Ernest Cvik (1933)

Foto: Ernest Cvik

Životopis

„Súdržnosť aj pri problémoch – stáť jeden za druhým a pomáhať si.“

Príbeh pamätníka

Ernest Cvik sa narodil 7. septembra 1933 v Nitrianskom Hrádku. Svoje detstvo prežil v rodnej obci. Jeho otec bol roľníkom. V rodine boli traja chlapci. Starší brat išiel študoval medicínu, o tri roky mladší brat bol ešte na základnej škole a on išiel na poľnohospodársku školu. V 50. rokoch zasiahla aj ich obec tvrdá násilná kolektivizácia, čo boli ťažké časy nielen pre roľníkov. Vykonávali sa prehovárania, nábory do družstva, jeho otec ako roľník považoval vlastníctvo pôdy nielen za rodinnú záležitosť, ale aj za cenné dedičstvo svojich predkov. Dostával povinné kontingenty, koľko musí z úrody a vlastníctva odovzdať. Ale ani splnenie kontingentov nestačilo, úrady mu určili dodatočné kontingenty. Tým ho chceli donútiť, aby sa pôdy vzdal a odovzdal ju družstvu. Otca zobrali do vyšetrovacej väzby už v roku 1951 za neplnenie národohospodárskeho plánu. Komunisti o ňom tvrdili, že ide o dedinského boháča, ktorý mal predpoklady plniť kontingenty. V roku 1952 ho odsúdili na 8 mesiacov nepodmienečne s prepadnutím celého majetku v prospech štátu. Bol väznený od 8. októbra 1951 do 8. júna 1952. Po páde komunizmu bol rehabilitovaný. Roku 1952 vylúčili Ernesta z vyššej poľnohospodárskej školy a jeho staršieho brata vylúčili zo štúdia medicíny. Prišiel rok 1953. Zomrel Stalin, Gottwald a bola mena peňazí. A on išiel na základnú vojenskú službu. Nastúpil do Levíc 30. októbra 1953, ale bol určený pre PTP do baní Ostrava - Radvanice a bol ubytovaný v kasárňach. V baniach počas PTP mal viacero príhod, kde išlo aj o život. Po návrate z PTP nemohol dostať dobrú prácu, lebo všade sa kádrovalo. Keď sa hlásil na školu, dostával odpovede, že nemôže byť prijatý pre nedostatok miesta. Nakoniec po viacerých pokusoch urobil aj maturitu. Dostal sa na pedagogickú fakultu do Trnavy, a neskôr získal miesto učiteľa. V roku 1960 sa oženil, má 2 deti, žije v Piešťanoch. Rok 1968 ho zastihol v Piešťanoch. Potom nastala normalizácia, kádrovačky a previerky. Aj on mal problém so zamestnaním. Začal učiť v čase, keď bolo málo učiteľov. Učil prírodopis a pracovné vyučovanie, lebo tie predmety považoval za blízke jeho záujmom aj vzdelaniu. November 1989 vnímal ako príležitosť: „Príde aj čas, kedy budeme môcť my si trochu aj povedať aj robiť to, čo chceme vlastne.“ Jeho posolstvo budúcim generáciám je: „To, čo bolo s nami robené, to bolo protizákonné a protiľudské. A chcel by som pre mladých a ďalších našich potomkov, aby sa vzájomne mali radi, aby žiadne kádrovačky neboli. Pretože to, čo bolo, to vlastne určitú generáciu, určitých ľudí v tej generácii celkom odstavili a urobili z nich otrokov. Takže, keby sa tieto kádrovačky nikdy viac neopakovali.“

