Štefan Kršňa (1926)

Životopis

„Za slobodou aj za cenu námah a obetí.“

Príbeh pamätníka

Štefan Kršňa sa narodil 18. januára 1926 v Bartošovej Lehôtke. Do školy meštianky chodil v Kremnici a tam sa učil aj za elektrikára. Mal záujem zúčastňovať sa aj na veciach spoločensky dôležitých. Keď bola mobilizácia pred vojnou, išiel sa hneď prihlásiť. Počas SNP sa zapojil do aktivít partizánskej skupiny generála Milana Rastislava Štefánika.
Na jeseň 1948 mal narukovať na vojnu. „Z Jalnej prišli četníci, že dostali diaľnopisom rozkaz, aby ma priviedli do Mostu. Za protištátnu činnosť.“ Okrem Rudého práva a Práce nemohli vychádzať žiad­ne iné noviny. Zapojil sa do skupiny, ktorá tlačila a rozširovala letáky, na ktorých bolo napísané to, čo v novinách nemohlo byť. Zatkli vtedy dvadsiatich chlapcov, z toho niektorých vôbec nepoznal. Zavreli ich len preto, že boli podozriví. Po odsúdení v Moste na 10 rokov ho premiestnili do väznice Bory do Plzne a odtiaľ ho poslali roku 1951do Jáchymova do uránových baní. O prvý útek sa pokúsil ešte v uhoľných baniach v Moste. V Jáchymove bol spočiatku v tábore, kde nekopali rudu, ale ju čistili. Keďže mal dobré technické znalosti, tak sa dostal aj k lepšej práci. Keď ho opravil veľký elektromotor, stal sa tam veľkým špecialistom. Dostal aj svoju dielňu
Roku 1954 sa pokúsili utiecť z väzenia spoločne. Jeden z nich bol Karol Nový. Jeho otec bol za Československa dôstojníkom v Košiciach. Druhý bol Ján Mochal. On bol letec. Mali v pláne odletieť do Nemecka, ak sa dostanú k nejakému lietadlu. Útek urobili v troch sudoch, každý bol v jednom z nich. Šofér sa pridal k nim ale neskôr sa od nich odpojil, lebo ho začali bolieť zuby. Išiel do dediny k zubárovi a už sa nevrátil. Cez deň išli nakúpiť potraviny do obchodu a cez noc išli a čo najskôr sa chceli dostať ku hraniciam. V Nemecku čakal na vízum do USA 2 roky a roku 1956 odletel lietadlom z Mníchova a dostal sa do New Yorku. Keď sa zdokonalil v angličtine, tak potom si už hľadal prácu v svojom odbore. V elektronike pre firmu, čo vyrábala prístroje. Dobre zapadol do kolektívu, chodil medzi inžinierov zakrátko dostal aj kanceláriu. Svoju manželku si našiel tiež medzi Slovákmi. Narodili sa im dve dievčatá a syn.
Do pádu komunizmu neudržiaval väčšie kontakty so Slovenskom. Po novembri 1989 už vedel, že nastanú väčšie zmeny. Jeho otec zomrel ešte keď bol v Amerike. Mamu aj sestru s rodinou pozval k sebe. Jeho mama tam aj zomrela aj tam je pochovaná. Po smrti manželky sa rozhodol roku 2004 prísť na Slovensko. Našiel aj dobrých nových priateľov.

Spomienky na mladosť

Ja som bol ja viac menej jedináčik, lebo som mal sestru a tá sa narodila ďaleko neskoršie. Už som bol vyrastený, keď ona sa narodila. A tak som mal celkom dosť dobré detstvo tuná. Vyrastal som na tej Bartošovej Lehôtke. Áno. Chodil som do školy do Kremnice. Tam som chodil aj do meštianky aj tam som sa aj naučil, učil som sa za elektrikára. Ale ja už som dosť vedel, lebo ja odmalička som sa už hral s elektronikou, takže ja som si vedel postaviť svoje rádio, no aj všelijaké také prístroje. Ja som si urobil svoj vlastný osciloskop som si postavil, no. A tak ja som chodieval do Prahy kupovať súčiastky z tých, čo boli výpredaj starých nemeckých zásob vojenských. No a tak potom, keď som skončil školu, mal som ísť na vojnu v štyridsiatom ôsmom, v septembri som mal ísť na vojnu a prišiel september a miesto na vojnu prišli četníci pre mňa. Z Jalnej četníci, že dostali diaľnopisom rozkaz, aby ma priviedli do Mostu. Za protištátnu činnosť.

