Sestra Bohumíra Školníková (1917)

Foto: Sesetra Bohumíra Školníková

Životopis

„Ja som potom zobrala túto úlohu, aby sa úcta Ducha Svätého šírila, aby sa misijná myšlienka upevnila aj u laikov.“

Príbeh pamätníka

Rehoľná sestra Bohumíra, vlastným menom Rozália Školníková, sa narodila 23. septembra 1917 v malej obci Kysucký Lieskovec ako najstaršia z piatich detí. Navštevovala štátnu školu a neskôr pokračovala v štúdiu na cirkevnom gymnáziu. V roku 1932 dozrelo v mladej Rozálii rozhodnutie stať sa rehoľníčkou. V auguste toho istého roku nastúpila na štúdium a prípravu do kláštora v obci Stockerau neďaleko Viedne, kde strávila dva a pol roka. Po návrate na Slovensko, do novootvoreného kláštora v Spišskom Štiavniku, nasledovalo obdobie formácie, postulátu a noviciátu, po ktorom v júli 1938 pristúpila ku skladaniu prvých sľubov. Rozália Školníková prijala rehoľné meno sestra Bohumíra. Neskôr sa rozhodla doplniť si vzdelanie, a tak nastúpila na pedagogické štúdium v Nitre, ktoré však kvôli rehoľným povinnostiam nedokončila. Po roku sa do školy vrátila, no pedagogické zamerania vymenila za ošetrovateľstvo, ktorému sa túžila venovať už od mladosti, a nastúpila na zdravotnú školu v Bratislave. V roku 1943 sa zamestnala v nemocnici v Kežmarku, kde pracovala ako inštrumentárka na operačnej sále a neskôr aj ako hlavná sestra. Tu prežila aj obdobie SNP, koniec vojny a príchod ruských vojsk. Akcie komunistického režimu namierené proti katolíckej cirkvi sa rehoľných sestier pracujúcich v kežmarskej nemocnici dotkli až v roku 1959, keď boli násilne vysťahované a premiestnené do Slovenskej Ľupče. Práceschopné sestry sa dožadovali zamestnania, a tak sa aj sestre Bohumíre podarilo získať prácu v Českej charite, konkrétne v domove dôchodcov v obci Horní Vidim. V roku 1961 bola u sestry Bohumíry vykonaná domová prehliadka, po ktorej bola odvezená na výsluch a vyšetrovanie do Košíc, kde sa v auguste konal aj súdny proces s viacerými rehoľnými sestrami a kňazmi. Sestra Bohumíra bola obvinená z napomáhania protištátnej činnosti a založenia tajnej rehole. Odsúdili ju na sedem rokov väzenia. Na slobodu bola prepustená na základe amnestie dňa 9. mája 1962. Následne sa vrátila do Čiech, kde najskôr pracovala v detskom domove v obci Brtníky v Děčínskom okrese a neskôr v domove dôchodcov v obci Jindřichovice pod Smrkem v Libereckom okrese. V roku 1969 sa stala regionálnou predstavenou a dodnes sa venuje misijnej činnosti na Slovensku. Pôsobí v Misijnom združení Ducha Svätého pri kongregácii misijných sestier.

Životné rozhodnutie

Životné rozhodnutie (formát Flash Video)

„Tak moje rozhodnutie do kláštora bolo dosť dobre uvážené, len mamu veľmi odhovárali susedia, alebo aj napríklad starosta obce alebo priatelia, aby ma ako najstaršiu dcéru nepustila, že otec je už mŕtvy, ostatní súrodenci sú mladí, teda mladší odo mňa, že môžem byť ako jej pomoc doma. No ale mama bola taká hrdinská, že ona nerobila mi žiadne prekážky, len sa radila. Tak sme sa teda radili na konci tak, že rozhodol ten učiteľ. Pre mamu to platilo, ja som už bola rozhodnutá.“

„My tu budeme už stále...“

„My tu budeme už stále...“ (formát Flash Video)