Spomienky na detstvo

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Svoje detstvo som prežil prakticky na dedine. No je to trochu iné ako v meste, okolo hospodárstva sme museli robiť. Sme mali svoje starosti a nemali sme také voľno ako napríklad mestské deti. Každý mal nejakú úlohu pridelenú na dedine. No a vo voľnom čase, prevažne na humne sme hrávali futbal, ktorý prakticky ani nebol futbal, lebo to sme mali handru, teda futbal plný handier a pozašívané. A behali sme za tým. Takže takto sme prežívali prakticky svoju mladosť. Pokiaľ bolo leto, naša úloha bola pásť kravy, dobytok, starať sa vždy, každý mal určené to svoje. A otec už sa venoval svojej práci, hospodárstvu. Otec bol roľník a snažil sa uživiť svoju rodinu, boli aj vtedy ťažké časy, nebolo to tak ako napríklad teraz. Ale myslím, že sme prežívali svoju mladosť šťastne, až po určitú dobu, kedy sme mali problémy aj s prežitím. Rodičia boli kresťania, vychovávali nás v kresťanskom duchu. A myslím, že otec sa snažil, aby sme všetci mali školy, pretože tvrdil, že nič na svete nám vedomosti nemôže zobrať. No a tým pádom, ja som mal napríklad určené, že budem na hospodárstve. A preto pôjdem do poľnohospodárskej školy, aby som vedel, čo mám na tom hospodárstve robiť, aby sme sa mali čo najlepšie, aby sme dorobili hodne. Myslím, že každý z nás. Boli sme traja chlapci na hospodárstve, alebo v rodine. Starší chodil už v tom čase na medicínu na vysokú školu.

Otec nechcel vstúpiť do družstva – synovia vylúčení zo školy

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Prišiel rok päťdesiatdva, kedy boli časy ťažké, veľmi ťažké časy pre roľníkov. Bol nábor do družstva, otec nemienil ísť do družstva, pretože on tvrdil, že on nič nesprivatizoval. A preto, že to je rodinná záležitosť. Kopu pokolení šetrilo a kúpili si role, aby mali na čom sa živiť, no a teraz ich má odovzdať do družstva, takže to odmietol. Preto mal aj problémy s úradmi. Dali, boli kontingenty, koľko môže alebo koľko musí odovzdať. Keď sme tú časť splnili, tak dostali sme dodatočné určenie, koľko ešte musíme dodať. Takže prakticky aj keď sme splnili, sme nesplnili, lebo dodatočne nám zase vymerali. A preto bol otec prenasledovaný. Nemalo to vplyv len na otca, ale malo to vplyv aj na deti, ako sme chodili do školy, tak mali sme problémy v škole, lebo kádrové oddelenie z Bratislavy, odboru poľnohospodárstva, mňa napríklad vylúčilo zo školy dvadsiateho piateho apríla tisícdeväťstopäťdesiattri. No v tom čase boli, v päťdesiatom druhom boli také časy, že roľníci, ten, čo nepodpísal do družstva, boli prenasledovaní. Otca zatvorili za neplnenie plánu v poľnohospodárstve. Keď ho splnil, tak mu dodatočne určili a prakticky nemohol splniť nikdy. No preto, že aby sme išli otca presviedčať, vylúčili aj mňa zo školy, aj brata.

Po vyhodení zo školy len dojiť kravy, išiel do ťažkého strojárenstva

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Ja som mal ísť iba dojiť kravy. Nič som nemohol robiť, na úrade práce mi to povedali. Že nič nemôžete, len dojiť kravy. No po rozhovore s ďalšími známymi som sa prihlásil do ťažkého strojárenstva. Závody Sergeja Mironoviča Kirova v Tlmačoch. A prakticky tam som im to tiež povedal a oni mi povedali: nie, na nás nemajú dosah, nemá právo nikto vám dať výpoveď odtiaľto. Tak som bol na zaučení v Blansku a po príchode, to je polročné zaučenie, potom som robil výučný list. A ten výučný list som urobil s vyznamenaním. Čo som mal tiež potom prednosť pred ostatnými a po vyučení som robil v skupine, vyrábali sme násypky rôzne v ťažkom strojárenstve. No prišiel rok päťdesiattri, a išiel som na základnú vojenskú službu, tu by som chcel pripomenúť, zomrel Stalin, zomrel Gottwald, no a bola mena peňazí a ja som išiel na základnú vojenskú službu. Som nevedel, aká bude. Čo, kde, ako bude, ale išiel som, nastúpil, lebo som tam robil. Tak mal som nastúpiť v Leviciach, tak v Leviciach potom nás sústredili do Nitry, a z Nitry nás nabalili na vlak. A išli sme, no išli sme pol dňa, išli sme celý deň, vozili nás, až sme došli do Vratimova. Vratimov, to tam boli baraky pri výstavbe tých železiarni.

