V Leopoldove sa uskutočnila každoročná pietna spomienka na nespravodlivo väznených
V sobotu 19. augusta sa pred bránou väznice v Leopoldove konala pietna spomienka na nespravodlivo a protiprávne väznených komunistickým režimom, ktorú spoločne pravidelne organizujú Konfederácia politických väzňov Slovenska a Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže SR.
Predseda KPVS Peter Sandtner ocenil, že aj keď samotných politických väzňov je z roka na rok medzi nami menej, túto štafetu preberajú ich rodinní príslušníci a angažovaní občania.
Na spomienke prehovorila aj podpredsedníčka vlády a ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská. Pripomenula, že v rokoch 1948 – 1989 bolo v bývalom Československu asi 450-tisíc politických väzňov a vo väzniciach zomrelo asi 4500 väzňov. Vyslovila želanie, aby už nikdy na Slovensku nebola doba, počas ktorej by boli vo väzniciach väzni svedomia.
Príhovor predsedu Správnej rady ÚPN Ondreja Krajňáka, ktorého motívom boli fenomény strachu, nevedomosti a ľahostajnosti, ktoré zneužívajú všetky totalitné režimy, prinášame v prílohe.
Zhromaždených oslovili aj Michal Radošinský, synovec Titusa Zemana, ktorý strávil časť svojej väzby v leopoldovskej väznici, ďalej podpredseda Konfederace politických vězňů ČR Leo Žídek, zástupkyňa spolku Dcery 50. let Marie Janalíková a Dávid Vargaeštok z Ústredia ekumenickej pastoračnej služby ozbrojených síl a zborov. Vinula sa v nich myšlienka aktualizácie prežitých krívd na súčasnú dobu, keďže spoločnosť stále vníma, že ani zďaleka nezavládla všeobecná spravodlivosť, ale naopak, krívd a zneužívania moci je stále veľmi veľa. Súčasne rečníci pripomínali transcendentný rozmer života, vďaka ktorému žiadne utrpenie nie je nezmyselné a viera v nadčasovú spravodlivosť dáva človeku nádej. To však neznamená, že nie je našou úlohou maximálne sa angažovať za spravodlivosť a autentické ľudské práva pre všetkých. Veď ide nielen o život nás, ale aj našich detí a vnúčat.
Silným momentom bola aj svätá omša, ktorú v miestnom farskom kostole celebroval Štefan Herényi, farár v Bratislave – Dlhých Dieloch a syn politického väzňa. Prítomných vyzval k vernosti Bohu a svojmu svedomiu.
Účastníci spomienky položili tiež kvety k pamätníku piatim príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorí boli zavraždení počas úteku väzňov 23. novembra 1991.
Po krátkej prehliadke Expozície histórie väzenstva na Slovensku nasledovala pietna spomienka na bývalom väzenskom cintoríne. Prítomní sa spoločne pomodlili pri pamätníku Pavla Gojdiča, Metoda Trčku a ostatných väzňov, ktorí v leopoldovskej väznici zomreli. Pri hrobe neznámeho politického väzňa sa konala gréckokatolícka panychída.
Na záver oficiálneho programu vypovedala svedectvo o Jánovi Šefčíkovi jeho vnučka Elena Vrablecová. Ján Šefčík bol roľník, ktorému režim zobral nielen majetok, ale i slobodu, a ktorý zomrel v leopoldovskej väznici 5. augusta 1962. Bol pochovaný bez obradov, bez rodiny a až po dvoch rokoch, po peripetiách, ho rodina mohla dôstojne pochovať v jeho rodisku.
Súčasná situácia v spoločnosti ukazuje, že pripomínanie týchto krutostí má osobitne pre mladú generáciu mimoriadne aktuálny a silný význam.
Vážený pán predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska,
vážený pán podpredseda Konfederácie politických väzňov Českej republiky,
bývalí politickí väzni, dcéry a deti bývalých politických väzňov,
vážené dámy, páni, vzácni hostia,
Dovoľte mi, aby som vás v mene ÚPN pozdravil a vyjadril úctu tým, ktorí si za zlovestnými múrmi tejto leopoldovskej väznice v čase komunistického režimu odpykávali nespravodlivé tresty. Osobitnú úctu vyjadrujeme tým, ktorí v dôsledku tvrdých vyšetrovacích praktík, mučenia a väznenia v tomto väzení aj zahynuli.
