Vladimír Jukl (1925 - 2012)

Foto: Vladimír Jukl

Životopis

„Ak sa nechceš zblázniť vo väzení, ak nechceš prísť o rozum alebo nechceš spáchať samovraždu, tak sa modli. Modlitba bola skutočne sila, vďaka ktorej mohol veriaci človek obstáť v tom strese, v tom mnohonásobnom ponižovaní, v tom zbavení prakticky všetkého majetku...“

Príbeh pamätníka

Narodil sa v roku 1925 v Bratislave, kde prežil väčšiu časť svojho života. Jeho otec mal český pôvod a pracoval ako profesor na Obchodnej akadémii v Bratislave. Matka bola Slovenka a práve ona Vladimírovi vštepila základy viery a náboženského života. Získal základné, stredoškolské i vysokoškolské vzdelanie. Stal sa členom spoločenstva Rodina, kde sa v roku 1943 zoznámil s kňazom a profesorom Tomislavom Kolakovičom. V tomto spoločenstve sa mladí vysokoškoláci zaoberali podrobnejším štúdiom ruštiny a východnej liturgie a filozofie. Vďaka pátrovi Kolakovičovi získal Vladimír poznanie aplikovanej kresťanskej teológie a vlastnú vnútornú spiritualitu. Spolu chceli nadviazať spoluprácu s vedúcimi ruskými činiteľmi, a tak pomôcť katolíckej cirkvi v Sovietskom zväze. V roku 1944 sa zúčastnili SNP a hoci neorganizovali odboj, boli nútení skrývať sa v horách. Po Povstaní sa profesorovi podarilo na leto odcestovať do Ruska a Vladimír začal spolu s priateľom Silvestrom Krčmérym študovať na vysokej škole v Prahe. Tam spoločne rozvinuli hnutie laického apoštolátu, tzv. katolícku akciu a naďalej spolupracovali s pátrom Kolakovičom, čo bolo hlavným dôvodom ich štvortýždňového zatknutia a vyšetrovania Štátnou bezpečnosťou v roku 1946. O päť rokov neskôr sa začala ŠtB opäť špeciálne zaoberať Rodinou. Juklovi a Krčméryho priatelia boli postupne zatýkaní. Vladimíra Jukla zatkla ŠtB v auguste 1951. Po mučení a desaťmesačnej samoväzbe bol ako 27-ročný odsúdený za velezradu na 25 rokov väzenia. Na slobodu sa dostal podmienečne v roku 1965. Vo väzení strávil 13 rokov, 6 mesiacov a 9 dní. Ostatní členovia Rodiny boli odsúdení spolu viac ako na tisíc rokov. V roku 1966 založili Jukl s Krčmérym prvý vysokoškolský krúžok tajnej Cirkvi. V roku 1968 bol prepustený na slobodu tajný biskup Korec. Po jeho odobrení začali Jukl s Krčmérym systematicky podľa Kolakovičových odporúčaní budovať tajnú cirkev ako organizáciu. Postupne vybudovali na každej bratislavskej fakulte a v každom ročníku krúžok tajnej Cirkvi. Počas štúdia s vysokoškolákmi pracovali v Bratislave a školili ich na to, aby po návrate do svojho bydliska dokázali zakladať regionálne krúžky tajnej cirkvi. Koncom sedemdesiatych rokov už existovala tajná cirkev ako organizovaná sieť po celom Slovensku. V roku 1971 bol Vladimír Jukl tajne vysvätený za kňaza a dodnes sa venuje pastoračnej činnosti.

