Logo

Ružena Kramárová rod. Kordová (1918)

Foto: Ružena Kramárová

Životopis

„Prišli pre neho a viac sa nevrátil. Po roku prišli pre mňa a zobrali ma od troch malých detí...“

Príbeh pamätníka

Narodila sa v roku 1918 vo Vrútkach. Jej matka Zuzana bola domácou a otec, Eugen Korda, bol významným železničným oficiálom. Ružena mala 5 súrodencov, troch bratov a dve sestry. Všetci získali stredoškolské i vysokoškolské vzdelanie. Najstarší brat, Alexander Korda, bol dôstojníkom delostrelectva. Od roku 1942 bol príslušníkom ilegálnej vojenskej odbojovej organizácie Victorie. Aktívne sa účastnil protifašistického odboja v armáde, od 10.9.1944 velil vojenskému výcvikovému táboru Oremov laz. Pomáhal vyzbrojovať partizánske jednotky. Počas SNP bol veliteľom 25. pešieho práporu a spolupracovníkom generála Goliana. Po februári 1948 bol Alexander spolu s manželkou a celou rodinou prenasledovaný, vystavený neľudskému týraniu a odsúdený na doživotie za údajnú velezradu a vyzvedačstvo. To mu podlomilo zdravie natoľko, že v roku 1958 počas výkonu trestu zomrel. Za nepriateľov štátu boli teda považovaní všetci členovia jeho rodiny, vrátane súrodencov a ich príbuzných. Jeho sestra Ružena sa v roku 1941 vydala za mladého architekta, syna evanjelického farára, Eugena Kramára. Po presťahovaní sa do Bratislavy jej manžel pracoval ako vysokoškolský profesor a ako architekt sa podieľal na výstavbe mnohých projektov. Jedného dňa pre neho prišli úradníci ŠtB, odviedli ho a už sa nevrátil. Bez udania dôvodu ho odsúdili na štrnásť rokov väzenia. O rok neskôr prišli i pre Ruženu. Údajne len mala potvrdiť manželovu výpoveď, no domov, kde ostali tri malé deti, sa už ani ona nevrátila. V rokoch 1951 - 1952 bola nespravodlivo uväznená vo väzení v Bratislave. Okrem slobody ju a jej manžela zbavili aj majetku, zhabali im novopostavený dom a do osobného vlastníctva im ho vrátili až o dvadsať rokov neskôr.

Sťahovanie sa do Bratislavy

„Prišlo povstanie, najstarších brat Alexander bol s vedúcim povstania. Mal najväčší arzenál na Slovensku, vojenský a on poslal pre nás ďalšieho veliteľa, ktorý bol v žilinskom kraji veliteľom, a ktorému dodával muníciu . Jeden raz, mi sme mali takú malú chatku na Jánošikove. Jeden raz prišiel brat, s člnom ho bol manžel previesť a zostali na takej teraske pred tou chalúpkou a tam mu povedal, že bude spáchaný atentát na Hitlera. „A čo si vlastne prišiel? Doniesol som z Orolazu vajíčka.“ A tam sa prekladala munícia. Áno. Takže stráže boli na jednej strane cesty, na druhej strane aj až a to bolo obrovsky rýchlo urobené. A potom odišiel. A už sme sa videli len po povstaní. Po povstaní nie, lebo cez povstanie ho zajali. A rodina sa musela odsťahovať z Vrútok , áno, ten priateľ, dôstojník ten doniesol jedno nákladné auto, čo sa dalo, to sa zobralo a čo sa nedalo zostalo a odviezol ich do Pliešovec , takže moja rodina bola v Pliešovciach a my sme zas posledným vlakom s malým Ivanom a so Zinkou v brušku sme išli do Bratislavy.“

Zatknutie

„No my nevieme, prišli pre neho a viac sa nevrátil. A po roku prišli pre mňa, že idem potvrdiť manželovu výpoveď a zobrali ma od troch detí, najmladší mal osemnásť mesiacov a tri deti zostali na starú mamu.“

Život vo väzení

„To bolo najstrašnejšie v mojom živote. Vyše dvadsať kilov som za rok schudla a manžel, raz za mesiac mi mohli napísať korespondečný lístok s dvadsiatimi slovami. Áno? A manžel napísal: „Videl som sušiť tvoje prádlo na dvore, podľa toho viem, že si tu, áno, ver, že sa po súde dostaneme domov.“

Nevina – jediná nádej

„Vedela som, že sme nič neurobili. To ma jedine držalo. Aj keď som spávala na jeden polrok len na zemi, na takom slamenom strožliaku, lebo to bolo obdobie zatváračiek, chytanie na hraniciach, áno a to bolo preplnené. Nás bolo, kde boli dve postele, nás bolo tam šesť. Áno. Dve ležali na posteli a tie ostatné na zemi. A naozaj mňa držalo len to, keď mi manžel napísal, že vie, že som tu. A potom večer koľko razy zapískal cez okienko našu milovanú pesničku a to ma držalo.“

Výmysel komunistov…

„Tie deti neboli učené, že ich rodičia sú zatvorení. Nikdy sme sa pred nimi o tom nerozprávali, lebo sme vedeli, že takéto niečo sme si my nezaslúžili, že to je všetko výmysel komunistov, áno, že sa chceli zbaviť a získať majetok a celý dom, áno to nič iné nebolo v našom prípade. Potom už u brata to bola závisť, áno, že on ako Slovák bol námestník v Hraniciach.“

Zvítanie sa s manželom po desiatich rokoch

„To sa nedá opísať, to sa nedá ani hovoriť, bolo to tak krásne a bolo to také smutné, smutné, lebo ukradli mu desať rokov tvorčej práce, ktorú by bol daroval štátu. On kostolom pomáhal, cirkvám pomáhal, každému jednotlivcovi, čo prišiel za ním. Tak, tak on nezištný človek, nezištný, ale dôsledný, dôsledný.“

Vytlačiť