Strach, nevedomosť a ľahostajnosť sú fenomény, ktoré ovplyvňujú našu súčasnosť i budúcnosť a ktoré zneužíva každý totalitný režim.
Zatiaľ, čo jedni aj za cenu straty slobody boli ochotní pre svoje občianske či náboženské presvedčenie otvorene sa postaviť na odpor voči zločineckému režimu, iní pre svoje pohodlie nechali veci pokojne plynúť. A v archíve ÚPN existujú dôkazy, že boli aj takí, čo profitovali na utrpení iných. Napríklad v rámci akcie „B" sa mnohí pre svoje protispoločenské postoje museli do 24 hodín vysťahovať. Iní naopak, za odmenu, že udávali, sa do ich bytov nasťahovali. Alebo v čase kolektivizácie či znárodňovania – zatiaľ čo jedni boli zo dňa na deň obratí o ťažko nadobudnutý majetok, iní si majetok blížneho svojho za zvláštnych okolností prisvojili.
Bývalí členovia KSČ a ich rodinní príslušníci požívali privilegované postavenie, často aj na úkor väčšiny obyvateľov, ktorí si poctivo zarábali na svoj každodenný chlieb. O tom by najlepšie vedeli hovoriť dcéry politických väzňov.
Po novembri 89 bolo na Slovensku zaregistrovaných viac ako 71-tisíc bývalých politických väzňov, ktorým bolo súdom riadne doručené rehabilitačné rozhodnutie. No postupne aj títo boli vývojom našej spoločnosti sklamaní. Uvediem jeden príklad za všetky.
V máji tohto roku ÚPN zorganizoval Deň otvorených dverí. Pri tejto príležitosti vstúpil do mojej kancelárie staručký, asi 90-ročný pán, ktorý sa prišiel informovať, kedy mu konečne štát vráti druhú polovicu jeho rodinného domu. Údajne pred 50 rokmi mu ho komunisti zobrali, aby v dolnej časti jeho rodinného domu otvorili obchod – železiarstvo. Nadarmo sa sťažoval. Nakoniec bol rád, že ho nevysťahovali a že mu dovolili bývať aj s rodinou v hornej časti jeho vlastného domu. Konečne až po páde režimu dostal z Okresného súdu rozhodnutie, že zhabaný majetok mu má byť vrátený. No doteraz sa tak nestalo. Roky plynú a starček sa o naplnenie svojho práva naďalej sporí.
Vážení prítomní,
Úlohou ÚPN nie je byť sudcom zločineckých režimov, ale rozhodne máme byť advokátmi nespravodlivo prenasledovaných.
Strach, nevedomosť a naša ľahostajnosť vytvárajú ideálne prostredie pre tých, ktorí sa v minulosti podieľali na zločineckom režime. Každý totalitný režim opiera svoju moc o strach. Strach o vlastnú budúcnosť, prípadne o budúcnosť svojich najbližších človeku bráni konať slobodne a usilovať sa o nápravu, spravodlivosť.
Dovolím si uviesť niekoľko faktov, ktoré sú dôsledkom neochoty vysporiadať sa s totalitnou minulosťou.
1/ Na Slovensku za spáchané komunistické zločiny doteraz nebol nikto potrestaný.
2/ Generálna prokuratúra zamietla 45 trestných podaní, ktoré podal ÚPN v súvislosti so zločinmi na hraniciach, spáchanými v období komunistického režimu.
3/ Doteraz sa na Slovensku neuskutočnila v potrebnej miere reforma súdnictva a justície.
4/ Mnohí sudcovia svedecké výpovede príslušníkov ŠtB uprednostňujú pred faktami – listinnými dôkazmi, ktoré títo príslušníci sami vytvorili.
