Anna Šestáková (1918)

Foto: Anna Šestáková

Životopis

„Majte sa radi, odpúšťajte a milujte sa vospolok.“

Príbeh pamätníka

Anna Šestáková sa narodila 2. júla 1918 na Myjave. Jej rodičia boli živnostníci. Detstvo prežila s dvomi staršími bratmi a mladšou sestrou. Do školy chodila na Myjave. „Potom sa moji rodičia presťahovali do Trnavy a odtiaľ sme išli do Košíc, kde sme žili sedem rokov. Keď bolo po Mníchove odtrhnuté to územie, tak sme sa vrátili domov na západ.“ Vo veku 21 rokov uzavrela manželstvo s Ervínom, pochádzal z obce Okřísok na Morave. Počas druhej svetovej vojny sa im narodili dcéra Anna (1941), syn Ivan (1943) a po skončení vojny syn Pavel (1947). Životný príbeh Anny mal viacero oblúkov, ale najviac do jej života zasiahla Akcia B. Tej ale predchádzal únos jej muža do vyšetrovacej väzby 14. septembra 1951 v Leopoldove. O niekoľko dní prišli k nej príslušníci ŠtB a musela aj s deťmi opustiť byt, lebo ŠtB do bytu prevezie jej muža ako volavku pre imperialistických agentov a byt musí byť voľný, lebo môže prísť k prestrelke. Dvoma autami ich zaviezli do Modrej – Harmónie do vily, ktorú používala ŠtB ako konšpiračný byt. Boli s nimi dvaja príslušníci ŠtB a jedna žena, ktorá sa mala starať o tie deti. Po desiatich dňoch ich potom previezli naspäť do ich bytu. V júni 1952 mal jej muž Ervín prvé pojednávanie. „Bol obžalovaný z vlastizrady, ktorú nikdy neurobil a pri prvom pojednávaní dostal dvadsať rokov.“ ŠtB jej ponúkla spoluprácu, keďže sa podľa nich pohybovala v lepšej spoločnosti. Spoluprácu odmietla slovami: „Pohybovala, ale teraz sa už nepohybujem, pretože viete, do akej situácie ste ma doviedli.“ Išla do ťažkého priemyslu do trafolisovne Bratislavských elektrozávodov, s nádejou, že ju nezasiahne Akcia B. Ale 23. decembra 1952 dostala z ministerstva vnútra výmer na vysťahovanie, v ktorom ako miesto určenia vysťahovania bolo miesto pobytu Dvory nad Žitavou. Keďže starší brat Pavel bol vtedy ako politický väzeň v Jáchymove, išla sa tam pozrieť s bratom Jánom. Z toho územia vysťahovali maďarských spoluobčanov. To miesto považovala za nevhodné pre ňu aj 3 deti. Dostala telefonát od švagra z Moravy, z rodiska jej manžela, z obce Okříšky, okres Třebíč, že môže prísť do obce bývať aj s deťmi. Predseda národného výboru mal pochopenie pre jej ťažkú situáciu a nechal ju pracovať v malej pletiarni Okříšky-Borovina. V Okříškach začali jej deti chodiť do školy, čeština im nerobila problémy, našli si kamarátov, priateľov a bolo tam pekné prostredie. Jej manžel sa snažil obnoviť svoj proces, lebo odsúdenie považoval za vykonštruované a nespravodlivé. Právna komisia Národného zhromaždenia nariadila obnovu procesu a 5. júna 1956 súd konštatoval, že všetko bolo vynútené psychickým a fyzickým násilím. Bol odsúdený na 2 roky. „To bolo komunistické súdnictvo, najprv dostal dvadsať, potom doživotie, potom dva, ale päť mal odsedených. A odtiaľ išiel domov. Vrátil sa k nám, do tých Okříšek.“ Ervín išiel hľadať prácu do Bratislavy, kde sa aj hneď zamestnal. Deti ale mali problémy po ukončení základnej školy dostať sa na stredné školy. Dcéra a syn išli študovať do Bratislavy, boli na internátoch. Manžel býval v podnájme. V roku 1959 dostal malý byt, všetci sa stretli v Bratislave a začali budovať svoj nový domov. November 1989 vnímala ako úžasné obdobie. Podľa nej to boli hviezdne obdobia, ktoré sa v živote málokedy podarí prežiť. „V tej dobe sme dostali šancu byť slušnými ľuďmi a pozrite sa, kam sme to doviedli.“ Jej odkaz pre súčasnosť je nestratiť slobodu a vedieť odpúšťať. „Pretože stratiť slobodu, stratíte všetko. Nejde o majetky, ide o to, aby ste boli slobodní a prosím vás, vážte si toho, lebo z neslobody, je ťažká cesta. Majte sa radi, odpúšťajte a milujte sa vospolok.“

