Rudolf Dobiáš (1934)

Foto: Rudolf Dobiáš

Životopis

„Nech to ľudia konečne pochopia, že to boli okovy nielen na rukách a nohách mnohých mužov a žien, ale že to boli aj okovy, ktorými bol zviazaný národ, jeho osud, jeho príbeh v histórii.“

Príbeh pamätníka

Rudolf Dobiáš sa narodil 29. septembra 1934 v Dobrej pri Trenčíne v roľníckej rodine. Ľudovú školu navštevoval vo svojom rodisku a v rokoch 1945 - 1953 študoval na Gymnáziu v Trenčíne, kde aj zmaturoval. Bol skautom a družinovým radcom oddielu v Trenčianskej Teplej a po zrušení skautingu sa ich skupina pokúsila ilegálne pôsobiť aj prostredníctvom vydávania letákov. Ako čerstvý vysokoškolák bol zatknutý, obvinený z protištátnej činnosti a velezrady a odsúdený na osemnásť rokov väzenia. Sedem rokov strávil v tzv. nápravných zariadeniach - pracovných táboroch na Jáchymovsku, Slavkovsku a Příbramsku. V máji 1960 ho prepustili na základe amnestie a nastúpil na vojenskú základnú službu. Po návrate pracoval ako brigádnik v bani, potom ako robotník a neskôr ako technik v závode Slovlik Trenčín. Popri zamestnaní si doplnil vzdelanie a absolvoval nadstavbové štúdium na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave. Začal literárne pôsobiť a divadelne sa angažovať; v roku 1975 získal ocenenie za zbierku poviedok Veľké biele vtáky a od roku 1976 pôsobil ako profesionálny spisovateľ. V roku 1970 bol čiastočne a roku 1990 úplne rehabilitovaný. V rokoch 1990 - 1992 pracoval ako redaktor Slovenského denníka. Na pokračovanie publikoval diela Triedni nepriatelia I. a II., ktoré predstavujú jeden z najkomplexnejších pohľadov na osudy jednotlivcov postihnutých bývalým režimom.

Vysokoškolák vo väzbe

Rudolf Dobiáš - Vysokoškolák vo väzbe (formát Flash Video)

„Dvadsiateho prvého decembra som išiel domov, ešte sa nič nedialo v ten deň. A na druhý deň večer, nie na ďalší deň, 23. decembra, išiel som, tam vzadu na dvore sme mali dreváreň. Niesol som drevo a vtedy prišli dvaja páni, ktorí sa ma pýtali, že ako sa volám. Tak som povedal, ako sa volám, takže ma zatkli. Bol som v teplákoch, v takej flanelovej košeli a takýto nejaký pulóver som mal na sebe a nejaké baganče. No tak urobili takú prehliadku u nás tam v komore a v byte, zobrali mi také básničky nejaké. No a to zobrali a mňa zobrali, samozrejme, takého, ako som bol. V tých teplákoch, flanelke a v tom pulóvri, akurát taký zimník som si dal na seba. Posadili ma do auta, vtedy som sa konečne viezol v aute, aj to bol zážitok. No a zastavili sme sa v Trenčíne, z Trenčína potom rovno do Bratislavy na Račiansku.“

Súdny proces bez prípravy

Rudolf Dobiáš - Súdny proces bez prípravy (formát Flash Video)

„Odsúdili nás, na dve časti sme boli odsúdení. Tá časť dospelí plus dvaja študenti, čo sme boli, sme boli odsúdení na desať rokov. Urobili nového vedúceho skupiny, Jána Sýkoru, toho železničiarskeho posunovača. Ten dostal dvadsaťdva rokov, ten roľník dvadsať rokov, dvaja sme dostali osemnásť rokov. Teda ja a ešte ten jeden, tiež robotník. Ivan, študent vysokoškolák, dostal sedemnásť rokov, potom tam bolo ešte pätnásť rokov dvakrát. No a potom tí chlapci, tí dostali len združovanie proti republike, čiže do päť rokov to malo hranicu. Takže od troch mesiacov do štyri a pol roka, tuším, dostali. No mňa sa pýtali, ako to bolo pred procesom. Tak prišiel prokurátor aj s predsedom súdu, údajne, tam ma zavolali, aby ma videli, zrejme. Povedali mi, z čoho som obžalovaný, to bolo všetko. Že z velezrady a ja som netušil, čo to je velezrada, ani čo ma to môže stáť. No, že či ľutujem? Tak vtedy som povedal, že neľutujem. Možnože som si pohoršil, že ma preradili potom do tej ťažšej skupiny. Tým nechcem povedať, že to je ozaj tak, ale možno. No súd, vravím, dopadol tak, ako dopadol. Žiadne, nikto sa nemohol na ten proces pripraviť, pretože sme nemali ani protokoly, ani obžalobu, jednoducho, nemali sme nič.“

Tvrdý väzenský režim

Rudolf Dobiáš - Tvrdý väzenský režim (formát Flash Video)

