Logo

Ľudmila Magulová (1948)

Foto: Ľudmila Magulová

Životopis

„Je veľká vec, keď človek môže neohrozene vyznávať svoju vieru, keď nie je pod tlakom, aby robil kompromisy. Aby mohol žiť pravdu, ktorú poznáva a žiť podľa svojho svedomia. To je veľká vec a takto potom, myslím si, že je aj šanca pre to, aby vyrastali charaktery. Sloboda, Boh nás chce slobodných.“

Príbeh pamätníka

Ľudmila Magulová sa narodila 11. januára 1948 v Dolnej Trnávke v okrese Žiar nad Hronom. Vyrastala vo veriacej rodine, kde dominantnou osobou, hlavným príkladom živej a žitej viery bola jej matka. Mala dvoch súrodencov, o štyri roky mladšiu sestru a o štrnásť rokov mladšieho brata. Vzťah s otcom bol neskôr komplikovanejší, stratil vieru a v roku 1956, keď sa budoval Závod SNP v Žiari nad Hronom, vstúpil do KSČ. Rodine však nebránil žiť v aktívnom náboženskom duchu a sám sa pred koncom života k viere vráti a odišiel zmierený. Do šiestej triedy navštevovala školu v Dolnej Trnávke, potom v Hliníku nad Hronom. Strednú všeobecnú vzdelávaciu školu absolvovala v Žiari nad Hronom v rokoch 1963 až 1966. Jej snom bola medicína, pomáhať ľuďom, slúžiť ľuďom. Urobila skúšky a prijali ju na novo otvárajúcu sa Lekársku fakultu do Martina, kde študovala od roku 1966 do roku 1972. Intenzívne vnímala obdobie pred rokom 1968, uvoľnenú atmosféru, aktívny náboženský život, ktorý sa však po 1968 opäť utiahol do súkromia. V tom období už absolvovala výsluch na ŠtB so zameraním na jej náboženské aktivity. Ku koncu štúdií si čoraz jasnejšie uvedomovala a pociťovala volanie k zasvätenému životu, kňaz páter Bednárik ju nakontaktoval na Spoločnosť sociálnych sestier žijúcich v civile a v roku 1970 si napísala žiadosť o vstup do spoločnosti. V Martine bola jej tajnou formátorkou sestra Daniela. V Košiciach v tom čase bola provinciálnou predstavenou sestra Anita Kowalcze a v roku 1974 spolu s ďalšími troma sestrami skladali prvé sľuby v improvizovanom prostredí na chate Anita pri Košiciach. Po ukončení vysokoškolských štúdií pracovala ako lekárka na onkológii Fakultnej nemocnice v Martine. Svoje rehoľné poslanie napĺňala v povolaní, milovala svoju prácu, ktorá ju napĺňala. V roku 1980 sa opätovne dostala do pozornosti ŠtB, keď túžila vycestovať do Lúrd a Ríma ako individuálna turistka. V roku 1981 požiadala Spoločnosť o večné sľuby, v tom čase prišla do Košíc ako súkromná osoba generálna predstavená Spoločnosti z USA a tak bola príležitosť zložiť tieto večné sľuby. V roku 1986 sa stala predstavenou malej komunity sestier v Martine a bola zvolená do provinciálnej rady, do vedenia Spoločnosti sociálnych sestier. Od roku 1983 tiež robila prednášky pre snúbencov, prípravy na manželstvo v oblasti plánovaného rodičovstva, čo ju určitým spôsobom zviditeľňovalo, ale prijala na seba toto riziko. V roku 1987 absolvovala zájazd do Talianska, to už pod drobnohľadom nasadenej spolubývajúcej. November vníma ako unikát a niečo krásne, možnosť neohrozene vyznávať svoju vieru.