„No a keď odchádzali Nemci, tak už sa hrnuli potom aj Rusi do mesta. Takže my sme išli jedenkrát do kostola, sme to nevedeli, že sa to zrazí práve v strede mesta. Prišli sme pred Mestský dom a tam už boli plné ulice ruského vojska, už bol ten krok vojenský. My sme išli po chodníčku, tak po tri, štyri sestry v skupinkách, keď naraz vyšiel z toho radu jeden z tých veliteľov ruských. Zastavil nás tam na rohu, sme mysleli, že čo len s nami bude teraz? Ale on bol taký taktný, že nám pekne po rusky hovoril, aby sme tadiaľto nechodili touto cestou. Previedol nás, vrátili sme sa, previedol nás až tam, naspäť až do tej uličky k pošte a okolo tej pošty, ktorá už bola vyhodená do vzduchu a potom bočnou cestou nás až ku kostolu priviedol. No, to bol tiež taký milý zážitok od toho Rusa, viete, že ľudia, čo nás videli z okien, hneď bolo rozchýrené po meste, že sme zajaté. No a on nás doviedol pekne až do kostola a potom hovoril, že nechoďte viac, my tu budeme už stále.“

Nariadenie odstrániť kríže

Nariadenie odstrániť kríže (formát Flash Video)

„No v nemocnici v tých miestnostiach pacientov boli zavesené kríže a prišlo potom nariadenie z Košíc, z kraja, že sa musia kríže odstrániť. Riaditeľ ma zavolal, aby sme ich zozbierali, že aby sme si ich vzali. Ja som mu hovorila, že to nemôžeme urobiť a že chceme vedieť, či je to aj v iných nemocniciach, alebo len tu, či to niekto len tuto nariaďuje. No, potom riaditeľ sám telefonicky zisťoval v okolitých nemocniciach a potvrdilo sa, že košické nemocnica kríže ešte má. Tak potom zostalo pri tom a kríže ešte zostali, ale už nie dlho. Potom ich zložil niekto, nevieme kto, len sme ich jedno ráno našli na stoloch v každej izbe položené.“

Varovania

Varovania (formát Flash Video)

„Máme prípady ozaj veľkej žičlivosti aj veľkej ochoty. Boli nám v ústrety napríklad, keď sa robili nejaké schôdzky, každý úsek mal nejakého dôverníka, pravda, v tej dobe, nie? A to ja viem dobre, že sa o nás mnoho hovorilo a podávalo aj hlásenie aj neviem čo. Ale keď išlo o to, že by sa nám niečo malo stať alebo škodiť alebo niečo, keď sa uzhodli na tom svojom stretnutí komunistickom proti nám, tak nás upozornili dôverní ľudia, hoci sme to nečakali, lebo boli straníkmi, a to tvrdými a prišli nám povedať. Napríklad jeden zubný lekár, ten bol členom takýchto schôdzí a ten: ,Sestrička, ja som počul, že vás zuby bolia, nechceli by ste teraz? Mám voľné, spravil by som vám.‘ Ja som sedela na kresle a on mi povedal všetko, čo máme robiť. ,Sestrička, ak sa vám niekto bude hlásiť na súkromnom, už sme boli na súkromnom byte, tak ak ho nepoznáte osobne, áno to ste vy, ten a ten, nepustite ho ani cez prah. Aj keď bude oblečený ako vy.‘ To mi povedal. Alebo podobné veci, viete? Aj riaditeľ sám ma upozorňoval, keď niečo bolo. ,Hop, počkajte, zajtra si dajte pozor.‘“

Odvoz rehoľníkov do Podolínca

Odvoz rehoľníkov do Podolínca (formát Flash Video)

„My sme len počuli v nemocnici strašné hrkotanie oknami, strašné dunenie okolo nemocnice celú noc. Celú noc, viete? A my sme do okien išli, že čo sa to robí. Vojna nová, alebo čo sa to robí, sme si mysleli nejaké povstanie alebo čo. Autobusy napchaté, viete takto ako sviečky v tých autobusoch ľudia, tmavé všetko, len také blikotanie bolo v tých autobusoch a jeden za druhým. A o chvíľu zase ide para, zase také dunenie a všetko smerovalo okolo nemocnice, viete? My sme nevedeli, čo sa to robí. Na druhý deň sme sa dopytovali, nikto nevedel. Nikto, ani v meste, čo sme sa s ľuďmi stretávali, ,Čo sa to v noci robilo, také dunenie autobusov?‘ ,Nevieme, my nevieme.‘ A až potom došlo k tomu, že sa stalo, že navozili do kláštora v Podolínci všetkých rehoľníkov.“