Vynútené priznanie za rozširovanie letákov – odsúdený na 10 rokov

Tak sme sa schádzali, ale nikdy sme sa neschádzali tak ako všetci dohromady, lebo tam skupinka, tam skupinka a tak. Že ja som všetkých nepoznal. Keď už predtým, než ma zavreli. No už potom, keď ma zavreli, tak potom ma vyšetrovali. Jeden mi držal ruky vzadu, jeden policajt, a druhý ma vyšetroval päsťou. A už sa ma spýtal poznáš toho? Poznám. Poznáš toho? Poznám. Ale zakaždým ma udrel. Ale už keď som po asi päť mien som menoval, že ich poznám. Proste on ich menoval, ja som sa priznal, že ich poznám. Tak potom povedal, jój dobre. Tak už otvoril dvere a tomu četníkovi, Slovákovi, čo ma tam priviedol, tak tomu povedal, už môžeš ísť domov. Už sa priznal. Poznal som päť ľudí. Tak to bolo priznanie. A tak ma zavreli. Tam som bol odsúdený na desať rokov v Moste.
Lebo tam nás bolo asi dvadsať ľudí, čo sme boli súdení. Ja mám aj tu niekde ten dokument čo som bol odsúdený za to, že som bol členom skupiny ľudí, čo sme začali tlačiť letáky, lebo noviny zastavili, a len tie komunistické noviny boli povolené a tie ostatné nie. Tak potom my sme začali tlačiť letáky a toho jedného chlapca s tými letákmi chytili a ten potom prezradil všetkých ostatných. Tak nás všetkých zavreli. A tak ja som bol potom súdený tam a dostal som desať rokov, že som bol v protištátnej činnosti. Za protištátnu činnosť. Potom som bol v Moste odsúdený, poslali ma na Bory do Plzne. Tam som bol nejaký čas a stade ma poslali do Jáchymova. Ešte som bol aj v uhoľných baniach v Moste na nejaký čas. A stade som chcel ujsť a sa to prezradilo, tak ma poslali naspäť na Bory. A stade ma potom poslali do Jáchymova, do uránových baní.

Korekcia za pokus o útek v Moste

Však bol som najprv na Borech. A stade ma potom poslali do Jáchymova. No a na Borech tam som bol odsúdený za to, že som chcel ujsť. Tak ma ten veliteľ tej väznice zavolal, musel som ísť k nemu a on mi potom dal trest zase, že som chcel ujsť. Tak som musel spávať v korekcii, to bolo v pivnici. A tam jeden deň som dostal jedlo, aj tú deku, čo som sa mohol zakryť. A druhý deň som mal hladovku. Tak to sa tak striedalo. Jeden deň jesť, jeden deň hladovka. A keď bola hladovka, tak som nedostal nič na jedenie. A tiež mi tu deku zobrali na noc, tak som musel spávať na betóne. A každú noc ešte, aby som sa veľmi dobre necítil tam, tak každú hodinu chodil dozorca a zabúchal tým pendrekom na dvere. Som musel vyskočiť, utekať k oknu, hlásiť svoje číslo, svoje meno a že je všetko v poriadku. A mohol som si zase na ďalšiu hodinu ľahnúť. Za hodinu zase a to každú celú noc sa tak opakovalo.

Spomienky na Jáchymov

Na izbe nás bolo tridsať ľudí. To sme tam mali tri poschodové postele. No takže a ja som mal jednu zimu také krásne tri poschodové. Ja som bol na treťom poschodí a takúto dieru som mal von. Na von do dvora a tam ten krásne studený vzduch, ten ľadový vzduch tam išiel dnu pekne. A takú deku som mal. Tá bola tá bola taká tlstá, asi pol centimetra. A skoro sa už rozpadávala. Tou som bol zakrytý. Ale tá diera bola najhoršia, lebo to bol ten vzduch studený stade išiel.
To len ja by som to bol musel s niečím utesniť. A keby som ja tam niečo bol dal, tak by boli prišli a odtrhli to. Oni to mali radi, keď sme tak trpeli trošku. Lebo už keď nemali v lete robotu, aby sme tam nezaháľali veľmi, tak sme nosili kamene, velikánske kamene z jedného miesta v tábore na druhé. A potom zase naspäť sme ich nosili A tak sem tam. Aby sme boli zamestnaní. A v zime to bolo zaujímavé, keď bola taká zima, keď mrzlo tak veľmi. Tak to nás dali, išli sme na ten tábor a tam nás postavili a nechali nás stáť také dve hodiny v tej zime.