ŠtB uniesla jej muža do vyšetrovacej väzby v Leopoldove

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Narodila som sa na Myjave druhého siedmy tisíc deväťsto osemnásť. Rodičia boli živnostníci a bola to taká sporiadaná rodina tej doby. Mala som troch súrodencov. Ten jeden, starší brat, bol počas päťdesiatych rokov zatvorený v Jáchymove. Keď sa mám dostať k tomu, o čom mám hovoriť, o Akcii B akcií, musím povedať to všetko, čo tomu nasledovalo. Prečo sme boli v tej akcii B ja a moje tri maloleté deti vysťahovaní z Bratislavy. A štrnásteho septembra päťdesiatjeden sa môj muž záhadne stratil idúc zo zamestnania domov na Legionárskej ulici. Potom som sa to dozvedela. Hľadala som ho tri alebo možno štyri dni po nemocniciach a na polícii. Nikde nebola o ňom zmienka. Ale predsa sa nemôže stratiť človek. A to bolo asi osemdesiat metrov od bytu. Nemôže sa stratiť. Dozvedela som sa to až za pár dní, kedy ku mne prišli dvaja súdruhovia z ŠtB. Predstavili sa, legitimovali sa a povedali mi: váš manžel je u nás, ale pretože sa dopustil trestného činu, sme dospeli k tomu, že imperialistickí agenti ho navštevovali, čo nebola pravda. Toho štrnásteho septembra, ten pamätný deň, kedy sa ten môj muž vracal z tej práce domov, ho násilím vtiahli do auta. A ŠtB auto išlo za ním, násilím ho vtiahli do auta a gangsterským spôsobom uniesli. Pretože môj muž pracoval ako prednosta cesty. Mal na starosti cesty a mosty na Slovensku, poznal tú cestu ako ho viezli z Legionárskej na hlavnú cestu a odbočili. Vedel, že ho vezú do Leopoldova. Tam bol vyšetrovaný.

