Príbeh pamätníka Dominik Kaľata (1925)

Motto: „Všade ohlasovať evanjelium.“

  • Dominik Kaľata sa narodil 19. mája 1925 v Novej Belej;
  • 1939 - začal gymnázium v Levoči;
  • 31. júla 1943 – ako 18-ročný vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Ružomberku;
  • 1946 – 1947 dokončil gymnázium v Ružomberku;
  • 1947 odišiel na filozofické štúdiá do Děčína;
  • 13. - 14. apríl 1950 – Barbarská noc, likvidácia mužských reholí;
  • od septembra 1950 – 3 a pol roka v PTP;
  • 12. august 1951 - biskup Pavol Hnilica ho tajne vysvätil za kňaza;
  • 9. september 1955 - biskup Ján Chryzostom Korec ho tajne vysvätil za biskupa;
  • január 1960 - zatknutý a odsúdený na 4 roky väzenia, v máji 1960 amnestia;
  • 18. máj 1961 - tajne vysvätil za biskupa jezuitu Petra Dubovského;
  • 1963 – odsúdený na 4 roky väzenia, trest zvýšený aj o amnestované roky;
  • máj 1968 – amnestia – nedostal súhlas na duchovnú činnosť, pracoval ako robotník;
  • marec 1969 – odchod do Rakúska, 1974 doktorát v Innsbrucku;
  • 1976 - pomocný biskupom arcidiecéze Freiburg;
  • 1980 – 2000 - delegát pre slovenskú pastoráciu v celom Nemecku.

Dominik Kaľata sa narodil 19. mája 1925 v Novej Belej, v obci pod Tatrami za Magurou, na sever od Tatier. Obec od roku 1920 patrila do Poľska, v rokov 1939 - 1945 bola pripojená k Slovensku. „Mama Anna Žembová sa vydala za otca po prvej svetovej vojne, keď sa vrátila z Ameriky a otec Alojz mal medzitým za sebou vojenskú službu, bol ranený, to mu ostalo teda až do smrti. Šrapnel mu roztrhal koleno a to mu potom vyliečili vo Viedni, on bol v rakúskej armáde.“ Do piatich rokov života bol veľmi chorľavý na ťažkú anémiu, chudokrvnosť, lieky nepomáhali a vtedy jeho otec rozhodol, že pôjde pásť kravy do hôr, lesov. Tam sa pridal k ostatným pastierom, kde úplne ožil. Rodičia i lekári boli prekvapení, že chorobu prekonal. Prvé tri triedy školy navštevoval v Novej Belej, štvrtú v Novom Targu a ďalšie dva roky bol vo Varšave. „Škola bola poľská, tam sme sa slovenčinu vôbec neučili, to len teraz je zavedená slovenčina. V posledných rokoch. V tej dobe sme to nemali. My sme museli hovoriť poľsky.“ Mal šesť súrodencov, dve sestry Annu a Barbaru a štyroch bratov Jána, Michala, Alojza a najmladšieho Valentína.

V roku 1939 ho rodičia poslali do Kežmarku študovať na gymnázium, ale riaditeľ po ich preskúšaní povedal, že ich neprijme, lebo nevedia dobre po slovensky. Rodičia sa potom rozhodli pre gymnázium v Levoči. „Tam bol riaditeľom Lihosit z Oravy, skvelý človek, dobrého srdca. A ten hovorí, to sú moji chlapci tam spoza Magury. No čo tí chudáci vytrpeli a oni majú tuná robiť gymnázium, ale nech sa neboja, oni to všetko zvládnu.“ Do gymnázia išli viacerí krajania ako Alojz Dlugi, ktorý neskôr vstúpil k jezuitom, Frankovič, Pitek, Šoltýs. Atmosféra v škole bola veľmi dobrá, hlavne potom, čo biskupské gymnázium prevzali do správy jezuiti. Riaditeľom bol páter Janda, po ňom páter Korbačka, pôsobil tam aj páter Srna, neskorší provinciál jezuitov. Boli tam dobrí učitelia, ktorí mu boli príkladom nielen dobrého kresťanského života ale aj serióznej odbornosti. „My sme boli školou totálne absorbovaní. Lebo sme chceli, my musíme sa prebiť, my musíme dokázať, že niečo vieme a že nie sme horší ako slovenskí žiaci. A ostatné nás nezaujímalo. Ja som sa žiadnou politikou nezaoberal.“ Ale medzi spolužiakmi boli aj takí, čo sa vyjadrovali aj k aktuálnym záležitostiam. „Robili takú náladu, že to územie bolo neoprávnene pridelené k Slovensku a takéto záležitosti, ale tým sme sa my teda vôbec nezaoberali.“