Príprava na útek – zastrašovanie od úteku

No aby som v prvej rade, aby som mal zásoby. Čo budem potrebovať, keď sa dostanem von. Lebo to tam sme boli v divočine. Tam nebolo nič naokolo, len samý les. A nejaké cesty. No takže tam jedlo nebolo kde zohnať. Tam nič nebolo. Takže tam musel mať jedlo, aby aspoň nejaký čas to vydržal. A to tam oni nám aj ukazovali, čo ako nám budú s nami zachádzať. Tak tam na tábore bola cesta. A za cestou bola strážnica. Tak keď niekto utiekol a chytili ho, tak ho priviezli na tú strážnicu a potom zavolali našich chlapcov a nosítka a potom tí tam prišli s nosítkami. Toho hodili koho chytili, tak ho hodili mŕtveho na tie nosítka a tí ho museli potom ukazovať. A my sme museli stáť v tam v nástupe a oni nám ho ukazovali mŕtveho. A to už nám ukazovali, čo sa nám stane, keď budeme sa snažiť ujsť.

Jáchymov – útek v sudoch

Jeden z nich bol Karol Nový. To sme boli veľmi dobrí kamaráti, lebo jeho otec bol za Československa dôstojníkom v Košiciach. A on sa tam narodil, aj chodil do školy tam. Proste s tým som bol takým veľmi dobrým kamarátom a no a potom ešte Ján Mochal. Mochal to bol letec. A jeho sme chceli použiť, že keby sme ušli, tak ukradneme lietadlo a s nami potom odletí to do západného Nemecka. Ale na ten útek nám to nevychádzalo dobre, tak sme proste museli sa toho zbaviť. Vzdať.
Zo začiatku to som bol len ja, potom ešte som sa spojil s nejakými a keď sme utekali, tak sme mali tri sudy a každý bol v jednom sude. Ja som mal svoj sud a ten sud sa nechal zvnútra zavrieť. Ja som tam navaril také, čo sa šróbami to zavrelo. To bolo proste tak, že som sa mohol kotúľať a to držalo dohromady. Takže tak sme boli tam, keď sme prechádzali cez tú bránu, čo bola hlavná brána, kde bola tá stráž, kde všetko kontrolovali, tak my sme boli v tých sudoch zavretí zvnútra. A ešte navrch som nahádzal takú špinavú vazelínu, aby to bolo hnusné. Aby to vyzeralo hnusne. Aby tí dozorcovia, čo tam boli na tej bráne, čo to strážili, aby sa im to štítilo robiť niečo, tam hádzať niečo. Tak a tí sa na to vykašľali, videli sudy zatvorené, no tak pustili to. No a my sme boli vnútri.

Prechod hraníc

Lebo my sme vyšli hore tam, ako som vám hovoril, taká tráva pokosená, na široký taký pás, aby oni videli, keď tam niekto prišiel. To sme prešli, to ešte bolo pred polnocou. A teraz sme išli hore po tom svahu a potom sme tam prišli na zákopy. Tam boli zákopy. A v tých zákopoch tí vojaci, čo tam strážili, tí mali také komíniky a tak tam kúrili tým drevom, čo tam bolo naváľané. Keď robili ten pás, tam vysekávali, tak tam bolo veľmi veľa dreva. Tak oni si tým drevom tam kúrili, tí vojaci. A také červené komíny rozpálené do červena trčali von zo zákopu. Tak sme videli, kde sú oni. Presne sme videli, kde sú. A tak sme to prešli, preskočili cez ten zákop a už sme boli v tej zemi nikoho.
Ohromný pocit to bol, z toho na slobode. No to už sme sa začali cítiť na slobode. A už potom, keď sme prišli na tú nemeckú četnícku stanicu a tí zavolali tých Američanov a Američania prišli džípom, nás odviezli, tak to už sme vedeli, že sme dobre. Už sme boli, už sme boli preč.

Rok 2004 – po 50 rokoch na Slovensku

Ja som tuná považovaný za zlého cudzinca. Takže to veľmi nie sú takí prívetiví ku mne. Ja som išiel som do autoškoly, aby som mal vodičský preukaz. No tak mi nedali vodičský preukaz. Nevedel som dosť slovensky. Ja by som vám potom chcel povedať toľko, že ja som Slovák, ja zostanem Slovák a ja som robil veľmi dobré meno Slovákom v cudzine. Či to bolo v Nemecku, alebo v Amerike, inde som nebol. Bol som aj v Kanade, ale to som len na návšteve bol. V Japonsku som bol na obchodnej ceste, ma poslali do Japonska. Ale všade, aj v Japonsku som hľadal Slovákov, tam v Tokiu. A našli sme tam reštauráciu a československú reštauráciu, ale tam už nevarili po československy, tam už varili po japonsky. Tak som sa nenajedol tam.