Príbeh pamätníka Stanislav Štepka (1944)

Motto: „Zachovať si svoju tvár. Vždy a všade a za každých okolností.“

narodil sa 26. júla 1944;
po základnej škole v Radošine absolvoval gymnázium v Piešťanoch;
promoval na Pedagogickej fakulte v Nitre v roku 1965;
nastúpil ako učiteľ slovenčiny a dejepisu na základnej škole v Bojnej;
od roku 1963 umeleckým šéfom a vedúcou osobnosťou Radošinského naivného divadla;
v decembri roku 1963 premiéra jeho prvej divadelnej hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z;
v roku 1977 absolvoval štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave;
dlhodobo pôsobil ako redaktor Učiteľských novín (1970-1975), redaktor Československého rozhlasu (1976-1983);
od osemdesiatych rokov pôsobí ako profesionálny divadelník a spisovateľ;
je autorom niekoľkých desiatok divadelných hier, držiteľom ocenení Zlaté pero a Krištáľové krídlo za celoživotné dielo všestranného divadelného umelca.

Stanislav Štepka sa narodil 26. júla v roku 1944 v obci Radošina v okrese Topoľčany. Rodina žila v skromných pomeroch, otec bol murár a matka pracovala na biskupskom majetku a vinohrade, Neskôr bola domácou pani, keďže v rodine bolo päť detí. Napriek ťažkým povojnovým rokom si na detstvo pán Štepka spomína ako na radostné a šťastné. V rodnej obci vychodil základnú školu a pokračoval v štúdiu na piešťanskom gymnáziu. Už v týchto mladíckych rokoch inklinoval ku slovenskému jazyku a literatúre, k divadlu, hraniu a k recitovaniu, v čom reprezentoval školu. Táto inklinácia predznamenala rozhodnutie študovať ďalej v danom zameraní a podarilo sa mu dostať na Pedagogický inštitút v Nitre, ktorý úspešne absolvoval v roku 1965. Aprobáciu na slovenčinu a dejepis v tom čase ukončil na premenovanej Pedagogickej fakulte. Nastúpil ako učiteľ na základnú školu v Bojnej.

Študentské roky venoval písaniu, literatúre, divadlu, na čo mala významný vplyv atmosféra šesťdesiatych rokov. „Tie roky boli krásne a veľmi zaujímavé. Ja som zažil päťdesiate roky ako chlapec a s tými šesťdesiatymi sa to vôbec nedá porovnávať. Prvý raz sa stálo v rade na Kultúrny život u nás. Ľudia čakali v rade na nové básnické zbierky, kedy sa toto bude opakovať. Keď mal vyjsť Válek, nová zbierka Príťažlivosť, tak som v Nitre stál v neviem akom rade, lebo sa čakalo na Válka. Čakalo sa, ja som po celom západnom Slovensku hľadal Mokošovu zbierku Praskanie krvi, pretože bola to udalosť.“ Už v roku 1963 sa stal umeleckým vedúcim vznikajúceho Radošinského naivného divadla a v decembri toho istého roku bola premiéra jeho prvej kabaretnej hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z. Divadlo malo ambíciu vyjadrovať slobodnejší pohľad na svet, priblížiť sa k divákovi vždy prítomným humorom a poetickejším prístupom. Prvá hra mala rozporuplné prijatie, no druhá hra Pitva už mala stojeden repríz. Veril, ako vtedy väčšina občanov, že osobnosť Alexandra Dubčeka bude tou osobnosťou, ktorá demokratizuje socializmus, nastaví spoločenský poriadok, tzv. socializmus s ľudskou tvárou, čo sa ukázalo ako veľká ilúzia. „Napísal som o tom aj hru Veľké ilúzie, a bolo to tak, nezmenšujem význam tých dní a tých mesiacov v šesťdesiatom ôsmom roku. Naopak sa na ne dívam veľmi reálne a veľmi pekne vlastne, až naivne. Tak nejako vzniklo aj naše divadlo naivné, keď sme sa tak snažili dívať na tento svet takými detskými očami naivnými, ale hádam aj peknými.“ Očakávanie slobodnejšieho a demokratického sveta v Československu bolo naozaj úprimné, o to väčšie bolo sklamanie z 21. augusta 1968, ktorý na dlhé roky vzal občanom nádej na slobodu. Radošinské naivné divadlo uviedlo dve hry aktuálne reagujúce na udalosti v roku 1968 Z duba padol, oddýchol si a v roku 1969 Pŕŕŕ.

