Príbeh pamätníka Anna Šestáková (1918)

Motto: „Majte sa radi, odpúšťajte a milujte sa vospolok.“

  • Anna Šestáková sa narodila 7. júla 1918 na Myjave;
  • záver II. svetovej vojny bola v rodisku na Myjave, kvôli plánu bombardovania Bratislavy;
  • 21-ročná uzavrela manželstvo s Ervínom, narodili sa im tri deti;
  • 14. septembra 1951 ŠtB uniesla jej muža z ulice do vyšetrovacej väzby v Leopoldove;
  • jún 1952 – jej muž odsúdený na 20 rokov za velezradu;
  • júl 1952 – na odvolacom Najvyššom súde v Prahe dostal doživotie;
  • 23. decembra 1952 – Akcia B – výmer na vysťahovanie;
  • 30. decembra 1952 – vysťahovaná do obce rodiska jej manžela Okříšky, okres Třebíč;
  • 5. júna 1956 – odvolací súd odsúdil jej muža na 2 roky, ale 5 mal už odsedených;
  • 1959 – manžel Ervín dostal malý byt v Bratislave, rodina začala budovať nový domov;
  • jej odkaz pre súčasnosť je nestratiť slobodu a vedieť odpúšťať.

Anna Šestáková sa narodila 2. júla 1918 na Myjave. „Rodičia boli živnostníci a bola to taká sporiadaná rodina tej doby.“ Detstvo prežila s dvomi staršími bratmi a mladšou sestrou.

Do školy chodila na Myjave. „Potom sa moji rodičia presťahovali do Trnavy a odtiaľ sme išli do Košíc, kde sme žili sedem rokov. Keď bolo po Mníchove odtrhnuté to územie, tak sme sa vrátili domov na západ.“

Svoje svedectvo o dobe neslobody poskytla Ústavu pamäti národa v septembri 2012 ako 94-ročná so slovami: „Som šťastná babička, to môžem povedať, mám sedem vnúčat a deväť pravnúčat. To, čo chcem rozprávať, chcem povedať preto, aby ste si uvedomili, aká to bola doba a aby sa tá doba už nikdy neopakovala.“ Vo veku 21 rokov uzavrela manželstvo s Ervínom, ktorý pochádzal z obce Okřísok na Veľkomoravskej vysočine. „Keď nás sobášil farár, za motto nášho príhovoru vybral slová z Písma, jedni druhým bremená neste. Čo mi pán farár hovoríte o bremenách? 21-ročnej, mladej osobe. Ale keď ho, môjho muža, odsúdili, tak som si to uvedomila. Jedni druhým bremená neste. A som si povedala, aj jemu, ja ťa nikdy neopustím, keď dostal doživotný žalár.“

