Ján Zeman (1923)

Foto: Ján Zeman

Životopis

„Nakoniec sám osobne môžem povedať, že som sa rozhodol správne. Bola to moja povinnosť. A chcel by som, aby mladí ľudia si toto uvedomovali, nenechali sa zlákať nejakými pamyšlienkami, aby konali podľa svojho zdravého rozumu a cítenia.“

Príbeh pamätníka

Ján Zeman sa narodil 20. decembra 1923 v Myjave v rodine kováčskeho majstra. So svojím mladším bratom vyrastal u starých rodičov. Matka im zomrela, keď mal Ján dva roky a otec odišiel za prácou do Spojených štátov amerických. Ján Zeman sa vyučil v Považských strojárňach a nastúpil na štúdium Vyššej priemyselnej školy strojníckej v Bratislave. Po štúdiu nastúpil ako vedúci konštruktér do Považských strojární, resp. Československej zbrojovky v Považskej Bystrici. Prostredníctvom rodinných kontaktov bol oslovený ku spolupráci so zahraničnou spravodajskou službou CIC, ktorej poskytoval v šifrovaných správach informácie o vojenskej výrobe a i. v podniku Povstroj, kde pracoval. V roku 1949 bol zatknutý, drasticky vypočúvaný a za vlastizradu a vyzvedačstvo odsúdený na trest smrti. Jeho manželka súdená v tom istom procese dostala trest odňatia slobody štrnásť rokov. Proces považoval za frašku. Prezident ho omilostil na doživotie v roku 1950, no i tak neveril, že sa z väzenia ešte vráti. Nakoniec si odsedel štrnásť a pol roka, pričom ako politický väzeň okúsil tie najhoršie podmienky v komunistických väzniciach. Po návrate z väzenia - najskôr manželka, ktorá bola prepustená po ôsmych rokoch, neskôr i Ján Zeman - sa konfrontovali so spoločenským vylúčením, nemožnosťou zamestnať sa i s vážnymi zdravotnými problémami, ktoré boli následkami väzenia. Opäť sa zamestnal v strojárenskom podniku, ale až po rokoch sa im podarilo žiť "normálnym" životom. Manželka si po čase našla miesto ako sekretárka na škole. Svoje politické presvedčenia a stanoviská po celý život nezmenil a ostal tak v kategórii "neprevychovaný".

Protištátna činnosť - spolupráca so zahraničím

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"K svojej činnosti som sa dostal prostredníctvom Nikolaja Pátka, ktorý bol manžel sestrenice mojej manželky. Tento pôsobil ako kultúrny atašé v Bulharsku. Po odvolaní odišiel za hranice, kde sa zapojil do činnosti organizovanej československými občanmi, ktorí pracovali za prvej svetovej vojny ako parašutisti na území Československa. Bol to major Bugataj, ktorý ma kontaktoval na základe odporučenia. Jedného dňa v roku tisícdeväťstoštyridsaťdeväť ma navštívil kuriér Štefan Gavenda, ktorý mi priniesol list od Nikolaja Pátka a od majora Bugataja, v ktorom ma požiadal o spoluprácu. Ja som súhlasil po veľmi krátkom uvažovaní, lebo februárové udalosti a pomery v podniku boli pre mňa neprijateľné. Vyrastal som ako mladý chlapec v meste, kde cítenie voči Československému štátu bolo veľmi silné. A ovplyvnené bolo učiteľmi, ktorí v tej dobe vyučovali na základnej škole. Boli to učitelia, ktorí prišli z Čiech a z Moravy a keby som to mal dnes hodnotiť, boli to veľmi, veľmi dobrí učitelia a mám veľmi krásne spomienky na nich. V tej dobe, keď ma navštívil kuriér Gavenda, prijala ho moja manželka, lebo ja som bol v zamestnaní, a môj rozhovor s ním bol tiež za prítomnosti mojej manželky, lebo, ako som vopred spomenul, bol list, ktorý poslal Pátek. Bol manžel jej sestrenice, tak sa zaujímala, prečo ten človek došiel a tak ďalej. Čiže hneď od prvého stretnutia vedela, o čo sa jedná. V tej dobe som bol vo funkcii vedúceho konštrukcie. A mal som neobmedzené možnosti vedieť všetko o podniku. Pokiaľ sa týka výroby, materiálnych zásob a tak ďalej. Tiež mi podliehala investičná výstavba. Čiže mal som k dispozícii tiež materiály, čo sa týka objektov fabriky a tak ďalej. Môj kontakt so zahraničím prebiehal prostredníctvom tajných schránok. Správy, ktoré som podával, boli zašifrované. A týkali sa hlavne vojenskej výroby, ktorá v tej dobe začínala prebiehať v podniku. A tiež ďalších zaujímavých vecí, pokiaľ sa týka materiálnych zásob, nálad v podniku a tak ďalej."