Spoločenstvo Rodina – poznanie pravdy

Vladimír Jukl - Spoločenstvo Rodina – poznanie pravdy (formát Flash Video)

„Tí ostatní mali proste také širšie záujmy z iných oblastí a práve v tom nás viedol a povzbudzoval Kolakovič, že nám ukazoval, čo všetko by katolícky inteligent mal poznať. Nielen teda nejakú pobožnosť si absolvovať, ale sa zapojiť aktívne do života s inými parametrami; to Kolakovič robil, teda tým, ktorých spojil potom do toho spoločenstva, takzvaného Rodina. Pre nás poriadal kurzy, dá sa povedať také rýchlo kurzy, a predsa tie nám otvorili oči v mnohých oblastiach; rýchlo kurz filozofie kresťanskej. Ja u môjho otca v knižnici, ktorú mal otec, tam mal všetky možné knižky filozofické. Takže, keď som sa v tom vŕtal, v otcovej knižnici, čo on nemal radosť, ale trpel to, tak som získal proste ťažkú hlavu, že som vlastne nevedel, čo je pravda. Jeden filozof hovorí to, druhý pravý opak, tretí to neguje, a tak ďalej. Skrátka ma z toho dá sa povedať rozbolela hlava a keď som potom počúval Kolakoviča, tak sa mi postupne tá hmla rozišla a sa mi aj vyjasnila pravda. Takže to som považoval za ohromný zisk, že teraz už môžem zaujať nejaký postoj ku každému filozofovi a vidieť jeho kladné aj záporné stránky, alebo pravdu aj nepravdu.“

Účasť v SNP

Vladimír Jukl - Účasť v SNP (formát Flash Video)

„Predsa, bola tu určitá nádej, že sa tie Kolakovičove myšlienky, vrátane jeho pôsobenia v Rusku, že sa stanú nádejné. Tak sa rozhodol odísť na územie Povstania a pokúsiť nadviazať vedúcimi činiteľmi sovietskymi rozhovory o možnosti práce Cirkvi v Rusku alebo v Sovietskom zväze, žeby teda Slovensko poskytlo vojnou zničenému Rusku svoju ani tak materiálnu, ale skôr teda ľudskú pomoc svojich odborníkov. Žeby Cirkev katolícka vyslala svojich odborníkov v oblasti medicíny pri budovaní, obnovovaní nemocnice, školy, a tak ďalej, a skrátka v dôležitých oblastiach života, žeby teda nastala spolupráca svätej Cirkvi s Ruskom. Samozrejme, nevedel jako sa to vyvinie, ale sa rozhodol ísť na to územie. A ja jako jeho taký tento poskok a jaksi nadšenec som sa rozhodol, že mu, že sa mu ponúknem, že som proste chcel mu v tomto smere pomôcť, spolupracovať s ním. On to prijal, moju ponuku, ale mi povedal: „Choď sa ešte svojho otca spýtať, čo ti na to povie.“ Čiže rešpektoval aj názor môjho otca a môj otec, keď to bol začiatok školského roku, pravda: „Tak pokúsil sa mňa odhovoriť od toho môjho zámeru ísť s Kolakovičom do toho Povstania, a ja som sa nedal odradiť. Tak otec jako teda, práve som, že ma proste rešpektoval jako dospelého človeka mladého. Tak nebol nadšený, mal o mňa obavy, ale za to ma pustil jak sa dá povedať. Takže som potom išiel s Kolakovičom. To poviem len jednou vetou. Až na to územie SNP, tam nadviazal kontakty so sovietskymi dôstojníkmi niektorými a s politikmi, ktorí tam boli na začiatku SNP a to neboli komunisti. Komunisti boli až v druhej fáze. Najprv Povstanie vlastne začali dôstojníci, ktorí mali spojenie s Londýnom, kde bola naša zahraničná armáda. Ale aj naši politici, najmä teda tiež Beneš tam, ten bol v kontakte s nimi.“

Sila viery

Vladimír Jukl - Sila viery (formát Flash Video)