Ako prišiel k povolaniu stať sa kňazom, jezuitom? Na povolanie stať sa kňazom vplývalo u neho viacero vecí. Predovšetkým praktizovanie kresťanskej viery v rodine. Jeho otec po celodennej práci si večer kľakol pred krížom a modlil sa. „Moja mama, dennodenne sa modlila za to, aby jedno z jej detí si volilo kňazské povolanie. Nepovedala mi, Dominiku, ty budeš kňazom, v živote nepovedala, ale dennodenne sa modlila. A keď som išiel na gymnázium, tak si myslela, Bože, možnože sa teda Dominik aj raz rozhodne. Môj otec bol proti." Jeho otec mal malé hospodárstvo, bol tesár aj stolár a chcel mať z neho inžiniera. Aj preto, že videl, že Dominik má rad aj fyziku a matematiku. Rozhodol jeden zážitok v Levoči počas procesie Božieho tela v roku 1939 až 1940. Jeden starý kanonik niesol monštranciu a videl, že Pán Ježiš je takto v monštrancii nesený do rôznych častí mesta. Vtedy dostal inšpiráciu, že aj on by mohol byť takýmto človekom, ktorý nesie Krista na viaceré miesta sveta. „Tak som sa potom informoval, že či by ma zobrali, hovorili, že to nie je také jednoduché. Musíme robiť takzvané examinácie. Examinácia je predpoklad k tomu, aby niekoho zobrali do Spoločnosti Ježišovej.“ Je to prijímací pohovor, ktorý vykonávajú obvykle traja starší jezuiti. V jeho prípade to boli štyria pátri: Rudolf Mikuš, vedúci noviciátu v Ružomberku, páter Koloman Grieger, rektor kolégia v Ružomberku, páter Kramár, superior domu v Spišskej Novej Vsi a Michal Potocký, profesor gymnázia v Levoči. „Tu nastal jeden taký problém, na ktorý nezabudnem. Páter Kramár si zaumienil, že ma tvrdo examinuje. Hovoril mi, mladý pán, čo vás to napadlo? Vy chcete byť jezuitom? Veď to nevydržíte. Viete aký je to ťažký život? Tam nevydržíte. To nie je pre každého. Ja som tak pozeral na neho a hovorím si, Bože môj, to je koniec. Ten ma odmietne, ten nebude chcieť dovoliť, aby som šiel do Spoločnosti Ježišovej. Tak som sa pozeral naňho a hovorím, páter Kramár, môžem sa vás niečo opýtať? No prosím. Koľko rokov ste v Spoločnosti Ježišovej? No tak povedal, ja neviem, dvadsať alebo tridsať alebo koľko. No vidíte. Keď vy ste vydržali v Spoločnosti Ježišovej hoci je to také strašne ťažké, prečo by som nemohol vydržať aj ja? Na to sa on tak trochu pousmial a hovorí: No, chlapče, dobre. Možno ešte z teba niečo bude. Tak to dobre dopadlo.“