Stanislav Štepka v rokoch 1970 až 1975 pôsobil tiež ako redaktor Učiteľských novín a v roku 1977 ukončil i štúdium žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Neprestajne sa venoval divadelníctvu a s Radošinským naivným divadlom prechádzal postupne normalizačnými rokmi, čo sa už nedalo porovnať s voľnosťou rokov šesťdesiatych. Nastúpili, ako sám pán Štepka hovorí: „pátrači, tak by som ich nazval, ktorí pátrali po všetkých možných ľuďoch, najmä talentovaných, ale aj hádam politicky exponovaných v predchádzajúcom roku šesťdesiatom ôsmom a deviatom, tak tí si vymysleli také strašné slovo normalizácia. Že chceli spoločnosť normalizovať, aby sa vrátila, teda presnejšie do päťdesiatych rokov, aby som nehovoril, určite nie do šesťdesiateho ôsmeho roku, ani nie do tých predchádzajúcich. Ale do tých päťdesiatych, keď stará mama mala hlavné slovo a pevne všetko držala v rukách. Vymysleli aj také slovo, stabilizácia kádrov. To znamená, že aby sa vrátili tie staré spoľahlivé kádre, ale aj nové spoľahlivé, aby riadili túto spoločnosť presne v tom socialistickom komunistickom veľmi ráznom duchu. No a my sme sa tam ocitli a to už boli asi najťažšie dve desaťročia, aké som prežil. A nielen ja, mnohí.“ To, že slobodný humor, obrazy a symbolika sa nebude „pátračom" páčiť, sa divadelníci presvedčili veľmi rýchlo pri hre Jááánošííík, ktorú pán Štepka napísal v roku 1970 a v tom istom roku mala pred Vianocami premiéru. Keď hru odohrali na Kysuciach, v denníku Pravda vyšla pod menom Marián Podlachovský negatívna recenzia s názvom Škodlivá improvizácia, neprofesionálna, neodborná a politická. Divadlu nepomohlo, ani keď následne vyšla kvalitná recenzia divadelníka Vlada Štefka. Následne pri predstavení v Partizánskom boli predsedom Slovenského ústredného výboru socialistického zväzu mládeže vyzvaní, aby prestali hrať. „No a tak sme Jááánošíííka s Milanom Markovičom obesili skôr, to znamená, že hneď sme si nasadili tie vesty, a uprostred hry sme skončili naše rozprávanie.“ Hra Jááánošííík bola zrušená v bratislavskom klube Véčko a aj v Prahe, kde mali hrať s podporou obľúbeného časopisu pre mládež Mladý svět. Ďalších deväť rokov ju schvaľovali komisie a nemohla sa hrať. Zásluhou jedného člena bola hra až v roku 1979 konečne schválená a mohla sa uviesť. Obdobie týchto rokov hrávalo Radošinské naivné divadlo v internátnom prostredí, neoficiálne a tešili sa veľkému záujmu zo strany študentov, nezriedka odohrali i tri predstavenia denne. Po vystúpení v Partizánskom z iniciatívy okresných funkcionárov dostali pre divadlo písomný zákaz vstupu do topoľčianskeho okresu na dvadsaťjeden rokov. Vo svojom divadle doma hrávali na čierno, ale oficiálne sa v okrese objavili až v roku deväťdesiatom, zhodou okolností v deň volieb.