„Kolakovič vedel presne, čo chcel a to mi bolo sympatické, čo chcel on. Takže, keď som bol voľný jakože to som nemal nejaké záväzky, tak som sa rozhodol, že si vyberiem túto cestu pomoci alebo spolupráce s Kolakovičom. A pritom som nevedel, samozrejme, si predstaviť, čo to znamená, najmä, čo ma to bude stáť, ale v každej situácii som teda veril, že Pán Boh, že mi pomôže. A o to som sa modlil. To by som tak sa ako na záver povedal, že vo väzení, keď som, pravda, mal jak sa hovorí, že trest dvadsaťpäť rokov väzenia, keď viacerí ateisti, alebo teda ľudia bez viery utekali do drôtov, aby ich tam prúd zabil, alebo iným spôsobom, aby sa jaksi stratili zo života, pravda, tak v tomto prípade, v tomto, v tejto situácii som vedel, že nikto a nič mi nepomôže. Naši mnohí sa utiekali k Rusom. „Prídu Američania, oslobodia nás a potom, potom budeme vešať komunistov,“ také myšlienky mali niektorí. Tak ja som sa nikdy nedal strhnúť k tomu, aby som vyslovil nejaké nenávistné reči proti komunistom alebo proti tým mocipánom, pravda, a vedel som, že jedine, keď Pán Boh mi pomôže, že vydržím.“

Malé ryby

Vladimír Jukl - Malé ryby (formát Flash Video)

„Však to sme zažili. Ja už v štyridsiatom šiestom som to zažil a ďalší teda asi; dokopy to bolo maximálne desať osôb, čo sme boli tak jakosi zatknutí a vyšetrovaní, najmä v tom smere, že kde je Kolakovič, lebo chceli ho zatknúť. Takže nútili svojich vyšetrovancov títo súdruhovia, aby teda povedali, kde je, kde sa ukrýva. On sa vôbec neukrýval. A keď sa to potom Kolakovič dozvedel, že zatvorili nás, Krčméryho Silva, mňa a ďalších - hovorím do desať. Tak, keď sa to Kolakovič dozvedel v presvedčení, že teda budú rešpektovať jeho osobu, tak si povedal a urobil to, že sa išiel sám prihlásiť komunistickým policajtom. Tí padli skoro na nos, keď im tam zaklopal na bránu U dvoch levov, pravda. No, ale teda aj mu sľubovali, že teda nemusí sa báť ničoho. Samozrejme, že klamali, a keď sa on im prihlásil, tak už ho nepustili. A tak tu bol on potom vyšetrovaný, ale fakt, že teda nás malé ryby pustili. Prepustili po tých troch, štyroch týždňoch. No, a ešte samozrejme so zdvihnutým prstom: „Dajte si pokoj s tým Kolakovičom, prerušte styky, ináč zle skončíte!“ A nakoniec mali pravdu, lenže my sme si nedali pokoj.“

Násilné vyšetrovacie metódy

Vladimír Jukl - Násilné vyšetrovacie metódy (formát Flash Video)

„Tak, keď ma predvolali na vyšetrovanie z tej cely, kde som ležal na slamníku, či na čom, alebo sedel, tak ma voviedli do miestnosti, kde bola proti mne takáto skupinka takých asi sedem ľudí, prv a mňa posadili na kreslo, pravda, a teraz tí siedmi eštebáci proste každý na mňa čumel, pravda, a výhražne jaksi sa tvárili, a jeden čo bol najbližšie, tak ten viedol vyšetrovanie. Tak ten, keď som neodpovedal a som vlastne ani nevedel, kde je Kolakovič, keď som neodpovedal tak si proste vzali na toto. Tak jeden stál aj za mnou a fackoval ma tak zozadu, druhý zase druhý zase mal také želiezka a tie želiezka vložil medzi prsty a tlačil, čiže to je také bolestivé, že proste tie prsty proste ničiť, hej, bolestivé len. A ďalšia ešte, ďalší ten čo sedel proti mne, ten mi takto nos skrucoval, krútil mi nosom. Tiekla krv. Áno. No, ale nechal to po chvíli, ale už som mal fľaky krvi na kabáte.“