„Najhoršie na tomto bolo, že za celý deň sa jednoducho nedalo sadnúť. Tam ako tie cely boli také, aj hádam sú také, že posteľ je vstavaná do steny, stoličky sú len také sedadlá, ktoré sa zase zamknú, stôl sa rovnako zamkne, takže nemáte si ako sadnúť. Takže potom si ma, povedzme, týždeň alebo dva nikto nevšimol a teraz celý deň chodiť, chodiť, chodiť, chodiť... Akurát keď išiel obed, tak bachár odomkol tam stolík, stoličku, dal obed, potom zase zavrel a večer otvorili zase tú posteľ. A tam to svetlo jednak svieti, jednak ruky musíte mať stále na deke a búchanie na dvere, jednoducho už to išlo do tuhého. Neviem, akým spôsobom sa to stalo, že som si zvykol. Tak som chodil, pomaly som rozmýšľal, on vždy ten bachár: ,Tak ako sa máte?‘ A ešte musím povedať taký zážitok. Prvý raz ma ktosi oslovil, že pán Dobiáš. Taký chalan a v živote dovtedy sa mi to nestalo, a ten zrazu, že pán. ,Tak ako sa máte, pán Dobiáš?‘ Ja hovorím: ,Dobre.‘ ,A ako to, že sa máte dobre?‘ ,No čo ja viem, reku, mám sa dobre, nemám nejaké...‘ Takže možno taká kríza na mňa doľahla niekedy vo februári, keď to bolo také, už sa striedali tie vyšetrovačky. V noci alebo cez deň, alebo dlhodobo a niekoľko hodín zakaždým, a znovu všetko odznova: ,Ale prečo ste zatajili toto? Prečo ste nepovedali toto? Prečo ste klamali?‘ Takže znovu a znovu sa to obmieňalo, tie protokoly. Myslím, že to oni robili.“

Ťažké podmienky baníkov

Rudolf Dobiáš - Ťažké podmienky baníkov (formát Flash Video)

„Potom niekedy koncom decembra nás previezli do toho ústredného tábora Ostrov. Tam nás rozdelili na tábory a uznali nás za schopných fárania pod zemou. Tak mňa poslali na tábor Svätopluk na Slavkovsku. Tam som fáral na bani, ktorá sa pravdepodobne volala Barbora, nie som si istý. Tak sme chodili do nej takým dlhým koridorom, asi kilometrovým. Na Slavkovsku boli kruté zimy, tam snehu bolo vždy a ten koridor bol taký klzký a obkľúčený drôtmi. Vedľa išli teda stráže a psy, a my sme sa dostali na šachtu. Takže o štvrtej ráno sme vstávali, o piatej sme vychádzali a išli sme na šachtu. Tam sme asi tak za hodinu prišli, vyfárali a mokrí zase naspäť cez koridor. Zamrznutí, mnohokrát deravé tie gumáky. Takže takto sme prichádzali denne a trvalo to asi tak do mája, do mája som bol na tom Slavkovsku. Tam som mal aj svojich kamarátov, teda svojho kamaráta Ivana Masára, spoluväzňa. Ale potom jeho dali na Mariánsku a mňa potom na tábor Vojna, nás rozdelili.“

Prvé ilegálne básne

Rudolf Dobiáš - Prvé ilegálne básne (formát Flash Video)

„No, na tábore Vojna okrem toho, že som už pracoval na hĺbení, bola taká pokojnejšia, až som povedal, taká intelektuálnejšia atmosféra. Boli tam totiž takmer všetko ľudia, ktorí boli intelektuáli. Spomínal som, kňaz, ekonóm, literárny kritik, taký začínajúci básnik, medik pôvodom tiež, dramaturg nedoštudovaný takisto. Čiže ľudia, ktorí mali blízko k literatúre, takže s nimi sa dalo hovoriť aj o týchto literárnych otázkach, o poézii. A tak som sa zoznamoval vlastne aj ja, čo ja viem, s českou poéziou a vtedy som sa opäť pustil do písania, napísal som takú zbieročku. Ilegálne, samozrejme, tam sa nedalo nejako verejne písať. No a človek si síce mohol vypýtať zošit na poznámky, no ja som si robil výpisky z prečítaných kníh. Zhodou okolností si spomínam na Jána Krištofa Rollandovho, že som si robil také výpisky z toho. A zrejme na tých izbách bol aj obyčajne jeden konfident, takže urobili ,filcung‘. Som to tak schoval pod matrac, tak to vyhodili a zobrali, nevrátili. Nič tam, samozrejme, nebolo také, za čo by ma mohli nejako potrestať. Ale tie básne, neviem, asi som ich schovával v šachte, lebo tak sa to robilo, že tam za výdrevou sa dalo schovať všeličo.“

Na smrť na tri etapy

Rudolf Dobiáš - Na smrť na tri etapy (formát Flash Video)

„Pretože som bol ťažký zločinec, s mojím trestom som naozaj už bol na oddelení pre ťažkých zločincov, ktoré bolo kúsok alebo blízko k oddeleniu, kde boli odsúdení na smrť. Takže počúval som tam po nociach, keď ich nadránom brali, alebo ich odvádzali. Lebo údajne sa to robilo tak na tri etapy, z vlastnej cely ich tam previedli na takú čakaciu celu, odkiaľ išli tí odsúdení ešte nie na popravu, ale rozlúčku s príbuznými. No a potom ešte, tuším, na ďalšiu celu, kde už boli tesne pred popravou. Tak som počul tam aj tie výkriky, aj ten šuchot, keď ho možno vliekli, alebo keď sa zdráhal, alebo ja neviem, čo. Tak som to zažíval. Nevedel som si predstaviť ten akt tej popravy. A potom som náhodou bol na Vyššom vojenskom súde, kde rehabilitovali Tomáša Chovana a tam ten sudca mi nechal ten jeho spis. Tak som tam našiel ten lístok, záznam o poprave, kde bolo napísané, že kedy prišla stráž pre odsúdeného, kedy ho predviedla pred predsedu súdu alebo prokurátora, neviem, ktorý mu už znovu prečítal rozsudok a oznámil mu, že mu nebola udelená milosť. Potom ho o tej a o tej hodine a minúte odovzdal majstrovi katovi, o tej a o tej hodine a minúte začal s výkonom popravy ten kat, teda popravčí, a o tej a o tej hodine prítomný lekár konštatoval smrť udusením.“

Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov – Aktívna európska pamiatka.

logo Europe for Citizens
Vytlačiť