Akcia B – opustiť byt a ísť na určené miesto

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

V päťdesiatom prvom zatvorili manžela, v päťdesiatom druhom, dvadsiateho tretieho decembra, som dostala, prišiel zamestnanec, robilo to ministerstvo vnútra, prišiel zamestnanec a doniesol mi výmer na vysťahovanie. Určili mi miesto pobytu Dvory nad Žitavou. Bola to oblasť, odkiaľ maďarských spoluobčanov vysťahovali, bola to oblasť taká, viac-menej, ako v neporiadku. Prišli sme do tých Dvorov, a to bol dom v takom dezolátnom stave, opustený, opustený tými pôvodnými majiteľmi a bývala tam ešte žena. S nejakým dieťaťom tam bola. Tak sme išli s bratom na národný výbor, že tam bývať nemôžeme, že ten byt je obsadený a ten dom je v strašnom stave. Tam mi povedali, to je akcia ministerstva vnútra, s tým my vám nemôžeme nič pomôcť. Išli sme na okres do Nových Zámkov, tam nám povedali to isté. To bol dvadsiaty štvrtý december. To bol vtedy pracovný deň. Potom prišli dva sviatky, takže vtedy sa nedalo nič robiť, zostali mi štyri dni, termín strašne šibeničný. Kam sa ja s tými deťmi podejem? Pretože ja pochádzam z Myjavy, ale títo ľudia, ktorých vysťahovávali, nesmeli do okresných miest alebo do väčších miest. Takže to bolo, to bolo pre mňa strašné. Povedali mi, máte výmer? Mám, ale ja na ten výmer sa nemôžem ísť sťahovať, ale to ich nezaujímalo. Môj manžel pochádzal, rodičia môjho manžela pochádzali z Moravy, kde žil švagor, brat môjho muža, a ten v predposledný deň zatelefonoval. Mohla by si prísť bývať sem, to sú Okříšky, okres Třebíč, je to Českomoravská vysočina, odkiaľ pochádzali tí rodičia môjho manžela. Mohla by si, môžeš sem prísť bývať, nesmieš si nárokovať byt a zapojíš sa do pracovného pomeru. Ale, tam žila moja svokra, vdova, a tá bývala v podnájme, v jednej izbe a ja som sa mohla, oni mi ten byt nedali, ale ja som sa mohla nasťahovať k tej mojej svokre. Pani domáca mala dvojizbový byt, v jednej izbe bývala ona, vdova, a v druhej bývala moja svokra a do tej izby. Tak mi potom, dvadsiateho deviateho prepísali ten výmer, šibeničný, a tridsiateho sme sa sťahovali. To boli strašné Vianoce. Moje deti nemali stromček, moje deti nemali Ježiška, vtedy som bola v strašnej situácii lebo, kam sa podejem s tými deťmi.

Ideológia ovplyvnila mnohých ľudí

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Keď sme bývali v Bratislave, to bol ten päťdesiaty prvý - druhý rok, keď manžel bol zatvorený. Chodil k nám, dva - trikrát za mesiac, zo štátnej bezpečnosti, chlap. Tváril sa ako taký dobrý strýčko, vždy sa prišiel opýtať ako sa máme, čo potrebujeme a zaujímavé, vždy, to sa mi až dodatočne v hlave rozležalo, prečo to robil. Vždy sa pýtal, čo máte s deťmi, nepotrebujete pomoc, pomohli by sme vám s tými deťmi. Totižto, o čo tu išlo? Rozbiť, zničiť úplne tú rodinu. Pretože poznám prípad, kedy tá žena ochorela a nezvládla to. Mala štyri deti, nezvládla ich opatrovať a oni ich ochotne umiestnili, ale každého do iného domova. A toto bol ich cieľ. Úplne zničiť tú rodinu. Teda, oni boli ochotní mi tie deti umiestniť do domovov. Ďakujem, ja sa o moje deti postarám sama, ale pravidelne chodil k nám. A celkovo taký, by ste mu nepovedali, že je z ŠtB, taký normálny strýček. Desiatovali sme a vysielali rádiom proces Babice. Tam, ten hlavný obžalovaný, nepamätám už si, aký to bol takisto politický nejaký proces, dostal trest smrti a ona dostala asi päť, šesť rokov, tá jeho manželka, ktorá mu chcela uľaviť, zamotala sa do toho, bola odsúdená tiež a vedľa mňa sedela taká, veľmi zúrivá komunistka, ona hovorí, ona dostala šesť rokov. Ona takto smerom ku mne hovorila, i ji měli pověsit, bestii. To patrilo na mňa. Môžete si myslieť ako mi ten desiatový chlieb chutil. Ale boli ľudia aj veľmi slušní a boli ľudia aj zlí. Ale taký je život, taká bola doba, mnohých to zlomilo. Poznám jeden prípad, kedy pani s deťmi, než ju vysťahovali, sa v noci otrávili plynom. Každý to neuniesol. Ten dnešný pohľad na to je úplne iný, ale tá atmosféra, ktorá vtedy panovala, ten strach, tá nenávisť a to všetko, to sa dnes už nedá pochopiť.