Počas druhej svetovej vojny sa im narodili dcéra Anna (1941), syn Ivan (1943) a po skončení vojny syn Pavel (1947). Na záver II. svetovej vojny vyšlo nariadenie, aby obyvatelia Bratislavy odišli na iné miesta, Anna s deťmi odišla na Myjavu. „Bola obava, že by mohla byť Bratislava bombardovaná, čo sa potom aj stalo, že Apolku bombardovali.“ Životný príbeh Anny mal viacero oblúkov, ale najviac do jej života zasiahla Akcia B. Tej ale predchádzal únos jej muža do vyšetrovacej väzby. Na narodeniny syna Ivana 14. septembra 1951 upiekla tortu a čakala na muža, keď príde z práce. „Môj muž pracoval ako prednosta cesty. Mal na starosti cesty a mosty na Slovensku.“ Ten večer ale neprišiel domov. „Hľadala som ho tri alebo možno štyri dni po nemocniciach a po polícii. Nikde nebola o ňom zmienka. Ale predsa sa nemôže stratiť človek. A to bolo asi osemdesiat metrov od bytu.“ Pravdu sa neskôr dozvedela od dvoch príslušníkoch ŠtB, ktorí jej prišli povedať: „Váš manžel je u nás, ale pretože sa dopustil trestného činu, sme dospeli k tomu, že imperialistickí agenti ho navštevovali.“ Neskôr sa objasnilo ako sa jej manžel stratil. Keď išiel z práce, sledovalo ho auto ŠtB a násilím ho vtiahli do auta a uniesli ho. Zalepili mu oči šatkou a odviezli ho do Leopoldova. Príslušníci ŠtB jej ale zároveň prišli povedať: „Vonku stoja dve autá, jedným pôjdete vy s nami a jedným pôjdu deti. Je tam žena, ktorá sa o ne bude starať, pretože tento byt musí zostať voľný.“ Opustenie bytu zdôvodňovali tým, že do bytu prevezú jej muža ako volavku pre imperialistických agentov a byt musí byť voľný, lebo môže prísť k prestrelke. Jej syn v tom čase ešte nebol doma zo školy. Auto ŠtB chcelo ísť pre neho. Ona ale povedala: „Nejdete, pretože on nesmie s nikým nastúpiť do auta.“ Čakali pokiaľ syn nepríde zo školy. „A ja som povedala, áno idem s vami, ale v aute s mojimi deťmi. Tak som išla. V tom aute som bola ja a moja svokra, ktorá z Moravy prišla mi pomôcť s deťmi, keď manžel sa stratil. Tak sme išli všetci v jednom aute a išli s nami dvaja eštebáci a jedna žena z ŠtB, ktorá sa mala starať o deti.“ Zaviezli ich do Modrej – Harmónie do vily, ktorú používala ŠtB ako konšpiračný byt. Vila predtým patrila staviteľovi Havlíkovi a keď odišiel z republiky, využívala ju ŠtB. Vo vile zostali dvaja príslušníci ŠtB a jedna žena, ktorá sa mala starať o tie deti. Ona nesmela s deťmi opustiť vilu. „Doviezli v ten deň salámu a kus chleba, ale ten Mišo s tou ženou to stačili zjesť. A na druhý deň hovorím, no počujte, ale tak tie moje deti nemôžu byť hladom." Začala teda variť nielen pre svoje deti, ale aj pre nich. Doniesla misu polievky na stôl so slovami: „Z tejto misy budú jesť moje deti, keď chcete môžete jesť s nami.“ Na vile boli desať dní a keď pýtala ospravedlnenie do školy pre deti, povedali jej, že dostanú ospravedlnenia od lekárov. Nič ale nedostali. ŠtB to vybavilo po svojom, lebo na vysvedčeniach nemala dcéra uvedené neospravedlnené hodiny. Z vily ich potom previezli naspäť do ich bytu.

