z piatich detí roľníckych rodičov. „Už odmalička ma rodičia priúčali práci a tak si pamätám, keď som mal osem rokov, otec ma zavolal hneď prvý raz okopávať kukuricu, neskôr zasa oberať lipový kvet...“ Keďže bývali blízko kostola, rád chodil na sväté omše a po prvom svätom prijímaní ho tamojší kňaz prizval k miništrovaniu. Povedal: „Odteraz nebudeš chodiť medzi chlapcov, ale budeš chodiť do sakristie, budeš miništrovať. Tvoj otec bol miništrantom, keď bol malý, aj ty budeš!“ A tak v Ernestovi od raného veku rástla túžba po službe pri oltári.

V rokoch 1930 - 1932 študoval na štátnom gymnáziu v Trnave, potom pokračoval na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne. Po skončení piatej triedy vstúpil do noviciátu rehole Saleziánov don Bosca v Hronskom Beňadiku. Gymnaziálne a filozofické štúdiá dokončil v Moravskej Ostrave v rokoch 1936 – 1939 a počas ďalších troch rokov vykonával pedagogickú prax v saleziánskych ústavoch v Hronskom Beňadiku, v Šaštíne a Trnave. Práve v Hronskom Beňadiku zakúsil silu nenávisti, aká počas druhej svetovej vojny ničila mladé životy. Vzhľadom na polohu tejto obce sa v jej okolitých horách ukrývali partizáni, ktorí však svojimi útokmi na nemeckú jednotku, sídliacu v budove miestnej školy, často ohrozovali aj nevinných civilistov. „Tri razy denne tí partizáni takto mínometmi ostreľovali. Ráno okolo pol piatej, ešte sme ležali na posteliach, to už míny fičali nad našou hlavou, už strieľali... Raz poobede okolo piatej, deti sa hrali na dvore a čo sa stalo? Jedna mína prefičala a ktovie, kde spadla. Nahnali ich rýchlo dovnútra (do oratória) a asi za dve minúty naraz spadla mína presne na to miesto, kde bol ten hlúčik tých detí. Keby bola padla skôr, desať detí tam isto zabije.“ Don Macák tiež spomína na dni, kedy ich Nemci nútili chodiť kopať zákopy, ktoré by ich pred partizánmi ochránili. „Tak všetci chlapi od osemnásť rokov sme tam museli prísť, oni tam vymerali, kde sa bude kopať a rozdelili nás.“ Bola to veľmi nebezpečná práca, nakoľko viackrát počas kopania partizáni začali s guľometnou paľbou. „Hádam dvadsať metrov nad našimi hlavami strieľali! My sme sa hodili na zem, oni znížili guľomety, takže strieľali asi dva metre nad zemou, a my sme sa medzitým štvornožky škriabali cez koľajnice. Až keď sme boli z druhej strany stanice chránení budovou, sme začali utekať domov.“

Štúdium teológie začal v talianskom Turíne, no aj tu na vlastnej koži zažil hrôzy vojny. V jeden večer bombardovanie zasiahlo i oblasť, kde bol saleziánsky inštitút. „My sme boli v našom úkryte, kde sa miestami hore tá klenba tak prehybovala, že omietka nám padala za krk. Od strachu sme sa tam všetci krčili.“ Keď bombardovanie utíchlo, mladí saleziáni sa vydali do ulíc Turína, kde doslova videli len ruiny dovtedy krásneho mesta. „V tom bombardovaní bolo pustených asi päťdesiattisíc zápalných bômb, takých päťkilových. A keď bomba prerazila škridlicu, prenikla na povalu a tam vybuchla, všetko zapálila. Turín sa podobal veľkej žeravej fakle...“ Na turínskej Teologickej fakulte Pápežskej saleziánskej univerzity mohol don Ernest Macák absolvovať iba dva semestre, nakoľko sa tam pre vojnové udalosti v jeseni 1943 už nemohol vrátiť.

Teológiu dokončil na Slovensku a 29. júna 1946 ho biskup Dr. Michal Buzalka vysvätil za kňaza. Na jeseň toho istého roku nastúpil na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave, pričom vykonával aj kňazskú a pedagogickú činnosť medzi mladými v Bratislave, v Hodoch pri Galante a v Šaštíne. Túto aktivitu považuje za dôvod prečo režim prenasledoval cirkvi. „Komunistom sme zavadzali, pretože sme mali mnoho mládeže v ústavoch a mali sme na ňu vplyv, tak nás vyhlásili, medziiným, za nepriateľov Komunistickej strany číslo jeden.“ Práve v Šaštíne ho v apríli roku 1950 zastihla tzv. barbarská noc. „Mali železné tyče, odvážili dvere, brána spadla do predsiene a tade sa vrhlo asi štyridsať žandárov dnu do ústavu, a hneď ho obsadili, kde sa chodby križujú. Obsadili veže a tak začala naša okupácia.“ Najprv bol internovaný priamo v Šaštíne, no po desiatich dňoch ho s ostatnými spolubratmi deportovali do koncentračného kláštora v Podolínci, kde vládol tvrdý väzenský režim. Tu začal don Macák organizovať útek, ktorý sa mu napokon vydaril.

