Elena Anna Tencerová (1917)

Foto: Elena Anna Tencerová

Životopis

„Toto slovo, že veriaci, to už má byť ten, čo sa dá naňho spoľahnúť, to má byť človek charakteru. Toto je to krásne, čo nám nikto nemôže zobrať ani nikto nahradiť. Ten, na koho sa dá spoľahnúť.“

Príbeh pamätníka

Elena Anna Tencerová sa narodila 21. októbra v roku 1917 v Novej Bani v rodine maloroľníka s desiatimi deťmi. Matka jej zomrela, keď mala osem rokov. Rodina žila skromne, otec sa po smrti manželky znova oženil a pani Elena od detstva vedená ku životu vo viere ako trinásťročná vstúpila do kláštora v Banskej Bystrici. Maturovala v roku 1936 na františkánskom gymnáziu v Malackách a keďže bola veľmi zdatná v štúdiu jazykov, pokračovala v ich štúdiu na univerzite v Bratislave. Po ukončení štúdia vyučovala na dievčenskom gymnáziu v Nitre. Po zoštátnení cirkevných škôl boli sestry postupne nútené opúšťať pedagogické pôsobenie ako nespôsobilé vychovávať mládež. Ak bola možnosť, predstavené ich umiestňovali do nemocníc. Sama sestra Elena pracovala v nitrianskej nemocnici na chirurgii, kým prišlo nariadenie o vyvezení rehoľníčok do sústreďovacieho kláštora do Ladiec v auguste 1950. Niekoľkokrát boli sestry prevážané - do Nitrianskeho Pravna, Rožňavy, dlhšiu dobu - tri roky pracovala v pletiarni bavlny v Čechách vo Varnsdorfe. Postupne začali rehoľníčky umiestňovať do zariadení na opateru starých ľudí alebo postihnutej mládeže, keďže o túto prácu civilné ošetrovateľky nemali záujem. Najdlhšie, až do roku 1969, pôsobila vo Svitavách. Túto prácu s láskou vykonávala v duchu charizmy Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. V auguste 1958 bola vzatá do väzby a vyšetrovaná. Za rozvracanie republiky, o.i. pre udržiavané kontakty s Parížom, kde mali Vincentky generalát, dostala trest dva a štvrť roka a v decembri 1958 bola prevezená do nápravného pracovného tábora v Pardubiciach. V máji 1960 bola prepustená na amnestiu a mohla sa vrátiť do sociálneho zariadenia do Svitáv. Z tábora sa vrátila s trvalými následkami na zdraví. Šesťdesiate roky priniesli určité uvoľnenie, v roku 1969 sestry otvorili provinciálny dom a sestra Elena Tencerová sa okrem činnosti na sekretariáte opäť vrátila ku práci s cudzími jazykmi, ktoré vyštudovala. Zúčastnila sa niekoľkých zahraničných ciest do Ríma a do Paríža. S radosťou sa venovala prekladateľskej činnosti. Neskôr v rokoch 1980 až 1993 sa opäť venovala sociálnej starostlivosti - v Ústave sociálnej starostlivosti pre dospelých mužov v Bude pri Kolíne, špeciálne pracovnej terapii s klientmi. Rok 1993 znamenal návrat na Slovensko do Nitry.

Situácia v školstve v päťdesiatych rokoch

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Všetko sa to tam potom v školách zhrnulo, všetko sa tam potom vmestilo. Ale prišli päťdesiate roky a v školách hneď nastal iný duch. Poštátnené boli už v štyridsiatom piatom, ale my sme robili ďalej po svojom. Modlili sme sa so žiakmi na začiatku. Prišiel zákaz, že sa nesmieme modliť ráno pred vyučovaním, no a bolo to už sprísnené. Vieme, že potom prišla Barbarská noc na kňazov, v Nitre na františkánov. Tých odvážali a verbistov a na nás to prišlo neskôr. My sme do augusta mali počkať, akcia reholí ženských mala byť neskôr. Ale už sme vedeli, že je zle, že to s nami tiež nejako zatočí. Chodili po farskej ulici milicionári, my sme učili a chodili popred okná, len aby nás nejako strašili alebo budovali v nás nejaké pocity negatívne a už sme cítili, že bude zle, že aj zo škôl nás vyhodia. Niektoré sestry aj z meštianskej školy prekladali dávnejšie, ako sa začalo poštátnenie, preložili do Zbehov, do Výčap a musela dochádzať. Nás sa to na gymnáziu netýkalo, lebo my sme už aj tak mali civilné profesorky. Tie prichádzali aj pre nedostatok síl už predtým, no ale od poštátnenia sa zväčšil počet tých profesoriek. Dozvedeli sme sa, že vraj prišla dvíhať úroveň pani profesorka Drexlerová, no, ale nebolo to treba. Inak boli s nami spokojní - školská správa aj inšpektori. Na maturitách v roku tisícdeväťstopäťdesiatom som dostala zvláštnu pochvalu, že boli pekne pripravené, hlavne z ruského jazyka. A na to o niekoľko týždňov prišiel dekrét, neschopná vychovávať socialistickú mládež, teda von zo školy. To boli také kontrasty. No tak prežívali sme to ako nutné zlo, že sa tomu už nevyhneme. "