Rok 1968, stretnutia veriacich, osobný prerod od tradičnej k živej viere

„... jednoducho som šla za tým a prijali ma. Urobila som pohovory. Zaujímavé, aj to mi je také milé, že v Košiciach, lebo dala som si prihlášku, tam bola fakulta v Košiciach a v Bratislave, dala som do Košíc, a potom ma tam prijali, a preložili ma keďže vznikala nanovo fakulta v Martine, tak ma automaticky, pretože som bola zo stredoslovenského kraja, preložili do Martina. Takže tam som začala študovať v septembri, tisícdeväťstošesťdesiatšesť. A tam ma zastihol aj rok šesťdesiatosem. Pamätám si na ten rok, ako na niečo veľmi krásne. Také oduševnenie medzi ľuďmi. Aj my študenti sme to tak prežívali. Boli rôzne stretnutia, manifestácie na námestí. Tam v Martine. Takže sme chodili na takéto podujatia večer, k večeru to bývalo. A čo bolo, tie vzťahy medzi ľuďmi sa tak uvoľnili. Také priateľstvo. Teraz tá osobnosť Dubčeka. To bolo niečo veľmi krásne. Tak si pamätám, že ako študentka som si ho tiež vystrihovala, jeho články, jeho výroky, jeho obrázky, a tak sme ho sledovali všade, kde chodil, čo robil, čo hovoril. Takže bolo to úžasné uvoľnenie. A zároveň taká sloboda. Človek zrazu, keďže sme boli pod takým - pozor, určitý taký pozor sme si dávali, lebo neboli nejaké náboženské akcie, ale vtedy začínali. A vtedy aj pre nás vysokoškolákov začal poriadať kňaz, mladý kňaz, v Martine, kaplán, také stretnutia pravidelné. Na rôzne témy. Na témy viery, potom neskôr aj manželstvo, vstup do manželstva, vytváranie vzťahov a tak. Takže bolo to veľmi pekné a takže na tie stretnutia sme chodievali pravidelne, ja som chodila vždy. Ja som bola veriaca so samého malička, takže ja som si nikdy nezanedbala aj napríklad nedeľné bohoslužby. To neexistovalo. Cez týždeň, tak ako časovo som to zvládla, ale to bolo skôr výnimočne, tak si to pamätám, ale nedele, to bola nedeľa, to neexistuje aby som vymeškala bohoslužbu. A tam, to si veľmi živo pamätám, že tam v Martine počas štúdia akoby som nadobudla novú vieru . Tak to hovorím, že také nové poznanie, pretože tá tradičná viera, ku ktorej ma mama viedla, sa zmenila na moju živú vieru, o ktorú ma potom už nikto neobral. Hej, ani, ani dovtedy ma neobral, ale s ja som veľmi jasne precítila taký prerod. Začala som si všímať ľudí, ktorí chodia do kostola a častejšie som si všímala, títo chodia aj cez týždeň. Aha, tak prečo by som ja nemohla. Tak som začala, a tak som sa dostala medzi takú skupinku ľudí, ktorí boli takí veľmi aktívny vo viere, a tak som sa dostala aj na tie stretnutia postupne a zoznámila som sa s nimi a všetko ma to veľmi nadchýnalo a veľmi utvrdzovalo, a rástla som vo viere a v takom presvedčení, že toto je pravda, ktorá je nemenná a ktorá je večná a ja sa jej chcem držať. Takže toto...“