Bol na neho vydaný zatykač, preto sa po úteku musel ukrývať. Napriek tomu intenzívne, hoci tajne, pracoval medzi mladými saleziánmi. Pri organizovaní jedného z posledných útekov mladých spolubratov za hranice ho v septembri 1952 v českom Přerove zatkla ŠtB. Prešiel väzením v Bratislave a na Pankráci. Z vlastnej iniciatívy sa pustil do „hry na blázna“, a tak sa dostal aj na policajnú psychiatriu v Bohniciach, odkiaľ ho poslali na liečenie do Havlíčkovho Brodu a do Pezinka. „Pýtal som sa vyšetrovateľa, koľko rokov môžem dostať. Povedal: Podľa toho, ako budete úprimný. A môžem dostať aj žinku, povraz? Odpovedal: Aj žinka by to mohla byť. To vo mne vzbudilo búrku pudu sebazáchovy. Vo vyšetrovacej väzbe je človek v celkom inej situácii ako vonku. Toto bol jeden dôvod netváriť sa ako normálny. Druhý bol ten, že chceli zo mňa vytĺcť všetko. A ja som týmto ľudom nechcel ublížiť. Chcel som ich zachrániť. Čo keby som sa začal tváriť ako blázon? Nemal som však nijakú školu, ako začať, ako pokračovať. Chcel som vyšetrovateľov prinútiť, aby začali pochybovať a uznali, že mi voľačo je. To chcelo výdrž, výdrž, výdrž. Tá výdrž stála človeka všetko!“

Nakoniec ho 20. apríla 1955 po mnohých a ťažkých preverovaniach diagnózy prepustili do domáceho liečenia. „Nechcem sa chváliť alebo chvastať pre to, čo som dokázal. Svojimi nepriateľmi nepohŕdam. Nestaviam sa do pózy: ale som vám prešiel cez rozum. Najdôležitejšie je, že sa mi podarilo zachrániť stovky ľudí pred väzením. Zachránil som sa aj sám pred 25 rokmi v baniach v Jáchymove.“ Keďže nedostal štátny súhlas na vykonávanie kňazskej služby, zamestnal sa ako roľník v rodnom Vištuku. V apríli 1968 sa mu podarilo vycestovať do Talianska. V Ríme od roku 1968 – 1976 okrem iného pôsobil aj literárne a intenzívne spolupracoval na mládežníckom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu, v ktorom mal vyše 600 vystúpení. Až do roku 1985 pracoval ako riaditeľ saleziánskej komunity Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. Následne vyučoval na Slovensko-talianskom gymnáziu v Ríme. O dva roky neskôr ho vymenovali za direktora saleziánskej komunity vo švajčiarskom Bazileji. Na Slovensko sa vrátil v roku 1990 a jeho poslaním sa stalo viesť saleziánsky dom a Gymnázium Jána Bosca v Šaštíne. V roku 1993 sa stal provinciálnom Saleziánov don Bosca na Slovensku. Po šiestich rokoch sa vrátil do obľúbeného Šaštína a v súčasnosti je na „odpočinku“ ako duchovný otec u Sestier sv. Kríža v Cerovej. Zo svojich životných skúseností vždy zdôrazňuje dôležitosť a osobnú potrebu modlitby. „Vďaka modlitbe som cítil odvahu a silu, a to nie som nejaká smelá povaha. Som skôr utiahnutý a bojazlivý. A tu bolo treba nejako tie ťažkosti premáhať, a nedalo sa to nijako inak – iba modlitbou.“

Popri svojich rehoľných a pedagogických záväzkoch sa tiež venoval bohatej literárnej a publikačnej činnosti. V zahraničí a po páde totality aj na Slovensku publikoval viacero kníh: Malý generál/Malá superstar (Michal Magone), Muž s ranami (Páter Pio), V bunkri hladu (Maximilián Kolbe), Lurdy – maják atómového veku, Naša Sedembolestná Matka, sériu kníh: Zápisky spoza mreží (vyšli v slovenskom, anglickom a španielskom jazyku), Dva roky v katakombách, Diagnóza: blázon pre Krista, Utečenci pre Krista a Prenasledovaní pre Krista, v ktorej priblížil dejiny prenasledovania Cirkvi na Slovensku. Don Macák je aj spoluautorom významného katechetického diela – príručky Dejiny spásy. Jeho posledným dielom je kniha s názvom Bože, oplatilo sa mi žiť! Hovorí o nej: „Dal som jej nadpis: Všetko je milosť a dar. Je to snaha napísať všetko, čo som doteraz nestihol alebo nedopísal. Neviem, či sa to podarilo. Vo vydavateľstve knižku nakoniec nazvali: Bože, oplatilo sa mi žiť! Možno je to zhrnutie, možno posledný pohľad na život. Čím mám viac rokov, tým viac sa ten pohľad prehlbuje.“

Príbeh pamätníka spracovala: Jana Speváková.

Zdroje:

Vytlačiť