Logo

Tibor Spitz (1929)

Foto:Tibor Spitz

Životopis

„A toto je holokaust... Bezbranný národ, mierumilovný národ okradli a aby si nemohli pýtať späť svoje majetky, tak ich aj zabili, a zabili aj ich dedičov – pre istotu.“

Príbeh pamätníka

Tibor Spitz sa narodil v roku 1929 v Dolnom Kubíne. Jeho otec bol kantorom židovskej náboženskej obce a mama pracovala ako učiteľka. Prvým transportom v roku 1942 sa vyhli, pretože otec zastával v okolí veľmi dôležitú funkciu – pochovával Židov z celej Oravy a Tibor s bratom mu pomáhali. Podľa dohody mala byť celá rodina „presídlená“ do Poľska posledným transportom. Rodičia boli vzdelaní, ovládali viaceré reči a okrem toho, že Tiborova mama sa o mnohých hrôzach dočítala v diele A. Hitlera Mein Kampf, o realite z Osvienčimu ich informovali utečenci, ktorí podplatili strojvodcu a v železničiarskych uniformách sa dostali cez hranice. Skutočnosť, že všetci Tiborovi najbližší príbuzní boli deportovaní do koncentračného tábora ešte znásobila hrôzu a strach z vtedajšej situácie. Po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944 sa rozhodli ukryť v lese. Vo vykopanom bunkri prežili dlhých a krutých 7 mesiacov – od septembra 1944 do apríla 1945. Ani les však nebol tým najbezpečnejším útočiskom, pretože nebezpečenstvo im hrozilo nielen zo strany gestapákov, ale aj ukrajinských povstalcov – banderovcov, pred ktorými sa Tiborovi a jeho rodine podarilo v poslednej chvíli uniknúť.
Dňa 4. apríla im dedinčania, ktorí vedeli o ich skrýši, prišli povedať, že Dolný Kubín bol oslobodený. Vzhľadom na arizáciu všetkého majetku boli nútení začať úplne od začiatku. Tibor Spitz po vojne vyštudoval vysokú školu a stal sa odborníkom v sklárstve. V roku 1968 emigroval cez Kubu do USA, kde žije dodnes.

Veľká žltá hviezda...

Tibor Spitz - Veľká žltá hviezda... (formát Flash Video)

„My sme museli nosiť tú veľkú žltú hviezdu, ktorá mala desať centimetrov v priereze. Potom boli takzvaní „výnimkári“, ktorí mali malú hviezdu päťcentimetrovú, obrúbenú modrým a tí sa volali hospodárski Židia. To boli Židia, ktorí boli dôležití pre národné hospodárstvo, napríklad takými boli lekárnici, lebo skoro všetci lekárnici na Slovensku boli Židia.“

Dohoda

Tibor Spitz - Dohoda (formát Flash Video)

„Tu bola taká dohoda, že my pôjdeme s posledným transportom, keď už Židov nebude. V tých dedinách, mestách Slovenska bola vypísaná súťaž s veľkou odmenou. Ktoré mesto už bude, tomu hovorili po nemecky „Judenrein“ – už nebude tam žiadny Žid bývať, tak vyhrá v nejakej súťaži a dostane nejakú odmenu ten starosta, to mesto. A keď už nebude v Kubíne žiadneho Žida alebo na Orave ani jeden Žid, ktorého bude treba pochovať, tak potom s tým posledným transportom by boli zobrali aj nás.“

Arizácia nie podľa rasy, ale náboženstva

Tibor Spitz - Arizácia nie podľa rasy, ale náboženstva (formát Flash Video)

„My sme vyzerali takisto. Medzi Židmi bolo viacej modrookých a blonďavých - ako som bol aj ja, moji rodičia a starí rodičia - ako medzi Kubínčanmi. Eh, tam boli väčšinou hnedookí a tmavovlasí. Takže o rase nebolo ani reči a to celé bolo absolútne vymyslené. Eh, celá tá arizácia nešla podľa rasy, ale išla podľa náboženstva.“

Židovský pôvod

Tibor Spitz - Židovský pôvod (formát Flash Video)

„Tá tajná polícia alebo aj polícia išla do matrík na farách a tam skúmali, kto sa kedy pokrstil. A tak normálny človek, ktorý bol celý život katolíkom, chodil do kostola, aj jeho rodičia chodili do kostola a nikdy nepočul niečo také že by jeho starí rodičia boli nejakého židovského pôvodu, lebo aj oni chodili do kostola a robili všetko to ako každý normálny nábožný človek robí a naraz sa dozvedeli, že sú vlastne Židia. A naraz sa dozvedeli, že ich majetok bude skonfiškovaný a že oni majú byť poslaní niekde do tých sídlisk, niekde na východe ako nám povedali, kde budeme mať svoj vlastný štát a tam budeme žiť až do konca vojny. A keď Nemci vyhrajú vojnu, potom sa uvidí, čo s nami a tak ďalej. Budeme pracovať pre veľkú nemeckú ríšu ako manuálni robotníci, pomáhať vojnovému úsiliu a tak ďalej. Nikto nám nepovedal: „Vy Židia, ideme vás zobrať niekam do nejakého koncentráku a tam vás povraždíme.“ Keby nám to boli takto povedali, tak by pravdepodobne vznikla panika, ale nikto toto nevedel do poslednej chvíle, kým ich tam vzali do tej [miestnosti] a povedali im, že ich chcú dezinfikovať po dlhej ceste, aby sa vyzliekli a aby sa umyli. A miesto sprchy boli otrávení nejakým jedovatým plynom.“