Spomienky na druhú svetovú vojnu

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Mala som vtedy dve deti a vyšlo nariadenie, aby sa ženy s malými deťmi z Bratislavy vysťahovali, pretože bola obava, že by mohla byť Bratislava bombardovaná, čo sa potom aj stalo, že Apolku bombardovali. Tak ja som s dvomi deťmi odišla na Myjavu, odkiaľ som pochádzala. Tam bol rodinný dom mojej matky, a tam sme bývali. Najprv sme tam zažili Nemcov. Tak ako bývali sme tak mimo mesta a vtedy sa, jedna slovenská pesnička hovorí, dvere nezatvárali. Najprv chodili Nemci, vždy tak len akože na návštevu, potom chodili, keď prešla fronta, Rusi, a potom Rumuni. Pred tou frontou som nakúpila hodne zásob. Mala som bratranca, čo bol mäsiar, údené mäso a klobásy a salámy, všetko možné. A títo vojaci, oni obedovali s mojimi deťmi. Všetko, čo sme mali, im bolo k dispozícii. Prišlo sedem úbohých ruských vojakov, ktorí išli pešo, ja neviem koľko sto kilometrov, tak sme im dali, zohriali teplú vodu, to bol starý dom, volalo sa to nálepok. Pred domom taká, viete ako tie dedinské domy vyzerali, tam sme im dali teplú vodu, do takých žbelíkov, tam si nohy umyli, ale boli sme, mohli sme byť bez obavy, ako si tí chudáci raz ľahli, poľáhali si na zem v kuchyni, tak spali celú noc. Tak isto som ich nakŕmila. Boli to chudáci, boli to veľkí chudáci, čo táto vojna narobila, toto, to je neodpustiteľné. A žiaľbohu, vidíme to dnes v tých arabských krajinách, takisto sa to všetko zabíja a to je niečo strašného. No, šťastne sme to tam prežili, tam nebolo také nejaké bombardovanie, len potom tam prišla tá Vlasovova armáda. To boli takí veľmi divokí ľudia.

Spomienky na November 1989, odkaz mladým

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Viete čo, bolo to pre mňa úžasné. Môj manžel už nemohol chodiť, ten bol doma, ale ja som každý večer išla na námestie, aj deti chodili, oni už boli všetci ženatí, vydatá dcéra a synovia ženatí, tak oni chodili so svojimi rodinami. Ja som chodila sama. No bola som nadšená. Toto je, toto sú, podľa mňa, také hviezdne obdobia, ktoré málokedy v živote sa vám podarí prežiť. To bolo pre mňa obdobie osemdesiateho deviateho roku. Na námestiach. V tej dobe sme dostali šancu byť slušnými ľuďmi a pozrite sa, kam sme to doviedli. To bolo vykúpenie a hlavne, myslím, to bol dôkaz toho, že komunizmus nie je života schopný a nie je reformovateľný. Takže zanikol. Pre nás, ktorí sme v tom komunizme si svoje vytrpeli, to bolo vykúpenie. Vykúpenie, ale znovu hovorím, šancu sme premrhali, ktorú sme dostali. Mladí, vážte si slobody. Sloboda sa ťažko získava. To obdobie, o ktorom som vám rozprávala, zastihlo veľa ľudí. Myslím, že na Slovensku bolo, alebo v republike, šesťdesiat, sedemdesiattisíc ľudí väznených. Veď koľko bolo popravených ani neviem. Prosím vás, vážte si toho. Pretože stratiť slobodu, stratíte všetko. Nejde o majetky, ide o to, aby ste boli slobodní a prosím vás, vážte si toho lebo z toho, z neslobody, je ťažká cesta. Majte sa radi, odpúšťajte a milujte sa vospolok.

Spracoval: Stanislav Labjak, máj 2018.

Vytlačiť