5/ Bývalý agent, o ktorom súd rozhodol, že vo zväzkoch ŠtB bol evidovaný neoprávnene, za poškodenie jeho dobrého mena žiadal od ÚPN odškodné vo výške viac ako 1 200 000 eur, pričom Okresný súd v Leviciach na základe svedeckej výpovede bývalých príslušníkov ŠtB prisúdili tomuto advokátovi odškodné vo výške spolu viac ako 450-tisíc eur.
6/ Naproti tomu bývalí politickí väzni za desať rokov väzenia v Jáchymove dostali odškodné cca tritisíc eur.
7/ Na Východnom Slovensku boli odhalené pamätníky bývalému ideológovi KSČ Vasiľovi Biľakovi a bývalému generálnemu prokurátorovi Jánovi Pješčákovi, ktorí sú zodpovední za hrdelné zločiny páchané v čase komunistického režimu.
8/ Doteraz na Slovensku za propagáciu komunizmu nebol nikto odsúdený.
9/ Národná rada SR už trikrát po sebe zamietla návrh zákona o odškodnení bývalých politických väzňov. A rovnako zamietla odobrať príslušníkom ŠtB výsluhové dôchodky aj za obdobie, kedy preukázateľne škodili, a tak v súčasnosti bývalí príslušníci ŠtB poberajú vysoké výsluhové dôchodky aj za obdobie, kedy iným škodili. (Nároky na výsluhové dôchodky si paradoxne overujú cez Archív ÚPN.)
10/ A naproti tomu, v súčasnosti niektorí bývalí politickí väzni žijú na hranici chudoby.
11/ Najväčšiu iniciatívu na zmenu zákona o pamäti národa, ktorý okliešťuje jeho doterajšiu činnosť, vyvíja dnes poslanec Národnej rady, bývalý člen KSČ. A v tejto jeho iniciatíve ho otvorene podporujú nacionalisti.
Vážení prítomní,
V auguste si pripomíname rad historických udalostí. O dva dni si pripomenieme výročie okupácie vojskami Varšavskej zmluvy z augusta roku 1968. Taktiež si pripomenieme Deň obetí totalitných režimov. Nepochybujem, že na mnohých spomienkových akciách budú klásť vence nielen demokrati, ale aj bývalí členovia komunistickej strany či tvrdí nacionalisti.
23. augusta 1939 v Moskve Ribbentrop a Molotov, ministri zahraničných vecí vtedajších dvoch veľmocí, podpísali pakt o vzájomnom neútočení. Dohodu nepodpísali preto, aby posilnili mier vo svete, ale preto, aby, kým jedni budú vraždiť a okupovať zvyšok Európy, tí druhí ich neohrozili a naopak im kryli chrbát. Výsledkom tejto dohody bolo šesťdesiat miliónov obetí, z toho až dve tretiny civilistov...
Preto je na veľkom omyle každý, kto si myslí, že ak bude bojovať proti komunizmu, pokojne môže ospravedlňovať fašizmus. Alebo naopak. V jednom či v druhom prípade sa jedná o obhajobu zločineckého režimu, podporu jednej či druhej totality.
Všimnite si, že pre obhajcov zločineckých totalitných režimov je jednoduchšie napísať osočujúci list proti súčasnému predsedovi Správnej rady ÚPN, ako napísať list na podporu umelca, ktorého chcú súdiť, že postrhával komunistické symboly.
Podporovatelia nacizmu či komunizmu nenapíšu list do Národnej rady, že novela zákona o pamäti národa okliešťuje činnosť ÚPN a oberá ho o jeho nezávislosť. Práve naopak, na takejto novele zákona budú spolupracovať.
Vážení prítomní,
Strach, nevedomosť a ľahostajnosť. Tri fenomény, na ktoré sa každý totalitný režim spolieha. Dokedy?
Nedovoľme, aby sa minulosť zopakovala.
Ďakujem Vám za pozornosť.
Predseda Správnej rady ÚPN pri prejave počas pietnej spomienky v Leopoldove.
Na pietnej spomienke sa zúčastnila aj ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská.
Foto: Eva Javorská