Vo vyšetrovacej väzbe v Brne

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Tak to bolo ťažké, teda to môžem povedať. Ale vtedy už mali oni z cudziny nejaký návod, že nesmú týrať ženy, že vo väzení sa už netýralo. Tie, čo boli zavreté z Ladiec v päťdesiatom prvom, tie zažili búchanie hlavou o stenu, drepy a takéto všeličo. Ale my už nie. Nás teda len vyzliekli z toho rehoľného rúcha, obliekli nám nevypraté, špinavé blúzy. Či to bolo pánske lebo dámske, nikto to nerozoznal, malo to uzol pri krku, boli to nohavice a blúza, umastené, nevypraté. To bola taká potupa, že nás z našich šiat vyzliekli. Pán Boh vie, kde ich dali, ani nám ich domov neposlali, ani tam mi ich nedali, rehoľné šaty, ale navliekli nás do toho. Nedali nám na hlavu nič, my sme vtedy mali v duchu pokánia krátke vlasy, chodili sme len na vychádzky do takých chlievikov ako je polovička tohto, na vychádzku aj v zime, na hlavu nič, v tej blúze a súkenné poltopánky, papuče schodené, špinavé, to bolo celá naša uniforma. Tak to bolo trápne, ten prechod. No a potom tie nástupy, každý deň sa prihrnuli velitelia do izby ako keby ste ozaj boli zlodej lebo zločinec a koľkokrát sa stalo, že keď sme boli na samotke, tak prvé dni som bola na samotke, mala som strach, či tam v noci vrazí voľakto. Nebolo to ľahké. A sestier z našej rehoľnej spoločnosti, ktoré predtým boli zavreté, máme evidovaných tridsaťdeväť. Mohlo ich byť ešte aj viac, ktoré sme nenapísali do evidencie, ale ja viem o tridsiatich deviatich. Boli v jednej knižke vypísané menom. Tieto sestry nám mali povedať, čo bude, ako to tam bude. Keď vyšli z väzenia, podpisuje sa, že nepoviem nič, takže držali sa toho. Niektorá mohla prísť, povedať, ja teda môžem povedať, že som prežívala strach. Strach, ako tú noc prežiť, čo, kto? Potom mi tam dali asi o tri, štyri dni Vlastičku Johaneserovú, dvadsiaty siedmykrát trestanú pre príživníctvo v Brne, roztomilú prostitútku. S tou sme potom žili neviem koľko mesiacov."

Pardubice - nápravný pracovný tábor

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Nemohli sme von do kostola nikto nikde, robota bola na švadlárni, pás alebo vojenské kabáty opravovať. No keď človek nevie šiť, tak opravujte vojenský kabát zelený. Aj iné, potom sme šili všelijaké spodné prádlo a to sa ťažko šije, to nie je len tak. A bola som v postihu, ja som nevedela šiť. Potom vymysleli, že dievčence väzenkyne veľmi zmenšujú materiál na krájaní kandizovaného ovocia. Takže sestry rehoľné hádam to zachovajú, že nebude toľko ubúdať z toho kandizovaného ovocia. Tak sme chodili krájať kandizované ovocie, ako spoľahlivejšie osoby. Bolo nás tam jedenásť na takej izbe, ako je táto, bolo to už potom lepšie. Tak sme si rozprávali obsahy z kníh, všeličo, čo sestry vedeli, rozprávali jedna druhej, spolu - samé rehoľné sestry. To bolo už znesiteľnejšie, strava bola dosť znesiteľná aj v Brne aj tu. Ale keď sme potrebovali zeleninu, išli sme na kuchynské smetisko. Tam bolo veľa z cibuliek, také zvyšky nejaké, tak tým sme sa živili. Aj mrkva sa trafila, niekde kúsok aj kaleráb nejaký odhodený, a tak. Dobre sa pracovalo na bižutérii, tie, ktoré pracovali pri korálkach, tým sa podarilo aj voľačo zarobiť. My sme teda toho veľa nezarobili, ja som mala postih, ja som bola v mínuse obyčajne. Potom už pri kandizovanom ovocí sme hádam dostávali voľačo, to sa už neviem rozpamätať. Len bola tam strašná chrípka epidemická. Jój, odvtedy mám s prieduškami trápenie. Určite tam sa začalo také väčšie trápenie s prieduškami, lebo nebolo možné sa vyliečiť. Navliekli sme sa do bagančí, v bagančiach zima, no a z toho potom... Aj nám kúpili nejaký jeden dva citróny, no to bolo teda všetko, veľká liečba. Z toho boli následky dosť veľké."

