Rudolf Čavojský (1930)
Životopis
„Poslanie propagovať medziľudské vzťahy a lásku k blížnemu v najzložitejších životných situáciách, kedy najviac človek človeka potrebuje. Škoda, že toto chýba v rodinách.“
Rudolf Čavojský sa narodil 8. augusta 1930 v Bratislave do rodiny významného predstaviteľa kresťanského robotníckeho hnutia, Rudolfa Čavojského. Rodičmi boli všetci ôsmi súrodenci vychovávaní v kresťanskej viere. Otec Rudolf, pochádzajúc z robotníckeho prostredia sa venoval sociálnym otázkam svojich spolupracovníkov. Neskôr sa vypracoval a zastával niekoľko vysokých politických funkcií, bol i generálnym tajomníkom kresťanských odborov. I keď naraz zastával niekoľko funkcii, plat poberal len za jeden z nich . Rodina žila poskromne. Po skončení ľudovej cirkevnej školy sa dostal na jezuitské gymnázium. Vďaka skvelému vedeniu pedagógov sa začal viac zaujímať o kresťanskú akciu. Po maturite sa dostal na Právnickú fakultu, ktorú mu však nebolo dovolené dokončiť. Zoznámil sa s Vladom Juklom a Silvom Krčmérym, ktorí boli členovia spoločenstva Rodina, ktoré viedol profesor Kolakovič. Po komunistickom prevrate sa dostal kvôli svojej viere a občianskej angažovanosti do väzenia. Dva roky strávil vo vyšetrovacej väzbe a po vynesení rozsudku na Najvyššom súde v Prahe bol v decembri 1954 eskortovaní do lágru Mariánska do Jáchymova. Spomienky na uránové bane si odniesol prevažne pozitívne. Pobyt tam vnímal ako raj pre apoštolát. So spoluväzňami sa o seba navzájom starali. Po smrti prezidentov a uvoľnení spoločenských a politických pomerov bol prepustený na slobodu. Celá rodina bola v rámci Akcie B vysťahovaná z Bratislavy do Čachtíc. Jeho prvé kroky viedli teda za rodinou. Krátko po príchode sa z pragmatických dôvodov rozhodol odísť. Vrátil sa do Bratislavy, kde požiadal o pomoc svoje sestry. Bolo pre neho veľmi ťažké nájsť si prácu i ubytovanie. Po neúspešných pokusoch sa mu podarilo zamestnať ako náhradný skladník. Doplnil si vzdelanie na škole umeleckého priemyslu. Po uvoľnení v 1968 sa prihlásil sa na Právnickú fakultu, ktorú doštudoval a bol promovaný ako doktor práv. Pôsobil ako právnik. Po prepustení na slobodu a založení rodiny sa v laickom apoštoláte výrazne neaktivizoval.
Vykonávanie laického apoštolátu a následné zatknutie
„Do gymnázia som chodil do jezuitského gymnázia, ktoré bolo potom zlikvidované a tu začal i môj záujem o katolícku akciu a prácu v krúžkoch. Mali sme skvelé vedenie zo strany pedagógov. Časom som z krúžkov vyrástol a dostal som sa do skupiny kolakovičovcov. Spoznal som sa s Vladom Juklom a Silvom Krčmérym a oni si ma získali. V druhej etape zatýkania predstaviteľov katolíckej akcie som bol zaistený aj ja. Niekoľko týždňov pred zatknutým sme vedeli, že prídeme na rad. Niektorí z kňazov, ktorí viedli tieto krúžky nás pripravovali aj na zatknutie. Snažili sa nám pomôcť vytvoriť režim dňa, učili sme sa Sväté Písmo spamäti, tiež formuláre omší a iné praktické veci. Učili sme sa aj sociológiu a kresťanskú filozofiu. Mňa zavreli 18. júna 1952. Vždy večer na výročie sa oblečiem a idem na omšu sa poďakovať. Zatkli ma takým romantickým spôsobom. Išiel som za rodinou, ktorá bola v tom čase v univerzitnej záhradke. Cestou tam pri mne na rohu zastavil tatraplán, vyskočili z neho traja páni, dali mi na hlavu handru, vtiahli ma do tatraplánu a odviezli nie ďaleko. Aj vzhľadom na to, že sme boli psychicky aj duchovne pripravení na väzbu nepociťovali sme nejaké dramatické chvíle. Hodili ma do cely, kde bol nejaký pán, ktorý sa ma začal vypytovať čo a ako a na to ma upozorňovali. Boli sme tam zavretí tri týždne a ja som každý deň žiadal, aby mi povedali, prečo som tam zatvorený, ale bez žiadnej ozveny. Potom ma previezli do vyšetrovacej väzby v Justičnom paláci. Tam nás čakali výsluchy, ale neboli tak strašné, možno preto, že nás bolo tak veľa v skupine. Potom si to zrejme odniesli tí šéfovia, nejakú tú bitku. Sem-tam som dostal po hube, ale to bolo zanedbateľné oproti tomu, čo som čakal, že sa bude diať. Počas vyšetrovaní mi hovorili o katolíckej akcii, ako som spreneveril toto, poškodzoval tamto. Vo vyšetrovacej väzbe sme boli, nielen ja, dva roky a nič sa nedialo.“