Ako 18-ročný vstúpil 31. júla 1943 do noviciátu v Ružomberku. Ten deň, na sviatok sv. Ignáca z Loyoly, zakladateľa Spoločnosti Ježišovej, skladali sľuby ďalší novici: Alojz Dlugi, Pavol Horský, Tomáš Munk, Alojz Tomášovič, Imro Volek. Nasledovali tridsaťdňové duchovné cvičenia – čo je jednou z podmienok úspešného zvládnutia 2-ročného noviciátu. Čas noviciátu v tom čase mal prísne pravidlá a všetko malo byť podriadené duchovnej formácií, dodržiavania pravidiel a vzdelávania sa v jazykoch. „Tomáš Munk bol jeden z našich spolubratov, bol to konvertita zo židovstva. Bol vynikajúci jezuita. On ovládal hebrejčinu, venoval sa okrem toho ale aj iným rečiam, hovoril perfektne nemecky, maďarsky, aj francúzsky. My sme mali takzvané rekreácie, keď sme sa zhovárali, mimo doby silencia. Poobede vždycky sa prechádzali v záhrade a zhovárali. Slovenčina bola dovolená jedine na sviatky a nedele. Vo všedné dni bola alebo latina, alebo francúzština, alebo nemčina. Predstavte si ten rigorózny systém. Ale to bolo užitočné. A práve Paľo Horský a Tomáš Munk, boli už maturanti, a tí nám boli vzorom v tomto ohľade.“ Noviciát trval dva roky, do 31. Júla 1945, čo už bolo po skončení vojny. Rok 1944 bol aj pre nich ťažký, mučivý. „Vypuklo národné povstanie, teraz sa tam dohrnuli Nemci, boli prestrelky, raz Nemci bombardovali Ružomberok, raz zase partizáni bombardovali. Skoro som na to doplatil životom, lebo páter magister Mikuš ma na začiatku druhého ročníka urobil takzvaným manduktorom, čiže vedúcim tejto skupiny novicov, a ja som mal za povinnosť oznámiť, keď sme boli pripravení na takzvanú konferenciu, tak som mal ísť za ním, zaklopať a povedať mu, páter magister, my už sme hotoví, nech sa páči, príďte ku nám teda, a povedzte svoju prednášku. A keď som zbehol po schodoch, v tom momente, tresk, teda bomba padla a schodisko sa zosypalo. Tak keby som tam bol býval ešte takú nejakú minútu, chvíľku dlhšie, tak je po mne. Sklo sa zosypalo, tie schody ešte ako-tak ostali, dalo sa tam ísť, takže my sme tú konferenciu mali, ale nohy sa nám triasli.“ Keď Nemci potlačili SNP, tak už pre Židov neplatili ani prezidentské výnimky. Nemecké gestapo prišlo 15. decembra 1944 do jezuitského noviciátu zatknúť Tomáša Munka. Rodina Munkovcov prežila ešte Vianoce 1944 v ružomberskej väznici ale koncom roka boli deportovaní do tábora v Seredi. Intervencie jezuitských predstavených neboli úspešné. Rodina bola v januári 1945 deportovaná do nemeckých táborov. Tomáš a jeho otec František Munk boli zastrelení 21. apríla 1945 na pochode smrti z nemeckého tábora Sachsenhausen. V lete 2008 bola na budove jezuitského noviciátu v Ružomberku Tomášovi Munkovi odhalená pamätná tabuľa. V septembri 2011 arcibiskup Zvolenský otvoril proces blahorečenia Tomáša Munka a jeho otca Františka.

Dominik Kaľata navštevoval v rokoch 1946 – 1947 gymnázium v Ružomberku. Maturoval zo slovenčiny, francúzštiny, latinčiny a fyziky. V tom čase sa ale dozvedel aj bolestné a smutné správy z rodnej obce Novej Belej, ktorá po vojne bola pričlenená do Poľska a po skončení vojny tam ešte pôsobili rôzne partizánsko-banditské skupiny. Poľskí partizáni boli veľmi brutálni, prepadali obce, vykrádali, zabíjali. (Viac v dokumentárnom filme ÚPN Bohom zabudnuté kúty, 2009). „Tá banda Ogieň narobila veľa zla.“ Aj jeho brat Ján zomrel tragickou smrťou v apríli 1946, umučili ho.