Rok 1970, prvý výsluch ŠtB

„Prvou otázkou toho pána vyšetrovateľa bolo, tak vy ste veriaca, však? A ja vravím, áno. Toto bolo pre mňa veľmi silný moment, lebo zrazu som v tejto nebezpečnej situácii musela vyznať vieru a nevedela som aké to bude mať následky. Bolo to skutočne také dobrodružstvo celé. Celá, celá táto udalosť pre mňa, ale dobrodružstvo v dobrom slova zmysle. Pretože ja som sa fyzicky klepala, ja som sa bála, to bolo tak zreteľne. No oni to museli vedieť, ja som si tak držala ruky, lebo mne sa triasli ruky, som sa chvela celá, pretože som nevedela čo bude nasledovať, ale bolo mi jasné, že teraz v tomto momente nemôžem zaprieť svoju vieru a Boha. To bolo pre mňa tak jasné a ja som mala takú vnútornú silu, že som vôbec svoju vieru nezaprela a za to som teda bola šťastná, a som doteraz šťastná. Také šťastie pri pomyslení na túto udalosť, takto spomínam. Oni sa ma začali potom vypytovať a mysleli, ja neviem či si mysleli, že nebudem o tom hovoriť, ja som im povedala. Aj že sa modlievame a z akej som rodiny a ako som bola vedená, a ako chodím, aj že sa modlím pravidelne a vraví, či aj čítam, či mám literatúru, vravím, áno, mám literatúru, ale bola som už tak opatrná, to ozaj Duch Svätý, a to tá udalosť, že tam sestra predstavená, ktorá ma pred tým, vlastne deň, taká prozreteľnosť, to bolo riadené ozaj samým Bohom, že ma upozornila na veci, takže ja som veľmi potom opatrne zvažovala, čo hovorím, aj napriek strachu a všetkému. Ale to, že som povedala akú mám literatúru, ale bola to literatúra, ktorá bola vydaná v šesťdesiatom ôsmom na území Čiech, Moravy a u nás, keď niečo bolo. Takže som im menovala aj tú knižku a mala som tam, aj Písmo sväté som mala, takže ja som im povedala, mám to v izbe, áno, ja to čítam. A ešte som im povedala o čom to je, tá kniha. Tak sa na to pamätám. Že to bol Deň, kedy zomrel Kristus. O tom, že jeden novinár americký rozpráva taký svoj príbeh a obrátenie, ako šiel do Svätej zeme, a tam sa obrátil. Veľmi som sa venovala takým veciam, čo nemohli ublížiť. Viete, že napríklad, aj o tomto. Potom sa ma pýtali, či počúvam Vatikán? Tak Vatikán som zaprela. Myslím, že Vatikán som vtedy zaprela. Tak si to pamätám. Že počúvam. Počúvali sme občas, ale to viac-menej doma. Lebo tam na internáte som ani nemala možnosť, ale doma, doma sme počúvali, mama počúvala, takže aj my sme počúvali. Ten Vatikán som zaprela. A potom, ostatné, že do kostola chodím pravidelne, takto. Začali sa potom vypytovať na ľudí. Že, keď chodím do kostola, s kým chodím? Koho tam vidím? A toto som už nehovorila, to som povedala, ja sama chodím a vidím tam ľudí, ale nevšímam si. To som už takéto veci potom rozprávala a na kňaza, na stretnutia - tak to o tých stretnutiach keď v šesťdesiatom ôsmom boli, to bolo asi do dvoch rokov to možno trvalo. Už len potom, keď začala byť situácia stále vážnejšia, tak potom znova sa to utiahlo do tej takého súkromia, anonymity, áno. Tak na to som len tak poukázala, a keď sa ma na to pýtali, na toho kňaza aj, tak on tam pôsobil dlhé roky. To bol pán dekan Pecha neskôr. Teraz je v Banskej Bystrici, tak som mohla verejne povedať, čo on hovoril. Veď to bolo verejné, tam mohol prísť každý. A potom, že o čom sme sa rozprávali. Tak som vždy tak neutrálne sa snažila zareagovať, aby som nikoho neprezradila.“