Vyšetrovanie, prehliadky

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Áno, tak čo sa týka toho vyšetrovania, ja som bola pätnásťkrát. Nebolo to v noci, bolo to obyčajne dopoludnia, odpoludnia ma vždy zobrali. Pravda išiel strážnik so mnou až tam, to bola nejaká kancelária a vyšetrovateľ hovoril, že sa volá František Višňa a že ma pozoruje už dva roky v Brne, ako chodím ku provinciálnej predstavenej a odnášam od nej nejaké listy, teda obežníky. Potom - čo to on ešte odo mňa chcel? Obyčajne pýtali sa na iných ľudí, a to sa človek najviac bál, .... Mala som prehliadku, všetci sme mali prehliadku, aj sestrička Oľga, naša predstavená a v tej izbe som bývala aj ja, kde ona bývala. Prezreli všetky maličkosti. Tak si predstavte, že jej zobrali Tomíčkove básne. Náboženské básne a tam vraj bolo, že matky sú herodesy, ktoré zabíjajú pred narodením dieťatko - no a - však predsa ani vy nechcete, aby sa deti zabíjali. Čosi v tom videli. Oni si v tom nejaké opačné stanovisko našli a preto jej tú knižku zhabali. A potom ešte čo také bolo pri tých prehliadkach? To som chcela povedať, že mala som zviazaný nemecký časopis Hedwigsblatt, ako katolícke noviny berlínske. Tam je kostol svätej Hedvigy, tuším v Berlíne. Bolo tam meno Odvářková, tak oni si dali tú robotu, že išli tým Odvářkovým robiť tiež prehliadku a obviniť ich. No za čo, za čo? A ona skutočne bola dosť taká labilná tá pani Odvářková, že aj jej to trošku na nervy išlo, že oni nám požičali časopis Hedwigsblatt. Cudzí časopis nemecký, to bol prečin, zločin. To tiež bolo také. Vždy som mala strach, že niekoho mi podstrčia zase. Kto tam bol ešte, kto tam bol, s kým ste sa rozprávali? Kto tade išiel? Toto nás veľmi trápilo, že koho ešte mi tam prisunú? No samozrejme, že som sa snažila ľudí tam nikdy nespomenúť, ale keď - a my to už vieme, my to už máme. Tak keď som videla, že je to pravda, no tak som musela povedať, že bol teda tam alebo že táto už na vás povedala, hentá to povedala, sestra Petra to povedala. No tak niektoré veci boli pravdivé. Viem, že ja som potom povedala áno, je to tak. Tak to boli také veľké zločiny, že voľakto voľačo povedal. To bola krivda nad krivdy. Keď to tak vezmeme, to bola samá krivda. No prečo, začo? Prečo má človek, ktorý žije pre pravdu, dobro a krásu, prečo má trpieť takúto krivdu, prečo? To len v ich hlavách sa mohlo zrodiť. Ako sa to mohlo zrodiť? No a to je vždy, keď je krivda, bezprávie, tak tam sa robia takéto prechmaty, takéto nesprávnosti, nespravodlivosti. To vždy bolo aj je v každom období."

Odkaz pre ďalšie generácie

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Jáj, keby som to mala povedať komu - mládeži, aby si vychovala dobrý charakter, vypracovala charakter, na ktorý sa dá spoľahnúť. Keď vedia ľudia, že na človeka sa dá spoľahnúť, tak sú milí, dôverčiví, sú priateľskí, ale keď nevedia, s kým majú dočinenia, keď niekto je niekoľkoraký, nie priamy, nie je otvorený, nie je srdečný, tak nemajú dôveru. Pravda, máme dôveru u ľudí. To je to krásne, že my máme dôveru u ľudí a to je nezaplatiteľné, skutočne že nám každý môže zveriť čokoľvek, aj svoje deti nám radi zverujú aj postihnuté deti, aj peniaze, čokoľvek. Vedia, že to ide do spoľahlivých rúk. Toto nás akosi nikdy nesklame, byť charakterom, byť otvoreným pre dobro, pravdu a krásu. To sa nedá ničím zaplatiť. Keď tieto známky človek má na sebe, ľudia to vycítia, vedia sa otvoriť a vedia aj dôverovať. Vytvoriť si prostredie dôvery, to by som každému veľmi odporúčala. Aby medzi ľuďmi požívali dôveru, na vás sa dá spoľahnúť. To bolo krásne, keď sme počuli za totality niekedy tak charakterizovať, že tá žena bola v továrni alebo kde, na tú sa dalo spoľahnúť. A to bola veriaca, povedali veriaca žena, na ňu sa dá spoľahnúť. Toto slovo, veriaci, to má byť ten, čo sa naňho dá spoľahnúť, to má byť človek charakteru. Toto je to krásne, čo nám nikto nemôže zobrať ani nikto nahradiť. Ten, na koho sa dá spoľahnúť. Keď to podložíme vierou, že je to ozaj v duchu toho, že Pán Boh je nad nami, my vieme, pre koho slúžime, že chceme jeho poznať, jeho milovať, jemu slúžiť a raz s ním byť v nebi."

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, 04/2018

Vytlačiť