Roku 1947 odišiel na štúdiá do Děčína. „Končil som filozofiu, keď nás prepadli v noci, takzvaná Barbarská noc z 13. na 14. apríla 1950. Naraz nám tam búchali na dvere. Tak sme otvorili, nuž a tam stáli milicionári. Hovorí, rýchlo sa obliecť, najnutnejšie veci si zoberte so sebou a nástup na dvor. Tam sme nastúpili na dvor a za chvíľu nás už ladovali na otvorené nákladné auto. Tam sme si posadali na lavičky, no a nás viezli. Nevedeli sme, mysleli sme, ideme na Sibír. To bola vtedy taká mentalita.“ Vyložili ich v Bohosudove, vstávali zavčasu ráno a odvážali ich do fabriky Kaolinke, kde opracovávali elektronické súčasti.

Na jeseň 1950 narukoval do Komárna na základný výcvik k ženistom. Tri a pol roka slúžil ako vojak pomocných technických práporoch (PTP). V Podbořanoch stavali kasárne pre tankistov. Odtiaľ ich previezli do Hajník pri Sliači, kde budovali kasárne, letisko a rozjazdové plochy pre modernejšie vojenské stíhačky. V Banskej Bystrici na Fončorde stavali byty pre dôstojníkov. Počas týchto rokov tajne dokončil teologické štúdiá a 12. augusta 1951 ho biskup Pavol Hnilica tajne vysvätil za kňaza. Za biskupa ho tajne vysvätil Ján Chryzostom Korec 9. septembra 1955. V januári 1960 bol zatknutý a odsúdený na 4 roky väzenia. Krajská prokuratúra v Košiciach 19. marca 1960 podala naňho žalobu pre trestný čin podvracania republiky a trestný čin marenia dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ktorú zdôvodňuje ideologicky: „V súčasnej dobe odohráva sa vo svete boj za odvrátenie nebezpečenstva vojny a zaistenie mieru na celom svete. Je tu boj dvoch sveto­vých sústav - kapitalistickej a socialistickej. Dnes už nikto nepochybu­je o tom, že socialistická sústava vedená Sovietskym zväzom vyvíja naj­väčšie úsilie o zachovanie svetového mieru, v čom ho podporuje všetok mierumilovný ľud sveta. Na druhej strane západní kapitalisti sa snažia zabrániť zmierneniu medzinárodného napätia, pričom sa opierajú o reakčné sily z ktorých jednou je i vysoká cirkevná hierarchia v čele s Vatikánom, ktorá svoju činnosť zameriava na podporu politiky západných imperialistov. Hlavnú pozornosť Vatikán zameriava na ľudovodemokratické štáty medzi nimi i proti Československu, kde pod rúškom presadzovania kresťanského svetonázoru sa snaží rozvrátiť štátne zriadenie k čomu používa rôznych rehoľných rádov. Medzi tieto svojou agresivitou proti pokroku, svojou poslušnosťou voči predstaveným vyniká bývalý rad jezuitov, ako najsilnejší nástroj vysokej cirkevnej hierarchie. Tento rád už v minulosti a najmä po februári 1948 v dobe "Katolíckej akcie" zohral v radoch cirkevnej hierarchie značnú úlohu v boji proti pokroku. Predstavitelia jezuitského radu boli v čele boja proti dohode cirkvi so štátom, rozširovali rozvratné pastierske listy, nariaďovali ich čítanie, dávali inštrukcie kňazom a ve­riacim, odporu proti štátnemu zriadeniu a rôznymi jeho opatreniami vyhrožovali a prevádzali exkomunikácie a iné. Pre túto nepriateľskú činnosť vo­či spoločenskému ľudovodemokratickému zriadeniu bol jezuitský rád v Čes­koslovensku v roku 1950 zakázaný. Po zákaze a rozpustení jezuitského radu od toho neopustili členovia, ale naďalej žili životom jezuitským, navzájom sa schádzali a utvrdzovali v nenávisti proti ľudovodemokratic­kému zriadeniu. Jedným z týchto prisluhovačov jezuitského radu boli i obvinení Dominik Kaľata a Ján Lešo, ktorí i presto, že jezuitský rad bol zrušený - zakázaný v tomto naďalej zotrvali a vyvíjali podvratnú činnosť proti nášmu ľudovodemokratickému zriadeniu." (A ÚPN, f. KE-V, arch. č. 846, s. 70-71) V máji 1960 v rámci všeobecnej amnestie mu zvyšok trestu odpustili. Po prepustení pracoval ako elektrikár. V Košiciach si urobil priemyslovku s maturitou. Ďalej pokračoval aj v tajnej pastorácii. 18. mája 1961 tajne vysvätil za biskupa jezuitu Petra Dubovského. V roku 1963 ho znova zatkli a odsúdili na štyri roky väzenia, ale trest mal zvýšený aj o amnestované roky z predchádzajúceho rozsudku. Odborné znalosti získané na priemyslovke mu ale vo väzení boli vítané, mohol pracovať aj ako odborný laborant, fotograf, elektrikár. V Mírove ako elektrikár navíjal motory. Vo Valdiciach bol krátko, tam brúsil sklá. V Příbrame na Bytíze robil vyše roka údržbára pre elektrické lokomotívy v uránových baniach. V Leopoldove bol najdlhšie, pol druha roka, bol zaradený do elektrikárskej partie, ktorá vyrábala elektrické rozvody pre riadiace pulty do ruských pivovarov. V tom čase tam boli väčšinou českí väzni, jeden z nich bol konvertita a sedel už osemnásty rok, dostal 25 rokov za velezradu. On vedel doniesť hostie aj víno a v nedeľu mohol slúžiť svätú omšu. Maskovali to čítaním novín. Bol vďačný Pánu Bohu, že mohol aj vo väzení pomôcť druhým. Na slobodu sa dostal na amnestiu v máji 1968. Nedostal ale štátny súhlas na vykonávanie duchovnej činnosti a pracoval ako robotník v zlievarni.