Zatknutie v roku 1951

Vladimír Jukl - Zatknutie v roku 1951 (formát Flash Video)

„Moja švagriná, keď ju si pozvali, tak ju presvedčili, že sa môjmu bratovi nič nestane, tak ona bola tiež presvedčená. „Tak len nám povedzte, kde teraz je pán manžel, aby sme si to mohli overiť.“ Tak ona naivne teda im povedala adresu a za pol hodiny zhruba na to prišli druhý raz a hneď ten vyšetrovateľ, keď prišiel tak hneď skríkol: „Otočte sa!“ Áno. Tak som sa otočil. „Ruky hore! Vyhoďte všetko z vačkov!“ Nožík triumfálne, nožík vytiahol. „No, máte to na chrbte.“ Jako - revolver, že. „Takže nerob toto. No, a choďte cez všetky izby.“ No, tak som išiel. Už všade skontrolovali, že či tam niekto nečaká na nich. Tak ja som, samozrejme, nemal záujem nejako im prekážať v ich práci teda. „No, a teda poďte.“ Tak ma zobrali dolu, tam bolo auto s ďalším eštebákom alebo dvomi a odviezli ma ku Dvom levom.“

Neudelenie amnestie

Vladimír Jukl - Neudelenie amnestie (formát Flash Video)

„Prišiel rok šesťdesiat, tísicdeväťstošesťdesiat bola vyhlásená amnestia. Už nepamätám sa konkrétne dôvod, či to bolo pri príležitosti voľby Zápotockého alebo voľby Novotného za prezidenta. Vtedy bola vyhlásená amnestia. Ľahší boli, ľahšie prípady, takzvané, boli prepustení, ťažší boli ponechaní. Medzi tými ponechanými, ktorí si nezaslúžia amnestiu som bol aj ja, samozrejme. Takže toto bolo a toto sa ešte zopakovalo v šesťdesiatom druhom, druhý raz. A zase som bol vyňatý z dobrodenia amnestie, pretože som bol podľa trestu -dvadsaťpäť rokov - som bol veľký, ťažký zločinec, ťažší než viacerí druhí, pravda.“

Sväté omše vo väzení

Vladimír Jukl - Sväté omše vo väzení (formát Flash Video)