Zatknutie, výsluchy, odsúdenie

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"V roku tisícdeväťstoštyridsaťdeväť, bolo to v auguste, bol som zatknutý dvoma príslušníkmi. Podľa môjho názoru, boli to pracovníci rozviedky, lebo po zatknutí som bol umiestnený vo Vojenskej väznici v Bratislave. Čiže to bola moja prvá moja skúsenosť s komunistickým režimom. Po nejakej dobe bol som premiestnený do väznice ŠtB do budovy, ktorú nazývajú niektorí politickí väzni "U dvoch levov". Tu začali prebiehať výsluchy, ktoré boli veľmi drastické. Bitie, vyhrážky a hlavne v tom smere, že moja manželka bude terčom ich násilia, veľmi zapôsobilo na moje cítenie. Mali sme veľmi krásne manželstvo a ono človekovi to bitie ani tak nevadilo. To by zniesol, ale vyhrážky na milovanú osobu dokážu človeka priviesť na pokraj zrútenia. Pri výsluchu jeden deň vstúpil do miestnosti príslušník, ktorý sa podľa môjho názoru vymykal svojím vzhľadom a chovaním od tých, ktorí prevádzali túto mäsiarsku prácu. Príslušníkov, ktorí prevádzali výsluch, poslal preč a spýtal sa ma, že či používajú násilie. A ja som mu odpovedal, že áno. Na to on mi povedal, pán Zeman, nemá význam, aby ste zapierali, my sme zatkli Štefana Gavendu a všetko o vás vypovedal. Po výsluchoch na Štátnej bezpečnosti bol som premiestnený do krajskej väznice súdu a tam som i dostal obžalobu, ktorú vypracoval plukovník Rašla. Po našom procese dostal hodnosť generála. Proces, to bola fraška. Som mnou boli súdení tiež pracovníci z Považských strojární z Považskej Bystrice - Viliam Šimko s rodinou, s manželkou, potom pracovníci z Dubnice. A toto všetko bolo urobené preto, aby proces nadobudol odstrašujúci význam pre pracovníkov závodov, ktoré tuná na Považí začínali sa znova orientovať na zbrojnú výrobu. Ja a Viliam Šimko z Považskej Bystrice sme boli odsúdení na trest smrti. Manželka na štrnásť rokov a ďalší, ktorí boli súdení, tiež dostali tresty v rozsahu desiatich rokov. Po vynesení rozsudku bol som premiestnený do Leopoldova a manželka do Ilavy. Môj obhajca zariadil, aby som sa pred transportom mohol rozlúčiť s manželkou a s jej matkou. Toto stretnutie bolo bezo slov. Manželkina matka predtým navštívila predsedu senátu doktora Gemainera a prosila ho, ako to so mnou vyzerá. Na to on je povedal, že nechal mi dvierka otvorené. Potom som sa presvedčil o tom, že jej klamal, lebo pri odvolacom súde v Prahe mi bol rozsudok potvrdený. Môj obhajca žiadal, aby súd prihliadol k tomu, že som blízky veku mladistvému, mal som vtedy dvadsaťpäť rokov. A aby zobrali do úvahy vyznamenania, ktoré som dostal za svoju prácu ako konštruktér. V roku tisícdeväťstoštyridsaťsedem som dostal vyznamenanie za pracovnú obetavosť a čo bolo v tej dobe veľkým uznaním. Toto súd nezobral do úvahy, práve naopak tieto faktory boli zobrané ako priťažujúca okolnosť. Takže rozsudok som mal potvrdený. A mne nič iného nezostávalo, len čakať, či prezident mi udelí milosť."

Jáchymov - pomery v tábore Vojna

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Ten transport do Jáchymova sa podobal transportom Židov do koncentračných táborov. Po príchode na ústredný tábor boli sme postupne triedení pre jednotlivé tábory, ktoré potrebovali otrokov na ťažbu uránu. Ja a niektorí moji priatelia, ktorí mali doživotné tresty, boli sme premiestnení do tábora Vojna na Příbramsku. Bol to naozaj tábor, ktorý bol zriadený za tým účelom, aby tuná boli skoncentrovaní väzni s vysokými trestami, a ktorí boli označení ako nebezpeční útekom. Tento tábor v dobe, keď som tam ja došiel, mi pripomínal zlatokopecký tábor niekde na Aljaške. Baráky, v ktorých sme boli ubytovaní, boli plné ploštíc a naozaj ten život v nich bol veľmi nepríjemný. Ja sám osobne som bol veľmi háklivý a nepomáhalo mi ani natieranie sa naftou a rôznymi ochrannými prostriedkami. A mal som, naozaj, keď som prišiel zo šichty, strach si ľahnúť. Fáral som na šachte číslo jeden v skupine brigadíra, ktorý bol výborný chlapec. Bol to bývalý basketbalista, pochádzal z Brna. Keď sa dozvedel, aký mám trest a čo mám za sebou, a aká je moja profesia, tak som bol zadelený ako zámočník. Použijem český výraz, důlní zámečník."