V júni 1952 mal jej muž Ervín prvé pojednávanie. „Bol obžalovaný z vlastizrady, ktorú nikdy neurobil a pri prvom pojednávaní dostal dvadsať rokov.“ ŠtB jej ponúkla spoluprácu, keďže sa podľa nich pohybovala v lepšej spoločnosti. Spoluprácu odmietla slovami: „Pohybovala, ale teraz sa už nepohybujem, pretože viete, do akej situácie ste ma doviedli.“ Spísali zápisnicu a povedali, aby zaujala postoj k ľudovodemokratickému zriadeniu. Nevedela ako, však mala tri deti a navrhli jej, aby sa zapojila do pracovného procesu. Práve vtedy prebiehala akcia do ťažkého priemyslu. Keďže bolo treba živiť tri deti, išla do ťažkého priemyslu do trafolisovne Bratislavských elektrozávodov, s nádejou, že ju nezasiahne Akcia B, ktorá prebiehala v čase. „Tam sa ma opýtala pani, prečo chcete ísť tam, odtiaľ nám ženy utekajú. No, čo som jej mala povedať.“ 23. decembra 1952 dostala z ministerstva vnútra výmer na vysťahovanie, v ktorom ako miesto určenia vysťahovania bolo napísané miesto pobytu Dvory nad Žitavou. Keďže starší brat Pavel bol vtedy ako politický väzeň v Jáchymove, išla sa tam pozrieť s bratom Jánom. Z toho územia vysťahovali maďarských spoluobčanov. „Prišli sme do tých Dvorov, a to bol dom v takom dezolátnom stave, opustený tými pôvodnými majiteľmi a bývala tam ešte žena. S nejakým dieťaťom tam bola. Tak sme išli na národný výbor s bratom, že tam bývať nemôžeme, že ten byt je obsadený a ten dom je v strašnom stave.“ Išli aj na okres do Nových Zámkov, ale všade im povedali, že oni v tom nemôžu nič urobiť, lebo je to akcia ministerstva vnútra. Prišiel Štedrý deň 24. decembra, vtedy pracovný deň, o päť dní sa mali vysťahovať. Do svojho rodiska k blízkym nesmela ísť, lebo ľudia z Akcie B nesmeli odísť do okresných či iných väčších miest. Dostala telefonát od švagra z Moravy, z rodiska jej manžela, z obce Okříšky, okres Třebíč: „Môžeš sem prísť bývať, nesmieš si nárokovať byt a zapojíš sa do pracovného pomeru.“ Mohla ísť k svokre, vdove, ktorá bola v podnájme u jednej pani v dvojizbovom byte. Na výmere jej 29. decembra 1952 zmenili miesto určenia a na druhý deň sa mala vysťahovať. „Tridsiateho prišli nákladným autom, odviezli moje veci, vtedy bola železničná stanica tam, kde je dnes tá posledná konská železnica.... a tam naložili tie moje veci do vagóna, dostala som nákladný list a tridsiateho sme vyšli von. Súdruh, ktorý dozeral na to, som mu odovzdala kľúče od bytu, a som sa s mojou svokrou ocitla na ulici. Deti som dala k môjmu bratovi, býval v Bratislave, so svokrou sme odišli tam, na Moravu do môjho budúceho bydliska, deti som tu asi tri dni nechala, aby sme sa tam zariadili... A tá babička tam bývala v jednej izbe, tá izba mala štyri dvadsať krát štyri dvadsať. Štyria sme v tejto izbe bývali.“ Ich babička spala v kuchyni a do takej malej miestnosti nevošli štyri postele, tak syn spával na zemi. Nábytok, čo prišiel vlakom, nebolo kde dať, tak si ho rozobrali susedia. „Deti začali chodiť do školy, pani domáca, na ktorú s úctou spomínam, nikdy nebola zlá na moje deti. Vždy bola dobrá k nim.“ Predseda národného výboru mal pochopenie pre jej ťažkú situáciu a nechal ju pracovať v malej pletiarni Okříšky-Borovina, kde sa plietli pánske podkolienky. Nariadenie Akcie B totiž znamenalo aj obmedzenie možnosti zamestnať sa. „Ľudia vysťahovaní z Akcie B môžu pracovať, to je nariadenie, v kameňolomoch, v tehelniach, v družstvách. Deti, ktoré dovŕšili štrnásty rok, budú uvoľnené, to slovo uvoľnené, značí vyhodené, zo škôl a musia nastúpiť, značí zapojiť sa, tak isto do pracovného pomeru.“ Anna chodila aj na brigády do družstva. U jedného súkromného roľníka „za jeden deň vyberania zemiakov som dostala päťdesiat kíl zemiakov." Všetky ťažkosti prekonávala s vedomím zodpovednosti za životy svojich troch detí.

Jej muž Ervín bol vo väzení v Ilave, v Leopoldove bol len vyšetrovaný. „Dostal 20 rokov a bol obžalovaný z vlastizrady, ktorú, pochopiteľne, nikdy nespáchal. Priznanie z neho vytĺkli, to je známe všeobecne v Leopoldove, ktorému hovorili mlyn, kde toho človeka spracovávali.“ Po prvom pojednávaní v júni 1952 sa odvolal a na ďalší mesiac bolo pojednávanie pri Najvyššom súde v Prahe. Jeho žena Anna mala od advokáta informáciu o termíne pojednávania a tak vedela, že z Ilavy budú cestovať nočným rýchlikom. Mali prestupovať v Bratislave a čakala na nástupišti. „Môj muž v strašnom stave. On to horšie znášal ako ja.“ Sprevádzajúci dozorca nedovolil prihovoriť sa jej manželovi. „Aby som mu aspoň povedala ako deti skončili v škole. A ja som celú tú cestu stála pred tými dverami toho kupé.“ V Prahe vystúpili na Wilsonovom nádraží. Jej muža v okovách viedli Václavským námestím k Najvyššiemu súdu na Vodičkovú ulicu a ona kráčala za svojim mužom. „Pojednávanie prebehlo veľmi rýchlo, bol to slovenský senát, doktor Vágner predsedal, kde ho znovu obvinili z vlastizrady a nebol mu uložený absolútny trest iba preto, lebo dovtedy viedol slušný život a dostal doživotie. Môj muž bol zničený, veľmi. Ja som to, našťastie, tam obstála, ale celou cestou naspäť do Bratislavy, celou cestou som plakala. Ľudia sa ma pýtali, pani, čo vám je? Čo som mala hovoriť.“ Boli v písomnom kontakte, keď mal povolené písať a dostávať listy. On predvídal, že jeho rodinu zasiahne Akcia B a dozvedel sa to len nepriamo, keď videl na liste pečiatku odosielacej pošty. Pred vysťahovaním z bytu ho previezli z Ilavy do Opavy. Keď boli povolené návštevy aj s deťmi, chodievala aj s nimi. Po rokoch chcela zistiť pocity svojich detí, aké spomienky v nich zostali. „Neviem, len dcéra povedala, mami, ja som sa vždy tak bála, keď železné dvere sa zatvorili.“