„Tam kde boli kňazi, tak títo kňazi dokázali slúžiť svätú omšu aj vo väzení. Najmä tam, kde bolo, povedzme, kde boli veľké cely, veľké izby, pravda, a kde bolo viac katolíkov a medzi nimi aj nejaký kňaz. Tak tí kňazi navzájom sa informovali, alebo si podelili skúsenosť ako sa dá slúžiť svätá omša. Základ svätej omše, pravda, jadro svätej omše je kánon a jadro tohto jadra je premenenie, prepodstatnenie, a teda premenenie chleba a vína na telo a krv Ježišovu. Čiže bolo potrebné, aby slúžená svätá omša, aby bola platná, tak muselo byť niečo ako pšeničná oplátka. Hovorím niečo ako, pretože vo väzení kňaz, ktorý čakal nejakú návštevu, tak poprosil, aby mu tí príbuzní poslali nejakú oplátku. A tak ten kňaz mal oplátku, ktorá bola relatívne z čistej pšenice. Za druhé, keď mal hrozienko, tak na lyžičku dal večer to hrozienko, zalial ho vodou, to hrozienko nasiaklo tú vodu a jaksi nabobtnalo to hrozienko a ráno ten kňaz vyžmýkal z toho jedného zrniečka nejakú kvapku tej hroznovej šťavy. Nemuselo to byť vykvasené, ale musela to byť čistá hroznová šťava. To sú takzvané matérie pred svätou omšou, oplátka pšeničná a hroznová šťava, malé množstvo. Toto premenil kňaz tým, že slúžil nad týmto svätú omšu a len v tomto malom množstve, pravda, a ešte k tomu vlastne táto podoba mala, že ten kňaz musel potom, pomocník toho kňaza rozdával potom sväté prijímanie vo väzení tiež tajným spôsobom. Tým že taká nejaká oplátka, povedzme z nejakej napolitánky, alebo takého nejakého toho rezu, kde nebola tá sladká vrstva, ale len čistá oplátka, tak to sme, že pokiaľ bola žiletka ešte k získaniu, tak sa to mohlo odrezať od tej mastnej, sladkej peny, že. A bol som to istý čas ja, čo ten čiastočky, čo teda na drobné kúsočky tú hostiu a mojou úlohou, aj iných bolo teda zabaliť do malého papierika, na to sa používal cigaretový jemný papierik. Do malej časti toho cigaretového papierika, fajčiari tam mali potom istý čas povolené, každá malá partikula z tej hostie bola zabalená. Potom to niekto, aj ja často som to roznášal v tej dielni, kde boli spoluväzni, povedzme pracovali. Tak nenápadne, akože idem na záchod, alebo niečo podobného. V tej dielni, tak som išiel okolo väzňov, o ktorých som vedel, že o to stoja, boli na to pripravení, že chceli prijať sväté prijímanie. Takže im som prihral tú maličkú, povedal by som - trikrát tri milimetre - partikulu. A toto jedno stačilo, áno jedno, krv Kristova teda. Hrozno to prijal ten kňaz, pravda, a laik nemusel mať šťavu hroznovú ako ani teraz. Máme len hostie, pravda. No, takže takto sa zabezpečovalo sväté prijímanie tým, ktorí túžili po ňom a boli pripravení a kňazi to, samozrejme, snažili sa organizovať, aby sa to šírilo a pritom, aby sa nič podstatného neprezradilo.“

Podmienečné prepustenie

Vladimír Jukl - Podmienečné prepustenie (formát Flash Video)

„V šesťdesiatom piatom roku moja mamička dávala žiadosť o podmienečné prepustenie po odpykaní aspoň poloviny trestu. To je právnická jedna možnosť a už komunisti chceli tak aspoň nenápadne, aby to tak nekričalo, už zbaviť sa tých skoro všetkých. Tak nás považovali za politických, hoci my sme sa nepovažovali za politických, ale za náboženských väzňov, no. Takže v šesťdesiatom piatom na základe tej žiadosti mojej matky som bol prepustený podmienečne, to znamená, keby som sa dopustil nejakého trestného činu, tak ma ihneď znovu bez ďalšieho súdu môžu zavrieť.“

Nevyhovujúci kádrový profil

Vladimír Jukl - Nevyhovujúci kádrový profil (formát Flash Video)

„Pre mňa teda bolo toto dôležité, že som hľadal možnosť a som sa prihlásil na jeden, druhý, tretí konkurz na pracoviskách, kde práve zavádzali počítačovú techniku. Ja som si do istej miery osvojil, takže pri teste, pri skúške pred komisiou, nejakou prijímacou, som obstál veľmi dobre. A ten vedúci potom si ma zavolal do vedľajšej miestnosti a hovorí: „Vy ste výborný matematik, my by sme vás veľmi radi prijali, ale nesmieme, viete, vy to máte pošramotené. Ten váš kádrový profil, my vás nesmieme prijať.“ „Nesmiete - nesmiete, čo môžem.“ No, takže nakoniec môj jeden priateľ, tiež člen Kolakovičovej rodiny, Rudo Šesták inžinier, ktorý bol šéfom meniarní v Bratislave, tak ten povedal: „Čo ty budeš tam robiť pomocného strojníka! Poď, vytvoríme nové oddelenie, kde budeš pracovať s počítačmi.“ A takto som sa naučil a som robil teda na niektorých počítačoch v rámci SAB alebo v rámci techniky elektrotechnickej fakulty.“

Vytlačiť