Väznica Mírov - stretnutie s G. Husákom

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Na Mírove to bola veľká zmena pre mňa. Na jednej strane šesť rokov som stál pri rysovacej tabuli a tu náhle som sa ocitol na dielni, kde človek musel osem hodín fyzicky pracovať. Mal som opuchnuté ruky, bol som unavený, ale bol som rád, že som sa z Opavy dostal. Na Mírove som sa stretol s Gustávom Husákom. Medzi väzňami som bol uznávaný ako človek, ktorý sa vyzná v strojárenstve, a keď niekto mal nejaký problém, tak prišiel ku mne na radu. Tak sa jedného dňa stalo, spoluväzeň, ktorý býval so mnou na izbe, priviedol za mnou Husáka, aby som mu poradil v práci. Urobil som to, čo som ako väzeň väzňovi mal urobiť. Nepripomínal som mu, že keď mi súd vyniesol trest smrti, že on bol vtedy predseda povereníkov. Pomohol som mu. Spomínal som naňho, keď sa vrátil, stal sa tajomníkom komunistickej strany a neskoršie prezidentom, ako sa choval. To nebol Gustáv Husák, ktorého som poznal ako väzňa. Každý väzeň má svoju hrdosť. Má určité povinnosti voči tým príslušníkom, ale svojím chovaním dokáže vyjadriť vzdor. Na mňa týmto spôsobom nepôsobil. Bol to väzeň, ktorý sa choval voči príslušníkom veľmi, veľmi..., ako by som to označil..., slušne."

Po štrnásť a pol roku doma

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Keď som prišiel domov, zastavil som sa zo stanice vo fabrike na vrátnici. A vrátnika som požiadal, aby zavolal moju manželku. Tá nebola v práci, bolo mi povedané, že je po nočnej zmene. Z návštev som vedel, kde si rodičia postavili rodinný domček. Tak som išiel, manželka spala a ja som ju zobudil. A si to môžete predstaviť, čo to pre ňu bolo. Ona totiž podnikala rôzne kroky, aby som dostal milosť alebo bol podmienečne prepustený. Ale všetko bolo márne. Ja už som vo väzení patril medzi tých mladých ľudí, ako sme si medzi sebou hovorili, že my sme garda, a garda neustupuje. Čiže mali sme svoje názory, chovali sme sa tak, že sme odmietali akékoľvek záväzky, akékoľvek akcie, ktoré by nejakým spôsobom mohli znevážiť naše presvedčenie. A došlo to tak ďaleko, že manželka dostala cukrovku z nervového vyčerpania. A práve v ten deň, keď som ja došiel, mala nastúpiť na liečbu do nemocnice. Bola v takom stave, že jej objavili acetón v krvi. Čiže keď ja som išiel do Senice sa prihlásiť, ona musela podpísať reverz, že nenastúpi na liečbu, až o deň neskôr. Čiže na jednej strane bol pre nás veľký deň, ale na druhej strane pre osobu, ktorú som mal veľmi rád, znamenal, boj o život. Do zamestnania som mal možnosť ísť buď do Sigmy Lutín alebo do Kopřivnice. Ale vzhľadom na to, že manželka mala takéto zdravotné problémy, rozhodol som sa, že zostanem na Myjave. Bolo mi doporučené alebo povedané, aby som sa neuchádzal o zamestnanie vo fabrike, kde som pracoval. No ale bol tu jeden človek, ktorý poznal môj prípad. Bol to riaditeľ okresného priemyselného podniku, ktorý prejavil záujem ma zamestnať. Tak sa i stalo, napriek tomu, že niektorí pracovníci sa postavili proti tomu. Vzhľadom na to, že on bol významný strojárenský pracovník, si to presadil. Obdobnú situáciu mala aj manželka. Nechceli ju nikde zamestnať. Až na zákrok súdu, ktorý ju podmienečne prepustil, bola zamestnaná vo fabrike na stroji na tri zmeny. Manželka bola väznená v Ilave, v Pardubiciach a v Želiezovciach. To boli známe väznice pre ženy. Vrátila sa s podlomeným zdravím. V Želiezovciach prekonala infekčnú žltačku, ktorú nielen ona, ale viaceré väzenkyne mali, vzhľadom na tie podmienky, ktoré tam v tej dobe boli. Tak to by tak v krátkosti bola moja odysea v komunistických väzeniach."

1968 - "Neprevychovaný"

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Moderátor: Pán Zeman, ako si spomínate na rok tisícdeväťstošesťdesiatosem? J.Z.: Viete, ja som mal také výsostné postavenie v podniku, že pokiaľ sa týka tých akcií, ako boli prvé máje a tak ďalej, záväzky a tak, nikto ma nenútil, aby som sa týchto akcií zúčastnil. Ja v šesťdesiatom ôsmom roku, to viete, bola to pre mňa veľká udalosť. Ovšem tiež obavy, čo bude ďalej. Vzhľadom na to, že som bol označovaný ako neprevychovaný, aký bol postoj mojej ženy. Tak človek mal obavy, keď vtrhli sovietske vojská do Československa, čo sa bude diať s nami. Či znova sa nevrátime tam, kde sme boli pred niekoľkými rokmi. Našťastie sa tak nestalo. Vzhľadom na to, že už sme asi neboli komunistami považovaní za nebezpečných a prečkali sme to. Moderátor: Ako dlho bola vaša manželka v tých väzeniach, ktoré ste spomínali? J.Z.: Manželka bola, ako som spomenul, odsúdená na štrnásť rokov, a po ôsmich rokov bola prepustená na podmienku. Keď sa vrátila, nemohla dostať zamestnanie a stalo sa tak až na zákrok súdu. Pracovník na úrade práce jej povedal, aby odišla do Ostravy. Čiže nechceli, aby zostala tuná na Myjave. A ja keď som sa vrátil, do určitej miery som na Myjave chcel zostať, pre tých, ktorí dávali tie negatívne hodnotenia, k žiadostiam mojej ženy, že som sa vrátil, že som neprišiel na kolenách. A že som sa zaradil do normálneho života. Moji rodičia nám pomohli po finančnej stránke... No, ale viete, ono to nebolo také jednoduché. Ja som bol známy medzi pracovníkmi fabriky vzhľadom na to, akú som mal funkciu. Ale keď som sa vrátil, išiel som s manželkou po chodníku a ľudia, ktorí ma mali stretnúť a mali by sa prípadne so mnou porozprávať, tak prešli na druhú stranu ulice. Bol som ako cítil som sa ako malomocný medzi zdravými. Taká bola situácia. Nakoniec to všetko dopadlo dobre, že sme si vytvorili nový domov a obidvaja sme boli rešpektovaní v spoločnosti. Ja v podniku a manželka nakoniec dostala zamestnanie ako sekretárka na škole, takže sme žili normálnym životom, ale tie spomienky a následky sme si stále niesli so sebou."

Okolnosti podpísania spolupráce so ŠtB u niektorých politických väzňov - neskoršie zistenia

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Moderátor: Pán Zeman, prišiel sedemnásty november tisícdeväťstoosemdesiatdeväť, ako spomínate na tie chvíle? J.Z.: No, to viete, že človek, ktorý prežil to, čo prežil, to vítal. Mal z toho radosť, že to, čo sme si ako väzni dlhé a dlhé roky hovorili, že to prdne, že sa tak stalo. Že už sa to nevráti späť. Žiaľbohu, aby som pravdu povedal, moje predstavy, čo nasledovalo, sa nesplnili. My sme si to vo väzení trocha inak predstavovali. Viete, ale to väzenie mnohých zlomilo. Tie akcie, ktoré prebiehali vo väzení, kde využívali - to boli takzvaní tí bezpečáci vo väzení, ktorí sa snažili získať väzňov, nie na spoluprácu. Oni nepotrebovali nejaké hlásenie alebo udávanie, ale snažili sa eliminovať osobnosť toho človeka tým, že podpísal tú spoluprácu. O nič inšie nešlo. Pokračovali tak, ako pokračovalo gestapo. Gestapo vraj to isté robilo, že ľudí prinútilo k spolupráci. No a potom toto mali ako zbraň, aby ju mohli použiť, keď bude potrebné. A tento krok sledovala aj Štátna bezpečnosť. Ja sa môžem pochváliť tým, že po celú tú dobu som nezmenil svoje stanovisko, všetky tie akcie, ktoré prebiehali, išli mimo mňa a mám dokument, kde je moje hodnotenie z väzenia, ktoré poslali na povereníctvo spravodlivosti k žiadosti mojej ženy, kde po dvanástich rokoch väzenia som nezmenil svoje názory a zotrvávam na svojom presvedčení. Môžem vám to potom ukázať. Viete, niektorí to mali ťažké. Mali ženu, mali deti. Deti vyrástli, chceli ísť študovať a ťažko bolo niektorým to odoprieť, keď poukazovali podpíšte to, deti budú môcť ísť študovať. Vy dostanete podmienku a tak ďalej. Že mnohí naozaj tým dlhodobým väznením boli už v takej situácii, že to urobili."

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 03/2019

Vytlačiť