Katolícka akcia na plagátoch

Katolícka akcia na plagátoch (formát Flash Video)

„A idem takisto z operácie poobede, už bolo všetko ticho a idem dolu schodmi a tam práve okolo tej steny, kde sa tie plagáty alebo noviny alebo hlásenia vešali a tak a vidím, že staré plagáty a pekné krajinky z Tatier už boli strhnuté na zemi a pokrčené. Ale druhé boli na lavici pekne zvinuté ešte ako nové plagáty. No tak odkryjem zopár rožkov. Páni, tam pápež s hakenkreuzom na tiare a ešte nejaké takéto jeden, dva, tri. ,Hí, jeminko môj, toto tu nemôže visieť.‘ Som tam postála, všade ticho, už bo bolo poludňajšia prestávka. Chytím plagáty, dole medzi tie roztrhané som ich hodila, medzi tie roztrhané.“

Domová prehliadka

Domová prehliadka (formát Flash Video)

„Nič som nevedela, čo sa deje vo vzduchu hej, na Slovensku. Ale tam sestry niektoré za tých štrnásť dní už mali také správy, že čosi sa s pátrami robí, že pátrov niektorých stíhajú alebo čo. A to tak prešlo, povedalo sa a nič sa neudialo, úradne nič neohlásilo, tak sme boli spokojní. Ja som sa na druhý deň ráno, Zelený štvrtok, pravda, ráno nebývajú bohoslužby, pekne vystrojila do služby a tak a už okolo takej pol deviatej ma volajú do kancelárie. No tak som išla, aká som bola. A v kancelárii už stoja dvaja páni. Hneď sa legitimovali. ,Sme poslaní, poverení urobiť vám domovú prehliadku.‘ Hovorím: ,No a za čo?‘ ,To vám potom povieme.‘“

Výsluch a obvinenia

Výsluch a obvinenia (formát Flash Video)

„Na druhý alebo tretí deň, nepamätám sa, som už bola zavolaná k výsluchu a tam išlo o to, hneď mi povedali, že ,Vy ste mali spoluprácu s tými sústredenými v Podolínci a vy ste im napomáhali a oni boli vlastne pre protištátnu činnosť internovaní, a vy ste túto protištátnosť ešte podporovali. A okrem toho ste viedli,‘ vysypali to, ,vy ste aj viedli tajnú rehoľu.‘“

Pred súdom

Vysporiadanie sa s komunistickým režimom (formát Flash Video)

„Odniekiaľ sa vynorila taká poznámka, keď som už ja stála pred prokurátorom. ,Ale ona nemá rada komunistov.‘ Viete, keď tieto obvinenia to asi neboli príliš ťažké na taký rozsudok, ktorý mali na mňa naštimovaný, tak ale ona má nerada komunistov. Ja hovorím: ,Ja ako rehoľná sestra mám rada všetkých ľudí na svete.‘ Hotovo. Otázka, odpoveď, stíchlo všetko. Posledné, nič, mohla som si sadnúť. Hotový rozsudok na sedem rokov, keď sa vyhlasovalo potom.“

Amnestia

Vysporiadanie sa s komunistickým režimom (formát Flash Video)

„No a na druhý deň ráno, toho deviateho mája nám oznámili, že sa pôjde do nejakej zasadačky alebo čo to tam bolo, tá hala a prídu úradníci a nám ďalšie oznámia. Takže až tam sme sa dozvedeli, že je teda amnestia a uvoľnenie. Ja som bola taká šokovaná z toho. Také nečakané to bolo, že keď som sa preobliekala už do svojho, to sa nedalo preobliecť, to bolo nagniavené do vreca. Viete, to sa nedalo, tak mi vytiahli potom oni nejaké civilné šaty, šatku na hlavu a no to bol máj, teplo, takže sa nemuselo zhľadávať. No tak som sa potom prebrala, ale tlak som mala nemerateľný, taký šok som prežívala.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť