Emil Melioris (1931)

Foto: Emil Melioris

Životopis

„Čo som prežil dobré, na to sa nemá zabúdať a na to, čo som prežil zlé, tak tiež nezabúdam, ale odpúšťam.“

Príbeh pamätníka

Emil Melioris sa narodil 25. apríla 1931 ako tretie dieťa z desiatich v rodine baníka s malým gazdovstvom. Rodičia podporovali deti ku štúdiu a po absolvovaní ľudovej školy v obci Hôrka, v časti Svätý Ondrej, odišiel do misijného domu Misionárov Spoločnosti Božieho Slova v Nitre, kde nastúpil na gymnázium. Po dvoch rokoch, po vypuknutí povstania, pátri z obavy o bezpečnosť dom v septembri 1944 so študentami rozpustili a v štúdiu tak pokračoval v treťom ročníku o rok neskôr na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Tu sa ako dospievajúci pridal do skupiny mladých vlastencov v odbojovej skupine, ktorá sa nazvala Patriotes. I keď po krátkom čase skupinu opustil, keďže sa nestotožňoval s jej činnosťou, krátko po zadržaní jej hlavných organizátorov bol i mladý Emil Melioris zatknutý, väznený a následne odsúdený na pol roka väzenia. Po prepustení pracoval ako robotník v bani, sprievodca na železnici a pred penziou opäť v bani. V 1952 roku sa oženil a založil rodinu. Deti postupne našli svoje profesné uplatnenie, hoci nepriaznivý kádrový posudok otca prakticky roky sprevádzal celú rodinu. Pán Melioris privítal novembrové udalosti v roku 1989 s očakávaním a nádejou po spravodlivosti v krajine, s odstupom času však pociťuje určité sklamanie.

„Protištátna činnosť“

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„No a tak sa začala tá peripetia s našou protištátnou činnosťou, zoznámil som so Schramkom, mojím spolužiakom, teda, ktorý sa mi zveril, že tu sa ide robiť čosi, že tú republiku my prevrátime hore nohami. A že by som mal vstúpiť do tej organizácie, tak som s tým aj súhlasil. Až kým som nejako neprišiel na to, že mne to až tak nepasovalo, ja som bol naladený by som povedal, demokraticky, pretože otec bol v Kanade, tam už čosi videl, aj iný život, ako sa to u nás začínalo. A hodne nám toho rozprával, dačo sa nalepilo už aj na mňa vtedy, takže som bol v takomto duchu troška už antikomunista. Lenže samotná tá organizácia, s tou som mal dosť problémy, pretože som nesúhlasil napr. s tým - názov Kampf. Názov nemecký, čo už ľudia vedia, kto vie nemecky troška, že je to boj. No ale to mohlo byť aj po slovensky, nemuselo to byť po nemecky. Tak som to im vytýkal, našim vedúcim, no nakoniec priznali, že je to veľmi okaté. Tak to premenovali na Patriotes, to sme boli vlastenci potom už, tak už som bol spokojnejší, veď vlastencami by sme mali byť každý. No po čase však organizácia pracovala tak, že sa dopúšťali už takých činov, s ktorými som proste nesúhlasil, vyrabovali sklad dakde pri Svite v kameňolome, ukradli dynamit, rozbušky. Vyhodili trať pri Markušovciach, to už bol vrchol, s tým som nesúhlasil, pretože na terorizmus som nebol nijak naladený. Vlastne sme sa rozišli, vrátil som legitimáciu, no aj keď bolo také tvrdenie, že to sa nedá len tak vystúpiť, mal som troška tak pokoj, ničoho som sa nezúčastňoval viac. No ale potom to prasklo, koncom januára v štyridsiatom deviatom roku, zatkli Schramka, Schwabika, postupne behom dvoch týždňov som bol aj ja v lochu.“

Zatknutie

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„No a tak sa aj stalo, hneď len čo som prišiel do školy na prvej hodine prišli páni v dlhých kabátoch a už som aj išiel. Zobrali ma na taký menší výsluch, v Spišskej Novej Vsi kdesi, to už ani nepamätám, kde som to vlastne bol. Odviezli ma do Košíc, akurát takým vlakom, ktorým sa vracali spolužiaci zo školy, takže kukali na mňa divne s akými kamarátmi tam idem, mali sme tam jedno kupé vyhradené. V Košiciach ma zaviezli na eštebácku basu tam dakde, ja to ne neviem, ja Košice nepoznám. Tam som bol nejaké dva týždne, no tak tam sa robili výsluchy, bol som na samotke, to bolo hrozné dačo. S nikým sa nevidieť, s nikým sa nerozprávať, no a pre toho sedemnásťročného chlapca to bolo dačo desné, no ale nejak som to pretrpel, strava mizerná. Na raňajky tam kúsoček chleba, také takého pol krajca chlebíka, šálka čiernej kávy nesladenej, nejakej len zapiť, doobeda nič, na obed dve polievky hrachová a fazuľový prívarok. Alebo fazuľová polievka a hrachový prívarok, ale nevedeli ste, čo je čo je polievka, čo je prívarok pretože tých fazúľ tam plávalo veľmi málo, aj toho hrášku. Takže som bol celý deň hladný, v ušiach mi pískalo od hladu. Nakoniec ma preradili do Krajskej väznice, už ako civilnej. Tak tam to bolo o mak lepšie, ale Boh vie ako nie. Len toľko, že sme tam boli viacerí, že už som nebol na samotke.“

Vo väzbe

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Tak to je ťažko o tom rozprávať. Pretože, keď vás jednoducho zoberú dvaja chlapi medzi seba, samozrejme, už hrozia, že čo vás čaká, zoberú rovno zo školy, z internátu a privezú vás do Košíc, dajú vás do samotky, do izby, kde je okno dva metre od zeme, také ako guľometná strelňa, že slnka nevidíte, no a teraz čakáte, najhoršie je to, že človek nevie. Spomínam, čo som spravil vlastne zlé, prečo, začo, jak, aký bude ďalší vývin, hej. Večer zaštrkotajú kľúče, otvorí sa v dverách také okienko, podá vám tam šálku kávy alebo, alebo nejakú žbrndu, ktorá sa nedá nazvať ani polievka ani omáčka, ani nič. Ale strava nejaká to je a keď ste hladný, taký ako vlk, no tak zjete všetko. Ale príde noc, žiaden slamník, žiadna deka, v tom kabátiku takom zimnom, ako som tam prišiel, tak ten som mal na sebe, pretože ani žiadna teplota, možno desať, dvanásť stupňov. A teraz spať, treba ľahnúť večer, cez deň ani nesmiete sedieť, ani ležať, cez deň treba stáť, chodiť až v noci potom môžete, no ale, tak som tam ľahol, v tom kabáte ako som bol, lakeť pod hlavu. Pretože žiaden podhlavník a ešte aj tie ešte aj tie drievka tak priečne, že vás každé jedno tlačí, to je dačo ne neuveriteľné. A nemáte komu, čo povedať, nemáte sa koho opýtať, nemáte, komu by ste sa zverili s niečím, že vás to tlačí alebo bolí, nič, ležíte tam ako kus dreva a čakáte do rána, no tak iste človek aj zaspí, zdriemne, pretože celú noc nevydržíte, že by ste nezaspali, aj keď v zlých podmienkach. Ráno budíček, už tam štrngoce s kľúčmi, otvorí vám okienko v dverách. Podá vám nejakú šálku, ale zase len šálku čiernej kávy, tri deci, kúsok chleba a žiadna pomazánka, žiadna saláma, žiaden syr, to je tam absolútne neznáme. Celý deň zas ste tam, ja som to prežil, síce len veľmi krátko, bol som tam dva týždne, možnože ani nie dva týždne, nejakých dvanásť dní. Ale keď dneska čítam alebo počujem, že ten tam bol rok alebo roky dokonca na samotke, tak to je na zbláznenie, to sa, to sa potom nečudujem, že sa človek zblázni.“

Problémy s profesným uplatnením syna

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Vtedy som mal ešte so synom problémy aj s tým, bolo to po šesťdesiatom ôsmom roku, no a začali sa zas tie lapačky na antikomunistov. Naraz zistili, lebo chlapec chodil už vtedy, ako pätnásťročný chodil na letisko do Popradu, do Zväzarmu a tam si robil bezmotorový výcvik. Jednoducho mu povedali, že má zakázané tam chodiť, že proste skončil. Prišiel domov, sťažoval sa mi, no a ja som vedel, bez udania dôvodu nejakého by mu to tam vysvetľovali, ja som pravda vedel, o čo ide, no tak som sa rozhodol, že idem za tým. Tak som sa rozhodol, idem na štátnu bezpečnosť. Prišiel som tam, myslel som si tak naivne, prídem tam, štátny major či oný vedúci ma vypočuje a dobre. Naraz prišli dvaja z horného poschodia, kde bolo zamknuté všetko, no a teraz na mňa, čo chcem, tak chcem ísť za náčelníkom štátnej bezpečnosti, no a to si myslíte, že len to len tak. Nie to si nemyslím, ale preto som tu. V akej veci, tak v súkromnej záležitosti. No to nám musíte povedať, hej. Tak keď musím, tak som im potom povedal, zobrali ma hore, no a už som si v duchu plánoval, čo poviem, čo budem rozprávať. Našťastie mi to celkom dobre vyšlo. Náčelník štátnej bezpečnosti, neviem ako sa volá, ani nikdy som sa s ním v živote nestretol, no ale ma vypočul, zo začiatku dosť ostro na mňa, že čo teraz, reku hovorím, mne to netreba vysvetľovať, ale tomu chlapcovi, keby ste to vysvetlili prečo, začo. On nespravil nič. No ale viete, sú také funkcie v štáte a sú také oné, no ale ja som už bol taký dosť vybitý, by som povedal. Pýtal sa ma takto, no a vy sa zaručíte, že on, keď sa stane pilotom, že on neujde za hranice? A ja mu hovorím, nie. Toto sa ja nezaručím, ale ja ho k tomu nevychovávam. Vtedy bol prípad Šejna. Generál armády ušiel na Západ a povyzrádzal tam všelijaké tajomstvá, hej, že každý generál dačo vie. No a ja som mu povedal, generál Šejna ušiel, ale ja som svojho syna takto nevychovával, tak ja verím, že by nemal ujsť. Uznal to, pokýval s hlavou, chcel sa zbaviť viny ako Pilát. Povedal, no tak dobre, napíšte žiadosť, ale nie nám, ale na štátnu bezpečnosť do Košíc. Ale cestou nás, cestou nás. Tak som pochopil, že to do Košíc nikdy nepôjde, že oni tu to vybavia, ale akože bude rozhodovať ktosi iný. Nakoniec mu povolili, že mohol ísť na na letisko. A plus potom sa dostal na vysokú školu.“