V rokoch 1976 až 1983 pôsobil pán Štepka tiež ako redaktor Československého rozhlasu. Kontinuálne ale od roku 1963 pôsobil ako spisovateľ, dramatik, herec, režisér a vedúca osobnosť Radošinského naivného divadla, pre ktoré napísal desiatky hier. Schvaľovacie postupy prebiehali pri každej hre. Jediná monopolná agentúra Slovkoncert mala na kontrolu politickej nezávadnosti určené dramaturgické oddelenie a jednotlivé komisie. Hru najprv študovala malá dramaturgická komisia, potom sa posunula na ďalšiu, vyššiu komisiu, nakoniec na Ústredný výbor Komunistickej strany. Jednotlivé komisie vypracovávali pripomienky, ktoré po preštudovaní museli byť zapracované do scenára. Následne divadelníci odohrali predstavenie pred malou komisiou Slovkoncertu, ktorá sa musela vyjadriť o ďalšom postupe. V prípade, že hru akceptovali, predstavenie bolo potrebné odohrať ešte pred veľkou komisiou, ktorá ho finálne musela schváliť. Niektoré hry Stanislava Štepku prešli bez pripomienok, napríklad Čierna ovca (1983) či Svadba (1982), ale mnohé, napríklad Kúpeľná sezóna (1980), Nebo, peklo, raj (1986) alebo O čo ide (1985) boli pripomienkované a tých pripomienok, ako spomína pán Štepka, bolo vždy dosť. Pri schvaľovaní poslednej hry pred pádom režimu Vygumuj a napíš (1989) už bolo zrejmé i komisii, že politická atmosféra v Československu sa mení. „Komisia si sadla vedľa nás a že čo vám máme povedať už. Na jednej strane bola taká situácia, že by mali povedať už niečo a tak povedali len jedno, že len v Bratislave to hrať. Lebo Slovensko na takéto témy nie je pripravené,... no ale my sme to už zahrali. Mali sme predpremiéry už nahlásené v Žiline. A vedel som, že je niečo vo vzduchu, visí, pretože keď sme to v Žiline dohrali, to bola hra Vygumuj a napíš, nastalo ohromné ticho v sále až sme sa, až sme zmeraveli, že či sa máme ukloniť alebo nie, a do toho ticha sa postavil jeden chlap a zreval na celú sálu, ďakujem vám za dve hodiny slobody. A potom všetci sa postavili a začali tlieskať a potom už prišiel november... vznikla absolútne v tom čase, ako mala byť. Ja som ju začal písať v osemdesiatom ôsmom roku. Ale osemdesiaty deviaty rok bol hrozne už revolučný, napnutý a tam je to všetko, tam sú dejiny celého socializmu, aj toho nášho schvaľovania, aj toho všetkého ostatného.“

Od osemdesiatych rokov už Stanislav Štepka pôsobil na voľnej nohe ako profesionálny divadelník. Niektoré z jeho hier boli sfilmované a sám tiež hral v niekoľkých filmoch a inscenáciách. Stanislav Štepka je jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej kultúry a držiteľom ocenení Zlaté pero a Krištáľové krídlo za celoživotné dielo všestranného divadelného umelca. Obdobie normalizácie bolo podľa umelca preniknuté večným strachom a obavami ľudí, neslobodou povedať, napísať, urobiť. Na toto neľahké obdobie by ľudia nemali zabudnúť a práve divadelný život môže byť takýmto „osviežovačom pamäti". „Jeden slávny herec raz povedal, a toto bolo motto nášho divadla a doteraz je, že čo je to divadlo. A on hovoril, tak podľa seba, a to môžem aj ja povedať podľa seba. Divadlo je, keď sa herec postaví na javisko, pozrie sa divákom priamo do očí a povie im pravdu. Nemám čo dodať.“

Spracovala Mgr. Alexandra Grúňová (2020)