Utajená formácia Spoločnosti sociálnych sestier

„Začala som formáciu tejto Spoločnosti sociálnych sestier za veľmi utajovane, veľmi v takej tajnosti, pretože to by bolo isté prenasledovanie a nerozum by bol, aby sme zverejňovali veci, ktoré nie sú hodné toho, aby vedeli to práve ľudia, ktorí prenasledujú cirkev. Moderátor: Na aké konkrétne opatrenia si spomínate? ĽM: Také konkrétne opatrenia, že mali sme vždy dohovorený deň, kde sa stretneme a muselo to byť veľmi tak nenápadne, že sme sa dohodli, že niekde na inej zastávke vystúpim prídem k tomu činžiaku, kde bývala táto Daniela, v ktorú hodinu prídem, aby som ani nezvonila, otvorila mi, a tak som vkĺzla do jej bytu a v tichosti sme, alebo mala pustené rádio, také opatrenia určité proti prípadnému odpočúvaniu, lebo ona tiež bola známa tým, že bola veriaca, hej. A poznali ju tak aj na pracovisku takže o tomto všetkom vedela. Takže bola to veľká opatrnosť v tejto oblasti. A vždy sme mali pripravenú takú činnosť, že keby ktokoľvek prišiel, nejaká návšteva, jej šéf napríklad, lebo oni boli v takom priateľskom vzťahu, ale aj on, on bol.., tam bolo treba opatrnosti. Vždy sme mali pripravené, že napríklad ručnú prácu, že niečo preberáme také, že učíme sa, učí ma niečo alebo nejaké knihy, alebo koncert. To bola veľmi obľúbená činnosť, že nejaká vážna hudba, hej. A platne a gramofón a tak. Takže takéto stretávania, to bolo využívané v tom čase veľmi, že ideme počúvať vážnu hudbu, hej. A v rámci toho počúvania, aj sa počúvala, ale v rámci toho bola vždy aj nejaká prednáška, niečo v rámci tej formácie, aby sme boli informovaní o spoločnosti a tak. Takže sa preberala látka, ktorú som mala vlastne poznať, aby som poznala, do akej spoločnosti som vstúpila a o čo vlastne ide tej spoločnosti. Aká je charizma, aký je cieľ, aká je činnosť. Takže toto všetko v rámci takýchto tajných stretnutí. To bolo každý týždeň, každý týždeň sme mávali takéto stretnutia, a potom, aj mali sme mesačné stretnutia, to boli už víkendové stretnutia. A to sme vždy niekde vyšli. Buď do prírody. Mala mama priateľku tiež, ktorá mala chatu a ona jej dala kľúč od tej chaty. Takže sme boli v chate, v niektorej doline pri Martine, a Valčianska dolina, tam sme chodili, krásna chata, potok a tak. Takže tam sme mávali aj duchovné cvičenia. Pravidelne každý rok sme potom mávali aj duchovné cvičenia v týchto chatách. Alebo sme vycestovali ešte k ďalším známym až do Súľovských skál, do Súľova, a tam sme mali v pokoji na fare u kňaza, ktorý poznal spoločnosť, tak tam sme mali aj takéto duchovné cvičenia.“