Spomienky na PTP

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Bol tam napríklad ten kňaz s nami, boli tam aj takí, čo chceli ísť za kopečky. A boli to, ja to odhadujem, takže boli to slušní ľudia, že nemal záujem niekoho okradnúť, ale že sme tam boli vlastne všetci z trestu. Každý mal niečo, prečo tam bol. Bývanie tam sme mali celkom slušné, bolo to viac ľudí na izbe. No a naháňali nás každý večer pochodovať, aj dve hodiny sme pochodovali. Takže prakticky sme si moc toho neoddýchli. V tom čase, keď som ja tam bol, kriminálnika som tam nevidel, alebo nepočul som o ňom, ale boli sme tam všetko politickí. Jeden bol roľník, druhý bol kňaz, tretí bol čo ja viem, chcel ísť za hranice, no a takíto sme tam boli nazháňaní. Ten život medzi priateľmi bol dobrý, ale ináč to tam bolo, tam nemal nikto pokoj. Lebo nás naháňali, ani oddýchnuť sme si nemohli. Jedine, v tom nočnom období. No, mali sme aj taký deň zo začiatku, že nás aj do polnoci naháňali, ale ráno sme išli fárať. Ale stali sa tam potom úrazy a zakázali to, zakázali nás tak prenasledovať, skrátka naháňať. Lebo tam musel každý vyložiť svoju námahu, skutočne tá robota zaujala každého tak, že mal čo iné robiť, aby to splnil. Nebol nikto, nebol taký, žeby tam nemusel robiť. No tí dôstojníci, čo tam boli, a nie ani dôstojníci, taký obyčajný slobodníček nás naháňal, ani dôstojníci ani o tom nevedeli čo si robil s nami. Bárskto, no naháňal nás po dvore, pochodovali sme, chodili sme aj desaťkilometrové také chôdze a ešte aj spievať sme museli.

PTP - smrteľný úraz v bani

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Mám ešte jeden zážitok, to je, hneď boli prvé fáračky, ako sme boli, tak v stene, to bolo sto metrov uhlia na osobu, no tak sme hádzali. A za sebou potom sa stavali stojky, aby ten kameň sa neuvoľňoval a nepadal. Pritom ale tam boli rôzne poruchy. To nebolo že nie je zastojkované, ale skrátka, pohol sa kameň a padol. To sme boli v stene, každý mal určitý úsek, a asi tretia partia nado mnou. Spustil sa kameň a toho vojaka, toho folovača pritlačilo, ten kameň ho pritlačil k zemi. Ten kameň museli rozbiť na ňom, takže prakticky vynášali ho, len kúsky z neho. To bolo privítanie v bani. A vtedy som povedal, že radšej by som išiel okná umývať, ale keď tam neboli. No, toľko, nebolo to tam príjemné. Pretože tá bezpečnosť tých ľudí, nebola taká, aká by mala byť. A doplatili na to hlavne vojaci, lebo tí boli dávaní do najhoršieho prostredia. Kde civili odmietali ísť.

November 1989 a posolstvo budúcim generáciám

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Odvtedy prakticky som si mohol povedať, že čo vlastne chcem, mohol som si povedať aj ako som žil, pretože, ja keď som to potom rozprával riaditeľke, tak tá sa čudovala, že takto som dopadol. No ale už som bol starý. Keby som bol aspoň dvadsať rokov mladší, tak bol by som to úspešnejšie privítal. No, lebo sme nemohli žiadnu funkciu robiť. To my sme boli len na robotu, ale nejakú funkciu nemohol človek robiť. Rodinná súdržnosť v prvom rade, že sme jeden druhého vždy - stáli sme jeden za druhým a sme si pomáhali. To, čo bolo s nami robené, to bolo protizákonné a protiľudské. A by som chcel pre mladých a ďalších našich potomkov, aby sa vzájomne mali radi, aby žiadne kádrovačky neboli. Pretože to, čo bolo, to vlastne určitú generáciu, určitých ľudí v tej generácii celkom odstavili a urobili z nich otrokov. No takže, keby sa tieto kádrovačky nikdy viac neopakovali.

Spracoval: Stanislav Labjak, apríl 2018.

Vytlačiť