V Okříškach začali deti chodiť do školy, čeština im nerobila problémy, našli si kamarátov, priateľov a bolo tam pekné prostredie. Keď Anna bola v práci, o deti sa starala i jej svokra, a tak v deťoch zostali milé spomienky aj na ich babičku. Jej manžel sa snažil obnoviť svoj proces, lebo odsúdenie považoval za vykonštruované a nespravodlivé. Právna komisia Národného zhromaždenia nariadila obnovu procesu a 5. júna 1956 súd konštatoval, že všetko bolo vynútené psychickým a fyzickým násilím. Bol odsúdený na 2 roky. „To bolo komunistické súdnictvo, najprv dostal dvadsať, potom doživotie, potom dva, ale päť mal odsedených. A odtiaľ išiel domov. Vrátil sa k nám, do tých Okříšek.“ Ervín išiel hľadať prácu do Bratislavy, kde sa aj hneď zamestnal. Deti ale mali problémy po ukončení základnej školy. Komunisti cez úrady a školy určovali, kto môže ísť študovať. Ako aj kde má pracovať. 14-ročná dcéra mala ísť do bane. „Išla som za tým riaditeľom, vtedy mi už na ničom nezáležalo, strašne som mu vyčistila žalúdok: pán riaditeľ, máte tiež tri deti, dajte si svoje, ale moje dieťa tam nepôjde. Boli s tým veľké problémy, aby som ju dostala na strednú školu, ale v Bratislave jeden riaditeľ ju načierno zobral, čím riskoval svoje miesto. Lebo bez povolenia nebol oprávnený. No, vychodila zdravotnú školu." Starší syn tiež nedostal odporučenie na strednú školu. Jedna učiteľka jej ale pomohla s dokumentmi a tiež mohol ísť študovať do Bratislavy. Deti boli teda na internátoch a ich otec býval v podnájme a o 3 roky neskôr dostal malý byt. Od roku 1959 sa všetci stretli v Bratislave v malom byte a začali budovať svoj nový domov.

Niektorí ľudia boli pomýlení ideológiou doby. Keď pracovala v ťažkom priemysle, zažila aj nepríjemnú udalosť. Keď desiatovali, rádio vysielalo politický proces a dozvedeli sa, že jeden muž dostal trest smrti a jeho žena dostala 6 rokov. „Vedľa mňa sedela taká, veľmi zúrivá komunistka, ona hovorí, ona dostala šesť rokov. Ona takto smerom ku mne hovorila, i ji měli pověsit, bestii. To patrilo na mňa. Môžete si myslieť ako mi ten desiatový chlieb chutil. Ale boli ľudia aj veľmi slušní a boli ľudia aj zlí. Ale taký je život, taká bola doba, mnohých to zlomilo. Poznám jeden prípad, kedy pani s deťmi, než ju vysťahovali, sa v noci otrávili plynom. Každý to neuniesol. Ten dnešný pohľad na to je úplne iný, ale tá atmosféra, ktorá vtedy panovala, ten strach, tá nenávisť a to všetko, to sa dnes už nedá pochopiť.“

November 1989 vnímala ako úžasné obdobie. „Môj manžel už nemohol chodiť, ten bol doma, ale ja som každý večer išla na námestie, aj deti chodili." Podľa nej to boli hviezdne obdobia, ktoré sa v živote málokedy podarí prežiť. „V tej dobe sme dostali šancu byť slušnými ľuďmi a pozrite sa, kam sme to doviedli.“ Čo jej pomohlo prežiť ťažkosti útrapy komunizmu? „Moja nátura, taká tvrdšia, a potom vedomie povinnosti, veď ja som mala povinnosti k deťom. Ja som musela žiť, aby som ich udržala nad vodou, aby sme to prežili. Ja som nepochybovala, že to raz skončí.“ Jej odkaz pre súčasnosť je nestratiť slobodu a vedieť odpúšťať. „Pretože stratiť slobodu, stratíte všetko. Nejde o majetky, ide o to, aby ste boli slobodní a prosím vás, vážte si toho, lebo z neslobody, je ťažká cesta. Majte sa radi, odpúšťajte a milujte sa vospolok."

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak, máj 2018.

Vytlačiť