„Proste tá spolupatričnosť, už ju nikde nezažijem, ako som ju zažil v Jáchymove.“
„Týmto skončila, teda, tá etapa a my sme čakali, čo bude ďalej. Čakalo sa, že pôjdeme niekde do väznice alebo do lágru a tak ďalej. Zase si to veľmi dobre pamätám, pre mňa sú to také kľúčové dátumy. Na Pannenku Máriu v decembri 1954 sme boli eskortovaní na láger Mariánska do Jáchymova. Vo väzení som sa nemal zle, jesť sme dostali, teplo bolo, takže pre mňa to nebola dilema navyše ak som videl to poslanie aj tam, kde som. Ja som sa tešil teda, že Mária na Mariánsky deň a Mariánsky láger. Akosi mi to tak duchovne konvenovalo. Ešte väčšie prekvapenie pre mňa boli tí chlapci, ktorí vedeli, že prídeme. Čakali nás a keď si nás vyzdvihli, hneď ako sme prišli z eskorty, už nás, lebo bola zima, išli hneď obliecť do kantíny, teplé prádlo. Starali sa o nás, globálne celý čas, keď sme tam boli tí naši chlapci, ale nemyslím len cirkevníkov, ale aj biela légia a podobne. Proste tá spolupatričnosť, tak nádherná spolupatričnosť, už ju nikde nezažijem, ako som ju zažil v Jáchymove.“
Diskriminácia na slobode
„Po istom čase som sa dostal do zamestnania takého, že náhradný skladník. Nešlo o robotu ako takú, ale dostával som dehonestujúcu odmenu, dehonestujúci plat. Ten plat ma mrzel, lebo viem v akej situácií boli moji rodičia a súrodenci a viem v akej situácií boli prípadne iní moji blízki, že nemali prostriedky na to. Preto teda bol problém s tými financiami a ja som zaviedol úsporný režim. Čo sa týkalo stravovania, na lágri som sa mal perfektne, lebo sa o mňa postarali spoluväzni, ale takto v živote už to bol problém. Ešte na tej slobode, bo som teda zamestnaný a po istom čase som postúpil na rebríčku v zamestnaní. No a nemôžem nespomenúť veľkú životnú udalosť. V roku 1959 som sa oženil. Spomínam to, ani nie preto, že som sa oženil, že by to bola atrakcia. Ale je tu kontinutita, zobral som si spolužiačku svojej sestry, ktorá chodila do Čachtíc, teda v Novom Meste na gymnázium. To teda považujem za akési riadenie Božie, proste čosi také zvláštne, že to takto vyšlo. Dodnes sme šťastne spolu, štyridsaťdeväť rokov je tomu a máme štyri deti, Pán Boh zaplať.“
Jáchymovské zážitky
„No tak keď chcete z toho Jáchymova, tak so Židmi. Holili nás všetkých spoločne naraz. Neviem, raz alebo dva razy do týždňa, už si nepamätám. Čo by bolo normálne, nebyť toho, že tí holiči boli nemeckí retribučáci. No a tak som si ja vytrpel strašne od nich, lebo si mysleli, že som Žid. Dali mi to tou britvou primerane najavo. Vždy som bol tak viac-menej dokrvavený. Potom chalani prišli na to, že voco kráčí a preto mi zaobstarali holiaci prístroj, žiletky a tak, aby som sa sám holil. No tak je to tiež milý zážitok, ale zase ono to tam fungovalo dosť dobre. Lebo toto prasklo, že oni mi týrajú bradu a milých retribučákov vymenili za iných. Niekto to aj zrejme tak formuloval, že si mysleli, že ide o Žida.“
Pomoc pri práci v Jáchymove od spoluväzňa – zlodeja
„No to bolo nádherné. Napríklad najviac mi pomohol zlodej, aj viem, ako sa volá, už je nebohý, Arpáš. Obrovský chlapisko, povedal, že odpadnem z práce. Odrobil to vždy za mňa. Automaticky, bez nejakého slova. Nechcel ani cigarety za to. Videl proste zaujímavé, možno poviete, že som domýšľavý, ale videl na nás niektorých, že sme trochu iní. Niektorí kriminálni väzni si nás zaradil do takej špecifickej kategórie. Tiež to bolo krásne, že sa učili ľudia ohodnotiť ľudí, pomáhať blížnym. Darmo niekto nadával možno na láger, ale pokiaľ som bol na tomto lágru, ja si môžem len pochvaľovať, že sa tam splnilo určité poslanie.... A to poslanie bolo pekné. M: Ako by ste nazvali to poslanie? Č: Keby som chcel byť patetický, tak dosť ťažko sa to dá nazvať. To poslanie propagovať medziľudské vzťahy a lásku k blížnemu v najzložitejších životných situáciách, kedy najviac človek človeka potrebuje. Škoda, že to nie je v rodinách. To je dovetok.“
Príbeh pamätníka spracovala Mgr. Juliana Gubišová, máj 2017
Rodina pána Čavojského reagovala na tento príspevok a doplnila spracovanie o ďalšie fakty, ktoré sú k dispozícií v archíve referátu Oral history Ústavu pamäti národa.