Pohľadnice od blízkych z Poľska

Tibor Spitz - Pohľadnice od blízkych z Poľska (formát Flash Video)

„My sme sa vyvarovali deportácií aj preto, že sme sa dozvedeli už v lete v roku 1942, deportácie začali na jar, a už v lete sme sa dozvedeli, kam vlastne tí deportovaní idú. Prvá informácia bola veľmi zaujímavá. Po prvom transporte niekoľko týždňov neskoršie sme začali dostávať [pohľadnice], my sme nedostali osobne nič, lebo naši príbuzní našu adresu asi nevedeli v Kubíne, ale mnohí dostávali. Začalo to tak, že najprv odtransportovali mladých a potom začali aj rodiny, takže začali chodiť pohľadnice s tým textom: „Príbuzným a známym a susedom... je nám tu krásne. Je to presne, ako nám povedali. Budujeme si tu spoločný život a nebojte sa, príďte za nami. Tešíme sa na vás a bozkávame...“ A takéto pohľadnice začali chodiť z dakadiaľ tam z Poľska alebo z Ukrajiny, kde tých ľudí brali. A tie pohľadnice neprišli všetky naraz, ale každý týždeň niekto dostal jednu dve... a ľudia tomu verili a boli celkom spokojní.“

Psychologicky nás „dostali“

Tibor Spitz - Psychologicky nás „dostali“ (formát Flash Video)

„Najprv, ako nám pobrali majetky a zamestnania, a deti vyhnali zo škôl, a postupne sme boli hladní, bola nám zima, lebo nám pobrali šaty a ovčie kožušiny, tak naraz ten život bol taký zlý. Nesmeli sme sa rozprávať s nikým, oni sa nesmeli s nami, proste, nebolo z čoho žiť. Nebolo čo jesť a nebolo čím kúriť, my sme si chodili zbierať drevo do lesa, ale väčšina ľudí nemala tú možnosť. A potom naraz vláda povedala: „Čo by ste mali tu žiť medzi ľuďmi, ktorí vás nemajú radi! My vás tu nechceme, my vás odvezieme do krajiny, kde budete medzi sebou. Naučíte sa remeslá a tam si môžete postaviť svoje domy, a budete pracovať, a budeme [všetci] spokojní.“ Takže tak psychologicky nás dostali k tomu, že sme povedali: „Výborne. Čoby sme mali tu žiť roztrúsení, keď nás nemajú radi, budeme tam žiť medzi sebou.“

Boľavé správy z Poľska

Tibor Spitz - Boľavé správy z Poľska (formát Flash Video)

„Ja som si zrazu uvedomil, ako ich pozabíjali. To bola pre dvanásťročného chlapca neuveriteľná rana. Môj brat bol štrnásťročný, to on ešte viac tým trpel. Moja mama tam kričala, plakala, proste, ako je to možné a my sme ju všetci chlácholili. Môj otec sa hodil na posteľ, úplne tvárou dole rozčúlený, lebo to bola taká strašná rana. Predsa, môžeme si predstaviť hocijakého človeka, ktorému povedali: „Tvoja celá rodina sa zabila v aute.“ tak ako keby nič iné ako toto, by bola strašná rana. A toto boli organizované deportácie niekde, proste, to bolo ešte horšie, lebo my sme boli na rade ďalší. My sme vedeli, že to nie sú len oni, ale že to budú všetci a že to budeme aj my.“

Veľký židovský cintorín

Tibor Spitz - Veľký židovský cintorín (formát Flash Video)

„Slováci sú predsa kultúrny národ, tak si vieš predstaviť, že by jeden farár poslal ľudí do na smrť ešte zaplatil by im, aby ich odsťahoval?“ Proste, ani jeden človek nám neuveril, že by že by toto bola pravda. No ale my sme absolútne uverili, lebo sme sa s nimi [utečencami] zhovárali a opísali to tak detailne, že sme im nemohli neveriť a sme sa absolútne vyvarovali sa dostať do toho dobytčieho vagóna tým smerom, a preto aj tu sedím a o tom rozprávam živý. Živý bez toho, že by som proste bol zmizol tam hore komínom. A ešte nám aj to povedali, že ten popol najprv sypali do tej rieky, tuším, že sa volala Visla, ale potom to opravili – dávali ho do vriec a tam napísali: „hnojivo“ a predávali to nemeckým farmárom a roľníkom. Takže celá Európa je teda posypaná tým hnojivom, čo sú ľudské kosti. Taký veľký židovský cintorín, celá Európa!“

Vytlačiť