„Budovanie“ za socializmu

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Keď sme videli za socializmu ako sa budujú rodinné domy, ako sa budujú vily, že sa zobralo z Rudňan, trebárs sme išli v autobuse ráno do roboty a prišiel vedúci nejakého tam oddelenia, známy, inžinier a zobral päť, šesť ľudí, no tak ty poď, jeden, druhý, tretí a nešli do bane, do šichty, ale išli na stavbu, hej. Zmenu mali zapísanú, to je v poriadku, niečo im tam dal vypiť, niečo zajesť na desiatu a o druhej pekne nastúpili do autobusu a bez problémov. Toto ma, akoby som povedal, tak znechucovalo, si myslím, pre pána Jána, no jak chcete vy žiť v tom svete, hej. Môj bratranec tam chodil tiež takto robiť, tým papalášom na bani a taký šikovný chlapík to je, murár. Zbehlý, čo sa vyzná kus v tom živote, no a hovorí tak, pán inžinier alebo súdruh inžinier ešte vtedy, ja sa tu bojím robiť. A prečo, Jano. Tak, keď tu je všetko z vyradeného materiálu. Pretože ten materiál sa akože vyradil z bane, nové tehly, nové kvádre, nový cement, nové vápno, to sa akože vyradilo, no a potom už sa mohlo brať ako z vyradeného materiálu, že staviame. Tak toto ma bolí. A nie som s tým spokojný, lenže s tým už musím aj zomrieť, pretože nie je v stave nás všetkých, bolo by, lenže, tu by musela byť vyššia moc dajaká, že by tých ľudí trocha takto ako ..., a to nevidím ako reálne. Už len takto.“

Novembrové udalosti

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„No tak o November som sa veľmi aktívne zaujímal. Pretože celý môj život bol poznačený predošlým režimom. Aj keď sa nedá povedať, že nejak tragicky, extra, lebo toto všetko, čo som prežil, aj uväznenie, to akosi prebolelo a dneska to neberiem za nejakú veľkú ujmu, aj keď mi to zmenilo celý život, fakticky. Lenže, ja to beriem tak, že človek nikdy nevie, či by bolo lepšie tak alebo onak, proste dostal som sa do takej situácie a snažil som sa z každej situácie vyjsť tak, aby to nebolo na moju ujmu, alebo aby som čosi, čosi dokázal, čosi nadobudol. No a to sa mi podarilo. Takže po tej stránke som nebol dajaký, ..., ten november, ja som celý život veril, že tak to ísť nemôže. Že spôsobom takým, ako je toto, to je režim totalitný, to je režim diktátorský, tak to ísť nemôže, len teraz je otázka, či sa ešte toho ja dožijem alebo nie. Veľa ľudí je toho istého názoru čo ja, pretože, keď tak čítam alebo počujem rozprávať, tak mnoho oveľa vzdelanejších ľudí nevedelo na to prísť, proste ich to prekvapilo, pretože sa to stalo naraz. Z ničoho nič, po nijakej extra udalosti a naraz sa ten režim zosypal fakticky. Tak by sa dalo povedať sám od seba, lenže to nikdy nie je samo od seba, vždy musí byť nejaká príčina a následok potom. Tak sa to stalo, ja som cítil zadosťučinenie. No konečne sa to dostane na správnu mieru, viac spravodlivosti, takého porozumenia medzi ľuďmi. Ale s odstupom času som z toho sklamaný celkove, pretože sa zas dostali k moci ľudia, ktorí už by tam nemali čo robiť, oni už by svoje smerovanie, svoj život aj svoje chyby, by som povedal aj zlé skutky, by mali radšej dakde odčiniť a nemiešať sa do politiky, no a najmä sa teraz rozmohlo rozkrádanie. Ja momentálne mám toho krokodíla tu, deti mám šikovné, že mi podstrčia čítania a študovania na na týždne a na roky. No a keď to čítam, tak vám poviem, že som z toho nešťastný, a povedal by som, že strácam vieru v ľudí. Pretože už mnohí ľudia, ktorým som veril, u ktorých som mal taký predpoklad, že to bude o inom a vidím, že nie je, že to kdesi všetko sa len tutle, všetko sa kdesi za čosi skrýva.“

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 01/2019

Vytlačiť