Skladanie prvých sľubov v utajení

„A my štyri sme potom išli, v roku 1974, skladať sľuby. No ale to už bolo treba prísť do Košíc, kde bolo centrum, kde bola provinciálna predstavená, pred ňou to muselo byť, no a tam zase mali chatu, ktorá bola, alebo dve chatky mali. Jedna hlavná, volala sa podľa sestry provinciálnej, chata Anita, kde sestry bývali, kde bolo všetko na tieto duchovné cvičenia pripravené, zorganizované varenie a všetko. Nádherný pľac, nádherné prostredie, veľký pozemok, potok pretekal cez ten pozemok. Takže tam sa tak isto dalo akože rekreačne pobudnúť, dalo sa tam kosiť, sadiť kvety, zelenina, to všetko. Takže tak sa dalo odpútať od pozornosti, že tam niečo takéto prebieha. A vždy mal niekto starosť a dozor, že sledoval okolie. A vo vedľajšej chatke, malej, bol kňaz, jezuita, páter Paňák, zlatý o ktorom som tiež vydala teraz svedectvo na konferencii pri stom výročí jeho narodenia, ktorá bola v Košiciach. To bol človek, ktorý podržal spoločnosť v týchto ťažkých časoch v Košiciach a bol duchovným vodcom od tých rokov sedemdesiatych, asi v sedemdesiatom druhom prišiel do Košíc. On bol exercitátor, on tam pre sestry držal duchovné cvičenia. Teda ten posledný rok, keď som mala skladať sľuby, keď sme mali štyri sestry skladať sľuby, prvé sľuby, tak sme boli s ním na duchovných cvičeniach osem dní na týchto chatách, a potom to končilo na Turíce, lebo to je náš deň, najväčší sviatok turičný, tak vtedy, v turičnú nedeľu dopoludnia sme skladali sľuby. To bolo vždy tak nejako organizované, taká opatrnosť hej, že sme ako turisti oblečení. Hej, to bolo oblečením, skupina veselá, že sme tak sa správali uvoľnene, viete, veselo. Jednoducho ako turisti, že nemohli odhaliť, nejaké také, že by sme boli podozriví. Tak to si pamätám. A potom na tej chate vždy bola taká činnosť, že vždy sme sledovali z okna či je niekto blízko, či niekto prechádza, či ten človek je to ten istý človek. To bolo také veľké sledovanie aj z našej strany, a potom bola opatrnosť, takže sme vedeli kedy z chaty vyjsť, kto vyjde, čo keď vyjde, čo ide urobiť, do potoka niečo - po vodu, alebo vyšiel a rozprával sa s tou osobou, hej. Tak ju viete, odlákal, alebo trošku aj preveril kto to je. Takže takýmto spôsobom, veľmi tvorivosť tam bola potrebná. A táto naša sestra Daniela, ktorá nás mala na starosti, bola veľmi takým umeleckým typom človeka, a veľmi tvorivá. Takže ona to vždy vedela zariadiť aj poradiť. Takže veľmi dobre. A keď tam prišiel páter, aby nám odslúžil svätú omšu v tajnosti, improvizovanom prostredí chaty, bolo to všetko teda improvizované, stôl a všetko tak poslúžilo k tomuto účelu, vtedy nezabudnuteľná to bola chvíľa. Vedeli sme my, už v tom čase, že našou rovnošatou Spoločnosti odjakživa bola sivá farba, a tak jedna z nás bola krajčírka, vedela šiť. Tak nám všetkým štyrom urobila šaty. Ušila šaty. Také smiešne, až kuriózne, dnes, tie šaty boli rovnaké, len dĺžka bola rôzna. Tie sestry, ktoré boli staršie odo mňa, tak oni nosili dlhšie sukne, a ja napríklad, som nosila minisukne. V tom čase sa nosili minisukne a to sa rešpektovalo. No a tak mne ušili takéto rehoľné šaty mini. Poriadne nad koleno. Tak je to také, až teraz sa človek na tom tak zabaví, zasmeje, že ako je to možné. Ale bolo to vtedy tak normálne, tak akosi prirodzené, že nikto proti tomu nič nemal, ale zároveň my sme všetkých prekvapili. My sme priniesli si tieto šaty a v ten deň sľubov sme si ich obliekli. A teraz tak sa vidím, ako v tej situácii sme tam stáli pred tým improvizovaným obetným stolom a pripraveným tak, že kvety, poľné kvety, kytice poľných kvetov.. Krásny biely obrus to bol, hej. Sviečky, kríž. A páter oblečený bol a teraz, keď prebiehala celá svätá omša, tak čo bolo najdojemnejšie bolo to, že páter, keď sme zložili tieto sľuby, po prečítaní evanjelia, on potom slúžil ďalej svätú omšu a bola liturgia obety, vtedy začal plakať. On sa neovládal a usedavo ticho plakal. A potom ako mohol, ovládol, prestal, lebo nemohol pokračovať v modlitbe. My sme sa tešili, my sme to prežívali, viete, ako nadšenie a on zrazu plakal. Ale ja som to pochopila, ja som to vnímala. Však to bolo do dojemné pre neho. On ako rehoľník mal za sebou väzenie, Jáchymov, a on vedel, čo sa tam odohráva. Aká závažná vec sa tam odohráva, že človek sa zasväcuje Bohu v tej situácii aká bola, nebezpečná, neistá. So všetkým rizikom do budúcnosti, ale tá odhodlanosť na nás a možno ešte aj tie šaty dodali k tomu, že, že to bolo také dojemné.“