Predstavení navrhli, aby odišiel do zahraničia a pomáhal Slovákom, ktorí emigrovali po roku 1968. Preto 9. marca 1969 vycestoval legálne do Rakúska, išiel do Innsbrucku, kde študoval fundamentálnu teológiu a roku 1974 získal doktorát teológie. Napísal dizertačnú prácu o kresťanskom a marxistickom humanizme. Potom odišiel do Nemecka, kde vykonával funkciu predstaveného v dome slovenských jezuitov v Staufene-Grunerne. Od r. 1976 sa stal pomocným biskupom v arcidiecéze Freiburg. V roku 1980 nemecká biskupská konferencia ho poverila úlohou delegáta pre slovenskú pastoráciu v celom Nemecku. Pomáhal organizovať stretnutia mládeže a spolupracoval aj so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme, Svetovým kongresom Slovákov ako aj slovenskými jezuitmi v Kanade, ako aj s Antonom Hlinkom v Mníchove.

Po páde komunizmu v roku 1990 sa dočasne vrátil znova na Slovensko. Keďže mal doktorát z teológie a praktické skúsenosti z pastorácie, tak v rokoch 1991 – 1992 prednášal teológiu v Kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskom Podhradí a do roku 2005 na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave. Na Slovensko som sa vrátil definitívne v roku 2009. Podľa Kaľatu potrebujeme mať zdravé kresťanské rodiny. Mládeži odkazuje, aby sa nedala zotročiť modernou technikou.

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, júl 2017.

Vytlačiť