Na zájazde s nasadenou agentkou, tajný útek na audienciu za svätým Otcom

„A táto žena mi potom veľmi znepríjemnila celý zájazd. Čím ďalej, tým viac som sa utvrdzovala a bol to fakt. Najhoršie to bolo v Ríme, kde aj na ubytovaní a všade vlastne, ona so mnou išla bývať na izbu. A vždy to bolo tak nadnesené, ja som sa akosi nevedela brániť. Bolo to takým spôsobom povedané a podané, že ma odzbrojila akosi. A ja hovorím, ja som bola taká neskúsená v určitom zmysle a skôr taká nekonfrontačná, taká, nevedela som sa tak nejako možno brániť, alebo si presadiť svoje. No tak potom som to nejako prijala, prijala som to, ale už veľmi nerada. A bratovi som povedala, Vladko, toto je niečo, čo je nie dobré. Táto žena ma sleduje. No tak aj on potom bol ostražitý a potvrdilo sa to, keď sa ma začala vypytovať, či chcem pápeža vidieť. Tak ja hovorím, ale on tu nie je. Ja som už začala byť taká opatrná, on nie je teraz v Ríme. Takže ani sa nedá ísť na audienciu. Ale boli tam ľudia z východu, Východniari, dobrí Východniari, takí srdeční ľudia a oni už nejako mali taký zmysel, a tak vedeli, sme sa poznali kto sme kto, viete. A tak oni mne šepli. Oni mi pošepkali, vraví, nechcete ísť do Kastengandolfa, kde Svätý Otec teraz je v letnej rezidencii a že tam by sme sa mohli s ním stretnúť. A ja vravím, ja to chcem, to veľmi chcem, áno, ale prosím vás opatrnosti, hej. Aj tá osoba, ktorá je so mnou, nesmie to vedieť. No a tak vám to bolo, sobota, noc išla a v nedeľu ráno, zistili aj ako vlak tam máme, o siedmej ráno, no, do toho letného sídla, a teraz ja opatrnosť nesmierna, nič, žiadny náznak, lebo táto žena ak tam pôjde, ja mám po všetkom. A hlavne môj brat. Lebo ja som sa raz už s pápežom stretla. Ale toto chcem, aby on mal skúsenosť, zážitok so Svätým Otcom. Tak, prosím vás, všetko som si večer pripravila tak, lebo v jednej posteli sme spali na tom hoteli, viete. No a teda široké postele samozrejme, také váľandy, ale tak to bolo nejako spojené, ale tak ja som si pripravila všetko tak, čo budem brať so sebou ticho v posteli. A ráno ani neviem, ja už som bola v takom napätí, že som ani, nepotrebovala budík, som sa zobudila. A s bratom sme sa dohodli, že sa stretneme dole na recepcii. No takže tak sme tam šťastlivo sa stretli. Ja som v tichosti vykĺzla. Ona nestačila sa prebudiť, ja som sa rýchlo obliekla a vykĺzla von s vecami. A už sme leteli na stanicu na vlak a sme jej unikli. To bolo úžasné, fantázia, ja som bola šťastná. A teraz sme si vychutnávali cestu, nádhernú cestu, do toho Kastengandolfu, a potom tam bolo stretnutie, tam bola audiencia Anjel Pána, a potom Svätý Otec prišiel na to nádvorie toho sídla a tam sme sa s ním mohli pofotiť.“

November 1989, odkaz mladej generácii

„Tak november osemdesiatdeväť, to bol unikát. To bolo niečo krásne. To bola úžasná radosť, to bola úľava. To bola všade panujúca radosť. Tak by som to povedala. Všade. Ja som to tak veľmi prežívala a vnímala, že aj na ulici ako si ľudia si zrazu boli bližší. Zrazu sa ľudia jeden druhého nebáli. Taká smelosť. Zrazu sme hovorili o sebe. A naša mama, tak viem, ako sa strašne tešila. Ako ona to prežívala. Stále sledovala čo sa deje v televízii, viete. Tak sme sa všetci radovali z toho a z toho, že prišla sloboda a my môžeme slobodne sa prejaviť a ísť kde chceme a robiť čo chceme. Čo, čo uznáme za vhodné, že nemuseli sme byť limitovaní, priznať sa k viere, pozvať ďalších k viere. Že teda na nejaké akcie, kde by mohli prísť k viere. Takže. Moderátor: Čo by ste povedali mladej generácii o totalite, čo ste vy nemohli mať a teraz ta mladá generácie to má, aby si to vážil? ĽM: Tak to, že je veľká vec, keď človek môže neohrozene vyznávať svoju vieru, keď nie je pod takýmto tlakom, aby robil kompromisy. Aby mohol žiť tú pravdu, ktorú poznáva. A žiť podľa svojho svedomia. To je veľká vec a takto potom, si myslím, že je to aj šanca pre to, aby vyrastali charaktery. Sloboda, Boh nás chce slobodných. Boh chce, aby sme v slobode, a nie pod žiadnym nátlakom aj vyznávali svoju vieru a žili ten život s ním zasvätený. Aby sme žili svoj život s ním a aby sme privádzali k tomuto životu aj ďalších ľudí. Aby sme takto šírili Božia kráľovstvo. Lebo Božie kráľovstvo je večné. Začína na tejto zemi a pokračuje vo večnosti a nikdy neskončí a preto nie je jedno, koľko ľudí sa doň dostane. Preto je dôležité zachrániť každého človeka, ktorý sa dá zachrániť, ktorý sa chce dať. Ktorý sa slobodne chce dať zachrániť.“

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 6/2017

Vytlačiť